Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Edward Voltury - 21

16.12.2010 (18:00) • NatalieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 3387×

21. kapitola - „Zamiloval sa do mňa raz, zamiluje sa znova."

„Edward, smiem sa opýtať, prečo nevojdete?“

Mladý upír stočil pohľad k vysokým dreveným dverám. „Oslava už začala pane. Zaiste na vás čakajú.“

„Samozrejme,“ odvetil mu Edward neprítomne. „Len som sa zamyslel.“

„To je v poriadku, otvorím dvere?“

Edward prikývol a potom, ako sa tak stalo, vošiel do rozsiahlej hranatej miestnosti, odkiaľ pochádzala tá jemná hudba, ktorá ho sprevádzala celou cestou až sem.

Zhlboka sa nadýchol a zľahka kráčal k trom trónom na konci sály. Upírky v honosných robách či už zadané alebo nie mu venovali provokatívne pohľady, popritom ho nezabudli zrengenovať od hlavy až po päty.

„Tak si prišiel,“ skonštatoval Aro a rovnako ako Edward na znak úcty sklonil hlavu. „Neprišiel si na tréning, mal som strach.“

„Viac sa to nestane,“ odpovedal chladne.

„Stalo sa niečo?“

Edward záporne pokýval hlavou.

„Dobre teda, tak sa bav!“

Edward sa otočil, nevenoval mu ani jediný pohľad. A odišiel až do samého rohu miestnosti, kam slnečné lúče, ktoré dopadali cez obrovské okná po oboch stranách, nedosiahli. Oprel sa o stenu a čakal. Vedel, že príde. Nemusel ju hľadať, ona ho našla.

„Ahoj,“ zašepkala tak ticho, že to počul iba on.

Spokojne sa usmial. Bez zbytočných slov ju chytil za ruku a na jej prekvapenie odviedol ju do stredu tanečného parketu.

Pevne ju objal a spoločne sa krútili do rytmu írskej piesne. Dlhé jasnožlté šaty sa vlnili pri každom vzájomnom pohybe, až to pôsobilo dojmom, že je to len hmla, čo obklopuje nádhernú ženu ukrytú pod striebornou maskou.

„Bella,“ zašepkal, jeho chladný dych ju zľahka pošteklil na krku.

„Čo to robíš?“ Len veľmi nerada narušila čaro tejto krásnej chvíle, ale nechcela sa dať znova zmiasť jeho náhlou zmenou správania.

„Nič nehovor, iba počúvaj...“

Nenápadne prikývla.

„Viem, kto si. Pamätám si ťa...“

Bella šokovane zalapala po dychu, ale pamätajúc na to, že ho nemá prerušovať, udržala svoju nesmiernu radosť na uzde.

„Teraz musíš spraviť presne to, čo ti poviem, dobre?“

Znova prikývla. Edward jej opatrne vsunul do ruky niečo studené, zrejme nejaký kov.

„Kľúč,“ objasnil. „Východ ti ukáže Jane...“

Po tom, ako vyslovil to meno, Bella tlmene zavrčala.

„Teraz na to nie je čas, prosím, urob, čo vravím.“

„A ty?“ opýtala sa a popritom mu pozrela hlboko do očí.

„Prídem za tebou.“

„A čo ostatní?“

„Už sú preč, ver mi, ja prídem.“ Usmial sa na ňu, aby ubezpečil jej nedôverčivý pohľad a hrubo si od nej vymámil bozk. Šokovane sa od neho odtrhla, no skoro okamžite pochopila, prečo to spravil. Pri nepríjemných pohľadoch, ktoré na seba upútali, mu vrazila poriadnu facku a navonok nasrdene, ale vo vnútri so smiechom, odkráčala k východu.

Hneď, ako sa zabuchli dvere, v sále sa rozozvučal smiech až praskali steny. Edward totiž všetko vysvetlil jedinou ostrieľanou vetou: „Ach tie ženy...“

Bella sa s úsmevom na perách vydala úzkou chodbou, kde na konci zbadala... Áno, práve ju. Z posledných síl sa držala pod kontrolou, aby sa nerozbehla a neroztrhala ju priamo tam.

„Čau, Bells,“ pozdravila ju Jane uštipačným tónom. Bella ju prepálila nenávistným pohľadom, celá sa roztriasla.

„Upokoj sa miláčik, inak začnem kričať a obaja skončíte zamknutí v cele,“ upozornila so zdvihnutým prstom. „Tadiaľto,“ dodala, keď sa Bella ako tak upokojila. Synchrónne sa vydali po dlhej chodbe, mnohokrát zahli do nejakej uličky, Bella však cestu ani poriadne nevnímala.

Hnev jej celkom opantal myseľ, ale vedela, že svojmu dieťaťu už nepomôže, ak ho pomstí a tým stratí aj Edwarda.

Ani sa nenazdala a po dlhom čase sa mohla opäť zhlboka nadýchnuť čerstvého vzduchu. Dokonale jej prečistil hlavu, začala pochybovať. Čo ak je to pasca?!

Jane akoby jej čítala myšlienky sa zaškerila a posadila sa k Belle na kus dreva uprostred trávy.

„Edward chcel, aby som ti vysvetlila všetko, čo jemu už nestihnem...“

„Ako to myslíš?“ prerušila ju.

„Chce vedieť, čo sa dialo, kým sme ho sem... No kým sa tu prosto neocitol.“

„Vravel, že si spomenul.“

Jane nesúhlasne pokrútila hlavou. „Pár dní potom, čo sa prebudil, stratil pamäť. To si zrejme pochopila, no neskôr sme mu ju my sami vymazali niekoľkokrát, aby sme si boli na istom, že o ničom nevie. Z toho jasne vyplýva, že my nemôžeme ovplyvniť to či si na svoj predošlý život spomenie alebo nie...“

Bella zmätene pootvorila ústa.

„Takže on si ma nepamätá, len odtiaľto túži odísť... To je ten pravý dôvod, prečo utekáme, nie?“

Jane prikývla. Bella sa nachvíľu zamyslela. „To nevadí,“ ozvala sa napokon.

„Zamiloval sa do mňa raz, zamiluje sa znova.“

Jane sa usmiala a pokračovala.

„V ten deň, zaiste vieš, ktorý to bol, sme v Edwardovi objavili novú schopnosť. Neviem či si ju už mala možnosť spoznať osobne, no Aro tú česť mal a nekompromisne vyhlásil, že Edwarda chce za každú cenu. To, čo si mohla vidieť, to, čo sa podobalo na Edwardov popol, bol popol člena gardy. Hneď, ako sa Edward prebral vo Volterre, ho Aro začal naplno využívať,  keďže vedel, že si na nič nespomína, natlačil mu do hlavy úplne nezmysly. Možno ťa už napadla otázka: Prečo vás potom pozval na túto oslavu?!“

Presne nad tým Bella momentálne uvažovala.

„Nespravil to on, ale Marcus. Chcel odtiaľto Edwarda dostať, videl v ňom priveľké nebezpečenstvo. To bol jeho plán, ukázať ti, že Edward žije a nechať ho znova sa zamilovať a odísť.“

„Som mu vďačná,“ zašepkala Bella.

„Nemusíš, nespravil to pre teba.“

„Viem... Ale aj tak!“

„Je tu ešte niečo, nikto okrem mňa a Edwarda o tom nevie...“ Jane na seba upútala Bellin zvedavý pohľad a pokračovala. „Bella, tvoje dieťa žije...“

Nastalo hrozivé ticho, až po pár nekonečne dlhých sekundách Bella skoro nepočuteľne zašepkala: „prečo mi to robíš?“

„Ja neklamem,“ zvolala Jane a postavila sa. „Počúvaj!“

„Prestaň!“ zamrmlala, ale Jane jej priložila prst k ústam. „Počúvaj!“

Obe sa skutočne započúvali do tichého nepravidelného buchotania.

„Oh Bože...“ Bella vyskočila na nohy. „Ako? Ako je to možné? Prečo to Carlisle...“

„Takto asi začínam každú svoju vetu, ale v ten deň,“ prerušila Jane ďalšie prívaly otázok. „Som použila svoj dar na tvoje dieťa a ono so mnou bojovalo. Neuveriteľné, čo? Bolo tak silné, že som ho svojou schopnosťou nedokázala zabiť, dokonca ani teba nie, pretože ťa chránilo.“

Bella si dlaňou nežne prešla po bruchu. Tak ty si ma chcelo ochrániť? Pomyslela si. Najradšej by sa od samej radosti rozplakala.

„No v dôsledku tvojho zdravotného stavu sa aj jeho stav zhoršil, ako si mohla postrehnúť, srdce sa mu spomalilo natoľko, že ho nedokázal zachytiť ani citlivý sluch upírov, jeho vývoj sme neuveriteľne spomalili, preto sa sprvu zdalo ako keby zomrelo. Ono ale žije a rastie... veľmi pomaly.“

„To nie je možné...“

„Budúca mamička dostala strach?“ Jane sa zaškerila. „Zvládneš to. Pôrod by nemal byť problém, keďže si upírka a dieťa ti nemôže ublížiť.“

„Moje dieťa...“

„Naše dieťa!“ Bellino ucho pošteklil chladný zamatový dych. Musela byť v tranze, keď ho nevidela ani nepočula prichádzať. Okamžite sa hodila do Edwardovho náručia a láskyplne ho pobozkala.

„Už to bude v poriadku,“ šepkal jej do vlasov.

„Môžeš ísť napred? Chcel by som sa rozlúčiť...“ požiadal ju a Bella nedobrovoľne prikývla. Na líce mu vtisla ešte jeden bozk. Akosi nemohla uveriť tomu, že to všetko nie je len sen. Nechcela sa od neho vzdialiť ani na milimeter, chcela využiť každý jeden dotyk, kým sa ho dotýkať smie... Ale neodoprela mu želanie.

„Jane...“ Edward sa otočil. Silno ju objal a svojimi ľadovými prstami jej pridvihol vlasy, tesne pri jej uchu vydýchol: „ak ma zradíš, vrátim sa a zabijem ťa!“

„S tým počítam,“ zamrmlala a do ruky mu vtisla malé vrecúško. „Ďakujem...“ S predstieraným úsmevom sa od nej odtiahol a s posledným bolestným pohľadom na noblesný hrad sa Edward Voltury rozbehol za svojou ženou. Rozbehol sa domov...

Tak čo? Končíme? Ale nie... Predsa som vám sľúbila zaujímavé rozuzlenie... Tak pokračujeme, akokeby som nič nepovedala! :)

Jane sa víťazoslávne usmiala a rýchlymi krokmi napredovala do sály, ktorá sa už pomaly vyprázdňovala.

„Plán vyšiel,“ odpovedala na nevypovedanú otázku v Arových očiach, keď v miestnosti ostali len oni dvaja.

„Aký plán?“ opýtal sa zmetene Marcus, ktorý práve dorazil.

„Zdravím ťa, braček. Edward a Cullenovci utiekli, vieš o tom?“ opýtal sa Aro a podišiel až doprostred sálu.

Marcus pokrútil hlavou. „Nie? Ale no tak. Myslíš si, že som včerajší?!“

„Neviem, o čom hovoríš, Aro!“

„Dobre, tak ja ti to ozrejmím. Tvoj plán na rozdiel od môjho nevyšiel. Ako vidíš, Edward ma nezabil, som tu a všetko mi náramne vychádza.“

„Bol do tvojho plánu zahrnutý aj ich útek?“ opýtal sa posmešne Marcus.

„Samozrejme... Dovoľ, aby som ti ukázal pravý dôvod celej tejto maškarády! Nie je to Edward, ako si si možno myslel. Je tu niečo iné. Niečo malé a v tejto chvíli veľmi krehké a slabé. Jeho dieťa...“

„Ale to ste predsa zabili...“ prerušil ho Marcus.

„Mýliš sa. Tomu dieťaťu by som neublížil za nič na svete. Vedel som o ňom skôr, ako sme dorazili na ostrov Esme. V to poludnie som si neprišiel po Edwarda!“

Marcus šokovane vypleštil oči, kým okolo neho Aro pochodoval.

„Nerozumiem ti!“

„Edward bol iba krajné východisko. Potom, ako ich dieťa viedlo vytrvalý a úspešný boj s Jane, usúdil som, že bude oveľa výnimočnejšie než Edward. Ale napriek tomu som ho do Volterry nesmel vziať pre mnohé dôvody ako je aj ten, že Bella bola v tom čase ešte človek. Tak som zosnoval lepší plán. Namiesto dieťata sme vzali Edwarda, no bohužiaľ mylne sme sa domnievali, že Bella sa s jeho „smrťou“ zmieri. Spravila však niečo celkom neočakávané, pokúsila sa o samovraždu. Bolo by príliš pochabé riskovať život dieťata, a tak som si myslel, že by bolo na čase, aby sme ich dali znova dokopy! Potreboval som, aby si Edward spomenul, ale nešlo to. Preto mu Lucas pomohol, no spomienky na jeho predchádzajúci život Lucas na môj príkaz zmazal už natrvalo! Na Bellu si už nikdy nespomenie ani na svoju rodinu, na nikoho z nich! A ja dúfam, že sme ho zmenili dosť na to, aby bol schopný, keď príde čas, zradiť Cullenovcov a pridať sa k nám.“

„A na čo tá pretvárka? Prečo mu Jane niektoré veci sama pripomínala?“

Jane sa zhlboka nadýchla. „Bol to pokus. Prvýkrát... Testovali sme či je schopný spomenúť si aj bez Lucasovej pomoci a bol, preto sme mu pamäť vymazali. Neskôr sme to robievali skôr pre zábavu ako z užitočnosti!“

„Ale prečo sa trápiť s Edwardom? Prečo ste sa nepostarali o Bellu?! Mohli ste to predsa narafičiť rovnako!“

„Áno, to mohli,“ odpovedal tentoraz Aro. „Ale tým by sme prišli o veľmi talentovaného upíra a k tomu všetkému, ak by sme sem vzali Bellu, Edward by to nenechal len tak. Prišiel by a zabil by nás alebo by sme museli my zabiť jeho. Pri Belle mi to bolo akosi jedno, na jej živote záleží len pokiaľ porodí to dieťa! Ďalšia otázka?“

Marcus ostal vyjavene stáť. „Možno sa ti zdá čudné, prečo sa Demetri, Felix a Jane o Edwarda často krát tak báli a ochraňovali ho. Jednoducho to hrali, dokonca som ich vycvičil tak dobre, že časom dokázali ovládať v prípade núdze aj svoje myšlienky!“

„Ty si sa zbláznil,“ povedal na prekvapenie veľmi pokojne Marcus.

„Nie, práve naopak, to ty si sa zbláznil, keď si dôveroval Felixovi a Dametrimu. Musím však uznať, že s tou pozvánkou na ples si nám veľmi pomohol...“

„Takže toto bol už do začiatku tvoj plán? Zmeniť Edwardovu morálku a potom ho prepustiť, aby nám neskôr pomohol?!“

„Zaručujem nám bezpečie...“

„Ako?“ rozčuľoval sa Marcus. „Tak, že sem dovedieš malú beštiu?“

„Ver tomu, že ak sa tá malá beštia, ako si ju nazval, nepridá k nám, pridá sa k našim nepriateľom! Robím to pre celú Volterru! Nie len pre svoju zbierku talentov, ako si myslíš!“

Marcus sa z chuti rozosmial... Položil svoju ruku na Arove plece a uznanlivo ho po ňom potľapkal. „Ty si teda číslo, braček!“

Približne o rok neskôr...

„Edward? Môžeš sa pozrieť či už maličký spinká? Mám ešte nejakú prácu.“

„Samozrejme,“ zamrmlal Edward a odložil rozčítanú knihu späť do knihovníčky. Ako najtichšie vedel, vošiel do spálne a podišiel k malej kolíske.

Pozrel na svojho spiaceho syna, s láskou si vzal jeho malá rúčku do dlane. Zo zadného vrecka nohavíc vytiahol čosi, čo si dlho odkladal. Roztvoril vrecúško, ktoré mu pri odchode darovala jeho drahá priateľka a vytiahol odtiaľ striebornú retiazku s príveskom tvaru päťcípej hviezdy. Opatrne ho obopol synovi okolo krku.

Pousmial sa. Bola mu veľká... Dorastie do nej!

Ešte raz ho pohladil po malej hlávke a rukami sa zaprel o kolísku. So zúfalstvom v očiach sklonil hlavu...

„Odpusť mi, synček...“

THE END

S radosťou aj so slzami v očiach vám oznamujem, že tento príbeh, príbeh Edwarda Volturyho sa skončil. Ďakujem všetkým, ktorí ho sprevádzali na jeho dlhej nie vždy ružovej ceste. Dúfam, že som vás ničím nesklamala a zaslúžim si aspoň pár komentárov. Ďakujem ešte raz a teraz pár zaujímavostí na záver!

1. kapitola Edwarda Volturyho bola zverejnená 10.01.2010, 21:15. Z tohto dátumu jasne vyplíva, že... Áno, myslíte správne. Má takmer rok... Táto časť bola zobrazená 792x a bola 7x okomentovaná! :)

Celkom na záver píšem krátku správu pre všetkých čitateľov... PS: Tak čo? Pokračujeme druhou sériou? :)

Autor: NatalieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Edward Voltury - 21: