Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dve tváre našich životov - 8. kapitola

16.11.2011 (20:30) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 26× • zobrazeno 3489×

8. kapitola

Edwarda ráno zobudilo jemné klopanie na dvere, nechcelo sa mu ani len otvoriť oči, ako sa cítil krásne, ale musel sa premôcť. Ako prvú zbadal Esme, ako stojí vo dverách a usmievala sa ako slniečko na hnoji.

„O chvíľu začína škola,“ šepla mu. Ešte raz sa radostne na nich pozrela sa vyparila sa.

Edwardov pohľad skĺzol na spiaceho anjelika v jeho objatí. Celý čas mu ležala na hrudi a v prstoch zvierala lem jeho boxeriek. Bola prenádherná, dokázal by sa na ňu pozerať neustále, ani po sto rokoch by ho neomrzel ten pohľad. Ale teraz musel ísť do školy, aj keď sa mu nechcelo ju tu nechať.

Opatrne ju chytil za prsty a uvoľnil ich. Jemne ju položil vedľa seba a prikryl dekou, aby jej nebolo chladno. Bella pokojne zamrnčala a spala ďalej. Ťažko sa mu od nej odchádzalo, aj keď len do školy. Obliekol sa, pri dverách jej venoval posledný pohľad a už sa nemohol dočkať, až príde zo školy domov.

V kuchyni ho už čakala Alice, ktorá sa šťastne usmievala a Esme ho so starostlivým výrazom pozorovala.

„Dobré ráno,“ pozdravil ich a prešiel okolo nich k stolu. „Ako bolo na love?“

„Fajn,“ vychrlila Alice. „A ako bolo včera večer?“

„Fajn,“ zopakoval po nej, ale vedel, že tak strohá odpoveď jeho sestričke nebude stačiť. Alice si začala nervózne podupkávať nohou a čakala, či už konečne niečo povie.

„Bola búrka, bála sa, tak si ľahla ku mne, stačí?“ spýtal sa jej sucho.

„Edward, chcem počuť viac, potrebujem vedieť viac. Nebála sa ťa?“

Pousmial sa a vylial svoje pocity na povrch. „Bolo to neskutočné, túlila sa mi k telu, spala mi na hrudi, na krku som cítil jej horúci dych. Je ako anjel, tak som sa nikdy necítil.“

Esme sa blažene usmiala. „Netlač na ňu hlavne,“ poradila mi.

„Mami, nie sme spolu. Som do nej zaľúbený a to je všetko. Budem sa snažiť, ale chcem, aby sa sama rozhodla. Ešte je príliš skoro o tom hovoriť, teraz chcem, aby bola v bezpečí a mala oporu.“

Úsmev Esme sa ešte viac rozšíril. „Prajem ti to, Edward. Viem, že sa dostaneš do jej srdca, len to chce čas.“

„Ja viem, nevzdám sa.“

„Decká, ide sa, znova nestíhame!“ zakričal Emmett a upírskou rýchlosťou vbehol do garáže k autu.

xxx

Bella sa zobudila až pred obedom. Do nosa ju udrela sladká vôňa blízko nej, zaborila nos ešte hlbšie do vankúša a vdýchla do seba vzduch. Ponaťahovala sa a otvorila oči. Vymrštila sa do sedu, keď si uvedomila, že je v Edwardovej izbe

„Panebože,“ šepla vystrašene, keď si spomenula na včerajšok. Spala s ním v jednej izbe, v jednej posteli a dokonca na ňom, na jeho hrudi. Musel ísť už do školy - podľa času. Bola totálne prekvapená, nikdy k sebe tak blízko nepustila žiadneho človeka.

Začala sa obzerať okolo seba. Mal úžasnú izbu s výhľadom na les, naľavo bola skrinka snáď s tisícmi knihami. Mal to tu útulné. Vtom niekto zaklopal na dvere, otvorili sa... bola to Esme.

„Dobré ráno, zlatíčko,“ pozdravila ju s úsmevom.

Belle ešte stále bilo srdce ako o život, ako sa zľakla Esme. „Prepáč, asi by som tu nemala byť, je to izba Ed...“

„To je v poriadku, zlatíčko. Edward povedal, že tu môžeš pokojne ostať. Ak sa tu cítiť lepšie, dáme ti sem tvoje veci.“

„Nie, nie, nechcem tu Edwardovi zavadzať a bude lepšie, ak budem sama v izbe,“ nesúhlasila sa s ňou Bella. Bola vystrašená, keď si predstavila, že by mala s Edwardom rovnakú izbu, aj keď len na posledné dva dni, keď sa už John konečne vráti.

Esme pokrútila hlavou a posadila sa vedľa nej na posteľ. „Bella, pre Edwarda znamenáš veľmi veľa. Možno ťa pozná len dva dni, ale prirástla si mu k srdcu.“

Bella na ňu ostala nemo hľadieť. „Nie," šepla chrapľavo, keď sa jej drali slzy do očí. „Nikomu na mne nemôže záležať. Každý sa vo mne sklame a to nemôžem dovoliť.“

Skĺzla z postele a s prichádzajúcim plačom vbehla do kúpeľne a zamkla dvere. Musí čo najskôr odísť, než si ešte viac obľúbi týchto ľudí, ktorí sú k nej tak milí a láskyplní, aj keď je pre nich úplne cudzia. V Esme videla svoju matku a to nemohla, nebolo to správne. Už sa nemôže nikdy k nikomu tak pripútať. Už nikdy viac.

„Bella, si v poriadku?“ ozval sa za dverami starostlivý hlas Esme.

„Áno,“ posmrkla, umyla si tvár vlažnou vodou. Keď vošla naspäť do izby, Esme tam už nebola.

Obliekla sa a ešte sa porozhliadla po izbe. Mal tu všetky knihy, ktoré číta aj ona. Zvláštne, chalani takmer nikdy nečítajú dobrovoľne knihy. Zastavila sa až pri komode vedľa dvier, kde bol položený malý prívesok vlka, bol vyrezaný z dreva. Opatrne ho chytila do ruky a nežne sa usmiala, keď si spomenula na vlka z lesa, na čarovného vlka.

„Mala by som ísť za ním,“ šepla si pre seba a išla nakoniec dole. Esme jej už chystala raňajky, teda skôr už obed.

„Ďakujem.“

Esme prikývla a odišla do obývačky. Chcela ju zastaviť, lebo sa cítila previnilo, keď predtým od nej utiekla do kúpeľne, ale slová z nej nevyšli. Sklopila hlavu, pri pohľade na jedlo ju naplo, nemala absolútne chuť na jedlo. Chvíľu sa v ňom prehrabovala, ale nakoniec to vzdala. Nechcela Esme sklamať, tak potichu zobrala tanier zo stola, cestoviny hodila do koša a ešte na to obrúsky, aby to nebolo vidieť.

„Ďakujem za jedlo, Esme, bolo to veľmi dobré,“ klamala jej. „Idem na chvíľu von, máte krásnu záhradu, dobre?“

Esme sa zamračila. „Nemala by si ležať?“

„Idem len na chvíľku, potrebujem ísť na čerstvý vzduch.“

„Dobre,“ usmiala sa Esme, ale stále na ňu starostlivo pozerala.

„Ďakujem za všetko, Esme,“ šepla jej Bella tak, aby to počula a vyšla von. Prešla na nádherne upravenú záhradu a posadila sa do hojdacieho kresla. Fúkal na ňu chladný vietor a pod nohami sa vírili farebné listy.

Nakoniec zoskočila z hojdačky a vybrala sa smerom k stromom do lesa. Pri meste je snáď milión lesov, tak nemohla vedieť, či sa práve tu nachádza ten čarovný vlk. Keď bola hlbšie, zastavila a začala sa obzerať okolo seba.

„Vlk, vĺčik, si tu?!“ kričala do lesa, cítila sa ako blázon, ale potrebovala ho vidieť, len s ním sa cítila tak skvelo.

A vtom sa ozvalo zakňučanie. Zmätene sa otočila za tým zvukom a pomaly sa k nemu blížila. „Panebože!“ skríkla a padla na kolená pred vlka ležiaceho na zemi, ktorý mal na boku krvavý celý kožuch. Bol postrelený!

7. kapitola - 9. kapitola

Viem, že nie sú kapitoly príliš dlhé, ale snažím sa pridávať každý deň a vždy mi to tak vyjde. Dúfam, že vám to príliš neprekáža... :)

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dve tváre našich životov - 8. kapitola: