Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Experiment - 6. kapitola

26.03.2012 (09:15) • Nanka • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 957×

6. kapitola – Ďaleko od domova

„Sme dohodnutí na pláne B?“ spýtala som sa zvýšeným hlasom, aby ma Edward a Rose počuli i cez svišťanie vetra.

Mierili sme k slnku, juho – juhozápadne. Nechali sme za sebou pohorie Sangre de Cristo a leteli vzduchom stabilnou rýchlosťou stopäťdesiat kilometrov za hodinu. Ak by sme narazili na priaznivý vzdušný prúd, mohli by sme zrýchliť na dvesto kilometrov za hodinu. Krása lietania.

Edward prikývol. Ach, jeden z tých silných a málovravných typov.

„Uhm,“ povedala Rose. „Ak sa nejako rozdelíme – hoci neviem, ako by sa to stalo, jedine, že by sa jeden z nás stratil v oblaku alebo niečo – myslíš, že sa to môže stať? Nikdy som nebola vo vnútri oblaku. Stavím sa, že je to určite strašidelné. Dá sa niečo vidieť vo vnútri oblaku–“

Prebodla som ju pohľadom. Odmlčala sa, potom rýchlo dokončila, „Stretneme sa v najsevernejšom bode jazera Lake Mead.“

Prikývla som. „A kde je Škola?“

„V Údolí smrti, trinásť kilometrov na sever od nádrže Zlá voda.“ Otvorila ústa, že ešte niečo dodá, ale pozrela som na ňu so zdvihnutým obočím. Ľúbim Rose, je to úžasné decko, ale tá jej tlčhuba by zmenila aj Matku Terezu na masového vraha.

„Správne,“ povedala som. „Dobrá práca.“ Počuli ste tú adresu? Mohla by Škola byť umiestnená na vhodnejšom mieste? Údolie smrti. Povyše nádrže Zlá voda. Robí to dojem, že keď tam dorazíme, uvidíme cestu vydláždenú dobrými úmyslami a aby sme sa dostali dnu, budeme musieť prejsť cez rieku Styx. Neprekvapilo by ma to.

Vietor mi rozpletal vrkoče a pramene dlhých vlasov ma znervózňujúco šľahali po tvári. Poznámka pre mňa: ostrihať si vlasy nakrátko.

Keď sme odchádzali, Emmett a Jasper neboli príliš šťastní táborníci, ale bola som presvedčená, že som sa rozhodla správne. To je problém s vodcovstvom. Nie je k nemu návod na použitie. Ale v porovnaní s tým, čomu čelila Alice, ma fakt, že tí dvaja sú nešťastní, znepokojoval najmenej.

Letmo som pozrela na Edwarda a všimla som si, že jeho tvár vyzerá pokojne, takmer – no, nedá sa povedať , že šťastne, Edward nie je nikdy šťastný, aspoň nie navonok -, ale vyzerá skutočne uvoľnene. Presunula som sa k nemu bližšie.

„Plusom je, že lietanie je naozaj, naozaj skvelé,“ povedala som a on sa na mňa pozrel s chápavým pousmiatím. Jeho tmavé krídla sa mocne pohybovali a v slnečnom svetle sa leskli slabým fialkovastým odleskom. Vietor nám pískal v ušiach, dovideli sme na míle ďaleko. Bolo to, ako byť Bohom. Myslím.

Ach, áno. „Mínusom je to, že sme zmutované čudá, ktoré nikdy nebudú žiť normálnym životom.“

Edward pokrčil plecami. „Niečo získaš, niečo stratíš.“

Bola som príliš rozrušená, aby som sa mohla smiať, ale aspoň som sa uškrnula a pozrela na Rose. Bola od nás o tri roky mladšia, ale držala sa. Tak, ako my všetci i ona bola vysoká na svoj vek a vychudnutá, pravdepodobne nevážila viac ako štyridsaťpäť kíl, vďaka svojim silným, ale ľahkým vtáčím kostiam.

Stopäťdesiat kilometrov za hodinu nestačilo. „Vedci“ v Škole mohli za sedem hodín napáchať veľa škody. Navyše som vedela, že kým sa tam dostaneme, musíme si urobiť prestávku. Ak chceme napadnúť Školu, musíme byť odpočinutí, nie hladní.

Skontrolovala som hodinky – brázdili sme oblohu dobré dve hodiny. Už som sa cítila prázdna a trochu roztrasená. Nič tak nespaľuje energiu ako lietanie a po dlhom lete som vždy mala pocit, že by som zjedla aj kravu. A bez príboru. Ani potreba dostať sa k Alice nezatienila základnú životnú nutnosť – najesť sa.

„Bella?“ Rosine veľké oči, rovnako žlto a červeno-hnedé ako jej krídla, sa upreli na mňa. „Premýšľala som–“

A je to tu.

„Chcem povedať, tesne predtým, ako sme odišli. Pozrela som sa na Carlisleove staré dokumenty, vieš? A niektoré z nich boli o nás. Alebo o mne. Na jednej strane som videla moje meno, moje skutočné meno, Rosaline Haleová, a potom mená niektorých ľudí a ešte Tipisco, Arizona. Tipisco je presne na hranici medzi Arizonou a Kaliforniou – našla som ho na mape. Vyzeralo ako skutočné mestečko. Rozmýšľala som, že nik z nás nikdy nepoznal svojich skutočných rodičov a vieš, vždy sme uvažovali, alebo aspoň ja som vždy uvažovala, ale myslím, že ostatní tiež, či sa ma vzdali dobrovoľne, alebo či-“

„Rose. Viem, ako sa cítiš. Ale tie mená s tebou možno nemali nič spoločné. Nevieme, či sme neboli len bábätká zo skúmavky, alebo niečo také. Prosím ťa, sústreďme sa na zachránenie Alice.“

Žiadna odpoveď.

„Rose?“

„Hej, dobre. Len som tak premýšľala.“

Vedela som, že to príde znova a potom sa s tým budem musieť popasovať.

***

„Bella? Zomieram od hladu.“

Už polhodinu som ignorovala svoje divoko škvŕkajúce vnútornosti. V žiadnom prípade som sa nechystala vyjsť s tým ako prvá – a poskytnúť tak Edwardovi pocit zadosťučinenia. To teda nie. Ale mojou povinnosťou ako vodcu bolo postarať sa o Rose. Strašne nerada som musela zastaviť a strácať čas, ale taká bola skutočnosť.

„Dobre, dobre. Musíme sa najesť.“ Tomu hovorím rázny vodca.

„Edward! Potrebujeme natankovať. Nejaký nápad?“

Edward sa zamyslel. Vždy ma udivovalo, ako dokáže vyzerať tak pokojne v absolútne najhoršom čase. Niekedy vyzeral ako robot – alebo trúd. Edward, model číslo deväť, T2-R2.

Podľa našej mapy boli pod nami hory – štíty San Francisca.

Pohľady sa nám stretli, bolo to až strašidelné, že sme navzájom vedeli, na čo ostatní myslia.

„Zjazdovky,“ povedala som a on prikývol. „Letná sezóna. Prázdne dovolenkové domy.“

„Bude tam jedlo?“ opýtala sa Rose.

„Poďme to zistiť,“ povedala som jej.

Vo veľkom kruhu sme preleteli okolo hrebeňa hory. Pod vrchmi boli roztrúsené mestečká, ktoré ožívali v zime. Viedla som nás od nich preč, tam, kde ako modely z vláčikovej súpravy stálo medzi stromami niekoľko domov. Jeden dom bol ďalej od ostatných. Vonku neboli zaparkované žiadne autá a z komína nevychádzal dym. Nikto nie je doma?
Naklonila som sa a spomalila, trochu som stiahla krídla a začala klesať.

Pristáli sme asi päťdesiat metrov od neho. Ako zvyčajne po niekoľkohodinových letoch som v nohách mala pocit, že sú tak trochu z gumy. Vytriasla som ich a zložila rozohriate krídla tesne k telu.

Rose a Edward urobili to isté.

Potichu sme sa predierali lesom. Ani náznak živej duše. Veranda bola pokrytá borovicovým ihličím, príjazdová cesta vyzerala nepoužívaná, krovie prerastalo až na cestu.

Rose som ukázala zdvihnutý palec a ona sa usmiala, ale napodiv zostala ticho. Boh ťa žehnaj, dieťa.

Rýchly prieskum neodhalil nijaký viditeľný poplašný systém. Vo vnútri žiadne blikajúce červené svetlá, ktoré by signalizovali detektory pohybu. Bolo to zvláštne, pretože dom bol pomerne veľký a luxusný a vzhľadom na to, že bol ďalej od ostatných, pripadalo mi od majiteľov veľmi nerozumné nechať ho bez zabezpečenia. Veď, čo keby ich chcel niekto vykradnúť? Niekto... napríklad my?

Vreckovým nožíkom som rozrezala okennú sieťku a uvoľnila háčik. Sieťka ľahko povolila a ja som ju opatrne oprela o stenu domu: ohľaduplný vlamač – taká som už ja.

Potom sme s Edwardom triasli dreveným rámom okna, a že nám to dalo zabrať, až kým sa zámka navrchu lomcovaním neotvorila. Edward vliezol dnu prvý, potom som dala stúpačku Rose a napokon som sa vyštverala ja, a zatvorila okno.

Všetko pokrýval prach. Chladnička bola odstavená, dvere mala otvorené. Začala som otvárať skrinky na kredenci v kuchyni.

„Bingo,“ povedala som, držiac zaprášenú konzervu s polievkou.

„Paráda, narazili sme na zlatú žilu, jupííí!“ Konzervy fazule a ovocia. Kondenzované mlieko – čokoľvek to bolo, neznelo to najlepšie. Všeobecne obľúbené ravioli. „Sme v suchu!“

Edward našiel nejaké zaprášené fľaše pomarančovej limonády a tak sme im vyrazili zátky.

Poviem vám, existuje dobrý dôvod na to, že sa tá žbrnda odporúča podávať chladená.

O pol hodinu sme boli rozvalení na luxusných pohovkách, bruchá na prasknutie plné, oči na pol žrde.

„Uf-uf-uf,“ stonala Rose. „Cítim sa ako... ako kopa tehál.“

„Dajme si desaťminútového šlofíka, trochu si oddýchnime,“ povedal Edward, zatvárajúc oči. Uložil sa na pohovku a prekrížil svoje dlhé nohy. „Nechajme žalúdok chvíľku tráviť, budeme sa lepšie cítiť.“

„Máš môj vrelý súhlas,“ zamrmlala som so zatvorenými očami.

Ideme, Alice. O chvíľočku.

Alice:

V ústach mala hrozne sucho. Bolela ju hlava – všetko ju bolelo. Alice niekoľkokrát zažmurkala, aby sa prebrala. Nad ňou bol tmavý, hnedý plastový strop. Klietka. Prepravka pre psa strednej veľkosti. Ako sa s námahou pokúšala posadiť, do mozgu sa jej tisli nejasné myšlienky. Vedela, kde je – už poznala ten chemický dezinfekčný pach všade navôkol. Bola v škole.

Nový nový krídla a nový nový krídla dievča nový

Alice sa rýchlo otočila v smere tých myšlienok.

Vedľa v klietke boli ďalšie dve deti, mladšie než ona. Ich oči, príliš veľké v porovnaní s ich hladnými tváričkami, sa na ňu upierali.

„Ahoj,“ zašepkala Alice. Nezdalo sa jej, že by biele plášte boli nablízku, cítila iba horúčkovité a zmätené myšlienky tých detí.

Ústa hluk hluk dievča krídla nový nový

Deti sa na ňu uprene bez slova dívali. Snažiac sa usmievať, Alice sa im prezrela bližšie. Myslela si, že obaja boli chlapci. Jeden chlapec mal drsnú šupinatú pokožku, doslova šupinatú – ako ryba, ale iba na niektorých miestach, nie po celom tele. Nevyzeralo to práve najlepšie.

Ten druhý vyzeral ako... ako keby sa nepodaril. Na rukách aj na nohách mal nadbytočné prsty a nemal takmer žiadny krk. Mal obrovské vypleštené oči a na hlave riedke vlasy. Už len zo samotného pohľadu na neho zabolelo Alice pri srdci.

„Som Alice,“ znova zašepkala. „Máte nejaké mená?“

Hluk hluk zlý dievča krídla hluk hluk

Dvaja chlapci vyzerali vystrašene; odvrátili sa od nej a v klietke sa posunuli viac dozadu.

Alice ťažko prehltla a ostala ticho. Čo sa stalo s Bellou a ostatnými? Tiež sa ocitli v klietkach?

Dvere sa otvorili a na podlahe pokrytej linoleom bolo počuť kroky. Alice cítila, ako sa chlapci chvejú hrôzou, v hlave im horúčkovito vírili vystrašené myšlienky. Túlili sa k sebe vzadu vo svojej klietke. Ale dva biele plášte sa zastavili pred Alicinou klietkou.

„Bože môj – Harrison mal pravdu,“ povedal jeden z nich, keď sa zohol k Alice a zízal na ňu cez mreže. „Dostali ju! Vieš, ako dlho už túžim po tom, aby sa mi práve toto dostalo do rúk?“ Vzrušene sa obrátil k druhému bielemu plášťu. „Čítala si už niekedy šéfov spis o tejto modifikovanej genetickej skupine?“

„Hej, ale nebola som si istá, či tomu uveriť,“ povedal druhý biely plášť, žena. „Hovoríš, že toto je subjekt jedenásť? Toto malé dievča?“

Prvý biely plášť si škodoradostne mädlil ruky. „Dívaš sa naň.“ Naklonil sa, aby odomkol dvierka jej klietky. „No poďme, vecička. Chcú ťa v labáku číslo sedem.“ Skvelé! Človeče, keď rozrežem jej mozog... 

Alice sebou šklbala, potom ju drsné ruky vytiahli von.

Chlapci si žalostne vydýchli, že nevzali ich, ale ju.

Alice im to ani trochu nevyčítala.

***

Alice vedela, že toto už dlho nevydrží.

Pred hodinou ju začalo poriadne páliť v pľúcach; svaly na nohách si necítila už dlho predtým. Ale zakaždým, keď prestala bežať, sa jej sadistický biely plášť – Reilly – dotkol tou vecičkou, čo vyzerala ako palička. Pustilo to do nej elektrinu a ona zvýskla, a poskočila. Už z toho mala štyri popáleniny, ktoré naozaj, naozaj boleli. Ešte horšie však bolo to, že cítila jeho nedočkavé očakávanie – on jej chcel ubližovať.

No, už sa jej mohol dotknúť aj miliónkrát, ak chcel. Bol koniec – ďalej už pokračovať nemohla.

Bola to úľava vzdať sa. Alice videla celý svet vtesnaný do malého nejasného tunela pred ňou a potom aj ten zosivel. Cítila, že akosi padá, cítila, ako sa jej nohy zaplietajú do bežiaceho pásu. Elektrický šok prišiel raz, dvakrát, trikrát, ale zdal sa byť vzdialený, skôr ako nepríjemné pálenie, než skutočná bolesť.

A potom sa Alice stratila, stratila sa vo sne a bola tam Bella. Bella jej hladila upotené vlásky a plakala. Alice vedela, že je to sen, lebo Bella nikdy neplakala. Bella bola najsilnejším človekom, akého poznala. Nie, že by poznala až tak veľa ľudí.

Prenikavé zvuky a ďalšia pálčivá bolesť na pokožke vrátili Alice späť. Zažmurkala a uvidela biele svetlá. Nemocničné svetlá, väzenské svetlá. Ucítila ten odporný pach a takmer sa povracala. Nejaké ruky odtŕhali elektródy, prilepené páskami na jej tele - trh, trh, trh.

„Ó, môj bože, tri a pol hodiny,“ zamrmlal Reilly. „A frekvencia tepu sa zvýšila len o sedemnásť percent. A potom na konci – bolo to asi len v posledných dvadsiatich minútach, čo to dosiahlo maximálnu hladinu kyslíka.“

To! pomyslela si Alice a chcela zakričať. Nie som „to“!

„Nemôžem uveriť, že máme príležitosť skúmať subjekt Jedenásť. Už štyri roky chcem rozpitvávať túto rekombináciu,“ povedal ďalší tichý hlas. „Zaujímavé inteligenčné úrovne – nemôžem sa dočkať, až dostanem vzorku mozgu.“

Alice cítila ich údiv, ich zvrátenú radosť. Páčilo sa im všetko, čo na nej nebolo v poriadku, to, v čom nebola normálna. Všetky tie hlúpe dlhé slová znamenali len jedno: Alice bola experiment. Pre biele plášte bola len kúskom vedeckého zariadenia, ako je napríklad skúmavka. Bola to.

Niekto jej vložil do úst slamku. Voda. Začala rýchlo prehĺtať – bola taká smädná, ako keby jedla piesok. Potom ju ďalší biely plášť zobral na ruky. Na to, aby zápasila, bola príliš unavená.

Musím vymyslieť, ako sa odtiaľto dostať, pripomínala si, ale práve teraz bolo naozaj ťažké udržať myšlienky pokope.
Niekto otvoril dvere na jej psej klietke a vhodil ju dnu. Alice ostala ležať tam, kde padla – aspoň, že ležala. Musí si len chvíľku pospať. Potom sa pokúsi utiecť.

Vyčerpane zažmurkala a zbadala, že sa na ňu pozerá rybí chlapec. Druhý chlapec bol preč. Úbohý chlapček ráno odišiel a späť sa nevrátil. Možno sa ani nevráti.

Ja tak neskončím, pomyslela si Alice. Budem bojovať. Áno... len... čo... si oddýchnem.

7. kapitola

Autor: Nanka, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Experiment - 6. kapitola: