Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Edward Voltury - 9

23.03.2010 (16:30) • NatalieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1647×

http://www.youtube.com/watch?v=r00ikilDxW4

9. KAPITOLA – 

(Bella) – Ako som mohla zabudnúť?

(Edward) – Som pre vás nebezbečný! Už to chápem!

PREČO SLNKO ZAPADÁ A MESIAC VSTÁVA?

PREČO HVIEZDY ZATIENIA ČO NAM ŽIVOT DÁVA?!

Pohľad: Bella

Ja viem, že tú bolesť, ktorú budem cítiť pri pohľade na truhlu a nápise na náhrobku nevydržím. 
________________________________________________________________________________________________________

Už pre mňa život nemá zmysel a zajtra to všetko skončí!

Pomaly som roztvorila oči a žmúrila do nádherného rána. Slnečné lúče ma pošteklili po tvári a trocha oslepili, aj preto som sa rozhodla zatiahnuť závesy.

Stávať sa mi vôbec nechcelo tak bude musieť slnko ešte trocha počkať.

Po mojom krátkom naťahovaní som skončila ako víťaz a závesy sa nedobrovoľné poddali mojim úmyslom ich zatiahnuť. Až keď som sa vrátila opäť k posteli, všimla som si, že tu Edward nie je.

Natiahla som sa po perinu skrútila ju na seba a hľadala hocakú známku odkazu. Nikde nič nebolo. Zdalo sa mi to čudné. Veď Edward mi vždy nechal nejaký odkaz. Možno si myslel, že sa vráti skôr ako sa zobudím. To by sa naňho podobalo.

Asi to bude tak. Prestala som to riešiť a opäť si ľahla. Poskrúcala som sa do kĺbka a snažila sa zaspať. Po polhodinke sa mi to skutočne podarilo. Zobudila som sa až o 10 kvôli budíku. Zaujímavé bolo, že som si vôbec nepamätala, že som ho večer nastavovala.

Edward sa ešte stále nevrátil. Teraz sa mi to už naozaj nezdalo. Po každodennom rannom rituáli som sa obliekla do trička a teplákov a rozhodla sa preskúmať, čo ho tak zdržalo.

Vyšla som z izby a namierila si to do kuchyne odkiaľ sa ozývali hlasy všetkých okrem Edwardovho. To šiel na lov sám? 

„Dobré ráno Bella, ako si sa vyspala?“ opýtal sa s úsmevom na tvári Carlise.

Vidím, že nielen ja tu mam mizernú náladu. Všetci sedeli ako posvätený s výrazmi vystrihnutými ako z nejakých hororových scén.

„Nie veľmi dobre, kde je vlastne Edward?“ snažila som sa rozlúštiť tú záhadu.

Moja milá rodinka na mňa zízala dobre im oči nevypadli.

„Bella, Edward je mŕtvy,“ zapišťala šokovane Alice.

„Čo to trepeš? Z niečoho takého sa nerobia srandy, Alice. No tak kde je? Šiel na lov alebo čo?“
„Alice ti hovorí pravdu, Bella. Veď to vieš. Edward je už dva týždne mŕtvy,“ pridal sa k nej Carlise.

„Ale to vôbec nie je smiešne,“ už som bola vážne zúrivá. Vyzerám snáď ako že mam náladu na vtipkovanie?

„Ako sa cítiš? Nebolí ťa niečo?“ pýtal sa ustarostene Carlise.
„Nie, som v poriadku. Čo to má všetko znamenať?“

„Bella ty ešte nie si prichystaná?“ spustila Esme len čo sa prihnala do miestnosti.
„Prichystaná na čo?“
„Na pohreb predsa!“
„Čí pohreb?“

Keď som vtedy tvrdila, že mali vypúlené oči mali by ste ich vydieť teraz.
„Edwardov,“ odpovedal Jasper.

„O čom tu preboha tárate?! Edward nie je mŕtvy. Čo je to s vami?!“

„Aj pre nás je to ťažké, ale musíš si pripustiť pravdu. Edward je preč už sa nevráti,“ prisviedčala Alice.

To už bolo naozaj priveľa. S plačom som sa rozbehla na chodbu. Narýchlo som na seba nahádzala teplejšie oblečenie a vybehla von z domu. Potrebovala som vzduch. Nemohla som dýchať, dusila som sa!

„Bella, počkaj,“ volala za mnou Alice.

No ja som len utekala. Neviem pred čím. Jednoducho som potrebovala zmiznúť.
Zastavila som sa až na kraji lesa a vtedy mi to všetko došlo. Edward je mŕtvy! 

Oni neklamali ako som mohla zabudnúť?

Pohľad: Edward

„Vydrž, Edward. Zvládneš to.“

„Ja už nemôžem.“

„Už len chvíľu.“

„Aro, to už stačí!“ vykríkla Jane.

Zviezol som sa k zemi a to dalo všetkým jasný pokyn, že viac toho už nezvládnem.
„Prepáč. Ja...“

„To nič. Pôjdeme na to postupne. Len som si myslel že už by si to mohol...“ nedokončil keď ho prerušila Jane.

„Čo by mohol? Nevidíš že je na pokraji so silami. Chceš ho zabiť?“
„Nechaj to tak Jane. To je dobré,“ zdvihol som sa zo zeme a zrýchlene dýchal.

„Nie, to nie je v pohode Edward. Vidíš že na toto ešte nie si dostatočne silný.“
Teraz som sa jej normálne obával. Výraz, ktorý nahodila by zabil aj medveďa.

Pred nami sa krčil mladý muž a nariekal. Práve jeho som sa pokúšal zabiť. Na jeho šťastie na podarilo sa.
Dokázal som myšlienkami spôsobovať bolesť, pohybovať vecami a ľuďmi, ale ešte som neskúšal pomocou mojej schopnosti zabíjať až dnes.

„Možno by bolo najlepšie skúsiť to zasa zajtra,“ povedal nešťastne Aro.

Moja schopnosť ho fascinovala a nič ho nebavilo viac ako naše spoločné „tréningy.“
Len som prikývol a už ma Jane ťahala kamsi preč.

„Čo to robíš?“ spýtal som sa udivene.
„Nenechám ťa zabiť lebo ten idiot si myslí, že ma právo takto ťa mučiť.“
„Jane...“
„Nie Edward, všetky protesty sú zbytočné. Ideme preč.“
„Tým preč myslíš do izieb alebo konečne niekde vypadneme.“

„Vieš, že máš zákaz vychádzať von z hradu. Pre tvoje bezpečie.“
„Och, bože...,“ povzdychol som si.
„Ale más šťastie, že ja na zákazy kašlem a so mnou sa ti nič nestane.“
„Takže ideme von?“
„Jasné, ideme sa trocha opáliť mám pocit, že sme priveľmi bledý,“ zašvitorila.

Obaja sme sa rozosmiali.

„A prečo vlastne pre moje bezpečie?“ opýtal som sa pri jediných dverách na ktoré som mohol pozerať len z diaľky. Von som nemohol ísť. Zväčša aj preto lebo je tu každý deň slnečno, ale teraz je večer vlastne už noc. Takže by to nemal byť problém. No Aro ma aj tak nikde nepustí.

„Podľa mňa ani nie tak pre tvoje. Aro sa skôr snaží ochrániť nás pred tebou,“ vysvetľovala.
Pousmial som sa nad tým. Ja nemám v úmysle nikomu ublížiť. Takže sa nemajú čoho obávať.

Noc bola chladnejšia ako inokedy, ale nám to bolo samozrejme fuk. 

S Jane sme sa naháňali tichými ulicami, kúpali sa vo fontánach, dali si preteky... Prosto správali sme sa ako malé deti. Jane mi chcela vynahradiť všetok čas, ktorý musím stráviť za múrmi hradu. A ja som jej za to bol nenormálne vďačný. 

O chvíľu sa k nám pridali aj Demetri s Felixom a poviem vám, že oni sa nesprávali o nič dospelejšie.

„Edward poďme hrať schovky,“ navrhol Demetri a hneď boli všetci nadšený tým nápadom.
„No jasné a zasa vás budem hľadať ja...“
„Nie, tentoraz budem ja,“ prihlásila sa Jane.

Všetci sme súhlasili a tak sa hra mohla začať. Nemusím vám opisovať ako asi prebiehala. Podľa nášho pachu nás Jane našla ani nie za minutú.

Všetci sme sa teda stretli pri veľkých hodinách. Inak to bolo moje najobľúbenejšie miesto. Ani neviem prečo jednoducho som sa tu cítil dobre.

„Tak čo budeme hrať teraz?“ vyzvedal Felix.
Ešte som nestihol otvoriť ústa, keď som začul za chrbtom vystrašené výkriky.

„Čo sa to tam deje?“ opýtal sa Demetri s Felixom naraz a už sme sa všetci vybrali tým smerom.

Na tmavej uličke pred nami kľačala na dlážke žena a pred ňou sa črtali tmavé obrysy muža, ktorý jej mieril zbraňou na hlavu. Niečo si tam mrmlali, ale ja som im nerozumel. 

„Tak, predveď sa,“ šťuchol do mňa Demetri.
„Čo ako?“
„No tá tvoja schopnosť. My nemáme také šťastie ako Jane. Nevidíme ťa pri tréningoch. Chcem vidieť ako to robíš.“
„Nebudem vám tu hrať divadlo,“ namietol som.
„Ale potom tá žena zomrie,“ naraz sme sa pozreli na vystrašené dievča.

Chvíľu som ešte váhal, ale po ustráchanom volaní o pomoc som sa rozhodol konať.

Podišiel som k mužovi. Za sebou som počul kroky ostatných no snažil som sa ich nevnímať. Moje sústredenie muselo byť dokonale.

„Vypadni,“ zvrieskol na mňa muž, len čo si ma všimol a zbraň namieril na mňa.
Vystrašené dievča zatiaľ utieklo a ja som bol rád, že nebude vidieť to čo som sa chystal urobiť.

„Nechcem ti ublížiť. Tak vypadni,“ zopakoval.
„Ani ja ti nechcem ublížiť, ale ako vidím nemám na vyber,“ vystrúhal som grimasu.
Za sebou som počul pridusený chichot.
„Kto je tam?“ opýtal sa muž. Z jeho roztraseného hlasu bolo počuť, že už nie je taký odvážny ako pred tým.
„Som tu len ja.“
Muž spanikáril a bez jediného slova vystrelil. Guľka sa odo mňa odrazila. Jedinú škodu akú spôsobila bola diera v tričku.

„Panebože, čo si zač?!“

Už som na nič nečakal. Vystrel som ruku hoci som to nepotreboval a jediným pohybom mu z ruky vyletela zbraň. 

Vydesene na mňa zízal a potom sa dal na útek. Aké typické.
Ale mne neutečie. 

„Svojou upírskou rýchlosťou som ho predbehol a postavil sa pred neho. Jeho vyraz bol neopísateľný. Rozbehol sa na druhú stranu.

„Ale, Edward nehraj sa s ním toľko. Chceme vidieť akciu,“ kričal zozadu Demetri.

Chcete vidieť akciu tu ju máte.

Opäť som vystrel ruku a muž na úteku zastal. A potom sa udialo viac vecí naraz.
Muž padol na kolená a začal sa triasť a ani nie o minútu bol mŕtvy!
Ale to som predsa nechcel. Ja som ho nechcel zabiť.

„No teda. To je pecka! Aj ja to chcem vedieť. Normálne sa ťa začínam báť,“ vtipkoval Demetri a o chvíľu už boli všetci pri mne.

„Je ti niečo?“ spýtala sa ako vždy ustráchaná Jane.

„Áno je mi zle,“ odpovedal som popravde, „ale to nie je to najhoršie.“
Otočil som sa k nej.
„Ja som ho nechcel zabiť! Chápeš, čo tým chcem povedať?! Ja to ešte vždy neviem ovládať.“
V mojom hlase bolo cítiť histériu zmiešanú strachom. Zdá sa že Demetri s Felixom to nepochopili.

„A čo to má spoločné s nami?“ zasmial sa Felix.

„To, že keď sa na vás naštvem alebo prosto budem mať zlú náladu môžem vás zabiť bez toho aby som si uvedomil čo robím.“
Teraz to už pochopili viac než dobre. Zmizol im úsmev z tvári a bez slova sme sa vybrali späť do hradu.

„Asi by sme sa nemali priateliť,“ vybafol som na nich pri vchode.

„A to prečo?“ zvýskol Demetri

„Nechcem vám ublížiť.“

„Ja si myslím že ty toho nie si schopný,“ povedala Jane a jemne ma chytila za ruku.
Ja som ju však vytiahol a cúval od nich ďalej.

„Nebude to nastálo. Len dokedy sa to nenaučím.“
Otočil som sa smerom od nich.

„Edward, aj upíri potrebujú priateľov. Nemôžeš byť na všetko sám,“ kričal za mnou Felix.
No ja som sa v tej chvíli už hnal po chodbách môjho nového – starého domova. Môjho „väzenia“.

________________________________________________________________________________________________

Robím to veľmi nerada hlavne kvôli pár stálim čitateľom ale ak tu nebude aspoň 5 komentárov ďalšej časti sa tak skoro nedočkáte. Lebo určite mi dáte za pravdu že tri komentáre (ako to bolo pri posledných dvoch častiach) je naozaj málo. Tak vás prosím ak vás táto poviedka skutočne zaujala alebo aj naopak dajte mi o tom vedieť prostredníctvom komentárov. Veľmi mi to pomáha pri ďalšom písaní a keďže nie je dostatok komentárov, nie je ani dostatočná motívacia na písanie ďalšej časti. A týmto chcem aj poďakovať kristinacullen za to že ma presviedčala s touto poviedkou neskončiť. Tak ma zasa presvedčte vy, že som sa nedala prehovoriť zbytočne!

8. kapitola - 10. kapitola

moje shrnutie

Autor: NatalieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Edward Voltury - 9: