Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dve tváre našich životov - 17. kapitola

04.01.2012 (20:00) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 34× • zobrazeno 3543×

17. kapitola

„Edward, nemôžeš tu stále byť, už tu sedíš tri dni,“ prihovárala sa ku mne Alice, ale ja som ju nedokázal počúvať. Dlaňou som pohladil náhrobný kameň a pohľad mi skĺzol na malého anjelika pri jej fotke. Po líci sa mi skotúľali ďalšie a ďalšie slzy.

„Choď preč, Alice, ja odtiaľto neodídem,“ zachrapčal som a rýchlo si pretrel oči. No môjho ramena sa dotkla ľadová ruka. Striasol som ju a odtiahol sa od nej. Povzdychla si a už som začul len zasvišťanie vzduchu, keď odišla.

Posadil som sa naspäť na hlinenú zem k jej hrobu a dlaň položil na náhrobný kameň. „Prečo si mi to urobila, Bella? Myslel som, že som ťa pred týmto zachránil,“ šepkal som naliehavo. Ruky sa mi triasli, už tri dni som bol v tom istom tričku a nohaviciach. Budem tu aj celú večnosť, neodídem odtiaľto, aj keď viem, že jej telo tam dole nie je.

„Utekala tadiaľto po moste, ale zrazu sa pri ňom zastavila. Všimla som si, ako privrela oči a rukami sa chytila hrudníka. Potom vyliezla na zábradlie, zakričala som na ňu, ale znovu zatvorila oči a už som len videla, ako zmizla. Môj brat rýchlo pribehol, ale...“ V momente som bol rozhodnutý, vyskočil som na zábradlie a skočil dole.

Esme na mňa zakričala, ale nemohol som. Silný tlak ma ťahal do hlbokej rieky. Otvoril som oči, nepríjemný tlak mi na ne zatlačil, ale nevšímal som si to a otáčal sa na všetky strany, či ju neuvidím. Nikde nič, všade samá voda a kamene.

Nevzdával som to a plával ďalej, od zúfalstva som strácal silu, vynoril som sa pri brehu, kde sa objavil Emmett.

„Vypadni von! My ju nájdeme, nemáš toľko síl.“ A skočil do vody. Mokré veci sa mi lepili na pokožku, pľúca sťažka prijímali vzduch. Nebral som ohľad na to, či ma niekto vidí a premenil som sa pri brehu. Bežal som popri ňom a snažil sa sústrediť, či ju neuvidím. Nešlo to. Po chvíli som si nevšimol ani veľký konár, potkol som oň...

Nemal som síl, premenil som sa naspäť a schúlil sa na mokrej tráve. Reval som ako nikdy, telom mi otriasali vzlyky. Nedokázal som myslieť na to, že to urobila. Možno to nie je pravda, možno sa o chvíľu zobudím a zistím, že je vedľa mňa. Nie, nemohla to urobiť. Sľúbila mi to. Už bola takmer v poriadku...

Nedokázal som ani len vnímať dianie okolo seba, pred očami som videl len ju, aj keď tu nebola, až ma niekto prikryl svojou mikinou.

„Našli sme jej bundu, Edward. Je celá od krvi, nemohla to prežiť. Rieka je plná obrovských kameňov, ten pán nemohla prežiť...“

„Nieeee!“ skrikol som na Carlislea, jeho slová ma rozbesnili. Znovu som sa premenil a utekal. Bežal som celé sekundy, minúty, hodiny, dni, až to prerástlo do celého polroka. Jej telo sa nenašlo, vyhlásili ju za nezvestnú. Moja rodina všetko prehľadala, ale jej telo sa nenašlo.

Nemal som síl, srdce v mojej hrudi nebilo tak rýchlo... Strácal som nádej.

Nikto z Forks nič netušil, keďže sa to stalo niekoľko míľ od mesta. Ešte v druhý deň som musel zastaviť pred dverami jej brata. Hodinu som stál pred dverami a nedokázal som zaklopať na dvere. Neprežije to... Prišiel o rodičov a teraz aj o sestru, ktorú sa snažil chrániť pred sebazničením.

Zdvihol som k dverám roztrasenú ruku a potichu zaklopal. Počul ma, počúval som jeho kroky, ktoré sa blížili k dverám. S mokrou tvárou od neustálych sĺz som sa naňho pozrel. Hneď to pochopil, chytil si tvár, nohy sa mu takmer podlomili, oči mu sčervenali.

Nemohol som naňho pozerať, tak strašne mi pripomínal Bellu, ale bol som silný. Bella by nechcela, aby som kvôli nej plakal. Nikdy nechcela, aby kvôli niekto nej trpel, ale ja som ju miloval a navždy budem. Celý polrok som bol silný, ale všetko to na mňa doľahlo v deň, kedy ju vyhlásili oficiálne za mŕtvu. Týždeň som strávil v lese ako vlk, nejedol som, nepremieňal sa... Nič! Dokázal som len neustále vzlykať... Plakal som pre ňu.

„Nemal by som ťa za to viniť, možno ti je takto lepšie. Verím, že si sa dostala do neba a teraz ti je lepšie. Možno bolo zbytočné, keď som sa ťa snažil zachrániť.“

Nič, žiadna odpoveď. Jej tvár z fotky na mňa pozerala, ale nepovedala nič. Začínal som blúzniť, akoby by mi, preboha, mohla fotka odpovedať? Už som to nebol ja, už sa nikdy nepremením. Chcem starnúť a zomrieť, svoj posledný zmysel života som stratil, nič ma tu nedrží.

„Nemal by si tu stále sedieť, Bella by si to nepriala,“ ozval sa za mnou John. Pravidelne tu chodieval za svojou sestričkou...

„Belle to už je jedno, John. Nie je tu a ja si budem robiť, čo chcem. Presedím tu aj celý život.“

Posadil sa ku mne na trávu, v ruke držal malú knihu, ktorú mi podal. „Je to jej denník, chcem, aby si si ho prečítal. Možno si zúfalý, že si jej nikdy nepomohol, ale opak je pravdou. Bella sa trápila, ale ty si bol jej liekom, no jej bolesť bola nevyliečiteľná. Prečítaj si ho a možno odpustíš sám sebe.“

Nemo som naňho hľadel a roztrasenou rukou som chytil denník do prstov. Nebolo to správne, nemal by som ho čítať...

Dlaňou som jemne prešiel po koženom povrchu a pomaly ho otvoril. Najskôr som nevnímal slová, ktoré tam boli, ale po chvíli som sa do nich začítal.

31. augusta

Nič ma tu nedrží, zomreli... Nemá zmysel ostať tu, cítim, ako mi trhá srdce, v ušiach mám hluk, ruky sa mi trasú, nedokážem ani písať. Musím byť v tomto zapadákove, John sa mi snaží pomôcť, ale nemá šancu, mne už nepomôže nič.

10. septembra

...škole na mňa všetci pozerajú ako na tú najväčšiu chuderu, obzerajú si ma, ľutujú ma, ale ich ľútosť mi rodičov nevráti. Nedokážem byť silná, nejde to.

Skákal som pomedzi riadky, nevedel som, čo čítať skôr. Niektoré dni boli vynechané...

30. septembra

Bolo to neuveriteľné, nerozumela som tomu. Ako je možné, že mi ten vlk rozumel? Bolo to niečo nadprirodzené, ale také veci predsa neexistujú. Možno som sa ho mala báť, ale cítila som sa v bezpečí. Tak veľmi som to chcela povedať Johnovi, ale nemohla som. Bude to len moje tajomstvo.

15. októbra

Myslím, že som našla nádej... Páči sa mi. Je taký starostlivý.

Písala o mne, srdce mi šťastne zaplesalo, jednotlivé slová som prechádzal očami.

Myslím, že som sa zaľúbila...

Pomáha mi, neustále je pri mne...

Nerozumiem tomu, je taký neuveriteľný a chce byť práve so mnou a s mojou zohavenou tvárou...

Pokašlala som to, nemôžem v tom pokračovať, je príliš dokonalý a ja sa cítim dobre, ale to nemôžem.

Ľúbim ho, ale musím ho zraniť... už nemám dosť síl.

Ďalej som už nedokázal čítať. Možno mal John pravdu, cítila sa na chvíľu naozaj dobre, ľúbila ma, ale už mi je to k ničomu. Neviem, čo mám robiť. Mám chuť si vytrhať vlasy, behať ako besný po lese, zničiť všetky stromy...

„Prečo si mi to, do riti, urobila?!“ skríkol som, až som mal pocit, že sa zachvel celý tichý cintorín.

„Prepáč mi to,“ ozval sa za mnou uplakaný hlas. Zmätene som sa otočil, srdce sa mi rozbúchalo.

„Bella?“

KONIEC 

Tipujem, že nie ste spokojní s takýmto koncom, ale plánovala som ho už od samého začiatku. Prežila Bella? Alebo len Edward blúzni? Na to už si príde vaša predstavivosť. ;)

A dopredu upozorňujem, že pokračovanie nebude, ja osobne zbožňujem takéto konce a chcela som to využiť aspoň v jednej z mojich poviedok. Išlo mi hlavne o to, že Bella pocítila nádej v Edwardovi, našla i svetlý bod vo svojom zúfalstve, ale na smrť neprestala nikdy myslieť, i keď sa cítila lepšie.

Veľmi vám ďakujem za všetky komenty a podporu pri každej jednej kapitole, neskutočne si to vážim. Ďakujem!

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dve tváre našich životov - 17. kapitola: