Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Experiment - 5. kapitola

22.03.2012 (18:30) • Nanka • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 1379×

5. kapitola – Nový spád udalostí

Ani si nepamätám, ako som priletela domov. Bola som otupená a zdrvená od žiaľu, a keď som vošla do kuchyne, prvá vec, ktorú som uvidela, bol Alicin tanier od raňajok položený na stole.

Jasper zavyl, rozmachol sa rukou po kuchynskom pulte a zmietol z neho hrnček, ktorý vyletel do vzduchu a zboku vrazil Edwardovi do hlavy.

„Pozeraj sa, čo robíš, ty idiot!“ zúrivo skríkol Edward na Jaspera. Potom si uvedomil, čo povedal, zaťal zuby, pozrel na mňa a v rozpakoch prevrátil očami.

Po lícach sa mi kotúľali slzy, soľ ma pálila na miestach, kde ma pazúrmi poškriabal Vymazávač. Mechanickým pohybom som priniesla lekárničku a začala čistiť Emmettove škrabance a rany. Obzrela som sa okolo. Rosine líce krvácalo; porezala ju niektorá z črepín, čo leteli okolo. Tentoraz nerozprávala; ležala skrútená na gauči a plakala.
Emmett na mňa vrhol letmý pohľad.

Bella, ako si mohla dovoliť, aby sa to stalo?

Rovnakú otázku som si kládla aj sama.

Pravda, som vodca, som Bella Neporaziteľná - ale zároveň som len osemnásťročné veľké, vystrašené decko. A raz za čas – napríklad, keď si uvedomím, že Carlisle je pravdepodobne navždy preč, že sme úplne sami, že ostatní sú na mňa odkázaní a že ich nemôžem sklamať – , nuž... vtedy to na mňa doľahne. Zrazu som znova malé dieťa, ktoré si želá, aby sa Carlisle vrátil; dokonca si želám – to vážne – , aby som bola normálna! Alebo mala rodičov!

Hej, tak je to.

„Ty sa pozeraj, čo robíš!“ zakričal mu Jasper späť. „Čo sa stalo? Chcem povedať – vy decká vidíte, nie? Prečo ste Alice nezachránili?“

„Mali vrtuľník!“ zvolal Emmett a vykrútil sa mi z rúk. „A zbrane! Nie sme nepriestrelní!“

„Chalani! Chalani!“ zakričala som. „Všetci sme rozrušení. My nie sme nepriatelia. Nepriatelia sú oni.“

Nalepila som na Emmetta poslednú náplasť a začala som sa prechádzať. „Buďte na chvíľku ticho, nech môžem premýšľať,“ dodala som už pokojnejšie. Nebola to ich chyba, že naša záchranná misia bola totálny prepadák. Nebola to ich vina, že Alice je preč.

Ich chybou bolo, že kuchyňa vyzerala, akoby patrila rodine šakalov bez hygienických návykov, ale tým sa budeme zaoberať neskôr. Až keď sa takéto veci stanú opäť dôležité. Ak sa vôbec stanú.

Emmett sa presunul ku gauču a takmer si sadol na Rose. Posunula sa na jednu stranu a keď si sadol, položila si hlavu na jeho plece. Pohladil ju po vlasoch.

„Zhlboka dýchaj,“ radil mi Emmett, ktorý si očividne všimol moje psychické rozpoloženie pri pohľade na nich dvoch. Takmer som znovu dostala záchvat plaču. Dopustila som, aby uniesli jeho sestru, nedokázala som ju zachrániť a on si robil starosti o mňa.

Edward zachmúrene mlčal. Jeho oči ma sledovali, zatiaľ čo otváral konzervu s raviolami a hrubo obviazanou rukou zdvihol vidličku.

„Viete, ak ju chceli len zabiť, alebo zabiť nás všetkých, mohli to urobiť,“ povedal Jasper pomaly. „Mali zbrane. Z nejakého dôvodu chceli Alice živú. A nezaujímalo ich, či my ostaneme nažive, alebo nie. Chcem povedať, že neurobili nič, aby sa uistili, že sme mŕtvi. Preto si myslím, že máme čas ísť po Alice znova.“

„Ale boli na vrtuľníku,“ povedal Emmett. „Sú už ďaleko. Môžu byť kdekoľvek.“ Spodná pera sa mu chvela a tak zaťal čeľusť. „Napríklad v Číne, alebo tak.“

Prišla som k nemu a postrapatila mu už aj tak strapaté havranie vlasy, ako malému decku.

„Nemyslím si, že ju vzali do Číny, Emm,“ usmiala som sa smutne.

„Vieme, kam ju vzali.“ Edwardove pokojné slová vypadli ako kamene. Vidličkou vyškraboval spodok konzervy.

„Kam?“ spýtal sa Jasper a zdvihol hlavu; slepé oči mal podliate krvou od nevyplakaných sĺz.

„Do Školy,“ povedali sme s Edwardom naraz.

Ako si iste viete predstaviť, doľahlo to na nich ako tona cementu.

Rose zalapala po vzduchu, ruku položenú na ústach, oči dokorán.

Emmett vyzeral vydesene, vzápätí sa pokúsil zmazať ten výraz z tváre.

Jasper stuhol, tvár ako kus ľadu. Keď bol v Škole, pokúsili sa mu operáciou zdokonaliť nočné videnie. Teraz naveky zostane slepý. Ups.

„Vzali Alice späť do Školy?“ zmätene sa spýtal Emmett.

„Myslím si to,“ povedala som, pokúšajúc sa vyznieť sebaisto a vodcovsky. Ako keby som vnútri nekričala od strachu.

„Prečo?“ zašepkala Rose. „Po šiestich rokoch – myslela som, že možno zabudli-“

„Chcú nás späť,“ povedal Edward.

O tomto sme nikdy vážne nehovorili. Mysleli sme si: zíde z očí, zíde z mysle. Vlastne, skôr to bolo niečo ako – skúsme všetci zabudnúť na čas, keď sme boli vydaní na milosť a nemilosť sadistickým prisluhovačom Satana v hnusnej pekelnej diere, ktorú by mali vybombardovať. Hej, skôr niečo také.

„Nikdy na nás nezabudnú. Nepredpokladali, že nás Carlisle odtiaľ odvedie,“ pripomenula som im.

„Carlisle vedel, že urobia čokoľvek, aby nás získali späť. Ak by niekto niekedy odhalil, čo nám urobili, znamenalo by to koniec Školy,“ vysvetľoval Edward.

„Prečo ich teda neudáme?“ vypytovala sa Rose. „Mohli by sme ísť do niektorej televízie a všetko porozprávať a povedať – pozrite, nechali nám narásť krídla a to sme len deti a-“

„Dobre, možno by to zničilo ich,“ prerušil ju Jasper, „ale my by sme skončili v zoo.“

„Tak čo teda urobíme?“ začínal panikáriť Emmett.

Edward vstal a odišiel z izby; teraz sa vracal, držiac zväzok zažltnutých, vyblednutých papierov. Okraje vyzerali ohlodane a vytriasol z nich trochu myšacieho trusu.

„Fuj,“ povedala Rose a utrela si nos do rukáva. „Fuj. To boli-“

„Tu máš,“ povedal Edward a vtlačil mi do rúk papiere.

Boli to Carlisleove staré, vytlačené záznamy. Po tom, čo zmizol v lese, sme vypratali jeho písací stôl a všetko napchali dozadu do skrine, aby sme sa na to nemuseli stále pozerať.

Rozprestreli sme papiere na kuchynskom stole. Už len z pohľadu na ne sa mi ježili chĺpky vzadu na krku a to nehovorím len o silnej myšacej aróme. Radšej by som robila čokoľvek iné, len nie toto.

Edward sa začal prehrabovať v hromádke. Našiel veľkú obálku z hrubého papiera, zapečatenú hrudou vosku. Potom sa na mňa pozrel, zachytil moje prikývnutie a nechtom na palci vosk odtrhol.

„Čo to je?“ spýtal sa Emmett.

„Mapa,“ povedal Edward a vytiahol vyblednutý topografický nákres.

„Mapa čoho?“ Rose sa naklonila bližšie, nazerajúc ponad Edwardovo plece.

„Mapa tajného zariadenia,“ riekla som a ucítila, ako mi zovrelo žalúdok. Dúfala som, že ju nikdy viac nebudem musieť vidieť, nikdy nebudem musieť zlomiť voskovú pečať. „V Kalifornii. To je Škola.“

„Čooo?“ zajačal Emmett.

Jasper zbledol ešte viac ako obvykle, ak to vôbec bolo možné.

„Tam vzali Alice,“ povedala som. „A tam musíme ísť, aby sme ju získali späť.

„Och,“ vzdychla Rose a mozog jej začal pracovať na plné obrátky. „Jasné. Musíme Alice získať späť. Nemôžeme dopustiť, aby tam zostala – s nimi. Sú to... monštrá. Budú jej robiť zlé veci. A dajú ju do klietky. Ublížia jej. Ale sme tu ešte my piati. Takže my ostatní musíme ísť a dostať sa hmmm -“

Rukou som jej zakryla ústa. Odtiahla mi prsty. „Uhm, ako je to ďaleko?“

„Približne tisíc kilometrov,“ povedal Edward. „Najmenej sedem hodín letu, ak do toho nepočítam prestávky.“

„Môžeme si o tom pohovoriť?“ spýtal sa Jasper a ani sa pri tom neotočil. „Je ich oveľa viac ako nás.“

„Nie.“ Prezrela som si mapu; už som hľadala cesty, zástavky na oddych, náhradné riešenia.

„Môžeme hlasovať? Mali zbrane. A vrtuľník.“ Jasperovi sa zlomil hlas.

„Jasper. Toto nie je demokracia,“ povedala som. Chápala som jeho strach, ale nemohla som s tým nič urobiť. „Je to Bellokracia. Vieš, že musíme ísť po Alice. Nemyslíš si hádam, že by sme im ju len tak dovolili vziať. My šiesti sa o seba navzájom staráme – nech sa deje, čo sa deje. Nikto z nás nebude viac žiť v klietke; nie kým som nažive.“ Zhlboka som sa nadýchla.

„Ale pravda je, že po Alice pôjde Rose, Edward a ja. Potrebujem, aby ste vy dvaja s Emmettom zostali tu. Bráňte pevnosť. Pre prípad, že by Alice utiekla a vydala sa domov.“

Nasledovala minúta hrobového ticha.

„Čo sú to za sprostosti,“ povedal Jasper a otočil sa ku mne. „To nie je dôvod, prečo chceš, aby sme tu zostali. Prečo to jednoducho nepovieš?“

Z napätia ma rozbolel žalúdok. Na toto som nemala čas. Nie – Alice na toto nemala čas.

„Dobre,“ povedala som, snažiac sa o uzmierujúci tón. „Je to pravda. Nechcem, aby ste šli. Faktom je, že si slepý a hoci tu po okolí, kde všetko poznáš, lietaš úžasne, nemôžem si o teba robiť starosti uprostred prestrelky s Vymazávačmi.“

Jasperova tvár sa skrútila od hnevu. Otvoril ústa, ale prehovoriť už nestihol.

„A čo ja?“ zajačal Emmett. „Nezaujíma ma, či majú zbrane a vrtuľník a Vymazávačov. Je to moja sestra.“

„To je pravda. A keď ju tak hrozne chcú, môžu rovnako chcieť aj teba,“ zdôraznila som. „Plus, ty si úžasný letec, ale všetci poznáme tvoju povahu a ja si nemôžem dovoliť ani jeden chybný krok, ktorý by si mohol neuvážene spraviť v snahe zachrániť svoju sestru.“

„Carlisle by nás nikdy nenútil zostať,“ povedal Jasper nahnevane. „Nikdy. Vôbec.“

Stisla som pery. Snažila som sa zo všetkých síl. „Možno nie,“ pripustila som. „To sa však nikdy nedozvieme. Carlisle je mŕtvy. Teraz sa všetci pobaľte.“

6. kapitola

Zdravím, tak som tu s novou kapitolou.

V prvom rade sa chcem zo srdca poďakovať svojim čitateľkám, nečakala som, že poviedka vás zaujme, hlavne z toho dôvodu, že romantiky tam bude naozaj minimum (ak vôbec nejaká bude).

Na druhej strane si však všímam čoraz menší ohlas zo strany komentárov a teda neviem, či má stále význam písať. Viete, keď si vezmem iných čitateľov, ako komentáre vidím najčastejšie tlieskajúce, slintajúce a klaňajúce sa smajlíky. U svojej poviedky mám však väčšinou obsiahle, a keď aj nie, predsa len textové komentáre, kde vidím, aké emócie vo vás kapitola vyvolala, kde vidím, aké sú vaše očakávania a predpoklady, ako sa bude situácia ďalej vyvíjať, a to si ja neskutočne vážim, a dáva mi to tú správnu motiváciu do písania. Avšak v poslednej dobe ich dosť ubúda, z 12 komentárov som klesla na sotva 4 a neviem čím to je, či nudnosťou kapitoly, alebo fádnosťou celej poviedky.

Preto vám navrhujem kompromis, milí moji čitatelia. Ak máte nejaké nápady, návrhy alebo námietky k mojej poviedke, ak by ste vedeli, ako ju zlepšiť, napíšte mi to do komentáru a ja to zvážim, prípadne použijem v nasledujúcich kapitolách.

Môžem začať: Uvítali by ste možnosť Alicinho pohľadu v Škole?

Nanka

Autor: Nanka, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Experiment - 5. kapitola: