Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Forbidden to Forget 26.kapitola

18.07.2009 (17:30) • ClairdeLune • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1761×

Forbidden to Forget

Zakázané zabudnúť

26.kapitola-rodina

Isabella:

Pozerala som sa do tak známych ale zároveň neznámych očí. Už neboli až magicky zelené ale krásne zlaté. Začala som sa topiť. On si žije a ja sa utápam v smútku?! To je vrchol. Moje telo zachvátila nenávisť, zloba, smútok láska, vášeň. Musela som uznať, že jeho oči ma začali pomaly ale iste rozvášňovať. Démoni ma ešte nezaregistrovali. Odtrhla som oči od môjho muža, ktorý už asi nie je môj muž. Ešte stále vyzeral ako posledný krát čo som ho videla.

Bol ešte krajší ako keby to bolo možné. Pozeral sa na mňa a v očiach mu zahorela vášeň a túžba, láska. Ale pozeral na mňa akosi previnilo. Sklopil zrak a vtedy na mňa pozrel jeden démon ale skôr ako to povedal letela mu guľka cez hlavu, druhému som odtrhla hlavu, tretiemu som zlomila väz. Štvrtému som prerezala krk nožom, piaty ma stihol ma zraziť k zemi. Chcel mi odtrhnúť hlavu ja som sa iba zákerne usmiala pretočila ho pod seba a zadusila, šiestemu som vytrhla kus mäsa na krku, siedmemu som znova prestrelila guľkou hlavu, ôsmemu aj deviatemu a poslednému desiatemu som tiež prestrelila hlavu. Mierila som presne. Ani raz som neminula. Zavolala som  Liamovi, Teovi a Tomashovi a tí za minutu prišli. Zobrali telá a bez slova odišli. Chytila som sa zárubne dverí a krídla sa mi zrástli. Podišla som k chlapcovi bez ruky. Pomaly som mu odpútala ruku a druhú som mu tam priložila.

Každého som oslobodila od pút to nesympatické dievča sa vrhlo Edwardovi okolo krku. Okamžite mi prešiel po chrbte mrazivý kŕč a ani som nemihla okom a mala som krídla a čierne šaty. Moje oči zahoreli zlosťou. Moja strieborná látka v krídla automaticky zmizla ak som túžila po smrti upíra. Aj moje oči sa zmenili. Nie len čierne dúhovka ale aj čierne bielko. Padla som na kolená. Stále som si musela opakovať miluje ju! Miluje ju! Nesmiem ju zabiť! Nesmiem bol by nešťastný! Nesmiem. Cítila som ako krídla sa začali späť sťahovať, okolo seba som la iba látku. Utiekla som otvoreným oknom ešte som stihla zašepkať

„Potrebujem ľudskú minútku.“

V aute som si zobrala šaty. A utiekla späť do domu. Všetci sedeli v kreslách. Hneď ako som otvorila dvere a došla do obývačky vyskočila ku mne Esme.

„Bella, moja milovaná! Aká som šťastná, že si živá!“ pravdepodobne ma chcela objať. Ale ona si žila aj s mojim mužom, dobre vedela, že ho milujem ešte som čakala jeho deti a ani mi nemohla niečo povedať? Nemohla sa presvedčiť. Vystrčila som ruku na znamenie, že ju objať nechcem.

„Esme, Carlisle.“ Otvorila som zoznam čo mi dal Nicolas aspoň mená. Ale ich troch tam mená neboli asi toto bolo to prekvapenie.

„Alice, Jasper, Emmett a Rosalie, Tanya.“ Pozrela som sa do oči. Mojich milovaných oči. Hľadela som na neho s takou nenávisťou, že to nebolo možné. „Edward.“ Podišla som k nemu rozmýšľala som čo mám spraviť či sa mu hodiť okolo krku alebo mu jednu vraziť. Rozhodla som sa mu vraziť. Napriahla som ruku jednu mu vrazila, niečo zapukalo asi som si tú ruku aj zlomila. Moja rana ho usadila späť do kresla, keď sa postavil ako som k nemu došla. Chytila som sa za zápästie, pokrútila ním, aby sa vrátilo späť, spokojne som odkráčala ku dverám. Počula som ako sa Emmett smeje.

„Uvidíme sa v pondelok v škole ak ešte niečo tak zavolajte vás počuť budem. A ani by som sa nedivila, už sa nevrátia až moc sa boja. Takže v pondelok. Dovidenia.“ Otočila som sa a odišla. Zúrivo som naštartovala zadržiavala som slzy. Keď som  dorazila domov tak som si ani nevšimla ako je dom zariadený a bežala do spálne. Celú noc som nespala a plakal.

Ráno som sa postavila nechcela som jesť a povedala som si, že Edward budem riadne zvádzať. Dnes je dusno, teplo takže minišaty. Ja vlastne v šatníku ani nič iné nemám.

http://www.in-obleceni.cz/minisaty-s-ozdobnymi-nytky-vel-36-38-p-1279.html?cPath=11_12

Nasadla som do môjho miláčika od mojich miláčikov a išla do školy. Keď som dorazila do školy Cullenovci tam neboli. Teda neboli tam také autá aké by som im hádala, upíry majú radi rýchlu jazdu. Išla som do kancelárie. Pravdepodobne ma poznala, lebo si ma premeriavala.

„AA slečna Masenová! Vítam ťa tu! Tu máš rozvrh. Nech sa ti u nás páči.“ No to iste môj bývalý manžel chodí na tú istú školu ako ja to sa mi tu bude naozaj páčiť.

Ešte stáel tu neboli, asi? Bolo tu len strieborné volvo a červené BMW. Asi to bude ich. Ale je ich šesť tam by sa nezmestili. Asi Edward nešiel do školy, lebo ma modrinu. Zasmiala som sa. Tak melodicky ako som vedela, veľa chlapcov na mňa pozeralo. Ja som ich primrazila pohľadom skôr ako ma stihli osloviť. Prišla som do triedy na hodinu biológia, pekne dúfam, že sa nebudem nudiť. A tam sám sedel Edward. No zbohom jediný sedel sám. Učiteľ tam bol ale ešte asi hodina nezačala, podišla som k stolu učiteľa.

„Dobré ráno slečna Masenová! Vítam vás tu sadnite si k pánovi Cullenovi.“ Cullenovi? Tak si zmenil meno? Hmm zaujímavé!!

Vyvalil oči na to keď učiteľ povedal moje meno a potom keď som si k nemu sadla v tých mini šatičkách. Po hodine keď na mňa stále pozeral. Počula som ako vzdychli pár dievčat asi od úžasu. Po hodine sa mu nalepila k boku Tanya.

„Bella!“ zakričal na mňa keď som vychádzala od svojej skrinky samozrejme, že bola vedľa Edwardovej.

„Čo chceš?“ zavrčala som na neho a oči mi zase čerňali. Moja šelma si pýtala povolenie zaútočiť.

„Bella, ja.“ Asi nevedel čo povedať.

„No povieš mi to alebo mám zostarnúť?“ opýtala som sa ho otrávene.

„Bella, vieš ja som nevedel.“ Á takže nevedel. A čo?

„A čo si nevedel, že máš manželku a deti? Hm? A ty!“ pichla som mu ukazovák do hrude.

„Sa flákaš po svete namiesto toho aby si našiel svoju manželku a deti! Veľa som sa pre teba natrápila a už nebudem. Vieš aká som bola hlúpa? Nikoho som si nenašla a na rozdiel od teba! Som ti bola verná! Pamätáš?  V dobrom aj zlom. Nie asi si to nepamätáš! Odchádzam, že ja ťava som sa na toto dala. Preklínam ťa Invinia, preklínam!“ zavrčala a razila som si cestu spomedzi ľudí. Náš tichý rozhovor nezaregistroval nikto. Vďaka bohu. Keď som kráčala prázdnou chodbou, odmietla som vstúpiť do školy a tak som sedela v aute. A zabudla som. Keď sa mi obmotali paže okolo pásu  a zavreli do nejakej miestnosti so stolo a veľa máp. Zemepisný kabinet. Sakra! Edward pomaličky zamkol. Odkiaľ má do kelu kľúč! Podišiel ku mne, vysadil ma na stôl, ani som sa nebránila, keď sa moja koža dotkla tej jeho strácala som kontrolu. Rozkročil mi nohy a vsunul sa mi tam. Okamžite mi nabehli zimomriavky. Jemne ale naliehavo ma pobozkal. Bozkával ma nežne ako keby mi chcel tie roku, desaťročia, storočia vynahradiť. V mojom vnútri sa hádali dva hlasy. Jeden hovoril neho okamžite odídeme tam kde je posteľ a vynahradiť si tie roky k tomu sa pridávala aj vášeň.  Ale na druhej strane sa hádalo aj svedomie. Kričalo nech ho okamžite odtrhnem a zabijem. Všetko vyvrcholilo keď mi rukou zašiel pod šaty ale nesiahol ma nohavičky iba ma cez látku hladka.

Okamžite som zamietla druhú možnosť a konečne sa pridala do bozku. Po asi dvadsiatich minútach som sa odtrhla. Zvyk z ľudstva. Ťažko oddychoval a ja tiež. Jeho ruka bola na mojom stehne. Oprela som si čelo o to jeho. Pozerali sme si do očí. Moje museli byť znova čierno čierne ako tma. Ako noc bez hviezd. Ale to bolo určite tou vášňou.

„Vidíš. Už raz som ti povedal, že sa nemáš brániť. Iba sa ťa jemne dotýkam a ty už nevieš čo zo sebou.“ Zasmiala sa tak ako to vedel iba on.

„A teraz čo?“

„Čo?“

„Budeš ma používať iba na hranie? Alebo keď budeš mať na mňa chuť? Alebo chceš ďalšie deti? Áno veď upíry nemôžu mať deti! Ale s tým nerátaj!  Dve ti musia stačiť!“ vykríkla som sa odsotila som ho. Chce ma iba využiť!

„Bella, tak to nie...“

„Nič mi nehovor! Budeme sa iba skrývať, čo? Aby nás tvoja ženuška nevidela, proste iba dôjdeš a ja sa ti poddám, čo? S tým nerátaj! Ja hlupaňa som ti celých tristo šesťdesiat rokov verná a ty? Koľko ste spolu? Hm?“ začala som vykrikovať a búchala som mu päsťami do hrude.

„Bella! Bella! Tak to nie je!“

„Jasné ako to je?! Pamätáš? V dobrom aj zlom, v chudobe aj bohatstve, v zdraví aj chorobe! Nie nepamätáš? To bol náš svadobný sľub. Vidíš? Kde máš obrúčku? Ja ju poctivo nosím! Tak mi láskavo nenahováraj, že ma miluješ alebo čo si chcel povedať!“

„Bella! Obrúčku nosiť nemôžem! V normálnom svete mám sedemnásť!“

„Ale aj z toho by sa dalo vykrútiť! Lenže ty nechceš! Ja som ju na škole nosila! A nikto sa ma nepýtal a ak áno tak som sa vyhovorila! Lenže to by si musel chcieť!“

„Bella, ale ja...“

„Nenávidím ťa! Ale vieš čo je na mojej nenávisti najhoršie? že ťa aj tak milujem! Milujem ťa viac ako seba, ako môj život, iba naše deti sú pre mňa tak isto dôležité ako ty!“ rozplakala som sa mu na hrudi.

„Bella, milujem ťa a Tanya pre mňa nič neznamená!“

„Ale áno znamená.“ Oponovala som mu. Odtiahla som sa z milovanej náruče a zapínala gombíky na košeli.

„Miluješ ju a buď s ňou aj sa preložím na inú školu niekam inam. Milujem ťa Edward a nikdy neprestanem aj keby traktory padali. A nezabudnem na teba.“ Poklepkala som si po retiazke.

S jemným bozkom, ktorý som si dovolila mu dať na jeho roztúžené pery som odišla. Preč do lesa, potrebujem si poriadne prevetrať hlavu a to ako anjel. Nie sú tu niekde vlkolaci alebo aj démoni?

Autor: ClairdeLune (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Forbidden to Forget 26.kapitola: