Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Experiment - 4. kapitola

19.03.2012 (07:15) • Nanka • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 947×

4. kapitola - Únos

„Bella?“ Emmettov hlas znel veľmi detsky a veľmi vystrašene.

Začula som strašidelný hlboký ston. Vzápätí som si uvedomila, že vychádza zo mňa.

Emmett a Edward sa nado mnou skláňali so znepokojeným výrazom na ich otlčených, zakrvavených tvárach.

„Som v poriadku,“ zachripela som. Nemala som ani poňatia, či je to pravda, alebo nie. Náhle sa mi vrátila pamäť a ja som sa pokúsila zdvihnúť do sedu. „Kde je Alice?“ Môj hlas znel napäto.

Edwardove smutné oči sa stretli s mojimi. „Je preč. Vzali ju.“

Myslela som si, že znovu omdliem. Spomenula som si, keď som ako deväťročná pozerala von cez drôtené sklo v okne laboratória a sledovala v polotme Vymazávačov. Biele plášte vypustili na pozemok Školy šimpanzov a potom na nich nahuckali práve vytvorených Vymazávačov. Učili ich, ako loviť.

Zvuk šimpanzov pištiacich od strachu a bolesti sa ešte stále ozýval v mojej mysli.

A práve oni mali teraz Alice.

Zmocnila sa ma zúrivosť – prečo namiesto nej nevzali mňa? Prečo brať maličké decko? Možno, že ja by som mala šancu – možno.

Neisto som sa postavila. Hlava sa mi krútila a musela som sa oprieť o Edwarda. Nenávidela som svoju slabosť. „Musíme ju odtiaľ dostať,“ povedala som naliehavo, pokúšajúc sa zostať stáť. „Musíme ju odtiaľ dostať skôr, ako -“ Hlavou mi prebleskli hrôzostrašné predstavy – ako Alice prenasledujú, ako jej ubližujú, ako ju zabíjajú. Prehltla som a prinútila sa prestať na to myslieť.

„Prihláste sa, ľudkovia – ste za to, aby sme sa pustili za nimi?“

Skúmavo som si ich všetkých štyroch prezerala. Vyzerali, akoby ich niekto napchal do mixéra a zapol na najvyšší stupeň.

„Áno,“ povedal Emmett rozhodne. „Je to predsa moja sestra.“

„Som za,“ povedal Jasper; jeho slová kvôli roztrhnutej pere zneli nezreteľne.

Edward bez slova prikývol.

Na moje zdesenie mi horúce slzy na okamih rozmazali obraz. Rýchlo som ich zotrela chrbtom ruky a privolala späť zúrivosť, aby ma poháňala.

Práve vtedy Jasper nepatrne nachýlil hlavu nabok. Bolo to pre mňa znamením, aby som začala sústredene počúvať. Vzápätí som to začula tiež: slabý zvuk motora.

„Tam!“ zvolal Jasper, ukazujúc prstom.

Všetci piati sme strnulo a nemotorne utekali za zvukom. Po sto metroch behu cez les sme sa dostali k strmému zrázu, asi pätnásť metrov nad starou, nepoužívanou cestou pre drevorubačov.

Potom som ho uvidela: čierny tereňák, pokrytý prachom a blatom, natriasajúci sa na nevydláždenej ceste. Srdce mi búšilo. Vedela som, jednoducho som vedela, že moja maličká, moja Alice, je vo vnútri. A smerovala k miestu, kde smrť prichádza ako požehnanie.

To sa nestane, nie kým dýcham.

„Ideme po ňu!“ zakričala som a ustúpila asi tri metre dozadu. Ostatní mi utekali z cesty keď som sa rozbehla k okraju a jednoducho skočila do priestoru.

Padala som smerom k ceste.

Potom som rýchlo rozprestrela krídla a chytila vietor.

A vzápätí som vzlietla.

***

Viete, tá nočná mora, ktorú som mala, sa vlastne príliš neodlišuje od môjho skutočného života. Moji priatelia a ja sme kedysi naozaj žili v páchnucom bahne zla zvanom Škola. Vytvorili nás vedci, „biele plášte“, ktorí do našich ľudských génov vniesli vtáčie DNA. Carlisle bol biely plášť, ale bolo mu nás ľúto, staral sa o nás a uniesol nás odtiaľ.

Boli sme vtáčie deti, kŕdeľ šiestich. Vymazávači nás chceli zabiť. A teraz majú Alice.

Silno som zatlačila smerom dole a potom hore, cítila som, ako mi pracujú svaly na pleciach, aby pohli s krídlami.
Prudko som sa stočila a zamierila za tereňákom. Letmý pohľad späť mi povedal, že Emmett skočil hneď za mnou a potom Jasper, Rose a Edward. V zomknutej formácií sme si to namierili nadol k autu. Edward schmatol zo stromu suchý konár. Spustil ho dolu a šmaril do čelného skla.

Vozidlo prudko zmenilo smer, niekto stiahol okienko. Vystrčila sa hlaveň zbrane. Stromy okolo mňa začali praskať od guliek. Vzduch sa naplnil pachom horúceho kovu a korditu. Stočila som sa späť do radu stromov, stále sledujúc auto. Edward znovu tresol do jeho čelného skla. Z niekoľkých okien vyprskli guľky. Edward múdro vzlietol nahor, preč z dosahu.

„Alice!“ zakričala som. „Sme tu! Ideme po teba!“

„Tam vpredu,“ zvolal Edward a ja som zbadala čistinku, vzdialenú asi dvesto metrov. Medzi stromami som horko-ťažko rozoznala zelenkastý obrys vrtuľníka. Tereňák sťažka nadskakoval po nevyjazdenej ceste. Moje oči sa stretli s Edwardovými a on prikývol. Naša šanca príde, keď budú prekladať Alice z auta do vrtuľníka.

Všetko sa to však odohralo tak rýchlo. Tereňák nemotorne zabrzdil a pošmykol sa v blate. Dvere sa rozleteli a vyskočil z neho Vymazávač. Edward sa na neho vrhol: vzápätí sa s výkrikom stiahol a z ramena mu kvapkala krv. Vymazávač uháňal k vrtuľníku a hodil sa dnu cez otvor. Druhý Vymazávač s vycerenými obrovskými žltými tesákmi vyskočil z auta a vymrštil niečo do vzduchu. Rose skríkla, schmatla Emmetta za ruku a obaja sa rýchlo stiahli dozadu, keď pred nimi vybuchol granát, rozhadzujúc navôkol kusiská kovu a kôru zo stromov.

Rotor vrtuľníka naberal rýchlosť a ja som vystrelila spoza stromov. Nedostanú moje dievčatko. Nevezmú ju späť na to miesto.

Scott vyskočil z auta. Niesol vrece s Alice.

Hnala som sa k vrtuľníku, v žilách mi kypela krv, rozbúrená strachom a zúfalým hnevom. Scott hodil vrece s Alice cez otvorené dvere a sám skočil za ním ako nejaký fantastický atlét.

So zúrivým revom som vyskočila a zachytila sa lyže vrtuľníka, ktorý práve štartoval. Kov bol horúci od slnka a príliš široký na držanie. Prevesila som cez ňu jedno rameno a snažila sa nájsť stabilnejšiu polohu.

Silný prúd vzduchu z rotorov mi takmer zlomil krídla vo dvoje. Pritiahla som si ich a Vymazávači sa zasmiali, zatvárajúc presklené dvierka a ukazujúc pritom na mňa. Bol tam aj Scott. Zdvihol pušku a namieril ju na mňa.

„Dovoľ, aby som ti povedal tajomstvo, stará kamoška,“ zakričal na mňa. „Celé to máš popletené. My sme dobrí chlapíci.“

„Alice,“ zašepkala som so slzami na krajíčku. Scottov pazúr stláčal spúšť. Urobí to. A mŕtva nebudem k ničomu užitočná.

So zlomeným srdcom som sa pustila a začala rýchlo padať, keď som zazrela malú, strapatú havraniu hlavu, ktorá sa oslobodila z vreca.

Moje dieťatko odlietajúce v ústrety smrti.

A – to mi môžete veriť – k veciam oveľa horším ako smrť.

***

Všetci máme skvelý zrak – zrak dravých vtákov. A tak sme zažívali mučivú bolesť zo sledovania vrtuľníka, odnášajúceho Alice preč, oveľa dlhšie než priemerný človek. Hrdlo mi zovrelo vzlykmi. Alice, o ktorú som sa starala odmalička, keď bola ešte bábätko so smiešnymi krídelkami, pripomínajúcimi krídla kuraťa. Cítila som sa, akoby mi odsekli moje vlastné pravé krídlo a zanechali tam rozorvanú otvorenú ranu.

„Majú moju sestru!“ zakvílil Emmett a hodil sa na zem. Vždy sa tak strašne snažil byť tvrdý chlap, druhý najstarší v rodine, ale tento krát to nezvládol. Práve videl, ako mu pekelní psi unášajú sestru. Päsťami drvil hlinu. Edward si k nemu kľakol a jednou rukou ho nežne objal.

„Bells, čo urobíme?“ Rosine oči plávali v slzách. Bola dotlčená a zakrvavená, päste sa jej úzkostlivo zvierali a roztvárali. „Majú Alice.“

Náhle som vedela, že sa zložím. Bez slova som sa odrazila od zeme, rozprestrela krídla a vzlietla tak rýchlo, ako sa len dalo.

Odletela som z dohľadu, tam, kde ma ostatní nemohli počuť. Predo mnou bola obrovská jedľa a ja som nie práve najpôvabnejšie pristála na jednom z jej horných konárov, asi päťdesiat metrov od zeme, snažiac sa na ňom udržať, pretože som to pri pristávaní prestrelila. Lapajúc po dychu som ho kŕčovite zvierala.

Okej, Bella, mysli. Mysli! Daj veci do poriadku! Vymysli niečo.

Mozog mi zaplavilo priveľa myšlienok, emócií, zmätku, zúrivosti, bolesti. Potrebovala som sa dať dokopy.
Ale nedokázala som to.

Bolo to, akoby som stratila časť svojej duše.

Akoby som stratila svoju sestričku, svoje dievčatko.

„Ach, Bože, Alice, Alice, Alice!“

Kričala som tak hlasno, ako som len vedela, zaťala som päste a vrážala ich do hrubej jedľovej kôry, znova a znova, až kým mi napokon do otupeného vedomia neprenikla skutočná bolesť. Civela som na svoje hánky a videla krv, zodratú kožu, triesky.

Fyzická bolesť bola oveľa menšia ako duševná.

Ukradli mi moju Alice, moje dieťatko. Bola s krvilačnými mutantmi, napoly ľuďmi, napoly vlkmi, dychtiacimi po jej krvi, ktorí ju odovzdajú hnusákom v labáku a tí ju budú chcieť rozobrať. Doslova.

Rozplakala som sa, držiac strom, akoby to bol záchranný čln na Titanicu a vzlykala som, a vzlykala, až mi z toho takmer prišlo zle. Postupne sa vzlyky zmenili na záchvevy a ja som si utrela tvár do trička, na ktorom zostali krvavé šmuhy.

Sedela som na strome, dokým sa mi neupokojil dych a v mozgu opäť nezačali fungovať všetky prípojky. Ale tie ruky ma ničili. Poznámka pre mňa: prestať mlátiť do neživých predmetov.

Dobre. Je čas zliezť a byť silná, dať všetkých dokopy, vymyslieť plán B.

A ešte jedna vec - v mysli sa mi stále ozývali Scottove posledné slová: My sme dobrí chlapíci.

5. kapitola

Autor: Nanka, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Experiment - 4. kapitola: