Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Edward a Bella ako Romeo a Júlia - 6. kapitola

02.02.2011 (15:15) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 7174×

6. kapitola

Edward:

„Mimochodom. Ďakujem, že si si na biológii odsadol. Angela je skvelá. Aká je Brigit?“ Rozosmiala sa a šla chodbou k parkovisku. Dobehol som ju.

„Aj to som urobil, aby si to mala ľahšie,“ šepol som.

„Ja? Urobil si to, aby si to mal ľahšie ty,“ odvrkla.

„Tá Brigita je strašne otravná. Radšej by som sedel s tebou,“ šepol som. Bella sa usmiala.

„Dobre Rómeo. Ja som ťa o to neprosila. Ak od teba budem niečo chcieť, poviem ti to.“ Tvárila sa, akoby vyhrala prvú cenu v celonárodnej lotérii. Len som si povzdychol. Ona je naozaj zvláštna. Vyšla na parkovisko a ja som šiel tesne za ňou.

„Príde po teba ten tvoj psíček?“ opýtal som sa s úškrnom. Bavilo ma doberať si ju. Stále sa chytila.

„Samozrejme, na neho je spoľahnutie.“

„Dobre, počkám s tebou, aby sa ti nič nestalo. Svet je zlý,“ šepol som.

„Jacob po mňa chodí len preto, že svet je zlý a predstav si, je plný upírov,“ prskla a šla k lavičke.

„Nehovor? Vážne. To som netušil. Je to strašné. Máš cesnak?“

„Mám cesnak, svätenú vodu a kríž. Drevený kôl som zabudla doma, ale hádam si vystačím s tým, čo mám.“ Sadla si a nahnevane na mňa zazerala. Sadol som si na opačnú stranu lavičky.

„Dobre, Buffy. Obávam sa, že tie hračky by ti veľmi nepomohli," usmial som sa. So záujmom na mňa pozrela.

„A čo by mi pomohlo proti upírom?“ opýtala sa. Mal som pocit, že ju to vážne zaujíma. Ak si uvedomím, že má len informácie od tých psov, bolo to fakt chabé. Pripadalo mi úžasné, že sa o tom môžem s niekým tak otvorene rozprávať. Vie, kto som a vie, že som nebezpečný, a aj tak sa so mnou baví.

„No, ako človeku by ti pomohla akurát tá psia aróma, čo máš na sebe.“ Nadýchol som sa a do nosa mi udrel ten zápach.

„Fakt to tak smrdí?“ Len som prikývol.

„Vážne nepočuješ moje myšlienky?“ Znova som prikývol.

„Prečo? Keď mi povieš, že mám niečo s hlavou, neudržím sa,“ šepla. Rozosmialo ma to.

„Netuším. Ešte sa mi to nestalo. Možno preto sa mi s tebou tak dobre rozpráva. Nereve na mňa tvoja myseľ.“ Uvoľnene som sa oprel a pozeral do diaľky. Troška sa prisunula, akoby sa bála, aby nás niekto nepočul.

„Počuješ všetky myšlienky?“

„Áno. Všetky, cez seba. Nikdy nemám pokoj. Doma na mňa revú myšlienky mojich príbuzných a v škole všetkých naokolo. Už som sa to naučil ignorovať, ale niekedy to nejde,“ usmial som sa a ona na mňa fascinovane hľadela.

„Aké je to žiť medzi vlkmi?“ opýtal som sa teraz ja. Zamyslela sa.

„Ja žijem medzi indiánmi. S vlkmi sa stretnem málokedy. Jedine s Jacobom. Je to skvelé, prebehnúť sa lesom na chrbte vlka,“ povedala zasnene.

„To je nič. Keby som sa s tebou prebehol ja, tak najskôr odpadneš.“ Vyvalila oči.

„Si rýchly?“

„Veľmi.“ Pozrel som sa jej do tváre. Vyzerala ako malé dieťa.

„Vieš aj liezť po stromoch?“ Zatajila dych a čakala na odpoveď.

„Ako opica,“ zasmial som sa. Začala si ohrýzať spodnú peru. Zadíval som sa na ňu.

„Chceš to niekedy vyskúšať?“ Zarazila sa a skúmavo na mňa pozerala.

„Iste, vezmeš ma do lesa a tam ma...“ Odmlčala sa.

„No samozrejme. Tam sa na teba okamžite vrhnem a vysajem ti krv. Bože, Bella,“ zakýval som hlavou a postavil sa.

„Maj sa. Jacob tu bude do minúty,“ povedal som a šiel k svojmu autu.

„Dobre. Tak kedy?“ zakričala za mnou. Prudko som sa otočil. Zaskočila ma. Podišiel som k nej.

„Nebojíš sa?“ Zodvihol som obočie.

„Nie.“

„Zajtra sa stretneme na tej lúke za vašimi hranicami. Vieš, kde to je?“ Prikývla.

„Dobre. O desiatej a poriadne sa obleč.“ Znova len prikývla.

„Som skvelý, mám rande s človekom.“ Začal som sa smiať. Bella sa na mňa škaredo pozrela.

„No iste! Nezabudni mi doniesť kvety. A vezmi si kravatu,“ zašomrala nahnevane. Žmurkol som na ňu a šiel k autu. Vtedy sa na parkovisko prirútil Jacob. Vyskočil z auta a postavil sa pred Bellu.

„O čom sa s ním bavíš,“ štekol na ňu namiesto pozdravu.

„Zbláznil si sa? Najskôr som si s ním dohadovala rande,“ povedala ironicky. Ja som sa v aute rozosmial. Bola fakt na zjedenie. Keď odfrčali, ešte som sedel v aute. Do čoho som sa to dostal. Asi som to prehnal. Aj tak pochybujem, že príde. Ja tam ale budem. Chcem tam byť a budem dúfať.

Bella:

Bolo už osem hodín ráno a ja som stále nebola rozhodnutá, či pôjdem. Jacob sa zastavil v mojich dverách.

„Čo robíš tak skoro hore?“ opýtal sa s úsmevom.

„Jassica ma pozvala na výlet. Idú s partiou na pláž. Rozmýšľam, či sa mám pridať,“ usmiala som sa.

„Prečo by si nešla? Budeš tu do večera sama. Billy ide na ryby a ja do dielne. Mám tu šerifove auto a musím ho dnes spraviť. Choď a bav sa,“ usmial sa.

„Dobre.“ Začala som rýchlo vyberať veci zo skrine. Vzala som si hrubšie rifle a hnedý sveter. Keď som po deviatej zbehla po schodoch, schmatla som do jednej ruky Jacobovu bundu z vešiaka a zo stola koláč. Okolo krku som si omotala šatku, veď načo provokovať. Šla som peši k tomu miestu, kde sme sa mali stretnúť. Chcela som sa niekoľkokrát otočiť a ísť späť domov, no niečo ma na tom lákalo. Chcela som byť s ním, aj keď by som sa ho mala vlastne báť. Cestu som si skrátila cez les. Poznala som to tu ako vlastne topánky. Predrala som sa ešte nízkym krovím a takmer som tam aj spadla. Pozerala som pod nohy, no aj tak som zakopla.

„Si strašne nešikovná,“ ozval sa medový hlas a ja som od ľaknutia podskočila.

„Prepáč,“ šepol. Pozrela som sa na neho a zodvihla obočie.

„Myslel som, že neprídeš.“ Hypnotizoval ma očami.

„Chvíľu som ani nechcela, ale nenechám si ujsť rande s upírom,“ šepla som. Zasmial sa. Začala som sa obzerať, akože niečo hľadám.

„Hľadáš niečo?“ opýtal sa.

„Tie kvety a ani kravatu nemáš,“ povedala som panovačne. Široko sa usmial a z pod bundy vytiahol kytičku lúčnych kvetov. Totálne mi vyrazil dych. Okamžite mi ich podal.

„Na tej kravate netrváš, však?“ šepol. Len som pokrútila hlavou, že nie.

„Si teplo oblečená?“

„Mám Jacobovu bundu,“ šepla som. Začal sa smiať.

„To som si všimol.“ Nakrčil noc a urobil krok ku mne a ja, samozrejme, krok od neho.

„Neutekaj mi. Nemáš šancu.“ Rýchlym pohybom si ma prehodil na chrbát. Ostýchavo som sa ho chytila okolo krku.

„Chyť sa poriadne, lebo ťa stratím,“ šepol pobavene. Omotala som mu ruky okolo hrdla a pevne ich spojila. Zovrel rukami moje stehná a cez rameno sa na mňa zaškeril.

„Drž sa vlčia princezná,“ zasmial sa a vyrazil takou rýchlosťou, že som okamžite pritlačila viečka k sebe. Vietor mi šľahal do tváre, a keby som si tvár nenatlačila do jeho bundy, najskôr by som sa nemohla ani nadýchnuť. Držala som sa ako kliešť, a keď sa vymrštil do vzduchu, alebo troška zrýchlil, chytil ma pevnejšie. Zrazu prudko zastavil. Bolo to tak prudké, až mi to na chvíľu vyrazilo dych. Okamžite ma položil na zem a kľakol si ku mne.

„Si v poriadku? Som kretén. Bella, nie je ti zle?“ Pohladil ma po vlasoch. Doteraz mi zle nebolo, ale jeho dotyk na mojich vlasoch ma odzbrojil. Otvorila som oči a pozrela sa na neho. V očiach mal obavu.

„Som OK,“ pípla som.

„Zabudol som sa. Rád behám a... Prepáč.“ Vzal ma do náručia a postavil sa so mnou.

„Už to nie je ďaleko.“ Hľadel mi do tváre a ja som celá určite sčervenela. Bolo mi zrazu strašne horúco.

„Chcem ísť na chrbát,“ šepla som. Pretočil si ma a ja som ho objala okolo hrdla.

„A pomalšie,“ šepla som mu do ucha. Mala som pocit, že sa zachvel. Rozbehol sa, ale o poznanie pomalšie. Krajina stále splývala v šmuhu, no teraz som si to užívala. Dokonca som sa trocha napriamila a vychutnávala si, ako mi vejú vlasy. Po chvíli zastal a zložil ma.

„To bolo o poznanie lepšie,“ povedala som milo.

„To je moje obľúbené miesto. Slnko tu svieti každý deň, aj keď niekedy len na chvíľu.“ Poobzerala som sa a on už kráčal na lúku. Postavila som sa k nemu. Na lúke sa roztancovali lúče slnka. Bola prekrásna a plná kvetov. Urobila som krok a potom ďalší. Slnko hrialo. Bolo to príjemné. Natočila som tvár k slnku a potom som sa pozrela na Edwarda. Stále stál pod stromom a váhavo na mňa pozeral.

„Nejdeš?“ šepla som.

„Nechcem ťa vydesiť,“ šepol. Zamyslela som sa. Čím ma chce vydesiť. Nechápavo som zodvihla obočie.

„Vieš, upíri a slnko,“ povedal.

„Akože ťa spáli?“ opýtala som sa prekvapene.

„Nie. Ja len...“ Nedopovedal to a urobil krok na slnko. Jeho tvár sa začala ligotať. Odrážali sa od neho všetky lúče a ja som fascinovane urobila krok k nemu. Nedokázala som z neho spustiť oči. Priťahoval ma ako svetlo svätojánsku mušku. Nedokázala som sa od neho odtrhnúť. Natiahla som ruku k jeho tvári a dotkla sa jej. Bolo to neuveriteľné, nádherné, zvodné.

„Nádhera,“ povzdychla som.

„Bella, to nemyslíš vážne,“ povedal zdrvene a urobil krok preč zo slnka. Prekvapene som sa na neho pozrela a začala znova myslieť. Chytila som ho za ruku a potiahla. Najprv sa prekvapene pozrel, a potom sa poddal. Vykročil za mnou. Odtiahla som ho takmer do stredu lúky. Držala som ho za ruku a prezerala si ju, ako sa leskne. Priblížila som si ju bližšie, aby som dokonalo videla štruktúru kože, a ako sa tá žiara odráža. Edward ma bez dychu sledoval. Vôbec som sa nebála. Naopak. Lákalo ma to. Po chvíli slnko zakrylo mraky a ja som nesúhlasne zavrčala. Edward sa zasmial a až teraz som si uvedomila ako je blízko a ako ho držím za ruku. Hneď som ho pustila.

„A je mi jasné, prečo žijete vo Forks. Slnko tu svieti dvakrát ročne,“ šepla som. Edward si sadol do trávy a pozeral sa na mňa. Chvíľu som sa obzerala a potom som si sadla pred neho. Zadíval sa na mňa a nahol sa ku mne. Uhla som. Zasmial sa a natiahol ruku. Z vlasov mi vyplietol vetvičku.

„Vie niekto s kým si?“ opýtal sa po chvíli. Vyvalila som oči.

„Iste. Povedala som to Jessice a Angele a mám im zavolať, keď prídem domov.“ Pozrel sa na mňa.

„Ty si to nepovedala nikomu, však. Prečo tak riskuješ. Ideš do lesa s upírom. Ak by som ti teraz ublížil, nikto by sa to nikdy nedozvedel.“ Pozeral na mňa a ja som sa zamyslela.

„Ak mi ublížiš, bude hrať Júliu Brigita. To chceš?“ Edward sa zasmial.

„Nie, to nechcem. Ty budeš moja Júlia,“ šepol takmer nepočuteľne. Chcela som na to reagovať, ale ak som zle počula, len sa strápnim. Bola som radšej ticho.

„Čo by ti doma povedali, ak by vedeli kde si a s kým?“ opýtal sa váhavo.

„Čo by povedali tebe?“ Vrátila som mu otázku.

„Mám pocit, že by sa im to nepáčilo. V každom prípade, žiješ s našimi úhlavnými nepriateľmi.“ Bol pokojný.

„No, mňa by za to najskôr zabili. Si náš úhlavný nepriateľ,“ šepla som.

„Ty nie si predsa menička,“ zamyslel sa.

„Nie. Ja som človek a nimi sa normálne kŕmite. Nie?“ Zadívala som sa mu do očí. Pôsobil zmučene. Pozrel sa na mňa.

„Nebudem klamať. Pár ľudí som zabil. Bolo to dávno. Tebe by som neublížil,“ šepol.

„Veď preto...“ Postavila som sa pred neho. Trocha ma zaskočila jeho úprimnosť, ale nebála som sa. Neviem prečo, ale cítila som sa s ním v bezpečí a dobre.

„Ešte si mi neukázal ako lezieš po stromoch,“ povedala som pobavene. Vyskočil na nohy a prehodil ma na chrbát. Začala som sa smiať. Vyrazil dopredu a vyhupol sa na prvý konár veľkého stromu. Než som sa stihla spamätať, boli sme úplne hore.

5. kapitola - 7. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Edward a Bella ako Romeo a Júlia - 6. kapitola: