Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Femme au masque - 12. kapitola

18.04.2013 (09:15) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 2183×

Edward:

„A čo dnes budeme robiť? Máme nejaký nový prípad?“ spýtal som sa Belly a položil som pred ňu kávu s dvoma cukrami, ako to má rada.

„Dnes máme veget, konečne jeden deň bez prípadov,“ pousmiala sa. Vzala do rúk kávu a posadila sa na sedačku. Skopla z nôh červené lodičky a vyložila si svoje dokonalé štíhle nohy na stôl.

Zbožňoval som pohľad na jej dokonalé nohy a v tichosti ich obdivoval. Jediná vec z jej tela, ktorá nebola predo mnou ukrytá, na ktorú som sa každý deň tešil. Po pravde som sa tešil aj na ňu, pretože od doby, čo sme si všetko vydiskutovali, to bolo úplne iné. Bella sa usmievala, bola milá a vľúdna, zamiloval som si jej smiech a otvorenosť. Dovolím si tvrdiť, že ľutujem tie dni, kedy som ju nazýval fúriou, xantipou a podobne. Nezaslúžila si to, vlastne zaslúžila, ale teraz by som si za to najradšej nafackoval. Sophie mala pravdu vo všetkom, čo povedala na adresu Belly.

„Obhajovala si niekedy... Nejakého vraha?“ Táto otázka ma pálila na jazyku, od kedy som sem nastúpil. Zaujímalo ma, ako v takomto prípade postupovať. V hĺbke duše som dúfal, aby som podobný prípad nikdy nedostal, ale stať sa môže čokoľvek.

„Dostala, zatiaľ dvakrát, našťastie. Prečo ťa to zaujíma?“ spýtala sa a skúmavo si ma prezerala.

„Len ma zaujíma, ako sa v tomto smere postupuje. Či je šanca, aby sa vrah dostal na slobodu.“

„Edward, chceš byť právnikom, a preto je samozrejmé, že ti môžu prideliť aj vraha. Ja som tieto prípady odmietla a ešte teraz mám pred očami fotky, ktoré spis obsahoval. Nechcela som mať na svedomí to, že ak sa ten bastard dostane na slobodu, spácha rovnaký čin. Je to ohavné, nechci sa s niečím podobným stretnúť. Radšej sa týmto prípadom vyhýbaj,“ šepla a moja zvedavosť stúpla.

Aké ohavnosti? Musím povedať, že ma prekvapilo jej odmietnutie takýchto prípadov, ale zároveň potešilo. Prekvapilo z toho dôvodu, že je to naša práca a je to riziko povolania, ale potešilo, že nechcela mať na svedomí prípadné vraždy. I keď sa hovorí, že niektorí odsúdení sa môžu zmeniť.

„A smiem vedieť, o aké ohavnosti išlo? Nazvala si ho bastardom, čiže to muselo byť niečo skutočne vážne,“ zaujímal som sa a dúfal, že o tom bude chcieť hovoriť. Pochopil by som, ak by odmietla, ale dúfal som v pravý opak. Chvíľu mlčala a ja som si zatiaľ chcel odhryznúť z tej dobre vyzerajúcej bagety, ktorá obsahovala všetko, čo mám rád. V bufete zamestnali totiž mladú babu, ktorá vždy, keď na mňa pozrie, mi splní každé želanie. Čo sa týka jedla, samozrejme, inak nejavím záujem. Dnes mi dala dvojitú porciu kuracieho mäsa s dresingom a ja som si predstavoval, ako sa do toho schuti zahryznem.

„Nejedz!“ zrevala Bella a ja som div nespadol zo sedačky. Čo to vyvádza? Je tam niečo? Začal som si moje jedlo prezerať z každej strany, ale nič tam nebolo.

„Prečo? Som hladný,“ povzdychol som si.

„Poviem ti o tých prípadoch, ale neradím ti predtým jesť. Ver mi,“ požiadala ma, ale ja som ju odignoroval a zahryzol sa. Nie som predsa žiadna padavka, dokonca milujem horory a poriadne krváky. S krvou som doma prichádzal do styku denne, keď si Emmett robil zásoby krvi v garáži.

„Ako chceš,“ povedala a nadýchla sa. Ja som si urobil pohodlie vedľa nej a tiež som si vyložil nohy na stôl. A započúval som sa do prípadu.

„Prvý prípad, ktorý som dostala, keď som sem prišla, bola viacnásobná vražda. Pod pojmom viacnásobná si nepredstavuj, že chlap zabil dvoch ľudí, to by bolo ešte super. Tento chlap zabil v budove základnej školy osemnásť mladých ľudí - detí. Z policajného spisu som sa dozvedela, že ráno o trištvrte na sedem sa na policajnej stanici ozval telefonát, ktorý hlásil, že školník objavil štrnásť študentov. Na miesto vraj hneď prišla polícia, ale zo štrnástich tiel bolo nakoniec osemnásť. Telá detí boli zohavené. Šesť detí nemalo v hrudi srdce, ďalších šesť – chlapci, nemali svoje pohlavné orgány a zvyšných šesť nemalo zmyslové orgány, to jest jazyk, oči, ruky, vyrezané uši a rozdrvené nosy. Všetky chýbajúce orgány sa objavili až pri pitve v telách obetí.“

Preboha živého! Odhodil som bokom bagetu, ktorú som posledných desať minút ani nejedol, lebo mi bolo zle. Stačilo mi počuť počet obetí a mal som chuť roniť slzy. Nie som žiadna padavka a ani citlivka, ale toto ma dostalo. Mladí ľudia, ktorí mali celý život pred sebou. Čo za magora toto mohlo urobiť. To je predsa neslýchané... Mal som chuť ho nájsť a sám mu vyrvať srdce z hrude, nič viac by si nezaslúžil.

Nie, to by bolo príliš jednoduché a možno pre neho bezbolestné. Mučil by som ho, týral a nechal umierať pomaly, veľmi pomaly. Pri každom jeho výkriku by som sa schuti zasmial a pozeral mu priamo do očí, aby som videl do jeho duše. Omyl! Takáto sviňa dušu nemá, v žiadnom prípade nemôže mať. Moja rodina o sebe hovorí, že sú to vrahovia a monštrá, ale mýlia sa. Oni sú hotoví anjeli oproti tomu... Tomu... Nie, slušné slovo v jeho prípade nenájdem. Netvrdím, že nikto z mojej rodiny nikdy neochutnal ľudskú krv, každý sa pošmykol až na Esme a Carlislea, ale oľutovali to. Nemohli za to, pretože toto je ich súčasťou, ale vrahmi určite nie sú. Nikto si tento osud z nich nevybral, každý umieral a toto bola jediná možnosť, ako ich zachrániť.

„Predpokladám, že tú chutne vyzerajúcu bagetu už jesť nebudeš.“ Z jej strany to nebola otázka, ale konštatovanie. Nestihol som nič povedať a už držala bagetu v rukách a zahryzávala do nej. Pred sekundou mi bolo zle a teraz pozerám, ako moja šéfka sexy zahryzuje do bagety. Môže mi prísť toto gesto sexy? Nie som náhodou zvrátený? Jej pery sa jemne dotkli bagety a snehovo biele zuby sa zahryzli. Keby sa tak jej pery dotýkali aj tých mojich....

„Cullen, spamätaj sa. Pred pár dňami by si ju upálil na hranici a teraz sa ti zdá sexy.“ Moje podvedomie po mne kričalo a malo pravdu. Nesmiem zabúdať na fakt, že je to moja šéfka, v prvom rade šéfka. So šéfkou sa nerandí. Sakra! Priťahuje ma, potrebujem myslieť na niečo iné. Okamžite! Aké bolo skóre posledného zápasu? Áno, už to viem, tri ku piatim pre Yankees.

 „Nie, nebudem to jesť. A čo druhý prípad?“ spýtal som sa okamžite, aby som jej zabránil pokračovať v jedení. Povzdychla si. Nemohol som sa jej čudovať, spomínať opäť na prípady, na ktoré by človek najradšej zabudol, určite nepatrí medzi radostné spomienky. No mňa to zaujímalo.

„Druhý prípad bol o žiarlivom manželovi. Podozrieval svoju manželku z nevery a v návale hnevu ju zabil. Ver, že by si netúžil vidieť fotografie tej chudinky. Ja som sa musela dívať do beztvárnej ľudskej schránky, ktorá bola bez jediných známok života. Na fotografii bolo vidieť, ako svaly tej ženy boli takmer rozpustené, vyzerali ako kašovitá hmota. Videla som hlavu oddelenú od tela, vedľa ktorého boli položené pľúca, srde, žalúdok a ľadviny. Pohľad do zakalených očí mladej dvadsaťtriročnej dievčiny mi ešte teraz naháňa strach. I keď som nebola pritom, dovolím si tvrdiť, že som si dokázala predstaviť ten pach rozkladajúceho sa tela. Nechcem už viac na to myslieť a mať pred očami ju. Bola krásna, aspoň podľa fotky, ktorá tam bola priložená. Nevera je poriadne svinstvo, pre ktoré sú ľudia ochotní robiť obrovské chyby, ktoré potom môžu ľutovať.“ Bella sa pri spomienkach miestami chvela, dokonca aj ja som sa striasol. Na tele mi vyskakovali zimomriavky a bolo mi zle. Očakával som, že každú chvíľu uvidím, čo som mal na raňajky ešte od Esme, ale udržal som to.

„Čo sa stalo s tým chlapom? Dostal elektrické kreslo?“ Nič iné ma v tejto chvíli nezaujímalo, chcel som vedieť, že ten hajzel zaplatil za to, čo urobil.

„Zabil sa. Neviem ako, nikdy som sa o to nezaujímala. Dostal iba to, čo si zaslúžil,“ vydýchla a sklopila pohľad k zemi. Bolo mi ľúto ju takto vidieť, príliš to prežívala a ja som uvažoval nad tým, či je toto vhodné zamestnanie pre mňa.

Je zvláštne, ak tieto veci vidíte v telke, vo filmoch, zabávate sa na tom a je to prirodzené. Nevadí vám pohľad na rôzne vraždy, ktoré si scenárista pre diváka pripraví, ale ako náhle je to v reálnom živote... Proste vám to už dvakrát jedno nie je. Už sa zamýšľate nad vecami, ako musela tá obeť trpieť, čo sa jej honilo hlavou ako posledné. Toto je aj dôvod, prečo váham byť upírom. Nechcem sa dívať do vystrašených očí mojej obete, vziať niekomu život. Je pravda, že rodina by mi nikdy nedovolila niekoho zabiť a mať výčitky svedomia, ale stať sa môže čokoľvek.

„Ďakujem, že si mi o tom povedala, i keď vidím, že to nebolo jednoduché. Dúfam, že nikdy nedostanem do rúk podobný prípad, pretože ho určite odmietnem.“ Nič nepovedala, iba sa trošku pousmiala a postavila sa. Nazula si svoje lodičky a prešla k oknu. Hneval som sa sám na seba, prečo som sa jej na to musel pýtať, teraz je smutná. Najradšej by som ju pohladil a utešil, ale tak ďaleko sme sa ešte nedostali a nechcel som, aby si to vysvetlila nesprávne. V odraze okna som videl, ako jej stiekla slza po tvári. Čo to spôsobilo, som netušil. Potom si ju utrela a ospravedlnila sa. Ostal som sedieť ako oparený. Nevedel som, čo sa stalo, no dával som si to za vinu.

Prešiel som k svojmu saku, ktoré viselo na vešiaku a chcel napísať Alice. Alice má totiž teóriu, že ma nevidí vo chvíľach, keď je Bella v mojej blízkosti, a preto odo mňa vyžaduje sms vždy, keď Bella nie je v mojej blízkosti. Chce si svoju teóriu potvrdiť. Načiahol som sa po sako, ale na zem som neuvážene zhodil Bellin kabát, z ktorého vypadol nejaký list. Vedel som, že nie je správne ten list otvoriť, ale moja zvedavosť opäť zvíťazila nad zdravým rozumom.

Drahá Bells,

Vedel som presne, kam tvoje prvé kroky budú smerovať, a preto som ti zanechal odkaz na tomto mieste. Určite si dúfala, že sa stretneš osobne s osobou, ktorá ti zanechala balíček. No nestane sa tak, nenájdeš ma v Port Angeles. Bells, je toho toľko, čo by som ti rád povedal, ale nie je na to čas a ani vhodná doba. Teraz je najdôležitejšie tvoje bezpečie.

Prestaň ma hľadať, si vo veľkom nebezpečenstve. Nemôžeme sa stretnúť a ani byť spolu. Ver, že ma to bolí rovnako ako teba, ale nejde to inak. Sľúb mi pri matkinom hrobe, že budeš rozumná a zabudneš na mňa.

Dávaj na seba pozor.

S láskou, navždy tvoj otec.

Otec... Nebezpečenstvo... Otec... Nebezpečenstvo...

Toto jediné sa mi v tomto okamihu preháňalo hlavou. Vlastne nie, mal som toľko otázok, že to moja hlava nedokázala uniesť. Nevedel som, čo z toho ma zarazilo viacej. Nevedel som prísť na to, ktorým zistením sa mám zaoberať ako prvým. Šokovalo ma zistenie, že Bella má otca, o ktorom som nevedel. Nikdy mi o ňom nič nepovedala, dokonca nehovorila o sebe. Teraz si uvedomujem, že téma s názvom Bella Swanová bola zakaždým tabu. Stále sa vyhla odpovedi alebo to zahovorila, otočila na mňa. Hanbí sa za svojho otca? Je nebodaj kriminálnikom a ona preto pracuje ako právnička, aby ho chránila? Nie, to je hlúposť, tu sme v realite a nie v hlúpej kriminálke. Fakt, že jej otec žije, je pre mňa menej znepokojujúci ako to, že je v nebezpečenstve.

V akom nebezpečenstve môže byť, kto by jej chcel ublížiť? Možno má veľa nepriateľov, kvôli svojej profesii a možno je to niečo oveľa vážnejšie. Prečo ma hneď napadla jej práca? Akoby jej otec mohol vedieť o tomto nebezpečenstve, určite je to niečo vážnejšie. Musí, inak by ten list nebol schovaný na hrobe jej matky. To je dôvod prečo bola v Port Angeles, mala sa tam s ním stretnúť. Ona tam nebola u známej. Ďalšie jej klamstvo. Ale ak je skutočne v nebezpečenstve, chcem vedieť v akom. Moja rodina jej môže pomôcť, určite by jej pomohli, ak by som ich o to sám požiadal. Je pravda, že pred pár dňami by som jej sám najradšej vykrútil krk, no okolnosti sa zmenili. Z môjho premýšľania ma dostali hlasy, ktorý išli z chodby. Hlasy patrili Belle a Sophie, niečo tam preberali. Rýchlo som zložil list a vrátil ho späť do vrecka. Ak by zistila, že som si ho prečítal... Nechcem ani pomyslieť, čo by sa stalo.

Posadil som sa späť na sedačku a v rýchlosti napísal Alice smsku. Jedine ona mi teraz môže pomôcť, určite na niečo príde. Sama tvrdí, že s Bellou niečo musí byť v neporiadku.

 „Alice, choď prosím ťa, na miestny cintorín do Port Angeles a hľadaj hrob s menom Swanová. Po práci ti zavolám, súvisí to s mojou šéfkou. Edward.“ Rýchlo som to odoslal a dúfal, že budem múdrejší. Nevedel som poriadne, kam tým smerujem, ak Alice nájde hrob jej matky, ale je to čoraz viac zamotané. Alice ma nevidí, keď som s Bellou, Bella našla list na hrobe svojej matky a jej otec ju varuje pred nebezpečenstvom. Musím prísť na to, čo je za tým. Určite to spolu nejako súvisí, dám na to krk.

„Som tu, prepáč, že som tak ušla, ale dosť ma tie spomienky zobrali,“ povedala stále smutným hlasom. Mlčal som, ale prikývol, že rozumiem. Mal som teraz zmätok v hlave, nevedel som, čo si mám o nej myslieť a ako sa mám správať. Vedel som len to, že sa musím tváriť normálne, aby nezistila, že niečo tuším. Sám neviem, čo vlastne tuším. Bella sa zatiaľ posadila vedľa mňa a opäť skopla lodičky z nôh.

„Bella, povedz mi niečo o sebe. Čo tvoja rodina, priatelia, nič o tebe neviem. Ako dlho tu pracuješ?“ položil som jej pár otázok a dúfal, že jej odpovede prinesú osoh.

„Môj život nie je ničím zaujímavý, dá sa zhrnúť do pár slov. Rodičov nemám,“ povzdychla si, na čo som nadvihol obočie. Prečo mi klame? „Matka mi zomrela veľmi dávno, vlastne, zomrela pri pôrode a otec? On odišiel tiež. Nechal ma samú, nemám o ňom žiadne informácie. Mojou jedinou rodinou a priateľkou je Sophie, zoznámili sme sa v deň, keď som sem prišla, je tomu pár mesiacov.“ Ou, tak toto by som nečakal. Naozaj to nemala ľahké, matka zomrela a otec ju opustil, mám pocit, že máme toho spoločného viac, ako som myslel. Bolo mi jej úprimne ľúto, nečudo, že si ľudí nepúšťa k telu. Možno aj to malo za príčinu jej správanie, ktoré na začiatku bolo také, aké bolo.

„Je mi to ľúto, viem, aké to je vyrastať bez rodiny. Ja svojich rodičov vlastne ani nepoznám. Adoptovali ma Cullenovci, keď som bol ešte malý chlapec, neľutujem toho, dali mi vzdelanie a všetku lásku. Nemal som nikoho a získal som milujúcich rodičov a štyroch súrodencov,“ nadchýnal som sa a spomínal na deň, keď mi povedali, že som adoptovaný. Nedokázal som sa hnevať na svojich rodičov, nahováral som si, že sa nemohli o mňa starať. Nikdy som neuvažoval nad možnosťou, že ma nechceli. Lepšie povedané, nechcel som na nich myslieť takto, keby ma chceli, nemal by som Cullencov. Bella vedela o mojej rodine, hovoril som jej o nich okrajovo už v kaviarni, ale nespomenul som adopciu. Teraz som jej však chcel ukázať, že vyrastať bez rodičov sa dá.

Po práci som si to namieril rovno domov, nikde som sa nezdržiaval, chcel som čím skôr vedieť, čo sa Alice podarilo zistiť. Potreboval som vedieť, čo je na Belle záhadné. Len čo som vpadol do svojho bytu a vzal z chladničky špagety, ktoré som ako jediné dokázal uvariť, posadil som sa obývačky. Vytlačil som si na ne kečup, posypal to údeným syrom a vytáčal číslo mojej sestričky. Telefón ani dlho nezvonil a z druhej strany sa ozval hlas Alice. „Prosím?“

„Alice, bola si tam? Zistila si na niečo?“ chrlil som jednu otázku za druhou.

„Tak za prvé, povie sa: „Ahoj, Alice,“ a až potom sa môžeš pýtať na veci, ktoré ťa zaujímajú,“ zasmiala sa do telefónu, ale ja som len pretočil oči. Ako mám myslieť na niečo iné, keď Belle možno ide o život. Z čoho vlastne súdim, že jej ide o život? Z akého dôvodu sa o ňu bojím, predsa sa poriadne nepoznáme a ja mám sklon ju ochraňovať?

„Ahoj, Alice, ako sa máš? Zistila si mi niečo?“ zahundral som, pretože som vedel, že inak odpoveď od nej nedostanem.

„Mám sa dobre, Edward, áno, bola som tam, ale čo si myslíš, že som mohla zistiť? Maximálne dátum úmrtia a celé meno,“ hundrala. Poznal som ju veľmi dobre. Ak si s niečím nevedela rady, bola z toho na nervy. Chcela mi silou mocou pomôcť, ale ak to nejde, nič sa nedeje.

„Alice, povedz mi ten dátum úmrtia. Mám pocit, že s Bellou nie je niečo v poriadku. Dnes som našiel list, ktorý jej písal otec a v ňom jasne napísal, že je v nebezpečenstve. Mám o ňu strach,“ povedal som úprimne.

„Jej matka umrela pred štyridsiatimi piatimi rokmi, no ty si tvrdil, že je mladá. Možno som si zmýlila hrob, síce žiadna iná Swanová tam nebola,“ povzdychla si a ja som nebol schopný slova. Dokonca som Alice položil telefón.

Bella predsa nemá štyridsaťpäť, je o dvadsať rokov mladšia. Nie, to nemôže byť pravda, to nedáva zmysel. Keby áno, to by znamenalo, že Bella je upír. Ale ako? Nie je chladná ako moja rodina, dokonca je a tvári sa pritom normálne. Videl som Emmettovu tvár, keď musel zjesť kúsok pizze, mal som vtedy desať rokov a tá grimasa sa mi vryla do pamäti. Bella má hnedé oči a nie zlaté, dokonca ani karmínové. Nie, musí to mať iné vysvetlenie, ona nemôže byť upírom. Nedáva to zmysel. 

Dúfam, že vám nevadila pokojná kapitola a že ste si ju užili. V budúcej kapitole si Edward overí svoje zistenie. Bude to napínavé. :) 

Ďakujem veľmi pekne za vaše komentáre, ste proste úžasní a ja vás neskonale zbožňujem. 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Femme au masque - 12. kapitola: