Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dve tváre našich životov - 6. kapitola

13.11.2011 (19:45) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 22× • zobrazeno 3382×

6. kapitola

„Bella, musím odísť na pár dní do New Yorku. Volal mi George, sú nejaké problémy s pozemkami a pár vecami s dedičstvom. Môj kolega Carlisle Cullen mi ponúkol, že by sa o teba postaral na tých pár dní, určite poznáš aj jeho deti, je to skvelá rodina a ty potrebuješ stále oddychovať, doma nemôžeš ostať sama,“ snažil sa John vysvetliť Belle o jeho odchode na pár dní, ale Bella len mlčky ležala, tvár mala od neho otočenú a pozerala von na stromy.

„Dokážem sa o seba postarať aj sama,“ zachrapčala tíško.

„A ako? Tým, že si podrežeš žily? Alebo sa predávkuješ liekmi? Skočíš z okna?“ zvýšil hlas, ale mal len strach, nechcel na ňu kričať.

„Vieš čo? Mne to je jedno, rob si čo len chceš,“ šepla a už ho ignorovala. John si povzdychol a so sklopenou hlavou vyšiel z izby. Už za pár hodín mu ide lietadlo. Strašne sa bál ju tu nechať. Ešte išiel do Carlisleovej pracovne.

„Nie som si tým stále istý,“ šepol vo dverách a unavene sa posadil do koženej sedačky.

„Uvidíš, že to bude dobré. Nikto ju nebude to ničoho nútiť, chápeme jej stav, je to v poriadku,“ uisťoval ho priateľsky. Je to úžasný muž s úžasnou rodinou, pomyslel si. Mal obrovské šťastie, že má takého kolegu.

„Pokojne už choď, o chvíľu končím a odveziem Bellu k nám domov. Môj syn už odviezol všetky jej veci k nám domov, všetko je v poriadku.“

Prikývol, ale vo dverách sa ešte zastavil. „Carlisle, ešte niečo. Viem, že máš slušného syna, ale bol by som rád, ak by sa držal od Belly. Chápeš, ako to myslím...“

„Samozrejme, ale nemusíš sa báť. Edward s ňou nemá žiadne úmysly, poznám svojho syna.“

„Ja viem, ale keď som sa Belly dnes ráno pýtal, či sa baví s Edwardom, tak mi povedala, že nevie, o koho ide.“

Carlisle zamyslene prižmúril oči. „Tak potom neviem, ale ty už choď, lebo nestihneš lietadlo.“

„Veľmi ti ďakujem, aj tvojej rodine.“

xxx

„Edward, upokoj sa už, to tvoje chodenie tam a naspäť mi už lezie na nervy,“ zavrčala na mňa Rosalie, ale ja som aj tak pokračoval vo svojej činnosti. Neustále som vyhliadal von oknom, či ju neuvidím, ale ešte neprišli.

Esme o chvíľu zišla zo schodov a hneď sa na mňa pozrela. „Izba je už pre ňu pripravená, dúfam, že sa jej tu bude páčiť. Pripravila som jej aj jedlo.“

„Bude musieť hlavne oddychovať.“ Otočil som sa k ostatným a s vážnym hlasom prehovoril. „Prosím vás, keď ju uvidíte, nečumte na ňu len kvôli tomu, že ma cez tvár veľkú jazvu. Carlisle povedal, že sa ešte viac nenávidí kvôli nej a nechce, aby ju niekto videl okrem brata.“

Všetci prikývli, dokonca aj Rosalie.

„Ďakujem vám.“

„Za dve minúty sú tu!“ vypískla Alice nadšene, odtrhla sa z Jasperovho náručia a postavila ku mne. Povedal by som, že je rovnako nadšená ako ja, že príde Bella.

Pred domom zastavilo auto a vystúpil z neho Carlisle. Esme ma chytila za rameno, aby som počkal ako ostatní, keď som chcel už bežať za nimi, a išla tam ona. Všetci sme cez okno sledovali, ako Carlisle pomáha Belle z auta. Všetci sa prudko nadýchli, keď uvideli jej zjazvenú tvár.

„Panebože, to si urobila sama?“ šepla Alice a musela sa chytiť Jaspera.

Bella bola biela ako stena, keď sa k nej Esme prihovárala. Bella mala sklopenú hlavu a pomaly kráčala s Carlisleom k domu, nohy ju nepočúvali, nemala takmer žiadnu silu. Dvere sa otvorili a ja som uprel na ňu svoj pohľad. Pozrela sa mi do očí a nepatrne vypúlila oči, zmätene som na ňu pozrel. No potom sklopila pohľad.

Alice k nej hneď pribehla. „Ahoj, Bella, ja som Alice,“ podala jej ruku, ale Bella tú svoju držala pri tele. Alice len mykla ramenami a vrátila sa k Jasperovi.

„Bella, toto je moja rodina, bude sa ti tu páčiť,“ povedal jej Esme nežným hlasom, akoby bola Bella malé dievčatko.

„Mohla by som si ísť niekde ľahnúť, som strašne slabá,“ šepla a pozrela sa na Esme, dôverovala jej, videl som jej to v očiach. Len jej.

„Samozrejme,“ usmiala sa na ňu a potom sa pozrela na nás.

„Vy choďte do školy, nebudete sa ulievať doma,“ prikázala nám, ale ja som ostal stáť na mieste. „Aj ty, Edward.“

Prevrátil som očami a išiel do školy, to mi určite urobila naschvál. Aj keď Bella by si najskôr mala zvyknúť a určite bude chcieť pokoj a oddychovať. Ale tým to bolo horšie pre mňa, všetky hodiny som presedel a stále myslel na ňu. Keď sa pozriem na všetky decká okolo mňa, viem, že sa Bella nebude chcieť vrátiť do školy kvôli tej jazve. Mohol by som bývať s ňou doma a prestal by som chodiť do školy.

Poslednú hodinu som mal telesnú, a to som už nedokázal vydržať v škole. Tajne som sa vyparil a vbehol do auta. Naštartoval som a letel domov. Esme mi bude asi nadávať, ale ja ju proste potrebujem vidieť. Zabočil som do lesa a už parkoval pred domom.

Potichu som otvoril dvere a strčil hlavu dovnútra a začul Esme, ako sa rozpráva s Bellou. Tichými krokmi som prišiel ku kuchyni a nakukol dovnútra, nevideli ma.

„Veľmi vám ďakujem, pani Cullenová, ste veľmi milá,“ šepla jej Bella a líca jej sčerveneli, bola nádherná.

„Hovor mi, prosím, Esme a nemáš absolútne za čo. Ešte by si mala niečo zjesť, lebo ťa bude bolieť žalúdok, potrebuješ trochu pribrať,“ hovorila jej Esme starostlivo a pohladila ju po vlasoch.

A Bella sa vtedy rozplakala, objala ju okolo krku, tvár si zaborila do jej ramena a plakala. V tej chvíli som mal chuť tam byť namiesto Esme, aby mohla mne zmáčať tričko a mohol som ju upokojiť. Bella musela byť vyvedená z miery, že je Esme k nej tak dobrá, keďže Bella už nemá matku a Esme jej ju asi pripomenula.

Bella posmrkla a odtiahla sa od nej. „Ďakujem,“ šepla jej.

Chcel som radšej odísť, aby som ju nevystrašil, ale Esme si ma všimla, čo musela už predtým, keď som prišiel.

„Edward? Čo tu robíš?“

Vyšiel som zo svojho úkrytu a posadil sa k nim za veľký stôl. „Ulial som sa z telesnej,“ priznal som sa, ale na Bellu som sa neodvážil pozrieť.

Našťastie, Esme len pokrútila hlavou. „Bella, toto je jeden u mojich synov – Edward.“

Pozrel som sa do jej čokoládových očí.

„Nemusíš na mňa pozerať, viem, že sa teraz bude každému hnusiť pohľad na moju tvár,“ zašepkala zlomene. Vyplašene som zamrkal a sledoval ju.

„To som si vôbec nemyslel,“ odvetil som prekvapene.

„Nemusíš to tajiť. Ďakujem, pani Cullenová, idem si ľahnúť.“ Esme prikývla a pousmiala sa. Sledoval som Bellu, ako vyšla hore po schodoch.

„Nehnevaj sa na ňu,“ šepla zlomene Esme. „Je celá vystrašená a zlomená. Musí to byť strašné, keď prišla o oboch rodičov a ešte po tom, čo si urobila pred pár dňami. Je mi jej neskutočne ľúto.“

„Chcem sa o ňu postarať, Esme. Dať jej pocit bezpečia. Myslím, že si mala pravdu - zaľúbil som sa do nej.“

5. kapitola - 7. kapitola

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dve tváre našich životov - 6. kapitola: