Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Experiment - 7. kapitola

17.04.2012 (07:30) • Nanka • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1168×

7. kapitola - Tik-tak 

Jasper a Emmett:

„Vyhoďme im tie veci do kaňónu,“ povedal Jasper naštvane, trieskajúc do zárubne.

Počúvať, ako zvyšok kŕdľa odchádza, zatiaľ čo on zostáva sedieť doma, pretože je slepý, bolo viac, než dokázal zniesť. „Myslím, že cez okno na verande by sa zmestili aj ich postele.“

Emmett sa zamračil. „Nemôžem uveriť tomu, že musím trčať doma, kým oni vyrazili zachrániť moju vlastnú sestru.“
Kopol otrhanou červenou teniskou do kuchynskej skrinky. Dom vyzeral prázdny a príliš tichý. Pristihol sa, že dáva pozor, či nezachytí Alicin hlas; čakal, že začuje, ako nežne spieva, či ako sa rozpráva s vypchatými zvieratkami. Ťažko prehltol. Bola to jeho sestra. Bol za ňu zodpovedný.

Otvorená škatuľa s cereáliami ležala na pulte; vydoloval z nej plnú hrsť a jedol. Zrazu ju zodvihol a šmaril o stenu. Škatuľa sa rozletela a vločky sa roztrúsili po celej miestnosti.

„Je to svinstvo!“ vrieskal Emmett.

„Ach, a to si zistil až teraz?“ povedal Jasper sarkasticky. „Nuž, zdá sa, že Emmetta nikto len tak ľahko neoblafne. Možno nevyzerá, ako najbystrejšia hlavička, ale...“

„Sklapni!“ skríkol Emmett a Jasper prekvapene zdvihol obočie.

„Pozri, je to fakt veľké svinstvo. Bella nás tu nechala, lebo si myslí, že za nimi nebudeme stíhať.“

Jasperova tvár zmeravela.

„Ale pomyslela na to, čo by sa stalo, keby sa sem Vymazávači vrátili?“ spýtal sa Emmett. „Veď Alice dostali neďaleko odtiaľto – a všetkých nás videli. Takže vedia, že musíme byť niekde tu v okolí. Prečo by sa po nás nevrátili?“

„Hm,“ povedal Jasper zamyslene. „Bolo by ale ťažké nájsť toto miesto a ešte ťažšie dostať sa sem.“

„Nie, ak majú vrtuľník,“ poznamenal Emmett. „Čo oni majú.“

„Hm,“ povedal Jasper a Emmett sa cítil hrdý, že prišiel na to všetko skôr ako Jasper, pretože hoci bol od neho Jasper mladší, vlastne, druhý najmladší člen rodiny, väčšinou sa správal, ako by bol od nás starší. Takmer prastarý. Všetko vedel, všetko chápal.

„Znamená to, že tu máme odovzdane sedieť?“ opýtal sa Emmett mlátiac päsťou o pult. „Nie! Nie sme povinní čakať, kým prídu Vymazávači a dostanú nás! Môžeme čosi urobiť! Môžeme si pripraviť plán. Chcem povedať, že nie sme neužitočné nuly, nech si už Bella myslí čokoľvek.“

„Správne,“ povedal Jasper a prikývol. Podišiel k Emmettovi, aby sa vedľa neho posadil na pult a pod nohami mu zachrapčali suché cereálie. „Hej, viem, čo myslíš. Moja reč.“

„Hovorím, že nám to páli! A nie sme žiadne padavky! Bella pravdepodobne nemyslela na to, ako zaistiť, aby bol tento tábor bezpečný, ale my áno a aj to dokážeme.“

„Hej, dobre hovoríš! Hmm... Ale ako?“

„Mohli by sme nastaviť pasce! Urobiť sabotáž! Bomby!“ Emmett si mädlil ruky.

Jasper sa uškrnul. „To je dobré, bomby. Milujem bomby. Pamätáš si na tú malú z minulej jesene? Takmer som spôsobil lavínu.“

„Tá nám mala prekliesniť cestičku cez les. Na tú sme mali dôvod. Bella to odsúhlasila.“ Emmett sa prehrabával hromadou prastarých novín a kadejakého haraburdia s niekoho starými ponožkami a dávno zabudnutou miskou, ktorá kedysi obsahovala nejaký druh jedlej hmoty – ups – až kým neobjavil trochu zamastený poznámkový notes.

„Vedel som, že tu niekde je,“ zamrmlal a vytrhával použité listy. Podobný prieskum odhalil časť ceruzky. „No, a teraz potrebujeme poriadny plán. Aké sú naše ciele?“

Jasper zastonal. „Ach, nie – roky Bellinho vplyvu si vyberajú svoju daň. Hovoríš presne ako ona. Akoby si bol... Bellett. Bellommett. Hm... hm...“

Emmett sa na Jaspera zamračil a začal písať. „Bod prvý - vyrobiť zápalné bomby, len pre našu bezpečnosť. Bod druhý - vyhodiť do povetria démonických Vymazávačov, keď sa vrátia.“

Zodvihol papier a znova si ho prečítal. Potom sa usmial. „Áno. Konečne sa niekam dostávame. To je za teba, Alice!“

***

Na Jasperovi bolo zvláštne to, že niekedy vedel prísť veciam na koreň, ako ozajstný vedec. Bol taký superinteligentný, až to desilo.

„Máme nejaký chlór?“ opýtal sa Emmett Jaspera. „Zdá sa mi, že keď sa zlúči s niečím, je z toho výbušnina.“

Jasper sa zamračil. „To, ako keď sa zlúči s čím, s tvojimi ponožkami? Nie, nemáme chlór. Nemáme totiž bazén. Akej farby je tento kábel?“

Emmett sa zohol a prezrel si zamotanú kopu vnútorností zo sterea, rozloženú na kuchynskom stole. „Vyzerá to, akoby sem došiel robot a povracal sa. Ten kábel je žltý.“

„Dobre, sleduj smer toho žltého drôtu. Je to veľmi dôležité. Nespleť si ho s tým červeným.“

Emmett študoval schémy, ktoré si stiahol z internetu. Dnes ráno Jasper rozchodil kompresorový ventilátor vo vnútri procesora, a tak počítač teraz fungoval bez toho, aby každých desať minút hystericky krachol. Jednoducho ten počítač opravil a to bleskurýchlo.

„Supiš-supiš,“ zamrmlal Emm, prevracajúc strany. „Na ďalší krok potrebujeme nejaký časovač.“

Jasper sa nachvíľu zamyslel. Potom sa usmial. Dokonca aj jeho oči vyzerali byť usmiate.

„Tak tomu sa hovorí diabolský úškrn,“ povedal Emmett znepokojene.

„Choď mi po Bellin budík. Ten s Mickeym Mousom.“

Bella:

„Áaaaaach...“

Táto posteľ bola hrozná! Čo sa stalo s mojou posteľou?

Naštvane som udierala do vankúša, aby som ho dostala do lepšieho tvaru a vzápätí som začala hystericky kýchať, keď mi do nosa udreli kúdoly prachu.

„Ha-ha-hap-čííí!“ Chytila som si nos, aby som si udržala aspoň časť mozgu vo vnútri hlavy, ale pri tom prudkom pohybe som stratila rovnováhu a bez varovania som tvrdo spadla na zem. Tresk!

„Áu! Bodaj ťa...“ Pozviechala som sa na nohy. Rukami som sa chytila drsného čalúnenia a okraja stola. Chvíľu som nevedela, čo sa deje. Rozlepila som zlepené viečka a s prižmúrenými očami sa rozhliadla navôkol. „Čo do...“

Kde som to? Zúrivo som sa obzerala okolo seba. Bola som v... chatke. Chata! Ách, chata. Jasné, jasné.

Bolo nula – tma – tridsať, ešte pred úsvitom.

Vyskočila som na nohy, pohľadom som preletela izbu a nezbadala som nič, kvôli čomu by sa bolo treba plašiť. Až na fakt, že sme Edward, Rose a ja premárnili drahocenný čas spaním!

Ach, môj Bože. Priskočila som k Rosalie rozvalenej v hojdacom kresle. „Rose! Rosalie! Preber sa! Ach, Bože...“
Otočila som sa k Edwardovi a zbadala som, ako hompáľa nohami na okraji gauča. Kýchol a potriasol hlavou.

„Koľko je hodín?“ pokojne sa opýtal.

„Je takmer ráno!“ povedala som strašne rozčúlená, „ďalšieho dňa!“

Edward už zamieril ku kuchynským skrinkám. V skrini našiel starý, zašpinený ruksak a teraz ho systematicky začal plniť tuniakovými konzervami, balíčkami keksov a vreckami študentskej zmesi.

„Čo sa robí?“ opýtala sa Rosalie vyčerpane žmurkajúc.

„Zaspali sme!“ povedala som jej, schmatla ju za ruky a ťahala ju na nohy. „No tak! Musíme ísť!“

Klesla som na všetky štyri, vyhrabala spod gauča svoje topánky a sfúkla z nich prach. „Edward, to všetko neunesieš,“ povedala som. „Preváži ťa to. Nič nie je ťažšie ako konzervy.“

Edward pokrčil plecami a dal si batoh na chrbát. Tvrdohlavý chlapík. Ticho prešiel cez izbu a ako tieň prekĺzol cez okno.

Za ním nasledovala Rose, ktorú som takmer cez to okno prehodila, potom som sa prešmykla von ja a najlepšie, ako sa len dalo, som vložila späť na miesto sieťku.

Rýchlo sme zbehli dole poľnou cestičkou a vzlietli sme, ťažko zaberajúc, aby sme sa vzniesli do vzduchu.

Odpusť Alice. Odpusť, odpusť, odpusť, moje dievčatko.

***

Napriek práve vychádzajúcemu slnku som sa cítila lepšie hneď, ako sme vzlietli nad vrcholky stromov.

Ale aj tak! Aká to bola hlúposť! Čo za niktoša som to bola, keď som dopustila, aby sme zaspali uprostred záchrannej akcie! Pomyslela som na Alice, ktorá na nás čaká a zovrelo mi srdce. S pocitom strachu som sa natočila a nasmerovala nás asi desať, dvanásť stupňov juhozápadne. Úzkosť poháňala moje krídla a ja som si musela pripomínať, že mám hľadať dobré vzdušné prúdy, držať krídla v určitom uhle a nechať sa niesť vždy, keď je to možné.

„Museli sme si oddýchnuť,“ povedal Edward, ktorý priletel vedľa mňa.

Hodila som naňho rozčúlený pohľad. „Na desať hodín?“

„Dnes nás čakajú ďalšie štyri hodiny letu, možno trochu viac,“ povedal. „Nedokázali by sme to preletieť jedným ťahom. Neskoro sme odišli. Aj tak budeme musieť znova zastaviť, tesne predtým, ako tam dorazíme, a dodať palivo.“

Nič nie je viac rozčuľujúce, ako chladná logika a rozumné zdôvodnenia vo chvíli, keď máte poriadny záchvat niečoho.
Edward mal, samozrejme, pravdu – vzdych – a jasné, že sa budeme musieť znovu zastaviť. Ešte sme neprekročili ani len kalifornskú hranicu. Ani zďaleka nie.

„Chystáme sa to miesto prepadnúť, alebo čo?“ opýtal sa Edward o hodinu neskôr.

„Hej, Bells, chcela by som vedieť, aký máš plán,“ povedala Rose, ktorá ku mne priletela. „Chcem povedať, že sme iba traja a ich je celá banda. A Vymazávači majú zbrane. Mohli by sme, napríklad, preraziť nákladiakom bránu? Alebo ním dokonca vraziť do budovy? A možno by sme mali počkať, kým sa zotmie, vkradnúť sa dnu a prekĺznuť von aj s Alice, skôr, než nás niekto uvidí.“

Tá šialená myšlienka ju rozveselila. Ja som bola ticho – nemala som to srdce povedať jej, že naša šanca na úspech by bola asi taká, ako šanca, že vyletíme až na mesiac. Ale ak by prišlo k najhoršiemu, mala som tajný plán C. Ak by fungoval, každý by utiekol a dostal sa na slobodu. Okrem mňa. Ale to bolo v poriadku.

Ospravedlňujem sa za dĺžku kapitoly, aj za tú dlhú dobu, ktorú ste si museli počkať, ale poznáte to, prišli sviatky, Veľká noc a napokon aj škola, jednoducho, nebolo času. Avšak ôsmu kapitolu už mám rozpísanú a v najbližšej dobe ju dokončím, čiže sa znova zabieham do toho režimu každodenného písania.

Nuž, zostáva mi len dúfať, že som nestratil aj to málo čitateľov, čo som mala a aby som ospravedlnila aj dĺžku kapitoly, úryvok z nadchádzajúcej:

Iba ďalšia hlúpa baba, povedali si s úľavou. Ich oči sa na chvíľu pozastavili na mojej ošretej tvári a mojom monokli, ale ďalej mi nevenovali pozornosť. Chyba číslo jeden.

„Takže, Ella, čo môžeš povedať na svoju obranu?" posmieval sa vodca. „Existuje nejaký dôvod, aby som nedal lekciu aj tebe?"

„Traja chalani na jednu babu. To vyzerá takmer vyrovnané," povedala som vykračujúc vopred. Len ťažko som skrývala zlosť. Kypela vo mne krv.

„Sklapni, pipka," vybuchol jeden z chalanov. „Radšej odtiaľto vypadni, ak vieš, čo je pre teba dobré."

„Nemôžem," povedala som, kráčajúc smerom k dievčaťu, čo sa volalo Ella. Vydesene na mňa pozrela.

„Vlastne si myslím, že dobré pre mňa bude, keď nakopem vaše sprosté zadky."

Zasmiali sa. Chyba číslo dva.

Podobne, ako zvyšok kŕdľa som silnejšia ako dospelý chlap - to je génové inžinierstvo v praxi. A Carlisle každého z nás vytrénoval v sebaobrane. Mala som príslušné zručnosti. Až dovčera som ich nikdy nemusela použiť. Keby som len mohla dostať Ellu odtiaľto preč...

„Schmatnite tú drzaňu," povedal vodca a zvyšní dvaja chalani sa pohli, aby ma obstúpili.

Čím spravili chybu číslo tri.

Autor: Nanka, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Experiment - 7. kapitola: