Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Edward Voltury - 7

04.03.2010 (14:30) • NatalieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1608×

http://www.youtube.com/watch?v=HDrqWa4nnL4

7. KAPITOLA –

(Edward) Upíri sa väčšinou boja ostatných upírov, ja sa bojím sám seba.

(Bella) Nechajte ma všetci na pokoji!


Pohľad: Edward

„Pusť tie deti!“ zopakoval som.
„A čo sa stane ak odmietnem?“
„Zomrieš!“
„Tak poď,“ kývol na mňa rukou, „ najprv ťa zabijem a potom si pochutnám na deťoch.“

***

Nedal som sa dlho prosiť. Skočili sme do seba ako malé deti bijúce sa o hračku. Lenže toto bolo iné. Nebili sme sa o hračku, ale o ľudský život. Ja nesmiem dovoliť, aby tie deti zabil, aj keby som mal sám prísť o život.

V ramene som pocítil ostrú bolesť. Upír mi doňho zaryl svoje zuby a snažil sa odtrhnúť kus mäsa. Ale ja som sa mu ľahko vymotal zo zovretia a tentoraz som to bol ja, ktorý sa mu snažil pretrhnúť hrdlo. Bohužiaľ nepodarilo sa, bolo vidno že aj on má čo to už za sebou a vie ako sa správať, keď mu ide o krk, ale to som vedel aj ja. Neviem ako, ale vedel som, čo mám robiť, kde sa zahryznúť, ako sa vytrhnúť zo zovretia. Ako keby som bojoval každý deň, len som si to nepamätal.

„Ty hlupák, prečo ich chrániš? Veď je to len naša potrava. Nič viac,“ vyhŕkol zo seba upír, len čo sa odo mňa trocha vzdialil. Najskôr si chcel trocha vydýchnuť a ja som nebol proti. Ani ja som na tom nebol najlepšie. Šaty, ktoré som mal na sebe vyzerali už iba ako kusy handry a na ramene som mal dosť veľký odtlačok od upírových zubov.

Nehovorím, že ma to nebolelo. Lebo bolelo, jed sa mi dostal do rany a znehybnil mi celú ľavú ruku.

Ale ani ja som nebol pozadu. Upír mal nemohol používať pravú nohu a mal aj trocha roztrhnutý krk po mojom nevydarenom pokuse o smrteľný úder.

„Aj my sme boli ľudia,“ zavrčal som naňho a pravou rukou som si stlačil ranu na ramene, dúfajúc, že to aspoň trocha zmierni bolesť.

„Boli, ale už nie sme. Musíme sa prispôsobiť. Nebudem sa s tebou zahadzovať. Obaja sme silný. Nechcem aby sme sa zabili navzájom. Tak len odíď a nechajme to tak.“

Povedal ako keby to bola bežná vec, pripútavať deti k stene a sať im krv.

„Ja neodídem,“ odpovedal som. No on sa len zaškeril a neuveriteľnou rýchlosťou sa hrnul k dievčatku na ktorej sa ešte pred chvíľou kŕmil. 

Vedel som, že už nemá veľa krvi, kým by som tam prišiel mohol by ju zabiť, ale nemohol som ho ani nechať tak.

V hlave sa mi narýchlo premietla jedna myšlienka, alebo možno aj spomienka nevedel som to isto. Videl som veľa upírov držali ma a potom... Niečo som im spravil. Niečo čo som nechápal.

Ja viem ako som to urobil. Len som na to myslel a ono sa to stalo. Viem že bolo chabé držať sa takejto spomienky, ak to vôbec bola spomienka, ale pamätal som si aj niečo, čo Aro hovoril o schopnostiach. Čo keď aj ja mám nejakú?

Pozrel som na upíra a predstavil som si to, čo som potreboval. A ono to fungovalo. Upír sa síce dostal k dievčatku, ale hneď potom čo prisal svoje ústa na jej krk sa zvalil na zem a v kŕčoch kričal ako zmyslov zbavený. 

Nachvíľu som stratil sústredenie, lebo mi ho prišlo ľúto, ale to som nemal robiť. Len čo upír ucítil, že naňho už nepôsobí moja schopnosť rozbehol sa, ale tentoraz ku mne. Už ho odo mňa delilo len pár krokov, keď opäť padol na kolená a odohrávalo sa zasa to, čo pred chvíľou, ale tentoraz som sa neodvážil pomyslieť na nič iné. Nechcel som riskovať, že by sa opäť o niečo pokúsil.

Bol som neuveriteľne vystrašený nie z neho, ale sám zo seba.

Na zdravom ramene som ucítil niečiu roku.

„Edward, to stačí,“ zašvitoril asi ten najkrajší detský hlas, ktorý som počul.
Otočil som sa na Jane, ale stále som nestrácal sústredenie.
„Prepáč ja,...“ koktal som no ona sa len usmiala.
„To nevadí, len ho pusť, už im neublíži,“ jej hlas ma nesmierne upokojil. Nechal som upíra na pokoji. Hneď potom sa bezmocne zvalil na zem.

Jane si ma sústredene prezerala a nakoniec ma chytila za ruku, tak ako predtým, keď ma viedla k Arovi. Pridusene som zasyčal, ako mi v ramene vystrelila známa bolesť. Jane to hneď pochopila a pustila ma. Nechcel som aby ma pustila. Jej dotyk bol tak jemný, že som ho potreboval cítiť. Obišiel som ju z druhej strany a chytil už zdravou rukou. Zatvárila sa trocha prekvapene, ale potom sa už len zaškerila nad mojou vynaliezavosťou.

Obaja sme podišli k vystrašeným deťom. Ja som im opatrne vyslobodil doudierané ruky z reťazí a Jane si zatiaľ prezerala poranené dievčatko.

„Je mŕtve,“ skonštatovala po malej obhliadke. Tak predsa som ho len nedokázal zachrániť.
Pohľadom som zablúdil k druhej väzenkyni.

„Si v poriadku?“ opýtal som sa jej trocha chrapľavým hlasom.
Vyzeralo to že mi zo strachu neodpovie.
„Neboj sa, ja ti neublížim,“ uistil som ju a kľakol si k nej.
„Ako sa voláš?“
„Anabella,“ zakňučala.
„Ahoj Bella, ja som Edward,“ natiahol som k nej ruku, ktorú po chvíli rozpačito prijala.
„Nemusíme ju...“ otočil som sa na Jane, ktorá stála hneď za mnou.
„Nemusíme. Zoberieme ju k jednému môjmu priateľovi má veľmi zaujímavý dar. Potlačí jej spomienky na túto udalosť a potom môže ísť domov.“

Ďakovne som sa na ňu usmial a pomaly sa aj s dievčatkom postavil. Pri prvých krokoch sa zatackala, tak som ju radšej zobral na ruky a spolu s Jane sme vyšli po schodoch opäť hore na chodbu, kde sme mali svoje izby. Na prvom schode som sa zastavil a otočil na upíra, ktorý ešte vždy ležal na zakrvavenej dlážke.
„A čo bude s ním?“ 
„To už nie je naša starosť. Myslím že dostal ponaučenie.“

S tým som súhlasil. Nabudúce sa takejto forme potravy asi vyhne, ak nechce mať ďalšie problémy. Lebo tie bude mať ak to ešte raz skúsi.

Prechádzali sme cez veľmi veľa miestností a chodby ani nepočítam. Potom sme vošli do priestrannej izby oveľa väčšej ako moja a aj oveľa lepšie zariadenej. Sadol som si aj s dievčatkom na pohovku, zatiaľ čo Jane sa dohadovala s upírom, čo presne má urobiť.

„Ďakujem,“ zašvitorilo dievčatko pevne pritisknuté k mojej hrudi. Tešilo ma že mi dôveruje.
„Za čo?“ opýtal som sa a rukou som sa je prehraboval vo vlasoch.
„Za záchranu,“ zašepkala.
„Nie je začo,“ uistil som ju a potom mi ju zobral ten upír, čo jej mal potlačiť spomienky.
Najskôr sa vzpierala ako keby odo mňa nechcela odísť, ale napokon povolila zovretie v ktorom by normálneho človeka asi uškrtila a nechala sa posadiť na posteľ, kde jeuupír chytil za plecia a čosi si šepkal popod nos.
Vyľakalo ma, keď sa Bella začala trocha triasť, ale Jane mi pohľadom naznačila, že je to v poriadku.
Po skončení upír vyhlásil, „spomienky som jej iba potlačil, ale raz sa môžu vrátiť.“
„Ja viem, ale to nebude tak skoro a potom tieto udalosti bude pripisovať iba svojej fantázii,“ odvrkla Jane a zobrala si tentoraz ona Bellu na ruky.

Bella sa vôbec nebránila, čo mi len pripomenulo, že už sa na nič nepamätá. Takto to bude lepšie, aspoň nebude mať žiadne spomienky, ktoré by ju mučili, pri ktorých by v noci nemohla zažmúriť oka, lebo by sa bála, že by sa toto všetko raz mohlo zopakovať.

„Ja ju odnesiem k rodičom. Určite budú veľmi šťastný, že sa im našlo dieťa ,ale ty sa choď prezliecť do izby. Aby si bol pripravený, keď po teba prídem,“ varovným tónom predniesla Jane.
„Pripravený na čo?“ spýtal som sa.
„Na večeru!“
„Aha, večera, noooo dobre budem ťa čakať.“
„Pamätáš si cestu späť?“
„Pravdu povediac ani nie,“ zaškeril som sa.
„Lucas ťa odprevadí!“ pozrela sa na upíra stojaceho obďaleč. Ten len nemo prikývol, ako keby ani nemal inú možnosť. Bál sa jej?
„Ale ak nechceš nemusíš, nejako si poradím,“ pozrel som naňho a čakal na odpoveď, ktorá však neprišla.
„Jemu to nerobí problém,“ zasyčala naštvane Jane a pomaly aj s Bellou vychádzala z miestnosti.
„Ahoj Edward,“ zašepkala Bella a ja som stuhol na mieste. Ona si pamätá moje meno?
„Nevymazal som jej celú pamäť,“ vysvetľoval Lucas, „ pamätá si ťa, vie aj že si ju zachránil, len nevie ako prebiehal boj, čo si urobil ani to, čo jej aj so sestrou urobil ten upír, ktorého si zneškodnil.“

No dobre ona si to môže pamätať ale odkiaľ to vie on? Veď tam nebol, ani Jane mu to nemohla povedať.

Obaja sme s Lucasom vyšli z izby a pozerali sme za Bellou na Janeniných rukách. Jej malá rúčka sa zdvihla a zakývala mi, bohužiaľ ja som už nestihol urobiť nič, lebo spolu s Jane zahli za roh, kde ich už nebolo vidno.

Pomalým krokom sme sa teda aj s Lucasom vybrali späť k mojej izbe. Po celú cestu bol ticho, až keď sme prišli pred dvere mojej izby, niečo si zamrmlal.

„Prosím?“ opýtal som sa ho na rovinu. Nechápem aký ma problém.
„Len by ma zaujímalo ako si to urobil?“
„Čo ako?“
„To s tým upírom, ako si ho prinútil...“
„Ja neviem,“ skočil som mu do reči.
„Jednoducho som na to myslel, chcel som to a ono sa to stalo. Ja sám nechápem ako to funguje. Doteraz som ani nevedel že mam nejakú schopnosť či ako to nazývate.“
„Zaujímavé.“
„Áno a zaujímavé je aj to, ako si vlastne o tom všetko vedel,“ vyletelo zo mňa ani som sa nestihol kontrolovať aký ton používam.
Lucas sa na mňa trocha zamračil ale neodpovedal. Nebavilo ma s ním debatovať. Ako keby ste hovorili k stene, vy jej niečo poviete ale ona vám neodpovie, ani keby ju išli zbúrať.

Otvoril som dvere na izbe v nádeji, že ešte možno odpovie, ale keď tam len tak stál a k ničomu sa nemal vošiel som do izby a pribuchol dvere, až som sa zľakol že vyletia z pántov.

Vyčerpane som sa zvalil na posteľ a rozmýšľal. Rozmýšľal nad menom, ktoré mi niekoho pripomínalo. Ktoré som dnes počul a niečo sa vo mne v tej chvíli pohlo, ako keby mi srdce začalo znova biť. Nechápal som to.

Kto je Bella?

Pohľad: Bella

„Idem za tebou láska,“ boli moje posledné slová pred tým ako som urobila prvý krok v ústrety mojej smrti.

***

Zatvorila som oči a opatrne šliapla pred seba. Čím bližšie som bola k smrti, tým som sa menej bála. Neviem čo ma tak upokojilo. Možno len skutočnosť že už o chvíľu budem s mojou láskou.

„Bella, prestaň,“ zavrčal naštvaný hlas.
Rýchlo som otvorila oči a pozerala všade naokolo. Predo mnou sa z nezdania zjavil Edward s bolestným výrazom na tvári. Všetko to boli iba halucinácie ako vtedy, keď ma opustil, ale ja som naňho hľadela s toľkou láskou ako keby to bol skutočne on.
„S čím?“ zasmiala som sa a urobila ďalší krok.
„S tým čo práve robíš. Ty nesmieš zomrieť.“
„Ale ja nechcem zomrieť, len chcem byť s tebou.“
„Veď si so mnou, som tu.“
„Ľúbim ťa Edward,“ hlesla som a tým ukončila aj náš rozhovor.

Už iba pár krokov ma delilo od mojej lásky. A ja som sa tak tešila. Asi by ste povedali, že je hlúposť tešiť sa na smrť. Ale keby bola smrť jedinou možnosťou, ako byť s tým koho milujete bolo by to to najlepšie, čo vás mohlo stretnúť.

Naposledy som si vybavila jeho tvár, úsmev, oči. A s jeho menom na perách som urobila ten posledný krok, ktorý ma od neho delil.

Padli na mňa niečie silné ruky, ktoré mi zabránili vbehnúť na cestu. Mala som takú zlosť, že ma nenechajú na pokoji. Vzpierala som sa ako som len mohla, ale môj „záchranca“ sa nedal odradiť ani kopancami, ktoré som mu uštedrila.

„Prosím, nechajte ma ísť za ním,“ zastonala som, ale to som už ležala v Emmetovom náručí.
„Bella, čo si to chcela spraviť?! To si ma tu chcela nechať samého? Z koho by som si potom robil žarty?“
„Emm, prosím. Ja len chcem ísť za ním.“
„Mysli na Charlieho. Vieš, čo by sa s ním stalo, ak by si sa zabila? On by zomrel s tebou. A my všetci tiež.“
„Ale ja som už mŕtva Emmet, každou chvíľou som bližšie k smrti. Iba by som to trocha urýchlila.“

Pritlačil si ma ešte viac k sebe a pomaly niesol späť do hotela. Všetci ľudia sa na nás pozerali ako na zjavenie a to už nehovorím o recepčnej v hoteli. Emmet to zobral výťahom, kde ma na moje protesty zložil na zem.

„Ale nieže mi utečieš,“ zasmial sa, čo ma nachvíľu vyviedlo z mojej samovražednej nálady.
„Jasné vyskočím z výťahu,“ zažartovala som. Čo Emmet nesprávne pochopil a hneď bol pripravený mi v tom zabrániť.
„Len žartujem,“ uistila som ho.

Vyšli sme z výťahu, kde som samozrejme musela zakopnúť o stolík na chodbe. Inak by som to rozchodila, ale teraz som mala rovnováhu totálne v keli a môj psychický stav tomu tiež nepomohol. Zatackala som sa a chvíľami to vyzeralo, že naozaj spadnem, ale to by som nemohla, keď je tu Emmet. Rýchlo ma chytil predtým, ako som pobozkala dlážku a opäť si ma vyhupol do náručia. Že ho to baví. Nechala som to tak. Aj tak by som cestu sama nezvládla a z toho, čo som o chvíľu uvidela v izbe by sa mi určite podlomili kolena. 

Všetci ticho sedeli na pohovke. Alice sedela na Jasperových kolenách a ten ju upokojujúco hladkal po chrbte. Rosalie len chodila do kolečka a o čomsi sa zhovárali s Esme a Carlisom. Ich tváre mi totálne vyrazili dych. Všetci sa tvárili tak hrozne bezmocne, že som z toho bola celkom na nervy a čo to muselo potom urobiť s Jasperom!? Ich správanie mi len pripomenulo, čo som mala ešte pred chvíľou v pláne, čomu Emmet zabránil. 

Opäť ma zaliala vlna sebaľútosti, až mi z toho stekali po tvári slzy. Keď som si pomyslela na to, čo som sa chystala urobiť svojej rodine, celú ma zamrazilo. Vôbec som nepočítala s tým, čo im to spôsobí. 

S Emmom sme prešli okolo všetkých, ale nikto nič nehovoril. Uložil ma až do postele, kde som na seba len stiahla prikrývku a od toľkého vyčerpania zaspala.

Sníval sa mi sen. Bol to sen z toho dňa, čo prišli Volturiovci. Videla som v ňom Edwardovu tvár. Stále dokola opakoval tie isté slová. „Musíš ochrániť naše dieťa!“

To bola moja jediná úloha. Ochrániť naše dieťa a ja som to nezvládla. On sa obetoval pre nás a ja som naše dieťa nechala umrieť. Po prebudení som urobila to, čo by urobil asi každý. Rozplakala som sa. A plakala som dlho. Slzami som nechala odplávať všetko, čo ma tak veľmi ťažilo až vo mne ostal iba jediný pocit. Pocit zlyhania.

6. kapitola - 8. kapitola

moje shrnutie

Autor: NatalieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Edward Voltury - 7: