Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Femme au masque - 11. kapitola

01.04.2013 (17:30) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 2157×

Bella:

Svedomie je zvláštna vec. Predstavujeme si ho ako tichý hlások, ktorý sa z času na čas decentne ozve, ukáže nám zdvihnutý ukazovák a zašepká: „Tak toto nie!“ Raz, dva... Možno päťkrát po ňom udrieme ako po budíku, ktorý zazvoní omylom aj cez víkend pred šiestou, aby stíchlo a ono poslúchne. A potom, keď možno už aj zabudneme, že ho máme, sa ozve v takej sile, že naozaj prehluší aj burácajúce more zatvárajúce sa nad Titanicom.

Zotrela som poslednú slzu, ktorá stekala po mojom líci a pripútala som sa. Posledná slza, ktorú som vyronila pre Edwarda Cullena. Obyčajného človeka, ktorý mal odvahu pozrieť mi do očí a povedať, čo si skutočne myslí. Najväčšmi ma zarmucoval fakt, že mal pravdu. Pravdu vo všetkom, čo povedal. Správala som sa k nemu naozaj ako k prašivému psovi, pritom si to nezaslúžil. Chcela som ho držať od seba ďalej, od pokušenia, ktorým som v jeho spoločnosti prechádzala. Sama som zo seba bola zmätená. Správal sa stále úctivo, znášal moje výkyvy nálad a nikdy nepovedal pol slova. Až do dnes. Z akého dôvodu som musela byť tak protivná, mala som mlčať. Predsa ja jediná som vedela, čo sa v skutočnosti prihodilo noc predtým. Chcel sa zastať mňa a práve mojou vinou mal tú farebnú paletu pod okom. Len mojim previnením. Nie som zlovestná, nikdy som sa k nikomu nesprávala podobne, ibaže toto bolo jediné vhodné opatrenie, ktoré som mohla vykonať. Výlučne takto si bude odo mňa držať odstup a ja mu neublížim. Mám aspoň malú nádej, že po mojom výstupe viac do kancelárie nevstúpi a bude v bezpečí, aspoň predo mnou. Nájde si lepšie miesto a bude šťastný.

„Ďakujeme, že ste leteli s našou spoločnosťou,“ ozvala sa stewardka a všetci pasažieri začali tlieskať. Slimačím tempom som sa postavila a šla si vyzdvihnúť batožinu. Nevzala som si toho veľa, nechcela som zbytočne ťahať ťažký kufor, keď som letela len na víkend.

Nočný Seattle bol pokojnejší, ako som si ho pamätala. Nikde skoro nebolo ani živej duše, sem – tam som stretla zatúlaného človeka, no inak tu bol božský pokoj. Potrebovala som sa zo Seattlu dostať do Port Angeles a nájsť si nejaké ubytovanie. Na nešťastie som tu nikoho nepoznala a nemala som kde zložiť hlavu. Vedela som, ako sa dostanem do Seattlu, ale napriek tomu som blúdila osvetlenými ulicami a pokúšala som sa zamestnať svoj mozog natoľko, aby som nemyslela na neho. Stále ma trápilo moje správanie, ale keby vedel, kým som, ušiel by sám. Keby len tušil, že pracoval pre krvilačnú beštiu, ktorá ho chcela snáď stokrát zabiť, zdrhol by a ani by sa za ním nestihlo zaprášiť. Stále sa mi v hlave norili spomienky na jeho slová, ktoré do mňa doslovne vypálili dieru. Prečo som taká hlúpa a dovolila som, aby začal pre mňa pracovať. Ako som mohla dovoliť, aby som sa správala ako totálna hlupaňa. Prečo je taký problém nevnímať jeho vôňu a vychádzať s ním normálne.

Nenávidím svoj život, nenávidím to, čím som. Prečo nemôžem byť normálny človek, mať normálny život. Čo som komu urobila? Musím sa prestať ľutovať a ďakovať za to, čo mám. A čo vlastne mám? Dobrú prácu, skvelú priateľku a? A nič. Keby nebolo Sophie, nemá zmysel žiť. Preboha! Mala som telefonovať Sophie, hneď ako pristanem. Vytiahla som mobil z kabelky a stlačila jednotku. Mám ju na rýchlej voľbe, pre každý prípad. Bol to jej nápad, keby som sa v práci vrhla na Edwarda, bola by pri mne okamžite. Teraz to je ale zbytočné, pretože ho už nikdy v živote nestretnem. Pri tomto uvedomení ma pichlo pri srdci. Nerozumiem z akého dôvodu mi to je ľúto, možno preto, že sa mu túžim ospravedlniť alebo chcem, aby mi nafackoval.

„Prosím, Bells? Aký bol let?“ spýtala sa okamžite, len čo zodvihla mobil.

„Let bol v poriadku, som živá a zdravá. Práve som na ceste do Port Angeles,“ povedala som sklesnuto. Pred ňou sa nemusím na nič hrať a kúzliť na silu úsmev.

„Ako sa cítiš?“ zaujímala sa. Čo jej mám povedať? Mám sa priznať, že sa obviňujem a právom?

„Sophie, cítim sa hrozne. Správala som sa ako beštia, prehnala som to a teraz to ľutujem.“ Je to tak, ľutujem svoje správanie a nebojím sa to priznať.

„Chcela si ho ochrániť, ja viem, že si mu chcela dať šancu, ale po tom sne vidno, že to nezvládaš. Bella, netráp sa, možno je to takto lepšie. Ja viem, že nie si žiaden vrah, nikomu by si vedomky neublížila, ale nesmieš podceňovať svoje sebaovládanie. Teraz sa hlavne sústreď na zajtrajšok, na to stretnutie. Prišla si na to, kde sa to môže udiať?“ Má pravdu, je to tak správne. Urobila som dobre, že som bola k nemu odporná. Zachránila som ho, i keď o tom nevie a nikdy sa to nedozvie. A tiež má pravdu, že sa musím plne venovať zajtrajšiemu dňu. Nemám zdania, kde sa to stretnutie má uskutočniť, ale dúfam, že na to skoro prídem.

„Neviem. Sophie, ja to vážne netuším. Doobeda pôjdem do kvetinárstva, kúpim kvety pre moju matku a pôjdem jej na hrob. Nebola som tam pár rokov a potom sa uvidí.“ Aspoň si ju konečne uctím a ešte raz sa ospravedlním, že som jej nechcene vzala život.

„Dobre, ale sľúb mi, že keď sa vrátiš, oslávime tvoje narodeniny. Všetko pripravím, ale keďže si tento víkend preč, budúci víkend to oslávime naplno. Platí?“ Úplne som zabudla, že mám narodeniny zajtra, kto by aj na to myslel, pri toľkých problémoch. Na druhej strane veľmi dobre vie, ako nenávidím svoje narodeniny, nechcem ich oslavovať, ale pre ňu urobím čokoľvek. Dokonca sa obetujem a pretrpím oslavu, keď tam budeme len my dve. Ešte chvíľu sme klábosili, kým som neparkovala pred malým penzión v Port Angeles. Na recepcii našťastie mali voľnú jednu izbu, kde som sa mohla ubytovať. Okamžite som zapadla dnu a zvalila sa na posteľ. Moja batožina ostala pohodená v kresle pri dverách. Chcela som sa pokúsiť zaspať, ale po celý čas som pozerala na tapety na stenách, ktoré vyzerali ako zo šesťdesiatych rokov. Počítala som na nich tie kruhy, ktoré sa po dlhšom zadívaní začali akoby točiť. Bolo to príšerné. Celá izba bola zariadená veľmi skromne. Jedna posteľ s deravým matracom, malý stolík, ktorého pravá zadná nôžka bola zlepená lepiacou páskou. Na stolíku bol televízor s anténami, ktoré sa vyrábali bohviekedy, červené kreslo s drevenými rúčkami a jedna skriňa.

***

V rukách som držala obrovskú kyticu z bielych ľalií. Otec stále tvrdil, že ich matka milovala, z toho dôvodu som zvolila ľalie. Pomaly som sa blížila k bráne cintorínu, keď som konečne dorazila na miesto, zastala som. Prečítala som si nápis na bráne, ktorý som milovala.

Stálo tam: „Oni neumreli, len sladko spia.“

Ako dieťa som si myslela, že matka skutočne spí hlbokým spánkom, tak ako spala Šípková Ruženka v rozprávke. Neskôr som vyrástla a uvedomila som si, že to, čo je v rozprávke, nie je skutočné a moja drahá matka je skutočne mŕtva. Povzdychla som si a kabát pritiahla viac ku krku, pretože cintorín je na vyvýšenom mieste, kde dosť fúka. Pomaly som kráčala, opatrne našľapovala po kamennej dlažbe, ktorou bola vydláždená cesta k hrobu mojej matky. Kráčala som popri stene, kde boli uložené urny zosnulých, kým som nezazrela hrob, ktorý patril jej. Roky sa na ňom podpísali, vyzeral dosť chátralo. Náhrobný kameň bol popraskaný a hrob zasypaný lístím, ktoré opadalo. Určite tu dlho nikto nebol, veď kto by aj. Pristúpila som bližšie, prstami som prešla po vyblednutých, zároveň, ošúchaných písmenách, ktoré kedysi znázorňovali meno Renée Swanová.

Potom som všetko lístie dala preč, aby som jej na hrob mohla položiť kyticu, ktorú som jej priniesla. Posadila som sa na kraj hrobu a začala plakať.

„Mami, ani si nevieš predstaviť, ako moje vnútro bôľom plačem a ticho vzlyká. Žiadam ťa o odpustenie za to, že som ti vzala život. Umlčala som tvoje ústa, z tvojich pier vzala úsmev, z očí ukradla iskričky. Odpusť mi, prosím ťa. Ver, že ak by to bolo v mojej moci, ľahnem si pod túto chladnú zem miesto teba. Bez najmenšieho zaváhania by som to spravila. Dala si mi život, ktorý som ti ja tak neuvážene vzala. Vybrala si si smrť, aby som ja mohla uzrieť svetlo sveta. Ani nevieš, ako veľmi mi chýbaš, potrebujem ťa,“ vzlykla som poslednýkrát a naplno sa rozplakala. Oddala som sa svojej bolesti, ktorá sa nedala slovami opísať. Bolesť v hrudi stále stupňovala a naberala na intenzite. Padla som na kolená a zúfalo zaborila prsty do hliny, po ktorou ležala milovaná osoba.

„Čo to?“ Nevedomky som sa opýtala nahlas a vytiahla z hliny kus papiera. Pretrela som si oči a okamžite som ho roztvorila. Bol od neho, to isté písmo, ktoré bolo na kartičke v balíčku. Čiže ten odkaz zanechal otec, ale prečo? Prestala som uvažovať a začala čítať.

Drahá Bells,

vedel som presne, kam tvoje prvé kroky budú smerovať, a preto som ti zanechal odkaz na tomto mieste. Určite si dúfala, že sa stretneš osobne s osobou, ktorá ti zanechala balíček. No nestane sa tak, nenájdeš ma v Port Angeles. Bells, je toho toľko, čo by som ti rád povedal, ale nie je na to čas a ani vhodná doba. Teraz je najdôležitejšie tvoje bezpečie.

Prestaň ma hľadať, si vo veľkom nebezpečenstve. Nemôžeme sa stretnúť a ani byť spolu. Ver, že ma to bolí rovnako ako teba, ale nejde to inak. Sľúb mi pri matkinom hrobe, že budeš rozumná a zabudneš na mňa.

Dávaj na seba pozor.

S láskou, navždy tvoj otec.

Zložila som otcov list do vrecka a kráčala preč. Potrebovala som si niekam sadnúť, pretože po prečítaní listu mnou prešlo nespočetné množstvo pocitov. Dva však prevládali nad všetkými, a to strach a zúfalstvo.

Strach z nebezpečenstva, pred ktorým ma varoval otec, pretože som si nedokázala predstaviť, aké už len mne môže hroziť nebezpečenstvo. Nikto o mojej existencii nevie, ak teda nerátam Sophie, ktorá by to nikomu v živote dobrovoľne neprezradila. To môžem s istotou potvrdiť, že ona je maximálne dôveryhodná osoba. Za ňu som ochotná dať aj ruku do ohňa. Jedine, kto ma v tomto momente napadá, sú Volturiovci, ale ako by sa o mne mohli dozvedieť? Otec by predsa neprezradil vlastnú krv, keby áno, prečo by ma potom varoval? To nedáva zmysel. Je tu síce možnosť, že majú nejaké tušenie, ale určite nemajú dôkazy.

Po strachu ma pohltilo zúfalstvo z toho, že som bezbranná a neviem, čo mám robiť. Chcem a musím nájsť otca a odpovede na to, od koho mi hrozí nebezpečenstvo. On jediný mi môže na to odpovedať. No on nechce, aby som ho našla, má však smolu, pretože ja sa nevzdám a teraz, po tomto zistení už vonkoncom nie.

„Slečna, bude niečo? Nemám na vás celý deň, sú tu aj iní hostia. Pokiaľ ste si to nevšimli, je plno,“ zaburácal vedľa mňa hlas ryšavej, zmachlenej fifleny, ktorá dosť nechutne prežúvala žuvačku. Vyzerala ako krava, ktorá je momentálne na paše a prežúva kus trávy. Na druhej strane musím povedať, že mala pravdu v tom, koľko je tu ľudí. Na to, že bolo len jedenásť hodín ráno, malá kaviarnička, v ktorej som sa nachádzala, mala iba sedem stolov a voľný bol už len jeden. Chápala som, že má veľa práce a ešte musí čakať, kým sa ja spamätám.

„Prepáčte, dám si jednu kávu a minerálku, prosím,“ požiadala som ju slušne a opäť si šla prečítať list od otca. Čítala som ho najmenej desaťkrát, akoby som dúfala, že v ňom nájdem nejakú odpoveď. Po poslednom prečítaní som ho opäť vrátila späť a odchlipla som si z kávy, ktorá už bola predo mnou. Dvere na kaviarni sa otvorili a mňa do nosa udrela známa vôňa. Len jediný človek vonia ako zvodný zázvor, ktorý je spojený s omamnou vôňou koňaku.  Otočila som sa za tou vôňou, aby som si svoje domnienky potvrdila, okamžite sme na seba obaja pozreli a z našich tvári bolo cítiť rovnaké emócie.

Šok a prekvapenie z toho, čo tu ten druhý robí. Na svete je milión kaviarní a my si presne vyberieme tú istú v Port Angeles. Prečo? Niekto tam hore ma asi nemá rád. Netvrdím, že som v hĺbke duše netúžila po ospravedlnení, ale videla som, ako sa snaží tváriť, že ma nevidí. Bolo to márne, pretože ak by si chcel ísť sadnúť, tak či onak musí prejsť popri mne. Urobil krok dopredu a ja som sa celá napla, no nespúšťala som z neho oči. Mal na sebe tmavomodré rifle, ktoré na stehnách boli ošúchané, na nohách čierne tenisky a čiernu bundu. Vlasy mal, samozrejme, upravené do svojho neposlušného rozcuchu. Akonáhle sa priblížil k môjmu stolu, som sa postavila. Neviem, čo ma to pochytilo, ale nohy mi vystrelili automaticky samé.

„Dobrý deň, pán Cullen, nechcete si prisadnúť?“ strelila som otázku a on na mňa vyvalil oči. Pritom som sa snažila znieť, čo najmilšie a dokonca som sa pokúsila o najschopnejší úsmev, ktorý sa mi po dnešnom ráne podarilo vykúzliť.

„Dobrý deň, slečna Swanová, ďakujem za pozvanie, ale skutočne si nemyslím, že je to dobrý nápad,“ povedal dosť vážne a ja som mala chuť si nafackovať. Čo som si myslela, že bude skákať radosťou z môjho pozvania? Som riadne naivná, keď som si to myslela. Ten je maximálne šťastný, že sa ma zbavil, nie tu sedieť a popíjať kávičku ako starí dobrí známi. Napriek tomu som sa nehodlala vzdať. Už keď ho tu mám, musím toho využiť.

„Ja vám rozumiem a rešpektujem to, ale skutočne by mi bolo veľkou cťou, ak by ste mi robili spoločnosť. Chcela by som sa s vami pozhovárať. Nenechajte sa prosiť, pán Cullen,“ prosila som ho. Chvíľku stál a nehybne na mňa hľadel, no napokon sa posadil na voľné miesto oproti mne. Vedela som, že ak príjme moje ospravedlnenie a nastúpi späť do práce, budem ho mať vo svojej blízkosti každý deň. No bola som ochotná toto riziko podstúpiť, jedno však nechápem, ako si ma dokázal tak ľahko získať? Prečo mám na neho neuveriteľnú slabosť?

„Dobre teda, jedna káva.“

„Neviem, ako by som začala, ťažko sa mi hľadajú vhodné slová, ktoré by vyjadrili to, ako ma mrzí všetko, čo som vám neuvážene povedala. Nechcela som to prehnať, nemala som vám krivdiť. Jednoznačne ste si nezaslúžili nič z toho, čo bolo povedané. Mrzí ma to, pán Cullen, môžete mi niekedy odpustiť?“ Všetko som hovorila z úprimného srdca. On na mňa však najprv nemo hľadel, potom párkrát zaklipkal očami, akoby sa snažil uveriť tomu, čo práve počul a nakoniec sa uškrnul. To znamená, že mi odpúšťa?

„Slečna Swanová, prijímam vaše ospravedlnenie, ale pod jednou podmienkou,“ povedal a opäť sa pokrivene uškrnul. Zodvihla som pravé obočie a čakala, čo povie. „Chcem, aby ste mi tiež odpustili, že som na vás zvyšoval hlas. Nezvyknem sa takto správať k ženám a hlavne, ak ide o moju nadriadenú...“ Videla som, že chce pokračovať a zastavila som ho. Za prvé sa nechcem vracať k tomu, čo bolo a za druhé, keby nebolo mňa, nikdy nezareaguje podobne.

„Už to nechajme, nevracajme sa k tomu. Budem rada, ak začneme od znova a v pondelok nastúpite na svoje miesto. Čo na to hovoríte?“ spýtala som sa s nádejou v hlase a on prikývol.

„Takže od dnes som pre vás Bella a nie slečna Swanová,“ načiahla som k nemu ruku a dúfala, že ju príjme.

„Teší ma, Bella, som Edward,“ povedal a ruku prijal. Keď sa naše ruky dotkli, mala som pocit, že sa celý svet zastavil. Teplo, ktoré vyžarovalo z jeho dlane, pohltilo celé moje telo, prúdilo do všetkých útrob.

„Bella, čo tu vlastne robíš, v Port Angeles máš rodinu?“ spýtal sa, akonáhle pustil moju ruku. Párkrát som zaklipkala očami a premýšľala, čo mu odpoviem.

„Nie, rodinu nemám žiadnu, mám tu priateľku. Prišla som ju pozrieť na víkend a v nedeľu sa vraciam späť. Ty si mal v životopise, že pochádzaš z Forks, tak čo robíš tu?“ Musela som mu niečo povedať a určite som mu nehodlala povedať pravdu, že som prišla na hrob svojej matky a zistiť anonyma, ktorým je v skutočnosti môj otec.

„Máš pravdu, pochádzam z Forks, ale rodičia si zmysleli, že opäť uzavrú sviatosť manželskú. Sestra si chcela kúpiť pár vecí v Port Angeles a vzala ma zo sebou,“ zasmial sa. Až teraz si uvedomujem, aký krásny úsmev a smiech zároveň má. Ako mi to mohlo uniknúť.

„A kde máš sestru teraz?“ Do kaviarne predsa prišiel sám.

„Poznáš to, ženy. Nakupovací maratón začal o desiatej a mňa to prestalo baviť po hodine.“ Že ženy, tsss... S Edwardom sme spolu sedeli v kaviarni ešte asi ďalšie dve hodiny. Musím povedať, že čas s ním letel neskutočne rýchlo. Hovoril mi o súrodencoch, dokonca sa mi zdôveril s tým, že je adoptovaný, začo som zložila poklonu jeho rodičom. Ja som väčšinou mlčala alebo kládla otázky. Snažila som sa vyhnúť otázkam, ktoré by sa týkali mňa a mojej rodiny.  Z Edwarda sa vykľul veľmi milý spoločník a ja som mala dostatok času si zvykať na jeho prítomnosť. Nejako to zvládnem, musím.

Ďalšia kapitola je za nami a ja vám už teraz môžem sľúbiť, že ďalšia kapitola sa bude niesť v pokojnom duchu. Doprajem im. Aspoň jednu pokojnú kapitolu. :) 

Chcela by som vám poďakovať za hlasy, ktoré ste dali tejto poviedke. Som rada, že napriek mojej vyťaženosti si nájdete čas a zahlasujete. Tiež som vám vďačná, že na túto poviedku nezabúdate. 

Vážim si vás aj vaše komentáre, ktoré mi po ťažkom dni v práci vyčarujú úsmev. 

Ľúbim vás a všetkým prajem málo vody a veľa vodky. Xixi. :) Cmuk. :-*

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Femme au masque - 11. kapitola: