Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Forbidden to Forget 29.kapitola

07.08.2009 (20:30) • ClairdeLune • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 956×

Forbidden to Forget

Zakázané zabudnúť

29.kapitola-Káždá je jedinečná

Rennesme:

Otec držal mamu na rukách a niesol k nej domov. Nemala to robiť. Teraz bude trpieť. Tanya sa držala tiež za nami. Neviem na čo. Nenápadne som ukázala Edovi na nech to zistí. Na mojom bratovi je skvelé to, že vie na čo myslím aj keď nevie čítať myšlienky ako náš otec. Sme asi nejako zázračne prepojení. Niekedy to bolo dobré ale niekedy zase nie. Niekedy ma otravoval. Ale aj cez to som ho milovala, sesterským spôsobom. Dobehli sme domov. Otec položil mamu na posteľ. Divoko sa triasla a vysoko dvíhala hrudník. Tá nová krv a ešte k tomu zaľúbená. Muselo ju to v žilách páliť, ešte v takých vyschnutých. Videla som ako sa škriabe po celom tele. Najviac srdce, chcela si ho vyškriabať. Prvý krát som videla na jej čele pot aj keď mi nemusíme mať ľudské potreby. Z jednej strany tá dokonalá blondýnka aj s čiernovláskou a z druhej ten sympatický valibuk a taký -na prvý pohľad- nebezpečný držali mamu za ruku. Otec bol tiež pri nej ale ten ďalší bloňďák, myslím, že sa volá Carlisle. A mamu ošetroval. Ale to sa nedalo vyliečiť to si musí pretrpieť.

„Takto jej nepomôžete!“

„Nessie, nepleť sa do toho!“ okríkol ma otec, no tak to drahý papá na omyle. Ja som s ňou žila tristo rokov aj medzi anjelmi.

„Na toto neexistuje liek. Buď to ukončíte a prestrelíte jej hlavu zlatou guľkou alebo ju necháte pretrpieť. A to vás upozorňujem ak spravíte prvú možnosť tak prevŕtam guľkou hlavu ja vám.“

Edward junior:

Mama to prehnala. Ale nemali ju hnevať, mali smolu. Ale teraz zbytočne trpí. A to som nechcel. Bola taká obetavá, milá a milovala nás. Bola tou najlepšou matkou pod slnkom.

Nebolo lepšej ako bola ona. Dala nám to najcennejšie čo mala. Svoju lásku. A aj keď sme ju často hnevali, milovala nás.

A keď som ju videl trpieť, bolelo ma to ešte viac. Videl som ako na mňa Nessie kývla a aj na Tanyu. To vďaka nej! Keď chcela aj ona sa nasáčkovať do domu, chytil som jej rameno a zastavil som ju. Prudko som ju otočil čelom k sebe. Pozrel som sa do tých zákerných, zlatých očí a videl som, že sa teší. To nemala robiť. Okamžite som sa prestal ovládať. Hodil som ju o najbližší strom. Ten sa pod náporom tvrdého, mramorového tela zlomil v polovici. Ten praskot museli počuť až na Floride. Moje oči nabrali čiernu farbu. Ľudskou chôdzou som došiel až ku nej. Chytil ju pod krkom a potom som sa prestal ovládať. Premenil som sa. Moje čierne krídla presne ako mojej matky a sestry nabrali čisto čierny odtieň, keďže som plánoval toho koho mám chrániť. Nevedel som sa ovládať, nechcel som sa. Bola to moja korisť! Ale aj ona musela byť v boji celkom dobrá, lebo aj ona sa začala brániť. Nebola dobrá, ale držala sa. No keď som ju ,opäť, hodil o strom vzdala to a ostala ležať, iba sa na mňa spýtavo pozerala. Vadilo mi, že v jej očiach nevidím bolesť, žiadosť o zmilovanie, iba zvedavosť.

Bol som jednoducho zabijak, nemohol som nič robiť. Ona mi skoro zabila matku!! Keď ma za rameno chytila drobná ruka mojej sestry.

„Ed, pamätaj, že naša matka je zabijak, nevychovala ťa takto, ty zabúdaš kto si! Nepodlahni!“

„Ness, ona nám skoro zabila matku a ja to mám nechať tak?“

„Áno Ed, mama by to takto chcela.“

„Ako myslíš chcela? Ona, ona, ona zomrela?!“

„NIE! Žije, ale bude ešte trpieť.“

„No vidíš a vďaka tejto Krave!“

„Ed, nezabúdaj kto si! Mama nás potrebuje!“

„Nessie, som zabijak a nič s tým nespravíš! Aj ty! Čo ty už si zmäkla? Tebe je už proti srsti zabíjať, mučiť, týrať? Nessie veď ty sama si ma to učila!“

„Ale už som prestala! Nežijem tak ako ty! Zabíjam len keď si to naozaj zaslúžim.“

„Aj tak ju raz zabijem!“ odfrkol som si a všetci stáli na terase a pozorovali nás.

„A vieš čo?! Radšej ma odstrel! Tvoja matka je najobávanejšia vrahyňa v celej histórii anjelov, démonov, vlkolakov a upírov, je taká beštiálna, že jej krutosť nemá konca kraja, vyžíva sa v týraní, tvoj brat ide po jej stopách a ty?! Máš Nessie, obrovský dar a takto ho zahadzuješ!“

„Edward III. Anthony Masen gróf Anglicka a Walesu! Toto to nezabudnem! Aj ja viem byť beštiálna.“

„Ale nehovor! Rennesme Carlie Masenová Grófka Anglicka a Walesu! Nie si zďaleka taká beštiálna na akú sa hráš!“ toto vedelo moju sestru vytočiť. Vrazila mi facku a otočila sa na opätku a chcela odísť.

„áno naša veľká Rennesme! Bojí sa ako čert kríža. Radšej odíde. Heh!“ niečo mi letelo do hlavy. Kameň.

„Ja sa nebojím!“

„Jasné, jasné.“ Zakýval som rukou.

„Fajn, zabi ju.“ Povedala Nessie úplne ľadovým tónom.

„čože?!“ okríkli ju všetci. Ja som na ňu iba vyvalil oči.

„Vidíš! Nemáš na to.“

„A prečo ma chcete zabiť?“ opýtala sa ta mrcha a postavila sa zo zeme.

„Aby si sa čudovala!“ okríkli sme ju obaja.

„Ak sa našej mame niečo stane! Tak ťa roztrhám na kúsočky, tie dám na špáratka a potom každé jedno špáratko zapichnem do zeme, oblejem vodkou...“ nestihol som dopovedať, lebo ma Nessie, prerušila.

„Vodka je dobrá, taká alpa bude stačiť, načo mrhať takým nápojom na takú mrchu?“

„Máš pravdu tak alpou a potom to všetko podpílim! Rozumieme si?“ Tanya na mňa vyvalila tie zákerne, zlaté oči a nemo prikývla. Potom sa rozutekala do lesa.

„Bože!“ povedal náš otec. Ja aj Nessie sme sa zasmiali.

„Vidíš, vidíš. Tvoja manželka  je beštiálna vrahyňa, obe tvoje deti sú zabijaci. Otec, poviem ti to na rovinu, to je na obesenie.“ Nessie sa zasmiala svojim anjelským smiechom ako aj ostatný a potom naše tváre zvážneli, mysleli sme na jedno. Naša mama alebo Bella...

Vybehli sme do jej spálne. Musel som uznať, že má vkus, ale to ona mala vždy. Spálňa bola ladená do bledo hnedej. Veľká posteľ s baldachýnom. Mama ležala na posteli a asi nechcela ukazovať svoje bolestne zvuky ale nevedela to, aj tak jej sem tam niečo uniklo. Ale držala sa statočne...

Isabella:

Bola som taká hlúpa! Načo som to robila?! Teraz tá bolesť. Ako keby mi celým telo prechádzali rozžeraveným kotúčom. Bolo to strašné, chcela som bolestné výkriky skrývať ale nešlo to. Niekedy to bolo silnejšie a niekedy slabšie. Ale aj tak to bolelo.  Trhala som plachtu pod sebou, aspoň myslím, že to bola plachta. Niečo studené ma držalo za ruku. Ale keď som sa chcela pozreť tak som   si myslela, že mi ten oheň vyletí aj z očí, alebo keď otvorím ústa tak my vylezie aj odtiaľ. Strašne ma to pálilo. Ale keď som si porovnala toto a keď som stratila Edward tak to nebolo nič. Prestalo to páliť a zmenšilo sa to na úroveň nepríjemného mraučenia. Stále som mala pred sebou svoj krátky život s Edwardom. Jeho dotyky, pery, bozky...

Nechala som sa unášať spomienkami a ticho trpela mraučenie v tele, pokiaľ neprestane...

Ale naozaj prestane?

Autor: ClairdeLune (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Forbidden to Forget 29.kapitola: