Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Femme au masque - 2. kapitola

18.01.2013 (14:30) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 3247×

Edward:

„Je to menší dvojizbový byt, ale máte tu všetko, čo potrebujete. Dokonca sa prenajíma spolu so zariadením. Podľa mňa najkrajšia je spálňa,“ zatrilkovala vedľa mňa majiteľka bytu.

Najradšej by ma tam určite dostala, ale mala smolu. Nie som typ, ktorý skopičí s každou na počkanie. Nemôžem povedať, že nevyzerala dobre, ale zlatý krúžok na jej prstenníku hovoril za seba. Tiež neviem, či najkrajšia je spálňa, ale výhľad z balkónu stál za milión. Už len preň by som tento byt bral všetkými desiatimi.

„Tak? Páči sa vám byt?“ spýtala sa po chvíľke, keď videla, že jej pokus dostať ma nenápadne za dvere spálne, jej nevyšiel.

„Páči. Malý, ale za to priestranný a útulný,“ usmial som sa ňu. Nešlo mi o veľkosť bytu. Ja byt budem využívať len preto, aby som mal kde hlavu zložiť. „Kedy sa smiem nasťahovať?“ položil som jej okamžite otázku. Chcel som to mať čím skôr za sebou.

Takéto veci stále vybavovala Esme, ktorá tu, bohužiaľ, teraz nie je. Na všetko sám, ale čo som chcel, to mám. Chcel som byť na určitý čas sám, bez rodiny, kde na každom kroku vidíte, ako sa členovia vašej rodiny milujú. Prajem im to, pretože ich všetkých milujem, ale ak je niekto sám, potrebuje zmenu. A ja potrebujem čas na premýšľanie. Stále váham, či sa stanem plnohodnotným členom rodiny.

„Aj dnes, ak vám to vyhovuje. Stačí podpísať zmluvu, zložiť prvú zálohu a trojmesačný depozit. Potom je byt váš.“ Na nič som nečakal a už som vyťahoval šekovú knižku. Vypočítal som si, koľko by to bolo na rok a napísal danú sumu na šek. Predsa nebudem riskovať o tri mesiace naše stretnutie. Zasmial som sa nad tým. Podal som jej šek a ona div neodpadla.

„Pán Cullen, ale to je priveľa. To je suma na celý rok,“ zvýskla od prekvapenia a pokúsila sa chytiť môjho ramena. Automaticky som uhol a ona sa oprela o stenu vedľa mňa. Drzé? Nemyslím si.

„Viem, ale uznajte sama, že takto máte istotu prenajatého bytu na celý rok. Ja si aspoň nebudem musieť neskôr zháňať iný byt. Hádam vám to neprekáža?“ Žiarivo sa usmiala a krútila hlavou.

„Nie, nevadí. Som potešená.“ Bodaj by nie. Toľko peňazí po kope určite nevidela. Mohol som si nájsť niečo lacnejšie, ale nechcelo sa mi takéto stretnutia opakovať.

Odovzdala mi kľúče od bytu a už jej nebolo. Zvalil som sa na sedačku a nadšene prikyvoval hlavou. Od kedy si ma Cullenovci adoptovali a dali mi svoje priezvisko, som nebol od rodiny dlhšie ako týždeň. Som zvedavý, kedy mi začnú chýbať. Uškrnul som sa v duchu nad spomienkami, ktoré patrili mojej rodine a najmä mojim dvom bratom. S Jasperom sme dokázali celé hodiny hrávať šach a s Emmettom? Tak s ním sa človek nikdy nenudí. Je to veľké tristoročné dieťa. Keď si spomeniem na jeho vek, stále si vybavím svoje pätnáste narodeniny, kedy som sa dozvedel o nich pravdu.

Slova sa vtedy ujal Carlisle, ktorý je hlavou rodiny. Na zistenie, že si ma adoptovala rodina upírov, som reagoval slovami ako super, husté a podobne. Vedel som, že by mi nikdy neublížili a po pravde som dosť všímavý, a preto som vedel, že s nimi nie je niečo v poriadku. Nestarli, nemenili sa. Zato ja áno. Nikdy som ich nevidel jesť, dokonca ani sa napiť pohára vody.  Carlisle mi dal na výber. Buď ostanem človekom, alebo ma zmenia, keď to budem chcieť. Zatiaľ som sa ešte pevne nerozhodol. Viem, čo obnáša upíri život a aj premena. Zmena to je iba v tom, že som navždy mladý a živím sa krvou. Chvála Bohu, že sa živia zvieracou krvou, pretože zabiť človeka by som nedokázal. Síce, to hovorím teraz, kto vie, čo by bolo potom.  Mám len dvadsaťpäť a zatiaľ si chcem ešte užiť ako človek. Rešpektujú moje rozhodnutie a som im za to vďačný.

Cŕn... Cŕn...

Ozval sa môj mobilný telefón. Najprv ma napadlo, že mi volá niekto z rodiny, žeby som im až tak veľmi chýbal? To určite nie. Pozrel som na displej a číslo bolo neznáme. Napriek tomu som zodvihol.

„Prosím? Pri telefóne Edward Cullen,“ predstavil som sa. Na druhej strane som počul nejaké divné fučanie. Už som chcel zložiť, keď v tom sa na druhej strane ozval mužský hlas, ktorý bol zastretý alkoholom.

„Pán Cullen, berieme vás. V pondelok o desiatej vás čakáme,“ povedal muž a položil. Naozaj milé a ochotné stvorenie. Nestihol som sa na nič opýtať a už bolo po rozhovore. Čo to vlastne povedal? Preboha, veď mňa práve prijali. To je neskutočné.

Moja prvá práca, skutočná práca. Žiadne brigády. Nemusel by som pracovať, rodina mi dala konto, ktoré by sa nikomu nepodarilo vyčerpať, ale ja som chcel niečo dokázať. Chcel som, aby boli na mňa hrdí. Mal by som to nejako osláviť, ale ako? Nikoho tu nepoznám a sedieť samému v bare sa mi nechce, no ani doma. Na druhej strane trochu čerstvého vzduchu mi nezaškodí.

Vyskočil som na nohy, vzal bundu z vešiaku a zbehol dole schodmi. Vonku som sa zhlboka nadýchol čerstvého vzduchu. Teda nie čerstvého, pretože všade sú výpary z áut, ale nového života. Vonku bola už tma a mesto osvetľovali pouličné lampy. Prechádzal som pomalým krokom po meste a prezeral som si každý kút. Prechádzal som dokonca aj zapadnutými uličkami, do ktorých živá duša nezavíta. Na jednej zo stien bol obrovský plagát, ktorý bil do očí už diaľky.

S nápisom: Žena s maskou

Pod tým bola už len adresa baru. Rozhodol som sa tam ísť pozrieť. Neviem prečo, ale chcel som tam ísť. Niečo ma tam veľmi lákalo. Podnik nebolo ťažké nájsť, pretože pred ním stála dlhá rada. Ľudia sa tlačili a predbiehali. Prekvapilo ma, že na toto predstavenie ide toľko žien. Samozrejme, prevládalo mužské pokolenie, ale ženy sa nenechali zahanbiť. Pred vchodom do klubu stál vyhadzovač, ktorý mi postavou pripomínal Emmetta. Vzbudzoval rešpekt, preto, keď raz zhúkol, aby sa netlačili, každý stál nehybne ako na vojne. Prišiel som na radu a zaplatil som mu horibilné vstupné. O peniaze síce nemám núdzu, ale sto dolárov za vstup, aby som videl nejakú ženu v maske, je podľa mňa dosť. Po vstupe do klubu som od úžasu onemel. Čakal som nejaký podradný pajzel, ale toto bolo na vysokej úrovni. Dovolil by som si tvrdiť, že išlo o exkluzívny podnik.

Kožené sedačky čiernej farby a pred nimi stoly, ktoré boli minimálne pre päť ľudí. Bar sa tiahol do písmena L a bolo tam asi sedem barmanov. Čašníčky kmitali jedna radosť. Nikto tu nestál, každý pracoval na stodvadsať percent. Bolo tu príjemné prítmie, ktoré bolo osvetľované malými bodovými svetlami. Hudba tu vôbec nebola divoká. Žiadne bum, tuc ako počúvajú mladí. Usadil som sa k menšiemu stolu do rohu, ale tak, aby som mal dobrý výhľad na pódium.

„Sme radi, že sme sa tu opäť stretli v takom hojnom počte. Chcem vám povedať, že dnes pre vás naša najväčšia hviezda pripravila dve vystúpia. Máte sa na čo tešiť,“ povedal malý muž s klobúkom na hlave. Z hľadiska sa ozval hvizdot a potlesk. Len som sa nad tým pousmial. „Preto privítajte obrovským potleskom náš klenot,“ dopovedal a ukázal smerom na oponu, ktorá bola za jeho chrbtom.

Opona sa dvihla hneď, ako začala hrať hudba a mne sa naskytol pohľad na ženskú siluetu s dvoma obrovskými vejármi z peria, ktoré držala pozdĺž tela. Stála chrbtom, ale mala krásne dlhé hnedé vlasy, ktoré sa jej jemne vlnili presne ako jej zadoček. Všetci v publiku tlieskali, výskali, niektorí dokonca vstávali a šli bližšie, aby mali lepší výhľad.

Žena sa ladne otočila tvárou k nám a ukazovákom na perách naznačila, aby boli ticho. Pritom zvodne žmurkla a laškovne sa usmiala. Pery plné ako dužinaté ovocie boli zdobené červeným, skoro krvavo červeným rúžom. Tvár však mala zahalenú škraboškou, ktorú som v tejto chvíli nenávidel. Túžil som poznať ženu, ktorá má telo bohyne. Pomaly sa začala vrtieť do rytmu hudby a zadkom sa obtierala o tyč, ktorá bola za ňou. Úplne zvádzala. Každý pohyb jej tela bol premyslený, precízny a najmä sexy. Každý krok, ktorý urobila, bol vykonaný čo najpomalšie, aby si ju obecenstvo maximálne vychutnalo a mohlo sa poriadne pokochať.

Opatrne si pravou rukou prešla po ľavej bielej rukavici až po prsty na dlaniach a začala si ju sťahovať. To isté urobila aj na druhej ruke. Opäť sa prešla po pódium a odložila vejáre bokom. Rozhliadla sa po ľuďoch v publiku a kráčala dole schodmi. Pohľadom zavadila o moju maličkosť a rozišla sa mojím smerom. S úsmevom na perách pritancovala a zavrtela sa. Otočila sa mi chrbtom a išla do podrepu, potom sa išla postaviť, ale ešte predtým našpúlila ten svoj dokonalý zadok. Odolával som, bojoval som sám so sebou, aby som sa ho nedotkol, aby som z nej sám nestrhal kusy látky. Tie hlúpe kusy látky ma delili od pohľadu na jej telo.

Obtrela sa ešte viac o môj rozkrok a keď sa trošku nadvihla, pocítil som tesnosť mojich nohavíc. Mal som chuť zakričať na môjho kamaráta, aby sa uložil opäť na spánok, ale vedel som, žeby to bolo zbytočné. Otočila sa tvárou ku mne a jemne mi prešla rukou po tvári až k perách. Nahla sa k môjmu uchu a zašepkala: „Rozopni mi zips.“ To bolo prvé, čo ma vykoľajilo a potom jej horúci jazyk na mojom ušnom lalôčku. Neveriacky som na ňu pozeral. Nebol som schopný pohybu, pretože ma zaskočila svojou požiadavkou. Napriek tomu som sa postavil na nohy a opatrne som ju otočil chrbtom k sebe. Neodolal som sa dotknúť jej alabastrovej pokožky a pohladil som ju po ramenách. Odhrnul som jej vlasy na jednu stranu a mal som pocit, že pod mojim dotykom sa zasekla. Prechádzal som čo najpomalšie od ramien po lopatky a nahmatal som zips. Rozopol som ho a všimol som si, že vôbec nemá spodnú bielizeň. 

Žiadna podprsenka, žiadne nohavičky. Len nahé a dokonalé telo. Mala na tom skvoste iba malé znamienko, ktoré mala nad pravou polovičkou zadočku. Za iných okolností by som nemal šancu si to všimnúť, ale reflektory v tej chvíli zasvietili rovno na nás. Cítil som, že aj napriek tomu, že zmrzla v pohyboch, sa pod mojim dotykom chvela. Chcel som ju prebrať z rovnakého tranzu, do ktorého ma dostala ona, a tak som sa nahol k jej uchu.

„Hotovo,“ šepol som a ona sa prebrala. Chytila si šaty a ladným krokom sa vrátila späť na pódium. Vzala do rúk tie obrovské vejáre, ktoré si doniesla ako pomôcku a ako náhle z nej šaty skĺzli, tak sa nimi zahalila. Jediné, čo ostalo môjmu zraku odhalené, boli jej dlhé a zároveň dokonalé nohy. Bože, také nohy nemá ani naša Rosalie. A treba povedať, že Rosalie je fakt kočka. Emmett má skvelý vkus. Je najkrajšia žena, ktorú som kedy videl, teda bola, až doteraz. Teraz je už druhou ženou v poradí.

Po celý zvyšok svojho vystúpenia sa dívala na mňa. Pozerala mi priamo do očí a ja som nerozumel, čo je za tou jej zmenou. Dívala sa na mňa s obrovským prekvapením v očiach. Ničomu som nerozumel. Pozerala sa tak zvláštne. Dovolil by som si tvrdiť, akoby mala chuť na mňa.  Nie však na mňa ako na muža, ale ako na jedlo. Tento pohľad som videl iba raz v mojom živote a to u Jaspera, ktorý nebol dlhšie na love. V ten deň som prišiel s rozbitým kolenom domov a skoro som skončil ako jeho zákusok. Bože, prial som si teraz vedieť čítať myšlienky, pozrieť sa jej priamo do duše. Čo sa jej honí v hlave, na čo myslí. Prečo tá jej reakcia na mňa. 

Hneď na úvod by som chcela poďakovať všetkým, ktorí si dali námahu a okomentovali moju prvú kapitolu. Nedokážete si predstaviť, ako veľmi ma potešil váš záujem o túto poviedku. Je to až neuveriteľné, že hneď úvod si získal toľko fanúšikov. Ďakujem vám veľmi pekne. Budem rada, ak ma potešíte aj teraz milými slovami, ktoré mi dávajú chuť pokračovať. 

Pripravila som si pre vás aj malý trailer, ktorý síce nestojí za veľa, ale už keď je hotový... 

Ešte by som rada povedala, že v tejto poviedke sa budeme rozbiehať pomaly, všetko má svoj čas a ja sa nikam nebudem ponáhľať s dejom. Vždy budem striedať kapitolu... Raz pohľad Bella a raz Edward. Je to z dôvodu, aby ste vedeli, ako sa ten druhý cítil a čo si asi v danej situácii myslel. A tiež sa ospravedlňujem za pasáž v bare, ale opisovať  trochu erotický tanec je... ehm... akosi náročné. :D 

Vaša 9moncici9 :) 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Femme au masque - 2. kapitola :