Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Forbidden to Forget 22.kapitola

13.07.2009 (10:06) • ClairdeLune • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1528×

Forbidden to Forget

Zakázané zabudnúť

22.kapitola-Ako je to do kelu možné

Isabella:

Prebehol mi silný mráz po chrbte. Ako keby ma niekto hladkal kúskom ľadu. Bolo to ako vyslobodenie. Ako keď odomknete zámok a pustíte nebezpečnú šelmu von. Aj ja som ju pustila. Moje telo som prestala ovládať. Nechala som aby ma chlad pohltil. Rozlieval sa mi po tele ako voda. Kam ten chlad mohol tam išiel až nakoniec došiel priamo k srdcu.

Cítila som ako zrýchľuje a potom. Posledný krát udrelo. Cítila som ako sa mi žilami valí adrenalín. Cítila som výbuch v mojej hlave. Všetky moje emócie, pocity, potreby sa zmiešali  rozutekali sa všetkými smermi...

A potom ani neviem ako som nemala nohavice a košeľu ale nádherné, čierne, saténové šaty. Cítila som ako moje vnútro sa vypráznilo. Necítila som nič bola som ako kameň. Tvrdý, necitlivý, zlý alebo aj bezcitný? Áno to som cítila práve teraz. Na tvári ma pošteklili moje vlasy. Hneď ako sa mi uvoľnili z drdolu a padli mi okolo tváre. Ale už som necítila Chrisové ruky na svojom tele. Otočila som sa. Všimla som si, že mám topánky na dosť vysokom opätku. Na stehne som mala niečo ťažké a strieborné. Pozrela som sa a hľadela som na niečo naozaj strieborné. Videla som ako Chris leží pri stene a je tam veľká diera. V stene. Cestou ako som k nemu bežala. Nadľudskou rýchlosťou som si všimla, že mám niečo na chrbte. Boli to naozaj krídla čierne so striebornými niťami. Necítila som potrebu ísť ku Chrisovi. Bol to ešte reflex. Automaticky sa moje telo hýbalo. Chris sa na mňa pozrel a videl čo sa so mnou stalo. V okamihu stál na nohách a tiež mal krídla. Ale nie čierne. Mal biele nohavice, biele tričko a biele krídla. Tak biele až to ťahalo oči. Skoro to bolo nepríjemné. Ani som nerozmýšľala, čo som v tomto stave ani nevedela, a som zaútočila. Po krku. Inštinktívne som mu kusla do krku. Chris ma chytil za pás a odtrhol sa odo mňa. Na krku mal odtlačky od mojich zubov. Bolo to ako kúsať kameň. Ale celkom sa dalo. Moje inštinkty mi hovorili nech zaútočím  a ja som ich ochotne počúvla. Znova sa to opakovalo. Ja po krku a on sa ma snažil iba zneškodniť nikdy na mňa nezaútočil. Keby ma nehnala pomstychtivosť asi by mi ho bolo ľúto.

„Bella! Stačí! On ti manžela nezabil!“ niekto vykríkol ale ja som ho nepočúvala. Znova som opakovala náš tanec. Ja som útočila a on sa obraňoval. Bojovala som ako levica nie ako tigrica ale aj tak som bola mrštná ako puma. Vyhýbala som sa útokom od iného anjela. Ale jeden úder som nezaregistrovala a skončila som pod anjelom...

„Prečo mi ho vzali? Prečo? Do pekla prečo?!! Čo som spravila??“ kričala zatiaľ čo som cítila ako mi krídla vrastajú späť. Bolelo to. Ale nie tak ako moje srdce ako moja diera v hrudi. Aspoň, že mám svoje milované detičky, mojich anjelikov...

Ubehlo jedno desaťročie, a ja som sa plno vžila do svojej role byť matka. Vo všetkom mi pomáhala Hellé. Všetci sa jej báli a ja som nevedela prečo.

„Hellé?“ opýtala som sa jedného dňa keď sme vonku sledovali mojich anjelikov. Rennesme. Pamiatka na moju matku a moju druhú matku Esme. A malého Edwarda III. Pamiatka na neho.

„áno Bella?“

„Prečo majú všetci pred tebou úctu? Nie žeby som ja ju nemala to nie ale je zaujímavé ako sa všetci k tebe chovajú.“ Hellé sa na mňa iba usmiala a zadívala sa do slnka. Odpovedala až po chvíli. Ako keby sa rozhodovala čo povedať.

„Vieš Bella, každý si svoj život cení a tak si ma nechcú znepriateliť. Vieš ja môžem ten ich život aj rýchlejšie skončiť. Ani nemihnú okom a padnú na zem mŕtvy.“ Povedala ale vyzerala zamyslená. Nie vyzerala ako keby zvádzala vnútorný boj. Po chvíli ma zatiahla do hradu. Zistila som, že anjelské mesto je niekde v novom svete. Bolo hlboko v horách, dobre ukryté pred zrakmi ľudských očí. Moja premena a moja bojachtivosť vyvolala rešpekt u ostatných. Všetci cítili a plno sa ovládali keď boli premenení ale ja nie. Mňa viedli inštinkty ak som si niekoho smrť zobrala do hlavy, musel padnúť mŕtvy. Veľa anjelov padlo pri mojich nohách ako porazení. Nikoho som nešetrila bola som ako stroj na zabíjanie. To strieborné čo som mala na stehne bola takzvaná zbraň. Démona a vlkolaka zabijem iba zbraňou zo striebornými guľkami a mňa anjela iba zlatými. Teda ma to najskôr zneškodní a šíri sa mi to po tele ako nákaza, ako mor. Zasiahne to srdce a potom mi to vezme aj moju anjelskú nesmrteľnosť ale nákaza ostane a pomaly bolestivo zabíja. Najprv srdce, orgány a nakoniec mozog. Nikdy som to nezažila. Vždy som zneškodnila protivníka skôr ako stihol na zlatú zbraň pomyslieť, bola som proste najlepšie z najlepších. Pár žiakov som mala vycvičiť. Bolo to neľútostné. Niekoľko dní nejedli, nepili iba bojovali. Ale teraz sú z nich elita najlepších. Bola som najsilnejším anjelom, najlepší zabijak, lovec, stopár. Nikolas bol na mňa hrdý. Len keď som bola s deťmi som mohla byť tým obyčajným dievčaťom, ktoré stratilo manžela, milenca a otca svojich detí. Vtedy som sa mohla na posteli skrčiť do klbka a plakať. Inak som musela byť naozaj kameň. Šuter bez citu. Nesmela som zaváhať. Nesmela som si robiť výčitky ak som niekoho zabila. Nemohla som si to dovoliť. Moja pomstychtivosť bola legendárna. Nikto nemal so mnou odvahu sa biť.
Hellé ma ťahala k jej komnate ale nie kde bývala ale tam kde má svoje sviečky.

„Bella, to čo teraz spravím sa Nikolas nesmie dozvedieť aj keď ho držím v šachu, aj tak nesmie to vedieť, rozumieš?“ zmätene som iba prikývla.

„Pači.“ Ukázala na sviečku a ja som videla čo je tam vyryté. Bol to ako zásah z neba. Ako blesk. Ako nekonečné mučenie. Ako keby sa mi vracalo mučenie to ktorým som ja mučila vlkolakov a démonov. Ako keby mi niekto lial do srdca žeravú lávu ako keby mi ho trhal na kúsky. Pohladkala som vyryté písmenká, ktoré tvorili to najdôležitejšie meno.

Edward II. Anthony Masen

Čo bolo najhoršie, jeho sviečka stále horela....

Autor: ClairdeLune (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Forbidden to Forget 22.kapitola: