Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Edward Voltury - 17

05.08.2010 (12:30) • NatalieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1647×

17. KAPITOLA -

(Bella) - Prekvapivá reakcia

(Edward) - Slnko a mesiac

Pohľad: Bella

Ja viem. Chcela som to. Túžila som po tom, ale neočakávala som, že sa to má stať tak skoro. Na toto som nebola pripravená.

Červík neistoty mi čoraz viac nahlodával moje sebavedomie a to už nehovoriac o odvahe, ktorej prebytkom som vôbec netrpela.

„Váhaš?“ opýtal sa Carlisle s náznakom smiechu v hlase. „Priznaj si to Bella. Ty to nechceš.“

„Ale chcem! Stojím si za svojím rozhodnutím.“

Pravdou bolo, že som sama neverila tomu, čo som tak presvedčivo argumentovala. Áno, klamala som.

Možno zo strachu... Viem, že niekde v hĺbke srdca som tajne túžila po nesplnení mojej požiadavky. A hlavne som netúžila po tom, aby Carlisle povedal áno! No tu už neboli žiadne zadné dvierka, ktorými by som mohla prípadne vycúvať. Rozhodla som sa a následky tohto rozhodnutia budem niesť po celý život. Zrejme nebude dlhý, ale na tom nezáleží.

Najskôr musím presvedčiť samu seba a až potom presviedčať o mojom presvedčení iných.

Možno by som si skutočne mala ešte raz položiť tú otázku: Chcem to?

Ale odpoveď už predsa poznám. Chcem. Jediné, čo nechcem, je žiť bez Edwarda.

Načo sa prebúdzať do nádherného slnečného rána, ak viem, že prvé, čo uvidím nebude jeho tvár?!

Načo v noci zaspávať, ak viem, že on pri mne nebude, keď sa ráno prebudím?!

Načo počítať hviezdy na oblohe, ak viem, že tá moja najjasnejšia zhasla navždy?!

Edward bol stredobodom môjho vesmíru. Moje slnko, ktoré nemalo nikdy vyhasnúť. No stalo sa. Potom je zbytočné, ak okolo mňa lietajú tie najkrajšie kométy. Nedokážem vnímať ich krásu, ani sa z nich nedokážem tešiť. Tak o čom to celé je?

Ale vždy tu bol aj je malý háčik. Čo Charlie a Jacob?

„Bella, ak je pravda, čo tu tvrdíš, premením ťa, ale teraz.“

„Prečo?“

„Lebo oslava Arových narodenín je už o týždeň. Neviem presne, čo máš v pláne, ale jedno, čo viem je, že nemáš veľa času. Len tri dni trvá premena a to neberiem do úvahy prvé dni, v ktorých budeš nebezpečná a neovládateľná. Ako u novorodenej bude z teba sila vyprchávať iba vo veľmi malých množstvách a k tomu budeš aj veľmi neskrotná a labilná. Mohla by si urobiť hocakú hlúposť, ktorá by ťa neskôr stála život. Chcem ti dať aspoň malú nádej na prežitie.“

„Tak dobre,“ súhlasila som a hlavu som stočila mierne nabok.

Vlasy sa mi presunuli na chrbát a odkryli malé žilky na mojom krku.

„Tak poďme na to,“ posmelila som ho a čiastočne aj seba. Pozrela som na všetkých okolo.

V ich očiach som videla jasný nesúhlas, ale nepokúšali sa ma zastaviť. Dokonca aj Alice rezignovane sedela na gauči. So skrčenými nohami a sklonenou hlavou mi pripadala ako kôpka nešťastia. Zato Rosalie vyzerala, že čoskoro pukne od zlosti. Už raz som ignorovala jej dohováranie, aby som sa nevzdávala ľudského života a teraz to robím znova. Emmet ju držal  v objatí a tak aspoň trocha zmierňoval jej vnútorný boj.

Carlisle ku mne bez slova vykročil, no v tej chvíli sa Jasper neuveriteľnou rýchlosťou postavil pred neho. Ruku mu držal na hrudi a odmietal ustúpiť. Alice po ňom hádzala zmetené pohľady. Takúto reakciu som nečakala a už vôbec nie od neho.

„Chceš zahodiť to, prečo sa Edward obetoval?! Sama si povedala, že Edward zomrel, keď sa ťa pokúšal ochrániť. A ty chceš, aby jeho obeť vyšla nazmar. A ona vyjde nazmar, ak sa necháš dobrovoľne zabiť. Myslíš, že toto by Edward chcel?! Myslíš, že by chcel, aby si ho pomstila? Prosím ťa, nebuď smiešna.“

Aj keď upieral zrak na Carlisla vedela som, že tie slová nepatrili nikomu inému, než mne.

Nevedela som, čo na to povedať.

Takého som ho nikdy nevidela. Bol nahnevaný a čiastočne aj sklamaný, ale čo bolo to najhoršie... Jeho pohľad. Vyzeral ako... Ako upír! Tie čierne oči... tak strašidelné. Prebodávali ma bezradným pohľadom.

„Nepochopím ťa. Nikdy. Pretože môj brat zomrel pre nič! A ty,“ pozrel opäť na Carlisla. „Neopováž sa jej dotknúť, čo i len prstom!“

Pohľad: Edward

„Au!“

Lili slabo zasyčala, čím mi dala najavo, že ten obväz sťahujem až príliš.

„Prepáč.“

„Ty sa nemáš začo ospravedlňovať. To ja by som mala.“ Hodila pohľadom po rozhádzaných veciach na zemi.

„Čo si tam hľadala?“ neodpustil som si otázku.

Nahodila šteniatkovský výraz a druhou rukou sa začala nevinne hrať s vlasmi.

„No vieš. Chcela som sa o tebe niečo dozvedieť. Si dosť uzatvorený a nenašla som nijaký iný spôsob...“

„Čo tak otázky?! To je dobrý spôsob, ako sa niečo dozvedieť,“ zasmial som sa.

„A odpovedal by si?“

„Hmm... Neviem. Možno?! Záviselo by to od toho, čo by si sa pýtala.“

„Dobre,“ postavila sa a chvíľu po niečom pátrala. Potom si kľakla a načiahla sa pod posteľ.

„Mám ho,“ zvýskla a chytila ma za ruku. Stiahla ma k sebe a do dlane mi vložila môj prsteň, ktorý som dostal od Ara.

„Kde si ho našla?“ opýtal som sa a trocha sa zamračil. Potom som rýchlo mrkol na malú skrinku vedľa krabice. „Aha.“

„Prečo ho nenosíš?“

„Ja sa na to jednoducho necítim. Ten znak v prostriedku,“ ukázal som na strieborné V. „Symbolizuje rodinu Volturiovcov, teda aj mňa. Je iba deväť takýchto prsteňov. Tri z nich majú Caius, Marcus a Aro. Ďalšie tri vlastnia ich manželky a ostatné dva Jane a Alec. Posledný je určený pre mňa. No ešte nikdy som ho nemal. Je toho tak veľa, čo o sebe neviem. Neustále mám pocit, akoby som tu nepatril. Nie len tu, ale ani do tejto rodiny.“

Súcitne pokývala hlavou. Vydýchol som si. Takže Jane jej o tom hovorila...

„Nebudem ho nosiť, kým si nebudem celkom istý svojou totožnosťou.“

„Ako to myslíš?“

Nachvíľu som stíchol a zvažoval som, koľko by som jej toho mal povedať.

„Pred pár mesiacmi som stratil pamäť. Neviem, ako sa to stalo, ale odvtedy si nepamätám na svoj ľudský život, no ani na ten upírsky.“

„To musí byť hrozné. Neviem si predstaviť, že by som si nedokázala spomenúť na svoju rodinu a blízkych. Asi by som sa z toho zbláznila.“

„Pripadám ti ako blázon?“ usmial som sa a skrivil som tvár do zvláštnej grymasi.

„Prestaň!“ zasmiala sa zvesela. Pritiahol som si ju k sebe. Vyzerala ako zúrivé mačiatko.

„Budeš mi chýbať,“ zašepkal som jej do vlasov.

„O čom to hovoríš? Veď ja sa nikde nechystám.“ Pomaly som sa odtiahol.

„Nemôžeš tu ostať. Nie po tom, čo sa dnes stalo. Ani si nevieš predstaviť, ako mi tvoja spoločnosť robí dobre, ale toto, čo si si dnes prežila... Nemôžem ti zaručiť, že sa niečo také nezopakuje.“

„Edward, to bola moja chyba. Už sa to viac nestane. Sľubujem!“

„Prosím, snaž sa ma pochopiť. Nejde to.“

Smutne sklopila oči.

„Vymažeš mi spomienky?“ opýtala sa a z očí sa jej na líce spustila malá slza.

„Ak chceš tie na mňa nie...“ Prstom som jej ju zotrel.

„Chcem si ťa pamätať,“ potvrdila moje slová.

„Ale nebude to také isté. Nebudú to pravé spomienky, iba útržky, no je to lepšie, než nič.“

Prikývla. Postavil som sa a natiahol som pre ňu ruku. Bez zaváhania ju prijala. Prsteň som hodil na posteľ a obaja sme vykročili k dverám.

„Počkaj.“ Potiahla ma za ruku. Otočil som sa. Boli sme tak blízko, až sme sa skoro dotýkali špičkou nosa.

„Chcem ti niečo dať... Na pamiatku.“ Rukami si šmátrala po krku a prstami sa snažila rozopnúť striebornú retiazku s príveskom v tvare mesiaca.

„Pôvodne mala patriť môjmu otcovi, ako darček odtiaľto, ale budem oveľa radšej, ak ju budeš mať ty.“

Ruky zdvihla za moju hlavu a svoju tvár presunula na ľavú stranu tesne k môjmu lícu, aby dovidela na zapínanie. Dýchanie sa mi zrýchlilo, keď som pocítil príjemné teplo z jej pokožky. Retiazka bola dávno zapnutá, no ona sa neodťahovala. Obaja sme čakali snáď na nejaký blesk z neba, ktorý by túto chvíľu ukončil. Pretože ani jeden z nás to nechcel urobiť.

Oči mi pohltila čiernota. Zlato nahradila noc. Napokon sa trocha odtiahla, ale iba natoľko, aby mi dovidela do tváre.

„Presne ako ten mesiac. Tvoje oči... Sú ako zatmenie aj úsvit zároveň. Nikdy neviem, kedy deň končí a kedy začína.“

Cítil som jej sladký dych, ale neodvážil som sa urobiť to, k čomu ma hnala moja túžba. Nechcel som je ublížiť. Nie, nesmel som jej ublížiť. Pustil som ju z objatia.

„Ďakujem,“ zašepkal som a otočil som sa späť k dverám.

„A čo dostanem ja?“ opýtala sa trocha zahanbene. Ani neviem ako, ale tie slová ma prinútili otočiť sa.

„A čo by si chcela?!“

„Svieti ešte slnko?“

„Čo?!“

„Pýtam sa, či ešte svieti slnko?!“ zasmiala sa svojím podmanivým hlasom.

Pozrel som sa na hodinky. „Už nie dlho...“

„Tak poďme. Chcem ťa vidieť v slnečnom svetle!“ vyslovila svoje želanie.

Viem, že hocaké presviedčanie typu: je to nebezpečné, by u nej nemalo žiadnu váhu. Rezignovane som pokýval hlavou.

„Nikdy by som si nepomyslela, že sa tu nájde aj takéto miesto.“ S úžasom otvárala ústa nad veľkolepou a hlavne dlhočiznou kvitnúcou záhradou.

Sadli sme si na jednu z lavičiek, blízko malého jazierka na ktorom sa mihali posledné lúče slnka. Celou cestou sem nás bezpečne kryli stromy, ktoré boli vysadené najmä pre tento účel, no boli tu aj miesta, kde vkĺzli nebojácne ruky slnka a osvetlili pár miest. Jedno z nich bolo práve pred nami.

„Tak čo?“ pripomenula dôvod, prečo sme vlastne tu.

Pomaly som vstal a ešte pomalšími krokmi som si to mieril ku okraju jazera, kam dopadali zlaté odlesky.

„Wou,“ to bolo jediné načo sa zmohla. Stál som tvárou k slnku. Cítil som, ako sa mi pokožka napla.

„Našou prirodzenosťou je žiť v tme. Slnko nám nerobí dobre.“ Okamžite po mne vyštartovala a stiahla ma do tieňa.

„Prečo si to nepovedal hneď? Nežiadala by som ťa o to...“

„To je v poriadku,“ prerušil som ju. „Nebolí to, iba je to trocha nepríjemné. Telo mám veľmi strnulé a prudké svetlo ako toto ma páli v očiach, ale inak mi to nevadí.“

Tentoraz som vtiahol do svetla ja ju. Hľadela na mňa, akoby si chcela zapamätať každučkú črtu mojej tváre. Ten pohľad mi niečo pripomenul. Vlastne niekoho. Nachvíľu sa mi záhrada spolu s ňou stratila a nahradila ju iná scéna. Stál som v nejakom dome, hľadel som na hnedovlasé dievča. A ono mi venovalo presne taký istý pohľad. Akoby si ma chcela zapamätať. Akoby sme sa mali vidieť naposledy. Natiahol som ruku. Potreboval som sa jej dotknúť. To nemôže byť sen... Nemôže...

Obraz sa náhle stratil. V spánkoch mi vystrelila bolesť. Opatrne som sa chytil za hlavu. „Edward, počuješ ma? Čo sa stalo?! Urobila som niečo?“

„Nie len... Na niečo som si spomenul,“ zasyčal som.

„Bola to zlá spomienka?“

„Áno... Teda nie. Ani neviem,“ zasmial som sa a trocha uvoľnil dusnú atmosféru.

Obzrel som sa okolo. „Darovala si mi mesiac. Ja tebe slnko. Zrejme sme vyrovnaný.“

„Nikdy sa ti nebudem schopná odvďačiť za všetko, čo si pre mňa urobil.“

„O niečom by som vedel.“

„Čo mám urobiť?“ opýtala sa nadšene.

„Žiť!“

16. kapitola - 18. kapitola - moje shrnutie

_______________________________________________________________________________________________________________

Ďakujem všetkým, ktorí to so mnou vydržali, až po túto časť. Mám pre vás dve správy. Jednu zlú a druhú dobrú. Ktorú chcete počuť prvú? Tú zlú? Tak dobre. Tí, ktorí čítajú alebo čítali moju poviedku Smrťou sa to iba začína... oznamujem, že túto poviedku pozastavujem na dobu, kým nedopíšem Edwarda Volturyho. Avšak, ak sa nájde človek, ktorého tá poviedka strašne zaujala a práve má hrozné nutkanie mi za moje predošlé vyhlásenie vykrútiť hlavu, bola by som ochotná pridávať ďalšie časti, no iba občas. Ak niekto takí existuje, nech mi to napíše do môjho shrnutia.

A teraz tá dobrá správa, keďže som jednu poviedku pozastavila, budem sa naplno venovať Edwardovi Volturymu, Damiánovi a mojej tretej poviedke Navždy trinásťročný.

Nové časti sa budem snažiť pridávať každý týždeň. (Nerátam čas schválenia). Občas možno aj dvakrát počas týždňa. Neviem, či vám to vyhovuje, ale mne áno. Tak dúfam, že ma budete svojimi komentármi podporovať aj naďalej. Mám toho pre vás pripraveného ešte veľmi veľa... :D

Autor: NatalieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Edward Voltury - 17: