Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Femme au masque - 27. kapitola

19.08.2013 (09:45) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 15× • zobrazeno 2126×

Bella :

Dívať sa do tváre spiaceho anjela je to najkrajšie, čo sa mi v posledných rokoch stáva. Pozerať do tváre milovanej osoby je niečo úžasné. Kto by veril tomu, že ešte raz v živote dokážem milovať. Áno, opäť milujem, dovolím si tvrdiť, že to bola láska na prvý pohľad. Stačil jediný pohľad do smaragdových očí a ja som vedela, že v mojom živote už iný nebude.

Prvou láskou môjho života bol Edward, ktorý v mojom srdci má stále svoje miesto. Nedokázala som na neho zabudnúť ani počas šiestich rokov, ktoré som o ňom nemala žiadne správy. Myslela som na neho každý deň, myslela som na to, ako zvládol vôbec premenu. Ako sa díva teraz na celý svet a ako sa k nemu vôbec správajú.

Našiel si už novú lásku, alebo využíva svoju neodolateľnosť a užíva si nesmrteľnosti? Kto vie, ako sa asi tak má. Spomenie si niekedy vôbec na mňa a na svoju rodinu, alebo už na nás všetkých úplne zabudol? Preto som rada, že mám svojho anjela, ktorý mi rozjasnil temné dni. Vniesol do môjho života slnko, úsmev a radosť. Nám všetkým.

Jediná vec ma mrzí, že môj syn vyrástol príliš rýchlo a ja som si nemohla jeho detstvo vychutnať dlhšie. Pripadám mi to ako včera, keď sme ho učili prvé kroky, keď ho Emmett učil chodiť na nočník a Alice ho prezliekala každých päť minút, lebo vždy sa zamazal. Potom sa naučil rozprávať, kedy sme všetci očakávali prvé slovko ako mama, dedo, baba. No môj syn bol vynaliezavý a jeho prvé slovo bolo sex. Samozrejme, že to slovo počul od svojho najobľúbenejšieho strýka Emmetta, ktorý mal na môjho syna zlý vplyv.

Tony trávil s Emmettom všetok svoj voľný čas, videl sa v ňom, bral ho ako svojho otca. Jasper bol pre neho bútľavá vŕba, ku ktorej sa chodil vyrozprávať vždy, keď nechcel mňa zaťažovať svojimi starosťami. Tonymu chýbal otec, vedela som to, pretože každý večer pred spaním sa pýtal na náš príbeh. Zaujímalo ho všetko, ako sme sa s jeho otcom spoznali, kde sme si dali prvú pusu a prečo nás opustil.

Nikdy som môjmu synovi neklamala a nehodlala som s tým začať. Chcela som, aby si o svojom otcovi urobil vlastnú mienku, preto som mu povedala všetko. Vedel aj to, že jeho otec netuší o jeho existencii. Nemala som to kedy Edwardovi povedať. Dobrovoľne som odmietala písať do Volterry, a keď on nejavil záujem, prečo by som sa mala ozývať ja prvá.

„Bella, mohla by si na chvíľu?“ spýtal sa šeptom Carlisle, ktorý vošiel potichu do Tonyho izby. Všetci vedeli, kde ma nájdu. I keď môj syn nastupoval dnes ráno na strednú, každý večer som chodila strážiť jeho sny. Potichu som sedela na stoličke pod oknom a sledovala jeho tvár. Každú vrásku, ktorá sa mu v noci urobila, keď mal zlý sen, ale tiež som sledovala jeho letmé úsmevy, keď sa mu snívalo niečo pekné.

Fascinovalo ma ho sledovať. Zaujímalo by ma, čo odo mňa chce Carlisle. Mala som ho rada, bol ako môj druhý otec, ale stále som mala pocit, že sa mi vyhýba. Vždy, keď som prišla niekam, kde bol on, zmrzol mu úsmev na tvári, pozeral na mňa s bolesť v očiach. Mala som pocit, že mi chce niečo povedať, ale nevie ako. Možno som sa mýlila, ale ten čudný pocit ma neopúšťal. Keď som sa ho pýtala, či má niečo proti mne, alebo mu s Tonym prekážame, vždy povedal nie. Vraj je unavený z práce a ustarostený z toho, že nič nevie o svojom synovi.

 „Poďme niekam, kde budeme sami. Čo ti chcem povedať, by si mala počuť ako prvá, máš na to právo,“ vysvetlil mi Carlisle a ja som ho nasledovala. Nedokázala som si predstaviť, čo asi tak odo mňa môže chcieť. Čo by som mala počuť ako prvá? Stalo sa niečo snáď Edwardovi? Vie niečo, čo ja nie? Pochytila ma obrovská panika, srdce mi bilo a cítila som ho až v krku. Doteraz som žila aspoň s vedomím, že je v poriadku, i keď nie sme spolu. Predstava, že by bol mŕtvy... Nie, to určite nie je pravda. Alice by predsa niečo videla, upozornila by nás na nebezpečenstvo, ktoré by mu hrozilo.

„Posaď sa,“ požiadal ma, keď sme boli dostatočne ďaleko od domu. Poslúchla som ho a posadila som sa na peň, ktorý bol po mojej pravej ruke. Nepotrebovala som to, ale keď Carlisle bol taký ľudský, nedalo sa odporovať. Celá rodina bola ako ľudia, aj obyčajné maličkosti som si na nich všímala. Klipkanie očí, sedenie nohy cez nohu, prehrabnutie vlasov alebo obyčajné nádychy. Bolo vidieť, že medzi ľuďmi žijú dlhé roky.

„O čo ide? Čo si mi chcel také dôležité povedať, že to nemohli počuť aj ostatní?“ už som to viac nevydržala a spýtala som sa. Zahľadel sa niekam do neznáma a dlho mlčal, kým sa odhodlal prehovoriť.

„Celý svoj život som sa snažil robiť správne veci. Už od doby, kedy som sa stal upírom som vedel, že nikomu nechcem ublížiť. Učil som svoju rodinu, aby vždy hovorili pravdu a nikdy nerobili zlé rozhodnutia. Práve ja, ktorý som toto všetkých učil, som sklamal,“ povzdychol si. Jeho reči ma vystrašili, čo také strašné mohol urobiť, že sa s tým zdôveruje práve mne. „Bella, od doby, kedy si ťa Edward vybral a zamiloval sa do teba, stala si sa členom našej rodiny. Prijali sme ťa medzi seba a myslím si, že sme ťa chránili ako vlastnú krv.“ Na toto som okamžite prikývla, mal pravdu. Nikdy sa ku mne nesprávali zle, ba dokonca ukážkovo. Dali mi pocítiť, čo je to sila rodiny. K Tonymu sa správali tiež nádherne. Milovali ho, dali mu vždy všetko, čo mu na očiach videli. Nedovolím si tvrdiť, že mi niekedy niečo chýbalo.

„Dcérka, neviem, či ešte niekedy ti budem môcť povedať takto, pretože to, čo som urobil, mi to nedovoľuje. Ani si nevieš predstaviť, aké je ťažké žiť šesť rokov s klamstvom na ramenách. Niekto by povedal, že som neklamal, lebo som mlčal. No pre mňa mlčať a zatajiť pravdu je, akoby som klamal.“ Nerada som mu skákala do reči, ale ak mi okamžite nepovie, čo sa deje, umriem strachom. Potrebujem to už počuť.

„Carlisle, nech je to čokoľvek, som pripravená to počuť. Hovor, prosím ťa,“ požiadala som ho so zúfalým pohľadom v očiach.

„Edward a ja sme klamali,“ povedal a sklonil hlavu, ktorú si následne dal do dlaní. V čom klamali? Nemohol by to povedať jasnejšie? „Edward neostal dobrovoľne vo Volterre, donútili ho.“

„Čože?“ To predsa nemôže myslieť vážne. On si snáď zo mňa robí srandu. Ak je toto pokus o vtip, tak je naozaj nepodarený. „Ako ho prinútili? Ty si to celý čas, celé tie roky vedel a mlčal si?! Vo všetkej úcte voči tebe, si normálny? Tvoja manželka sa utápa v žiali a tvoje deti ho nenávidia, Emmett mu dokonca vrazil. Tvoj vnuk vyrastal bez otca a myslí si o ňom bohvie čo a o sebe ani nehovorím. Čo si si vlastne myslel? Že teraz budem skákať od šťastia, že sa Edward obetoval pre mňa a pre celú rodinu? Prečo si ho nezastavil?“ kričala som ako zmyslov zbavená, nedokázala som triezvo uvažovať. Nikdy ma nenapadlo, že tam Edward ostal proti svojej vlastnej vôli. Verila som jeho slovám, ktoré mi v ten deň povedal, verila som jeho pohŕdavému pohľadu na všetkých z rodiny.

„Rozumiem, že ma teraz nenávidíš, pohŕdaš mnou, ale sľúbil som svojmu synovi mlčanie. Urobila by si na mojom mieste to isté. Aro mu nedal na výber. Buď ostane, alebo nás všetkých zabijú. Čo myslíš, ako dlho musel premýšľať? Miloval ťa až tak veľmi, že sa obetoval. Ja som nevedel, čo ti narozpráva, to bolo z jeho hlavy. Odpusť mi to.“ Odpustiť? Toto sa predsa nedá odpustiť, celé roky som trpela, myslela som, že som pre Edwarda bola iba jedna z mnohých. Že ma nikdy nemiloval a všetko boli iba moje výmysly. Miloval ma až tak veľmi, že sa pre mňa obetoval. Vymenil vlastnú slobodu za môj život. Teraz by som mala skákať dvadsať metrov od zeme, že som sa v jeho láske nesklamala, ale na druhej strane mám hnev. Prečo mi to nepovedal sám, mal sa so mnou poradiť, povedať mi všetko. Na niečo by sme spolu určite prišli, nemusel tam ostávať. Keď sa mi raz dostane do rúk, odtrhnem mu všetky končatiny.

„Chceš moje odpustenie? Nie, ja sa nehnevám, ja zúrim a osobne si počkám na chvíľu, keď sa to dozvie Esme a tvoje deti. To bude tvoj osobný trest,“ odfrkla som a rozbehla som sa preč. Nedokázala som sa viac pozerať do tváre pokrytcovi. Celé roky počul z mojej izby plač a nárek zo straty Edwarda a mlčal. Prečo s tým vyšiel najavo až teraz? Prečo v tento deň. Dnes má ísť Tony po prvýkrát na strednú, všetci sme sa na to tešili a on práve dnes toto povie. O čo mu dofrasa išlo. Mala som sa ho na to opýtať, ale dokázala som. Hnev bol silnejší ako ja, potrebovala som byť na chvíľu sama a vyventilovať hlavu.

Dobehla som k svojmu obľúbenému útesu, kde som trávila priveľa času. Nebolo tu nič, ani vtáčika letáčika. Iba ja, skaly a voda. Koľkokrát som si predstavovala, že skočím dole a už sa nevynorím, no vždy som len pokrútila hlavou. Bolo by to zbytočné, neumrela by som. Zato môj syn by umrel žiaľom. Nemali sme typický vzťah matky a syna. Boli sme niečo viac, boli z nás priatelia.

***

„Mami, chýba mi,“ šepol môj syn, keď som ho ukladala spať. Vedela som presne, o kom je reč. Chýbal mu otec. Stále zaspával s jeho fotkou na vankúši. Mal ju položenú vedľa seba a zmáčal ju detskými slzami.

„Aj mne chýba, ani nevieš ako. Ale jedno viem. Ak by o tebe vedel, chcel by ťa spoznať. To mi môžeš veriť,“ usmiala som sa a pritiahla si ho viac do svojej náruče.

„Mami, povieš mi o vás?“ spýtal sa nevinným hláskom a zaklipkal dlhými mihalnicami. Povzdychla som si, ten príbeh poznal naspamäť, ale vždy ho chcel počúvať.

„A čo chceš počuť, zlatíčko?“

„Čím ťa zaujal?“ V očiach mu hrali šibalské iskričky.

„Tvoj otec patril a vždy bude patriť medzi najkrajších mužov,“ začala som a Emm mi skočil do reči.

„Až po mne, samozrejme,“ ozvalo sa z Emmettovej izby. S Tonym sme sa rozosmiali, na Emmove vtipné poznámky sme boli zvyknutí.

„Jediný pohľad do jeho očí stačil, aby som sa v nich utopila. Jeho pokrivený úsmev ma dostával do kolien,“ spomínala som a spomínať nebolo ťažké, keď pred vami ležala jeho verná kópia. Opäť som Tonymu vyrozprávala celý príbeh a on sa tetelil radosťou. Rád počúval tento príbeh, aspoň túto čas. Časť o Volterre počul iba raz a viac ju odmietal počúvať. Bola som rada, nechcela som na ten deň spomínať.

„Mami, chcel som sa opýtať, aké zvieratká mal ocko najradšej? Vieš, strýko Emm stále hovorí, že medvede sú najlepšie. Aj on ich mal najradšej?“ Táto otázka ma prekvapila, nikdy sa na toto nepýtal. Nikto z rodiny nemal potrebu Tonymu hovoriť o tom, že jeho otec bol obyčajným človekom. Teda nie obyčajným, ale že bol človek. Zatiaľ sme nevideli potrebu v tom, aby sme mu hovorili prečo sa od nás v niektorých veciach líši. Vlastne, nie odo mňa, ale od ostatných členov.

„Prezraď mi to,“ šepol, keď videl, že som dlhšiu dobu ticho.

„Zlatko, o tom si pohovoríme, keď budeš trošku väčší, dobre?“ Pokúsila som sa oddialiť tento rozhovor, ale to sa mu zjavne vôbec nepáčilo. Povzdychla som si.

„Som dosť veľký, aby som porozumel všetkému,“ odporoval a ja som nemala na výber. Klamať som nechcela.

„Neviem, aké zvieratká mal tvoj ocko rád. Vieš, keď som spoznala tvojho ocka, bol človek, nebol ako my,“ hovorila som pomaly, aby všetko dokázal postupne vstrebať. Mal vyvalené očká a klipkal prekvapene mihalnicami. „Ja som sa do tvojho ocka zaľúbila ešte, keď bol človekom. Premenu podstúpil až vo Volterre po našom odchode.“

„Ľudia sú zvláštni, keby bol ako my, určite by ťa nenechal odísť. On nevedel, aké šťastie má pri sebe, nebuď smutná, raz to pochopí.“ Venoval mi nádherný úsmev a ja som sa rozplakala. Toto mi povedal môj malý syn.

***

Volterra:

„Eric, mám toho plné zuby. Je nám k ničomu, za celé roky sa nedokáže ovládať a používať svoj dar. S týmto som sa ešte nestretol. Nikto to nechápe,“ rozčuľoval sa samotný Aro. Ja som veľmi dobre vedel, o čo ide Edwardovi. Chcel ukázať, že je k ničomu, aby ho Aro dobrovoľne prepustil zo svojich služieb. Najprv som mu to chcel vyhovoriť, tvrdil som, že je to totálna hlúposť. Aro nie je predsa hlupák, ktorý sa nechá obalamutiť nejakým uchom. Mýlil som sa. Edwardovi to išlo bravúrne, lepšieho herca som jak živ nevidel. Aro mu to zožral aj s navijakom. Bolo mi z toho priam do smiechu.

„Pane, ja naozaj neviem, čo s ním. Sám vieš, že ho nemám v láske, lebo ublížil môjmu dievčatku.“ Klamstvo. S Edwardom sme si všetko vyjasnili a pochopil som dôvod jeho konania. Na jeho mieste by som konal rovnako, preto som mu odpustil. Aro však o tomto nevedel, myslel si, že Edwarda nenávidím a že na neho budem donášať. Edward bol vzorový upír. Ovládal sa, nemal chuť na ľudskú krv, stále tvrdil, že nechce mať na svedomí nevinného človeka. Bolo vidieť, že vyrastal medzi vegetariánmi a o premene vedel všetko. Dokonca svoj dar sa naučil ovládať príliš rýchlo, bol skvelým žiakom. Bol som rád, že mi Aro nikdy nepozerá do hlavy, bál sa dotyku mojej ruky. Slepo mi dôveroval, bolo by tak jednoduché ho zabiť, ale nie. Nebolo by správne zabiť vládcu, nastal by v našom svete priveľký zmätok a ja som si nechcel vziať na triko. „Ale najrozumnejšie by bolo, keby si ho poslal preč. K čomu nám je vlastne dobrý? Za tie roky sme zistili iba to, s kým každým Jane spala, čo nosí pod šatami. Alebo že ju tajne miluje Demetri. Toto nie sú dôležité veci pre nás. Dokonca ani v boji nestojí za veľa, práve naopak, je to obyčajný slaboch. Ešte aj tvoj najpodradnejší sluha, ktorý je slabý ako čaj, ho premohol ľavou zadnou. Uvažuj nad tým.“

„Zavolaj mi to nemehlo,“ prikázal mi a ja som ho s radosťou počúvol. Mal som čo robiť, aby som si udržal kamennú tvár. Vedel som, že Ara to už nebaví a dovolí Edwardovi odísť. Teraz ostáva len to, aby si to on neposral.

„Edward, Aro ťa chce vidieť,“ oznámil som mu okamžite, čo som vošiel do jeho izby. Zvykol si, že mu sem stále vtrhnem, takže to vôbec neriešil.

„Myslel som, že písala,“ povzdychol si nešťastne. Stále to isté dookola. Vždy, keď som prekročil prah tejto izby, čakal list od Belly. Tá však nepísala a nepísala, vôbec nejavila záujem. Bolo mi to až podozrivé, že neodpovedala na všetky jeho listy. Písal jej každý deň, každý deň som osobne chodil na poštu po dobu piatich rokov. Potom to vzdal, dúfal, že keď prestane písať, ozve sa ona. Bohužiaľ sa tak nestalo. Vždy ma bolel pohľad do jeho ustarostenej tváre, ešte horšie bolo, že mi videl do hlavy a keď videl, že ma bolí pohľad na neho, vyzeral ešte horšie. Veľakrát som Belle chcel zavolať a spýtať sa prečo nepíše, ale zakaždým mi to zatrhol. Vraj je to tak asi lepšie, vraj na neho zabudla a je šťastná s niekým iným. Trdlo, inak ho ani nazvať nemôžem. Stále si neuvedomuje fakt, že upír miluje iba raz vo svojej existencii.

„Nie, ale choď za Arom, odvediem ťa k nemu. Neposer si to,“ nakázal som a on nechápavo na mňa pozeral. Zámerne som mu nepovedal, o čom som s Arom hovoril, lebo viem presne, ako by to dopadlo. Jeho radosť z toho, že môže pravdepodobne opustiť Volterru, by všetko pokazilo. Oveľa lepšie bude, keď sa to dozvie na mieste. Aspoň uvidím, ako si cení svoju slobodu.

„Aro, dal si ma zavolať?“ spýtal sa familiárne a ten ho div nezabil pohľadom.

„Áno, Edward, povedz mi, pamätáš si na našu dohodu spred šiestich rokov?“ spýtal sa pokojným hlasom a otočil sa nám chrbtom. Stál nehybne a sledoval dianie z okna svojej pracovne. Edward strelil pohľadom po mne, akoby čakal, že mu niečo prezradím. Márne, nič sa nedozvie. Začal som si myslieť na svoju poslednú obeť. Toto vždy zaberie, neznáša pohľad na mŕtvu nevinnú obeť.

„Ostanem v tvojich službách po dobu sto rokov svojej existencie, aby som zachránil moju rodinu,“ odpovedal chvejúcim hlasom. Teraz by som chcel byť ja ten, ktorý dokáže čítať myšlienky, pretože pohľad na neho značil, že aj myšlienky musia byť vystrašené. Som zákerná sviňa, ktorá sa vyžíva v trápení, čo narobím.

„A čo myslíš, prečo som ťa dal zavolať?“ Edward mykol ramenami na znak, že nevie.

„Mám tu ostať dlhšie?“ spýtal sa opatrne, toto Ara donútilo sa otočiť.

„Si sa zbláznil?! Ty si sa skutočne pomiatol! Pre Kristove rany, väčšie nemohlo som tu za celú svoju existenciu ešte nemal. Keby som vedel, že budeš úplne k ničomu, nikdy ťa nepremením a na mieste ťa zabijem. Ešte o jeden deň dlhšie a pôjdem do dôchodku dobrovoľne. Edward, chcem, aby si okamžite opustil brány tohto hradu a nikdy, rozumieš, nikdy sa nevracal. Nechcem tvoj zadok viac vidieť v mojej blízkosti!“ Aro sa prestával ovládať, zato Edward skoro vyskočil z kože od radosti.

„A kam mám podľa teba ísť? Rodina ma nenávidí a ty ma vyhadzuješ?“ On sa načisto pomiatol. Prišiel o zdravý rozum alebo čo?! Strelil som po ňom pohľadom a v myšlienkach som mu nadával do magorov.

„A čo mňa je potom, či ty máš kde ísť. Nestrpím v mojej blízkosti také nemehlo. Vypadni,“ zreval Aro a potom sa otočil na mňa.

„Ty, dohliadneš na to, aby sa sem viac nevrátil. Nájdi mu miesto, kde môže žiť, ale nech je to čo najďalej odo mňa.“ Mlčky som prikývol a v hlave spriadal plán, čo kúpim mojej dcére ako darček. Prvé kroky budú viesť za ňou.

Mala som nejaké zdravotné problémy, no už sa cítim lepšie. Čo to znamená? Kapitoly budú pridané rýchlejšie. Už sa pomaly budeme blížiť k záveru a ja pomaly začínam pracovať na novej poviedke. Mám teraz viac nápadov aj na jednorázovky, ktoré mám rozpracované, no ešte ani jednu som nestihla dotiahnuť do konca. Ale pevne verím, že to už dotiahnem do konca a vydám ich. :) 

Ďakujem za všetky komentáre a vašu podporu. :) Ľubkam vás. :) 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Femme au masque - 27. kapitola: