Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Edward Voltury - 14

16.05.2010 (13:45) • NatalieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2036×

pesnička

14. KAPITOLA

(Bella) - Správne rozhodnutie.

(Edward) - Nesiem jedlo svojmu jedlu...

Pohľad: Bella

Všetci na mňa vytreštili oči.

„Čo si to povedala, Bella?“ opýtal sa Carlise.

Asi si ešte stále myslel, že ma zle pochopil.

„Premeň ma na upírku,“ zopakovala som svoju prosbu.
„Prečo?!“ 
„Chcem navštíviť našich priateľov,“ usmiala som sa na Felixa a Demetriho.

Zdá sa, že hneď pochopil, čo tým myslím. No jeho tvár sa stále sťahovala v šokovanom výraze.

„Zbláznila si sa?“ chytila ma Alice za ruky a potriasla mnou, akoby dúfala, že tým mi môj nápad vypadne z hlavy.

„Vysvetlím ti to,“ snažila som sa ju upokojiť a sčasti aj preto, že ma jej stisk trochu bolel.
Vymanila som si ruky z jej zvierajúcich drvičov a otočila som sa na Felixa.

„Odkáž prosím, že sa veľmi teším a budem sa snažiť doraziť, čo najskôr.“

Ústa sa mu roztiahli do blaženého úsmevu.

„Bude rád.“

Bez slova som sa vrátila do domu. Za mnou sa ako zombie blížila Alice.

Sadla som si na gauč a čakala, kým sa prirútia aj ostaní členovia našej milej a tichej domácnosti, v ktorej sa čoskoro rozpúta šialené peklo.
Alice po mne hádzala vražedné pohľady a tak trochu sa mi zdalo, že na mňa vrčí. 

Len čo sme boli všetci po kope, Alice to nevydržala a skočila mi po krku!
Heh! Len žartujem. Ona urobila čosi horšie. Bola ticho! Večne ukecaná Alice sa tvárila, akoby ju prešiel parný valec.

Takže iniciatívu prebral Jasper.

„Čo to malo znamenať?!“

Pohľad: Edward

Stále mi to nešlo do hlavy. Ona chce ostať?! Prečo?

Svoju poslednú otázku som vyslovil nahlas.

„Chcela by som ti robiť spoločnosť, ak by ti to nevadilo,“ zahanbene sklopila oči.

„Mne by to ani v najmenšom neprekážalo, ale obávam sa, že by nebolo veľmi bezpečné, ak by si ostala v hrade, plnom upírov. Nie všetci sú takí ohľaduplní, aby ťa nechali nažive.“

„Nemusí to byť na dlho,“ snažila sa ma presvedčiť.

Vôbec som to nechápal. Mala by sa ma báť. A ak má možnosť odísť, mala by brať nohy na plecia, bez toho, aby sa čo i len raz obzrela dozadu.

„Dobre," privolil som nakoniec, „ale iba na pár dní.“
Oči sa jej rozžiarili ako dve hviezdy. Prikývla, no v tej chvíli som mal pocit, že by prikývla na hocičo len aby tu mohla ostať...

Opäť sme si sadli a striedavo rozprávali. Vlastne skôr som nechal hovoriť ju. Fascinovalo ma, ako dokázala hovoriť o svojich zážitkoch z detstva, o rodičoch, súrodencoch. Prechovávala k nim lásku, akú som ja nikdy nepocítil. 

„A prečo si vlastne odišla z domova?“ opýtal som sa po tom, ako mi rozprávala o svojej ceste do Talianska.

„Táto krajina ma vábi už od detstva. A teraz sa mi naskytla príležitosť,“ uprostred vety zmĺkla.

„Čo sa deje?“ opýtal som sa.
„Nič sa nedeje, len neočakávala som, že moja vysnívaná cesta dopadne takto.“
„Už si oľutovala, že si ostala,“ sklamane som konštatoval.

„Nie, neoľutovala. Som rada, že som tu, som len prekvapená tvojím správaním. Nemali by byť upíry zlí? Ale ty sa ku mne správaš ako k priateľovi.“

„Priveľmi nás odsudzuješ. Upír dobrý alebo zlý. Nikto si to nevybral. Ani jeden z nás nežobronil o to, aby sme sa stali tým, čím sme. Neviem si predstaviť človeka, ktorý by niečo také chcel.“

„Ja viem, že ty nie si zlý,“ zašepkala.
„Nie som zlý?!“ zasmial som sa nad tým, čo práve povedala.
„Tak ako inak môžeš nazvať netvora, ktorý sa živí krvou ľudí?!“ opýtal som sa.

„Celý svet stojí na tomto princípe: ak chceš niečo mať, musíš to vziať niekomu inému. Každý si berie to, čo potrebuje a nehľadí na to, či to niekomu bude chýbať. Toto z teba nerobí netvora. Inak by sme boli netvormi všetci.

Netvora z teba robí to, ak si vychutnávaš bolesť ostatných. Ak človek zabije zviera pre obživu, zabije ho rýchlo, aby zviera netrpelo. Ale pytliakovi je to jedno, zabije zviera zoberie si z neho čo potrebuje a nechá ho trpieť, až kým neumrie. To je ten rozdiel medzi tebou a ostatnými.“

Bol som v úžase. Má 16 a rozmýšľa, akokeby prežila celé tisícročia.

„A čo sa stalo s tvojim presvedčením, že ľudí nesmieme prirovnávať k zvieratám?!“ zasmial som sa.

„No, snažila som sa ťa pochopiť a k tomuto som dospela,“ hovorila na svoju obranu.
„Dobre, zvieratko, nechcelo by si niečo papať pred tým, ako ťa spapá niečo iné?!“

Týmito slovami som si vyslúžil poriadny úder vankúšom.

„Ja nie som zvieratko!“ zakričala.
Prudko som sa postavil. 
„Čo má toto znamenať? Ty sa ma už vôbec nebojíš, či čo?!“ snažil som sa hovoriť vážne, ale kútikmi úst mi čoraz viac šklbalo.

Na chvíľu som na Lilinej tvári zbadal strach, o chvíľu sa však aj jej ústa, zdvihli do grimasy.

„Idem ti priniesť niečo pod zub,“ zoskočil som z postele a otvoril dvere.

„Počkaj ma tu, ani sa nehni!“
„Rozkaz, šéfe,“ ruku si priložila k hlave ako vojak.

„Bol raz jeden zámok a v ňom býval jeden vlčko a ten vlčko schovával vo svojej izbe statočné kozliatko. Večer šiel vlčko zohnať kozliatku niečo pod zuby a takto kozliatku hovoril,“ otočil som sa na Lili.

„Kozliatko nikomu neotváraj dvierka, pretože po hrade behá veľa vĺčkov, ktoré by ťa mihnutím oka roztrhali na kúsky.“

Lili sa zasmiala a rovnakým prednesovým tónom odpovedala.

„Neboj sa vlčko, neotvorím nikomu.“
„Až sa vrátim,“ pokračoval som, „poviem ti toto: Kozliatko, kozliatko otvor vrátka, to som ja tvoj vlčko, na rukách ti nesiem papričky, na parožkoch vodičky.“

To sme už obaja nevydržali a smiechom popadali na zem. Ešte päť minút mi trvalo, kým som sa ako tak upokojil. Zdvihol som Lili na posteľ a teraz som prehovoril už vážne.

„Nikomu neotváraj, neupozorňuj na seba a v žiadnom prípade nevychádzaj,“ kázal som jej ako malému dieťaťu.

„Jasne, vlčko, veď som ti to už sľúbila.“
„Toto je vážne! Čím menej upírov o tebe vie, tým je tu pre teba bezpečnejšie.“

Otočil som sa a odo dverí sa na ňu ešte raz usmial.
Vôbec sa mi nepáčilo, že som ju mal nechať samú, ale jesť musí aj ona.
Vyšiel som z izby a zabuchol dvere.

Dúfam, že sa jej nič nestane!

Pohľad: Lili

Nechal ma celkom samú a ja som po prvýkrát od našeho stretnutia, pocítila naozajstný strach. Už tu nebol nikto, kto by ma ochránil!

Postavila som sa z postele a podišla k skrini. Viem, že hrabať sa iným vo veciach je neslušné, ale potrebujem sa nejako rozptýliť a toto sa mi zdá ako dobrý spôsob. 

Pomaly som ju otvorila, aby som nenarobila zbytočný hluk.
Nebolo tam nič okrem šiat. Vzala som si jedno tričko. 

Voňalo rovnako ako on. Tak nádherne, že sa mi z toho podlamovali kolená. Ešte chvíľu som sa rozplývala, až kým som celkom na dne nezbadala malú krabicu.

Neodolala som. Tričko som odložila späť namiesto a pustila som sa do rozoberania novo objavenej skrýše.
Ale skriňa bola úzka na to, aby som sa tam celá vošla. Radšej som krabicu vyložila. Veď, keď nepríde Mohamed k hore, príde hora k Mohamedovi...

Pri mojej šikovnosti, mi však krabica vypadla a jej obsah sa celý vysypal na zemi. Obzrela som sa okolo seba. A potom s výrazom: To som nebola ja! Som rýchlo hádzala veci späť. 

Pár kníh, nôž (neviem načo, by bol upírovi), no čo ma najviac upútalo bol prsteň. Určite uložený celkom na dne, inak by som si ho všimla. Vyzeral nádherne, modrý so strieborným písmenom V v prostriedku. Prstom som prechádzala po jeho hranách, keď mi o niečo zavadil.

Pocítila som tlmenú bolesť, ale čo bolo horšie, na prste sa mi utvorila malá ranka. Veci som nechala na zemi a utekala k posteli.

Hľadala som hocičo, čím by som prípadné krvácanie mohla zastaviť, ale nebolo tu nič. Stála som sklonená nad posteľou, keď v tom sa stalo niečo, čo sa stať nemalo. Z rany mi na snehovo bielu plachtu kvapla krv, iba jediná kvapka. No ja som vedela, čo to znamená. Po nej nasledovala ďalšia a ďalšia, až som ich prestala rátať. 

Urýchlene som premýšľala, čo mám urobiť, keď v tom ma vyrušilo tiché zaklopanie a melodický hlas odo dverí, recitujúc známu rýmovačku:

„Kozliatko, kozliatko otvor vrátka...“

_______________________________________________________________________________________________________________

Chcela by som dať do pozornosti moju novú poviedku s názvom: Smrťou sa to iba začína... Ak by ste si našli trocha času, bola by som veľmi rada, ak by ste si ju prečítali a ohodnotili komentárom. Takisto chcem aj oznámiť čitateľom, že v nedeľu, budúci týždeň odchádzam na dovolenku. Takže bohužiaľ 15 dní nebudem môcť pridávať žiadne časti poviedok. Dúfam, že ma za to neukameňujete!

13. kapitola - 15. kapitola

moje shrnutie

Autor: NatalieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Edward Voltury - 14: