Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Edward Voltury - 10

31.03.2010 (12:15) • NatalieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2081×

http://www.youtube.com/watch?v=vF3K02xaORQ

V mučiarni zimy pod knutami snehu

je človek v nahej bezbrannosti tela.

Úzkosťou hrdla tiesnený

pritíchol v užľabine dychu...

... stislo mu srdce a náhle

duša akoby mu z oka vypadla.

A nevie, ako sa do hory volá

aby sa mu ktosi ozval... Ó,

ako sa zachová v pustovni tela

keď do kruhu v ňom chodí slepá krv

a kameň na rázcestí žíl

pomaly zvetráva?

A milosť neprichádza...

Ani galejnícke veslo jazyka

nezostalo na výkupné.

Vtedy sa pod ním prepadla zem.

Kam teraz vstupuje s ťažkým srdcom

a s dušou na dlani, sprevádzaný

hodbou-krivoprísažníčkou, ako sa vykúpi

v hrobovom tichu, sám

s prázdnou pokladničkou úst

neschopný hodiť slovo pod nohy?

A milosť neprichádza... Len iný sneh,

sneh-pochovávač už drží nad ním ruku,

hlboko orie v jeho chorej duši

a krv vyoráva.

A milosť neprichádza... V dobre ľadovej

ozvena mrzne na polceste k srdcu...

Ján Štrasser (Odriekanie)

10. KAPITOLA

(Bella) - Pohreb

(Edward) - Našiel som ju?!

Pohľad: Bella

Pripadá mi to ako by sa to všetko stalo iba včera. Dom plný kvetov, tichá hudba sprevádzaná nadšenými hlasmi známych a priateľov. Muž, stojaci pred oltárom s nádherným prsteňom v ruke. Žena, oblečená celá v bielom kráčajúca s úsmevom na tvári za svojim vysnením šťastím, ktoré po jedinom slove „áno“ stalo sa konečne realitou.

A teraz...

Žena, ktorá sa pred tým mala zblázniť od toľkého šťastia trúchli nad manželovou truhlou a s nedočkavosťou prahne po dni, kedy si aj po ňu príde smrť a zoberie ju do svojej chladnej náruče. Uloží do rúk jej milovaného a potom budú obaja navždy osudom prepletený, láskou zviazaný a smrťou odlúčený ležať bok po boku hlboko pod zemou. Nikým a ničím nerušený budú spolu. Tak ako si to želali. Celú večnosť...

Áno celkom úprimne, dúfam že to takto bude. Lebo ja na tomto svete už nemám čo robiť. Viem, že mám byť na inom mieste s inými ľudmi v inom čase. Ale ako to docieliť bez toho, aby som nikomu neublížila?

„Bella? Si v poriadku? Si bledá ako stena,“ zašvitorila Alice.
„Zdám sa ti v poriadku? Myslíš že budem niekedy v poriadku alebo že čokoľvek ešte bude v poriadku?“ zavzlykala som a hodila som sa jej do náručia.

Cítila som taký hnev, ale na druhej strane potrebovala som niekoho, kto by ma aspoň na chvíľu vytrhol z mojej nočnej mory. Iba pri Alice sa mi to aspoň z čašu na čas podarilo.

„Drahý trúchliaci,“ začal kňaz svoj prednes čím nám zabránil ešte hocičo povedať. Alice ma pustila, ale necúvla ani o krok. 

„Dnes sme prišli o jedného výnimočného človeka, skvelého priateľa,“ kňaz hodil pohľadom po našich spolužiakoch, ktorý stali obďaleč.

„O člena rodiny,“ pozrel sa na Alice a potom postupne na Emmeta, Jaspera, Rosalie, Carlisa a nakoniec na Esme.

„A samozrejme aj o manžela,“ pozrel na koniec na mňa. 

Nikto nevedel ako ma tie slova ranili. Ako keby každé bolo trieska a s každým povzdychom, pohľadom sa len hlbšie zarezávali do otvorenej rany na mojom srdci.

„Bol to dobrý človek a isto by bol aj naďalej keby si ho smrť nezobrala takým strašným spôsobom,“ pokračoval kňaz, „ ale dnes sme tu hlavne preto aby sme si zaspomínali na tohto človeka, Edwarda Cullena keď ešte bol medzi nami. Týmto chcem požiadať manželku zosnulého aby nám prišla niečo o Edwardovi povedať.“

Pomaly som sa presunula ku kňazovi. Nevedela som ako začať. Čo dobre z jeho života spomenúť. On žil tak dlho, ale ja som ho pri sebe mala iba tak krátko. Veď ja o ňom dokopy nič neviem. 

Začala som mierne panikáriť. V dave som hľadala jednu osobu, iba tu jednu jedinú, ktorá by ma posmelila. Ale hľadala som ju nesprávnym smerom. Tá osoba nebola v dave. Bola v zatvorenej ebenovej truhle predo mnou. 

„Tak veľmi ťa potrebujem Edward,“ zašepkala som, čo samozrejme neuniklo mojej upírej rodine. 

Alice ma upokojovala svojim pohľadom a Emm horko ťažko vykúzlil malý úsmev na povzbudenie.

„Edward Cullen,“ začala som, „ neveril na nebo.“ 

Všetci trúchliaci nad tým zhíkli a prebodávali ma šokovanými pohľadmi.

„Vlastne na nebo veril. Len neveril že sa doňho po smrti dostane. Ale akoby sa anjel nedostal do neba?!“ z očí mi vyhŕkli slzy no pokračovala som ďalej.

„Edward robil chyby tak ako ich robili všetci, ale tiež viem, že jeho život nebol ľahký a preto mu nemožno nič vyčítať. Musel toho veľa prekonať a nikto by si to s ním určite nechcel vymeniť,“ trocha som sa odmlčala.

„Keď mi Edward povedal že ma ľúbi. Bola som prekvapená a šťastná, ale keď som mu to povedala ja bol vystrašený. Vystrašený sám zo seba. Možno nechápete o čom tu točím a poviem vám, že som sa v tom stratila aj ja,“ všetkým sa na tvári objavil neistý úsmev.

„Ak by som mala teda Edwardov život zhrnúť nezmestilo by sa to ani do 1000 kníh. Takže to skrátim.

Edward bol človek, ktorý niečo povedal v trápnom tichu, ktorý sa usmial keď bol človek smutný, ktorý počúval keď sa niekto potreboval vyrozprávať, ktorý bol šťastný ak urobil niekoho šťastným... A mňa urobil šťastnou. Teraz je síce ďaleko ale ja naňho nikdy nezabudnem a raz sa všetci opäť stretneme ako kedysi. Dúfam, že to bude čoskoro...,“ na konci sa mi roztriasol hlas.

Trocha sa mi zatmelo pred očami, ale našťastie pred pádom ma zachránili silné ruky, ktoré ma odvádzali smerom k ostatným.

„Emmet?“ zašepkala som.
„Som tu, neboj sa. Už je dobre.“

Kňaz pokračoval v modlitbách až prišiel na rad „pohreb“. Myslím pohreb v pravom zmysle slova. Edwardovu truhlu mali vsunúť do zeme a tým mi znemožniť akúkoľvek nadej na to, že žije.

Isto si hovoríte, že som blázon ale ja stále verím, že žije. Musí... Ale keď vidím tu truhlu.
Keď púšťam červenú ružu na jej veko a hľadím za ňou ako sa čoraz viac stráca pod návalmi hliny nemôžem veriť že je ešte so mnou. 

„Bella, je mi to ľúto.“
Ten hlas sa mi zdal taký povedomí.

„Jacob?!“ 


Pohľad: Edward

„Jane mi hovorila čo sa včera stalo,“ konštatoval Aro a posunkom mi naznačil nech si sadnem.
„A?“
„Edward! Jane, Felix a Demetri sú tvoji priatelia. Nemôžeš ich len tak odsunúť na vedľajšiu koľaj!“
„Ja ťa nechápem. Sám tvrdíš že som nebezpečný, ale keď sa snažím ochrániť svojich priateľov odsúvam ich na vedľajšiu koľaj?!“
„Len tvrdím, že toto presvedčenie zaviní, že budeš sám. A Jane to zbytočne zraní...“
„Čo s tým má spoločné Jane?“ vyhŕkol som prekvapene.
„Nehovor mi, že si si nič nevšimol.“
Nechápavo som naňho pozeral. Po dvoj minútovej pauze uznal, že sa odpovede nedočká tak pokračoval sám.
„Jane sa do teba zaľúbila.“
„Žartuješ?“

Toto je určite žart. Jane a ja? Ona by mi to povedala!

„Nie nažartujem Edward. Myslím to smrteľne vážne!“
„To nie je možné!“
„Nevšimol si si ako často v poslednom čase vyhľadáva tvoju spoločnosť? Ako sa na teba pozerá, ako sa ti snaží niečo naznačiť?!“
„Sme priatelia. Nič viac.“
„Prečo odmietaš, čo je tak očividné? Tebe sa nepáči?“
„Nie, teda neviem...“
„Je jedno čo k nej cítiš len ju nesmieš takto odstrkovať. Ak nič viac ostaňte aspoň priateľmi. Hoci je jasné, že ona túži byť niečo viac, ale to si poriešte už vy dvaja!“
Prikývol som a potom som sa odpratal do svojej izby. Nie žeby sa mi rozhovor nepáčil, ale potreboval som rozmýšľať.

Som naozaj slepý alebo čo. Až teraz mi to všetko sedelo. To neustále podpichovanie, pohľady, držanie za ruky. Ja som to bral inak ako ona. A tým, že som jej povedal aby sa odo mňa držala ďalej som ju musel raniť. Ale ja som to takto nemyslel. Mal by som sa s ňou porozprávať.

Už som na nič nečakal vyštartoval som z izby a lietal po celom hrade hlava nehlava. Felix mi povedal, že Jane je v parku tak som sa tam za ňou vybral. 

Bola hlboká noc a tak mi nič nebránilo voľne sa presúvať mestom.

Jane som našiel sedieť na lavičke. Vyzeralo to, že si ma nevšíma tak som si potichu sadol k nej.
Chvíľu sme len tak sedeli, ale potom som to už nevydržal.

„Je to pravda?“
„Čo ako?“ otočila sa na mňa a v jej očiach pohrával plamienok. 
Asi už tušila na čo sa pýtam.
„Aro mi niečo povedal. Vraj... Neviem ako to povedať...“
„Ušetrím ťa toho koktania. Áno. Zaľúbila som sa do teba.“
Ja som zo seba dostal len takú priblblú odpoveď ako: „aha.“
Teraz keď mi to povedala bolo mi nie ako čudne. Premiešavalo sa vo mne toľko pocitov až ostal iba jeden.

„Jane,“ zašepkal som. Otočila sa na mňa s očami sklopenými k zemi. 
„Nemusíš byť na mňa milí lebo sa cítiš nejako nepríjemné,“ vyhlásila.
„Kto povedal, že sa cítim nepríjemné?“

Opatrne som jej zdvihol hlavu na úroveň mojej a na jej prekvapenie urobil to, čo ani jeden z nás neočakával.

_________________________________________________________________________________________________________

Nezabudnite na komentáre! Túto časť venujem myrrrry.

9. kapitola - 11. kapitola

moje shrnutie

Autor: NatalieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Edward Voltury - 10: