Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Edward Voltury - 19

13.09.2010 (14:45) • NatalieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1899×

19. kapitola - Neodolateľný

„Je čas!“ pripomenula Jane a letmo pohladila Edwarda po ramene.

„Je čas,“ zopakoval to isté, akoby sa snažil pomôcť svojmu mozgu spracovať tú informáciu.

Malátne vstal z postele a cez svoje plecia prehodil čierny zamatový plášť. Jane s úsmevom pristúpila k nemu a cez dokonalý, prirodzený účes, mu natiahla kapucňu.

„Nazabudol si na niečo?“ opäť mu pripomínala a on sa s nevôľou obzrel za seba.

Na malom nočnom stolíku ležal volturiuvský prsteň, jeho prsteň. Nezabudol naňho, len dúfal, že ho tu akosi náhodne zabudne. No teraz mu nezostávalo nič iné, než si ho s predstieranou spokojnosťou natiahnúť na prst a nasledovať Jane cez staré zatuchlé chodby k hlavnej bráne, kde už netrpezlivo čakali hostia zo všetkých kútov zeme.

„Netvár sa tak!“ prikázala, aj keď bolo takmer nemožné, aby cez hrubú látku zahliadla jeho tvár. No mala pravdu. Edward sa už pár dní nedokázal zbaviť pocitu, že niečo nie je v poriadku a vystupňovalo sa to práve dnes. Takže je zrejmé, že sa tváril, akoby mu uleteli včely.

No táto situácia ho dokázala aspoň na malú chvíľu rozosmiať.

„Koho budem mať na starosť?“ opýtal sa, kým Jane stihla, ako obvykle nahodiť svoju tvrdú, nekompromisnú masku, ktorá jej okrem schopností ako jediná získavala rešpekt.

„Je to vegetariánska rodina. Mám taký pocit, že Aro ti o nej kedysi rozprával.“

„Cullenovci,“ hádal, no nedalo sa poprieť, že v jeho hlase bol náznak radosti.

„Áno. Spoznáš ich...“

„Viem. Podľa zlatých očí,“ prerušil ju. „Rovnakých ako sú aj moje.“

Prikývla a pokračovala: „Najskôr ich privedieš do sály k Arovi a neskôr ich budeš až do zajtrajšieho plesu strážiť a ochraňovať.“

„Je to potrebné?“

„Aro a jeho bratia sú veľmi znepokojení, pretože dostali správu o tom, že sa na nich počas osláv chystá atentát. Mala som ti o tom povedať skôr, prepáč.“

„Takže tu sa nejedná ani tak o ich bezpečnosť, ale o Arovu. Tým, že strážime ich, vlastne chránime aj Ara pred možným útokom.“

Znova prikývla.

„Jedno sa musí uznať, má to dobre premyslené.“

„Ešte niečo,“ povedala Jane a nervózne sa pomrvila. „Aro vydal prísny zákaz ohľadom nosenia týchto plášťov a najmä pre teba. Povedal, že za žiadnu cenu ho nesmieš zložiť hoci len na sekundu pred niektorým zo svojich zverencov.“

„Prečo najmä pre mňa?“ opýtal sa.

„Pretože si ťa chráni,“ odvetila s úškrnom a potiahla kľučkou od drevených dverí.

Vošli do miestnosti, kde sa to priam hemžilo upírmi. Bolo ich tam hádam viac ako dvesto, a predsa sa oproti vysokým a honosným stenám zdali iba ako mravce.

Každý sa vydal hľadať svoju partiu, takže sa s Jane rozlúčili už pri dverách.

Edward sa snažil vykuknúť spod dlhej kapucne, čo sa mu darilo len zriedka, keďže nemohol odhaliť svoju tvár. Upíri mu s hlbokými úklonmi uhýbali z cesty a tak nebolo ťažké dostať sa až na koniec miestnosti, kde zahliadol malú čiernovlásku s karamelovými očami. Všetci siedmi stáli blízko pri sebe a o čomsi sa zhovárali. Edward prišiel až k nim a na znak úcty a pozdravu mierne sklonil hlavu.

„Dobrý večer, som Edward Voltury a s vaším dovolením vás budem počas týchto dní osláv sprevádzať ako váš osobný strážca.“

Všetci do jedného naňho vypleštili oči. Prehovoriť sa podujal vzhľadom najstarší z nich.

„Ja sa volám Carlisle, toto je Emmett, Rosalie, Jasper, Alice, Esme a Bella. Je nám potešením.“ Hlas sa mu triasol. Možno od nervozity. Edward to sprvu nevedel posúdiť.

V tejto chvíli bol hlavne rád, že ho prinútili vziať si ten plášť, pretože jeho terajší výraz by vyplašil aj šelmu. Oči mu neschádzali z hnedovlasej dievčiny, ktorá sa podľa všetkého volala rovnako ako dievča v jeho spomienkach. Bella! Čo najrýchlejšie sa spamätal a všetkým podal ruku.

„Čím sme si zaslúžili, že nás svojou ochranou poctil upír z kráľovskej rodiny?“ opýtal sa Jasper a prižmúril oči.

„Len som chcel byť užitočný a pre moje schopnosti bolo najvhodnejšie využiť ma ako ochrancu.“

„Sme v nebezpečenstve?“ zaúpela Rosalie a pritiahla sa bližšie k Emmetovi. Edward nevedel, či ten strach, ktorý z nej sálal, vyvolával on svojou prítomnosťou alebo vo všeobecnosti toto miesto.

„Popravde každý v tejto miestnosti je v nebezpečenstve. Na oslavu prišlo viac ako 30 rodín a to ešte nerátam nomádov. Kedykoľvek sa môže strhnúť nejaký spor, ktorý by mohol vyustiť do neželaných dôsledkov.“

„A na ich riešenie ste tu predpokladám vy!“ vyhlásila Bella a protivne našpúlila pery.

Tá grimasa bola tak komická, že Edwarda nedokázala uraziť, nie to ešte rozhnevať!

„Áno máte pravdu. Na to som tu ja!“ Usmial sa a hneď pokračoval, ale tentoraz v inom tone a téme. „Felix, daj tú ruku preč, lebo ti prisahám, že do stotiny sekundy si mŕtvy,“ povedal vážnym hlasom, no každý by za ním našiel trocha pobavenia a irónie.

Felix tesne za Edwardovým chrbtom stiahol ruku, ktorou sa ho neúspešne pokúsil udrieť do chrbta a na tvári sa mu objavil zlomyseľný úsmev, ktorý na ňom doposiaľ nik okrem upírov z Volterry nevidel. Aj Cullenovcov to prekvapilo, ale nedali to na sebe príliš poznať.

„Nezabil by si predsa svojho najlepšieho priateľa, nie? A mimochodom, trvá to dlhšie ako stotinu.“

„Ok. Tak pol minútka. A preto, že si môj priateľ, spravím to bez ohňa. Čo na to povieš?“ zavrčal potichu, aby tým neobťažoval hostí.

Belle sa táto scénka zdala až príliš zábavná, ledva zadržiavala smiech. No hneď potom si uvedomila, za akým cieľom ju tu chceli vylákať a tak skôr, ako mal Felix možnosť vypariť sa, spýtala sa: „Tak čo bude s tým odkazom?“

„Porozprávame sa o tom neskôr, Bella, veď som ti to sľúbil, nie?“ Na ďalšie rozhovory už nebol čas, pretože Edward rozhorčene vytlačil Felixa z ich blízkého okolia a jediným milým slovíčkom – vypadni, zaručil aspoň dočasné ukončenie konverzácie.

„Ak by som vás mohol požiadať, bol by som rád, keby ste ma teraz nasledovali do veľkej sály, kde budete mať možnosť Arovi pogratulovať. Neskôr prejdeme k vaším izbám a programu na tento a nasledujúci deň. Celú tú maškarádu ukončí večerný ples v deň Arových narodenín, teda zajtra.“

Najskôr si Edward vôbec neuvedomil, aké nevhodné slovo použil. Spozoroval to až vtedy, keď sa na tvárach jeho zverencov objavil úsmev a neskôr aj smiech. Aj on sa na odľahčenie situácie krátko zasmial a potom sa trocha poopravil: „Teda chcel som povedať, že to bude veľkolepá slávnosť.“

To už nevydržal ani jeden z nich a vybuchli v hlasitý smiech, čo si okamžite získalo pozornosť ostatných v sále. Neželané obecenstvo za nimi otáčalo svoje hlavy a natŕčali uši, v snahe počuť aspoň slovko z rozhovoru, no stačil jeden Edwardov pohľad a všetci sa tvárili tak, ako pred tým, nevšímajúc si okolie.

„Ak by ste mali akékoľvek otázky, pokojne sa pýtajte,“ dokončil svoj monológ.

Rosalie pohodila očkom po Emmettovi a chystala sa niečo povedať, ale Jasper ju zahriakol.

„Prestaň, to nie je on.“

Edwardovi sa zdal tento ich tichý myšlienkový rozhovor čudný. Zato Bella vedela presne, na čo Jasper naráža. Všetci si všimli tú do očí bijúcu podobnosť tohto Edwarda a toho jej. Mali podobný hlas aj smiech, ale spôsob, ako sa s nimi zhováral, nebol ten istý. Nie! To nemôže byť on – pomyslela si skľučujúco. Veď videla oheň, popol, dokonca aj prsteň, čo viac je treba, aby konečne pochopila, že je mŕtvy a už sa nevráti?

Z myšlienok ju vytrhol až anjelský hlas známeho cudzinca.

„Smiem vás odprevadiť, madam?“ Edward jej ponúkol svoje rameno a ona sa na neho bez zaváhania zavesila, na čo reagoval iba tlmeným smiechom. Nechápala svoje nepremyslené počínanie, ale v tejto chvíli nad tým nehodlala uvažovať.

Predierali si cestu cez dav upírov až k dverám, ktorými mali vyjsť. Potom ich už Edward viedol tichšími a hlavne čistejšími chodbami ako po tej, čo sem on sám prišiel.

Bol zmätený z toho, aké pocity u neho vyvoláva osoba kráčajúca tak blízko pri ňom. Pocítil neovládateľnú túžbu dotýkať sa jej dokonalého tela, ktorého každý centimeter zdôrazňovali jej biele priliehavé šaty. Mal pocit, že celý horí a jediná studňa, ktorá ho dokáže zachrániť, sú práve jej pery. Vôňa hnedých vlasov, ktoré jej v jemných vlnkách padali na plecia, len pridávala ďalšiu položku na jeho zozname vecí, ktoré je možné na tejto žene obdivovať.

Popravde, ani sám nevedel, ako sa vlastne dostali na určené miesto, keďže vôbec nevnímal cestu po ktorej kráčali. No keď tam prišli, mohol len nemo sledovať nádhernú výzdobu sálu aspoň stokrát väčšieho ako bol ten, z ktorého vyšli.

„Takže teraz vás zavediem pred Ara a vy mu môžete zablahoželať. Čokoľvek, čo mu chcete povedať, povedzte teraz. Hneď potom bude mať svoje vyhlásenie a neskôr vám ukážem vaše izby. Predpokladám, že postačia štyri.“

Cullenovci prikývli, čo Edwarda potešilo. Teraz si mohol byť na istom, že jeho kráska nemá nikoho alebo aspoň tu nie je prítomný. Tak či onak. Edwardovi to každopádne hralo do karát. Bez slova ich zaviedol pred Ara a on sám sa po miernom pokývnutí hlavou postavil k jeho trónu, čo jasne naznačovalo jeho vysoké postavenie.

Upírov vo Volterre to neprekvapilo, ale tí, ktorí sa tu dnes zhromaždili, boli vyvedení z miery svojou neinformovanosťou, keďže si boli doteraz vedomí iba dvoch Arových chránencov – Aleca a Jane.

Bellu to taktiež prekvapilo, ale svoje prekvapenie dokázala skryť pod chladnú masku. Pomaly kráčajúc k trónu uvažovala, čo mu povedať. Čo povedať vrahovi milovanej osoby? Všetko najlepšie k narodeninám?

To sa jej zdalo najvhodnejšie. Potom ako tie slová vyslovila na jeho pokyn s nechuťou pristúpila.

„Som rád, že ťa vidím, Bella,“ povedal, ale znelo to tak, akoby ju najradšej hneď teraz vykopol z okna tak silno, až by zaletela späť do Forks. Ale prečo, keď ju pozval?

Aro spýtavo pokukoval po svojich bratoch. Zdalo sa, že Caius je rovnako vyvedený z miery ako aj on. Iba Marcus si s víťazoslávnym úsmevom pokojne hovel na svojom miestečku.

Aro skoro nepočuteľne zavrčal a bezmocne pozrel na Edwarda.

„A tiež som rád, že si prijala moje pozvanie.“ To slovo - moje, priam vypľul.

„Samozrejme aj my sa pripíjame k blahoželaniu!“ Carlisle sa chabo usmial a pristúpil k Belle.

„Ďakujem, moji milí. Tak vás už nebudem zdržiavať. Po takej dlhej ceste ste zaisto unavený.“

Na chvíľu medzi nimi zavládlo ticho, no Aro ho s radosťou prerušil.

„Tešilo ma,“ povedal a natiahol k Belle ruku.

Tá ju bez problémov prijala.

„Edward, prosím, odprevaď našich hostí do izieb a oboznám ich s programom,“ požiadal Aro.

Edward prikývol a otočil sa na odchod. „A nezabudni na tréning,“ pripomenul, ale to bol už dosť ďaleko, aby mu Edward odpovedal.

Cullenovcov odprevadil do prichystaných izieb a v jednej z nich, kde sa všetci zišli, im upresnil podmienky ich pobytu.

„Takže, ako ste si už mohli všimnúť, chodby sú tu veľmi spletité, mohli by sme ich prirovnať k labyrintu. Kto tu nežije, nevyzná sa v ich smere. A preto vás prosím, ak by ste čokoľvek potrebovali, upozornite ma na to a nepokúšajte sa sami potulovať po hrade. Prístup máte do všetkých väčších salónov. Teda do jedálne a rôznych podnikov, ktoré sa v hrade nachádzajú. Ak by ste narazili na zamknuté dvere, v žiadnom prípade ich neotvárajte násilím a takisto nevstupujte do izieb iných hostí, ak ste do nich neboli pozvaní. Je časté, že aj napriek takýmto opatreniam sa vyskytnú nejaké problémy či už s hosťami alebo aj so samotnými hostiteľmi. Prosím vás, v žiadnom prípade to neriešte inou formou, ako upozornením mňa.“

„A ako sa tu dá zabaviť?“ prerušil ho Emmett, začo si vyslúžil nemilé pohľady od všetkých a najmä od Rose.

„V hrade nie je veľa takýchto miest. Samozrejme okrem telocvične, kde môžete trénovať svoje bojové schopnosti. Tam máte prístup od siedmej hodiny ráno do polnoci.“

„Čo sa deje tie zvyšné hodiny?“

„Vtedy tam trénuje garda.“

„A čo nejaké nákupné centrá?“ opýtala sa nádejne Alice. Emmett nad tým len pokrútil hlavou.

„Všetko mimo hradu. Keby ste o niečo také mali záujem, rád vás budem sprevádzať, madam.“

„To nebude potrebné. Ja sa o svoju manželku postarám.“ Jasper sa nevrlo usmial.

„Pochopili ste ma nesprávne, pane. Je to moja úloha. Sprevádzať vás kamkoľvek sa rozhodnete ísť.“

„Samozrejme. On to tak nemyslel,“ ospravedlnil sa Carlisle a prebodol Jaspera vražedným pohľadom.

„Tak dobre! Ja rozhodne ostávam tu.“ Rosalie mávnutím ruky ukázala izbu a pritiahla si Emmetta za golier. „A ty tu ostávaš so mnou.“

„Aj my pôjdeme do svojich izieb, ak by sme vás potrebovali, kde vás nájdeme?“ opýtal sa Carlisle.

„Mám izbu hneď vedľa vašich. Posledné dvere.“

Carlisle sa poďakoval za informácie a spolu s Esme, Alice a Jasperom odišli. Bella ostala sedieť na posteli a pohľadom hypnotizovala Edwardov plášť.

„Je tak dôležité, aby sme nezahliadli vašu tvár?“ opýtala sa. Edward si prisadol k nej.

„Nie je to moje rozhodnutie.“

„Ukážete mi ju?“

„Zrejme nie.“

„Tak čo môžete spraviť?“

„Môžem vám to tu ukázať!“ ponúkol sa a Bella súhlasila.

Hodiny a hodiny sa prechádzali po všetkých možných zákutiach hradu. Bella by si nikdy nepomyslela, že stretne bytosť tak veľmi sa podobajúcu jej nebohému manželovi. Viedli dlhé a zanietené rozhovory. Pre oboch bolo takmer samozrejmé, že sa v spoločnosti toho druhého zbavia neprístupnosti a vedú aj uvoľnené konverzácie. Nakoniec sa ich rozhovory stali takými prirodzenými, že sa oslovovali menami, ba dokonca si potykali.

Edward sa už dávno s nikým takto nerozprával. Mal pocit, že Belle môže povedať hocičo a ona mu bez akýchkoľvek otázok uverí. Rovnaký pocit prebýval aj v nej, no musela sa mať na pozore. Aj jediné nevhodné slovo ju mohlo stáť život. A to nemohla dopustiť. Zatiaľ.

„Tak kam pôjdeme teraz?“ opýtala sa. Edward sa zasmial nad jej horlivosťou a ukázal na najbližší východ z hradu.

Chcel ju potiahnuť za ruku, no len čo sa jej dotkol, preletel medzi nimi akýsi prúd. Obaja to pocítili, ale Bella o to intenzívnejšie, pretože takýto pocit už zažila.

Oči sa jej rozšírili a pozrela sa na muža pred sebou. Pochybnosti v nej znova splanuli. Bolo to o to horšie, že jej telo sa pomaly prestávalo brániť túžbe, ktorú k nemu pociťovala.

Boli tak blízko a ona nedokázala odolať. Na malú chvíľu videla za tou látkou svojho Edwarda. Aj keď to bola iba fikcia vyprodukovaná neovládateľným žiaľom a bolesťou, uverila tomu.

Jej srdce sa kdesi v hĺbke vzpieralo, ale ústa chceli okúsiť chuť jeho pier. Vôbec nechápala, čo sa to s ňou deje. Jej telo naňho reagovalo svojím vlastným spôsobom.

Natiahla ruku a prstami pevne uchopila čiernu látku. Edward jej vo vzduchu zadržal zápästie a povedal: „Zavri oči.“

Poslúchla ho a on sám si stiahol kapucňu. Bella sa snažila svojimi zmyslami vycítiť, čo sa bude diať a podarilo sa. Ucítila jeho podmanivý dych na svojej bledej pokožke.

Akoby vedel, že Bella ešte stále váha, sa nežne perami obtrel o jej krk. Jej vzdych ho posmelil a on sa posúval vyššie. Letmo bozkával každé miesto po ktorom prešiel, až sa dostal k jej perám. Na chvíľu sa zastavil. Čakal, ale zbytočne. Bella si ho sama pritiahla a spojila ich pery vo vášnivom bozku. Vplietla si svoje ruky do jeho vlasov. Už vôbec nepochybovala. Vedela, že to je on. Edward.

Edward sa poddával vášni čoraz viac. Oprel Bellu o stenu a rukami sa zaprel o tvrdý múr. Horúčosť ich tiel ho priam rozpaľovala. Jej vzdychy mu spôsobovali dosiaľ nepoznané šťastie. Avšak s poslednou dávkou zdržanlivosti sa od nej odtiahol.

Oči mala stále zatvorené.

„Prečo si prestal?“ zamrunčala, čím Edwardovi pripomenula malé mačiatko, ktorému vezmú obľúbenú loptičku a ono nespokojne protestuje.

„Sme na chodbe, Bella. Kedykoľvek môže niekto prísť.“

„To je jedno.“

Edward sa uškrnul a opatrne ju vzal za ruku. „Neotváraj oči,“ zašepkal jej do ucha a viedol ju chodbou k jeho izbe.

Dvere priam rozrazili. Edward ju posadil na posteľ a z nočného stolíka vytiahol čiernu šatku. Previazal jej ňou oči a opäť sa plne ponoril do ochutnávania sladkých pier.

„Takto je to bezpečnejšie,“ zamrmlal popri tom, ako jej jazykom jemne prechádzal po kľúčnej kosti.

Slastne vzdychla a rukami mu naslepo šmátrala po gombíkoch od košele, keďže plášť zhodil už pri dverách.

Žiaľ nepodarilo sa jej odopnúť ani jeden. Izbou sa rozniesol Edwardov smiech a hneď potom trhanie bielej látky.

Takto to pokračovalo, až na nich nezostal ani jediný kus oblečenia. Edward naschvál predlžoval moment, kým spojil ich telá v jedno, iba preto, aby Bellu dráždil. Jej stonanie mu potvrdzovalo, ako veľmi ho chce. Aj on mal problém udržať sa. Jeho túžba sa preňho stávala neznesiteľným.

Bella bola naopak až príliš pokojná. Svojimi dlaňami prechádzala po každej línii Edwardovho tela a snažila sa rozpoznať podobnosť. Našla ju na každom mieste.

Aj noc strávená s ním ju len utvrdila v domnienke, že jej láska je stále nažive. Musí to byť on! Nikto by ju nedokázal bozkávať tak nežne a zároveň aj drsne. Nikto by v nej nedokázal vzbudiť toľkú túžbu. A nikto by v nej nevyvolal pocit absolútneho šťastia tak, ako to dnes urobil on!

Edward. Nie Voltury, ale Cullen!

______________________________________________________________________________________________________________

Dúfam, že sa táto časť páčila a pevne verím, že pokračovaním deja som nikoho nesklamala, či áno? Prosím napíšte mi komentár.

Ooo moje shrnutie ooO           --- 18. kapitola - 20. kapitola ---

Autor: NatalieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Edward Voltury - 19: