Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Grálska princezná - 5. kapitola: Hotel

14.05.2012 (19:30) • Bonnie1516 • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1760×

Edward

Jazdil som sem a tam niekoľko hodín, neustále som menil smer. Síce nás neprenasledovali, no človek si nemôže byť nikdy ničím istý, a ja som nemienil riskovať, že nás dostanú. Bella niekoľko hodín vzlykala Roze v náručí. Mrzelo ma, čo všetko musela podstúpiť, hlavne to, že stratila Charlieho. Celú cestu som mlčal, nechcel som ich rušiť. Bola to bolesť, s ktorou sa museli vysporiadať ony dve ako rodina. Plač Bellu vyčerpal až tak, že upadla do milosrdného spánku. Keď som si bol istý, že ju nezobudím tlmeným rozhovorom, prehovoril som k Roze.

„Budeme musieť zakotviť v nejakom hoteli, ale len na pár hodín, dlhšie sa nemôžeme zdržovať. Najete sa, osprchujete, možno trošku zdriemnete, potom sa poberieme ďalej. Najbližšie väčšie mesto je dvestopäťdesiat kilometrov ďaleko. Takže za štyridsaťpäť minút tam budeme.“

„V poriadku, keď tam budeme vchádzať, preber ma, prosím,“ odpovedala mi, oprela hlavu o sedačku, privrela oči a upadala do spánku.

Na chvíľu mám pokoj, budem sa musieť zamyslieť, ako postupovať ďalej. Najskôr bude nutné vymeniť auto. Ešte, že nosím hotovosť stále pri sebe. V Calgary sa stavíme tak na päť hodín, viac si nemôžeme dovoliť. Hotel vyberiem náhodne, musí byť však neustále preplnený, nesmú si nás zapamätať. A teraz auto, musí byť pohodlné, čaká nás ešte dlhá cesta, ďalej musí byť bezpečné a rýchle.

Začal som si vyratúvať v hlave autá, ktoré to spĺňajú, pár som ich musel okamžite zavrhnúť, predsa len, nesmieme byť nápadní. Vyhralo Volvo s60, no nevyhnutné sú dymové sklá, ak by náhodou svietilo slnko. Najviac som sa bál však toho, ako prijmú náš príchod. Predsa len dve storočia som sa k nim nehlásil. Nedal som o sebe vedieť ani riadok, bolo mi to zakázané. Všetky putá, ktoré som mal, museli byť pretrhnuté, to bola jediná vec, ktorá mi prekážala.

No oni boli na prvom mieste, Bella ma utvrdila, že to, čo robím, je podstatné a aj keby som mohol vrátiť čas a znovu si vybrať, kvôli nej by som si vybral rád. Obzrel som sa dozadu, jej tvár bola stále mierne červená od plaču. Vyzerala tak nevinne. Bál som sa, že po tom všetkom, čo ju čaká, bude zatrpknutá a zanevrie na svet.

Skôr, ako som sa nazdal, boli sme v meste. Myslím, že najvhodnejší hotel bude Quality Hotel Airport & Conference Centre, teraz už len zobudiť Rozu. Natiahol som ruku poza operadlo a drgol do nej. Dúfam, že nespanikári, to by mi ešte chýbalo ku šťastiu. Otvorila oči, spýtavo na mňa pozrela, prikývol som a už parkoval na hotelovom parkovisku. Roza zobrala tašky, kým ja som otvoril zadné dvere, chytil Bellu pomaly do náručia, aby sa neprebrala. Predsa len, neviem, ako by som recepčnej vysvetľoval jej plač.

Niesol som ju cez hotelovú halu až k recepcii. Fu, tak ten je ale kus, dala by som si povedať, a ako nesie to dievča. Chcela by som byť ňou. Dúfam len, že je to jeho sestra. Následne prešla pohľadom k Rozi. Bože, prišiel zájazd modelov? Alebo to majú len v rodine. Tak veľmi som chcel vybudovať múry v mysli, bolo to však nebezpečné, a tak som sa ju snažil ignorovať.

„Dobrý deň, poprosil by som trojlôžkovú izbu...“ Než som stihol dodať niečo viac, prerušila ma Roza.

„Dve izby, prosím.“ Čo sa zbláznila? Čo ak po nich pôjdu, čo ak nebudem dostatočne rýchly? Chcel som protestovať, no umlčala ma pohľadom.

Takže je nezadaný, mala by som mu dať svoje číslo. Tie jeho pevne vypracované svaly a boky, hm... sex s ním by bol úžasný. Z oplzlých myšlienok tej ženskej by sa dala poskladať celá kamasutra.

„Nech sa páči.“ Podala mi kľúče na tanieriku, z ktorého dosť nápadne trčal lístok. Tá je teda naivná, ale tak čo už, aj takí ľudia musia byť. Vzal som kľúče a pobral sa k výťahu.

Dúfam, že sa nerozbehne za nami. No tak poď, povzbudzoval som výťah. Fu! vydýchol som si vo vnútri, ešte som videl ako bola v polovici haly, keď sa zatvárali dvere, ako sa jej zbavím. Prišli sme k izbám, chcel som Bellu položiť do Rozinej izby, no pokynula mi, aby som ju zobral vedľa. Nechápal som to celé. Ale vôbec.

Zložil som Bellu na posteľ a chcel sa ísť prezliecť, no jej ruka ma zachytila. Myslel som si, že spí. Pomaly som sa otočil, prekvapilo ma, ako blízko je pri mne. Kľačala na posteli so smutným pohľadom v očiach a šepla:

„Neopúšťaj ma.“ Bez váhania som ju zobral do náručia a ľahol si s ňou na posteľ. Jednou rukou ma objala okolo pása, pritiahla sa na moju hruď, túlila sa ku mne, ako keby som bol jej záchranné koleso.

„Spi ešte, Bells, oddychuj, potrebuješ načerpať sily,“ šepol som jej nežne.

„Prečo sa to muselo stať práve mne, prečo som nemohla mať život ako všetci ostatní?“ povedala plačlivo. Trhalo mi to srdce, vidieť ju takto, no nevedel som, čo povedať, aby sa cítila lepšie. Mohol som niečo pokaziť. Preto som ju len silnejšie objal a dúfal, že pochopí, čo som tým chcel povedať. Že stojím vždy pri nej. Posledné Charlieho prianie bolo, aby som bol jej manželom. Spravím všetko pre to, aby som ho nesklamal.

Po pár minútach Bella zaspala, neviem, či nemala ostať radšej hore. Začala sa hmýriť a ja som nevedel, čo od „radosti“. Prehodila svoju odhalenú nohu cez moje boky. Čosi, nehrozí, aby si zobrala nejaké rifle, radšej mi bude spôsobovať muky. Začínal som šalieť, tak veľmi som túžil prejsť jej rukou po stehne. Drž tie ruky pri tele, Edward, dobre ti radím! okríkol som sa v duchu. Fajn, po tomto celom mi nepomôže ani dobrý psychológ.

Už som to začal predychávať, keď  jemne zavrtela panvou a ja som videl hviezdičky. Bože, pomôž mi. Počas jej spánku som len dýchal a počítal diery v strope stále dookola. Keď vstanem z postele, asi ich pôjdem zasadrovať, aby som ich už nikdy nemusel počítať.

Okolo šiestej ráno sa Bella začala preberať, ja som však nehybne ležal v nádeji, že opäť zaspí. Ešte sa mi ju nechcelo púšťať z náručia.

„Ahoj,“ povedala chrapľavým hlasom, takže mám smolu.

„Ahoj,“ odpovedal som, „nechceš sa ísť osprchovať?“ Nemo prikývla, vstala a pobrala sa do kúpeľne.

Bella

Vošla som do sprchy, vôbec som nechcela rozmýšľať nad mojou situáciou, chcela som zabudnúť. Teplá voda mi začala dopadať na telo a všetko na mňa doľahlo. Bolelo ma srdce, do očí sa mi znova nahrnuli slzy. Zviezla som sa po stene, pristála vo vani. Obtočila ruky okolo nôh. Potrebovala som zo seba dostať tú bolesť, potrebovala som byť sama. Dúfam, že sem nepríde. Dvadsať minút som strávila upokojovaním samej seba. Vyšla som zo sprchy, omotala okolo seba uterák a chcela si vytiahnuť z tašky čisté oblečenie. Ja hlupaňa som ju však zabudla v izbe, dobre, takže uterák. Pomaly som otvorila dvere, vbehla do izby a videla som, ako práve Edward zatvára tie na izbe.

„Kto to bol?“ spýtala som sa zvedavo.

„Recepčná, doniesla nám raňajky,“ odpovedal. Recepčná a raňajky, to mi nešlo dohromady, no čo, dnes je už všetko možné. Zobrala som rýchlo tašku a išla sa prezliecť do kúpeľne. Nech som sa v nej prehrabovala akokoľvek, našla som tam len šaty a nočné košieľky, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani v striptízovom klube. Roza sa asi pomiatla. Nakoniec som to vzdala, zavrela oči a povedala si: „Čo prvé schytím, to si oblečiem.“ Zašmátrala som rukou a vytiahla, krátke červené šaty cez krk s výstrihom do véčka. Pod prsiami tvarované stuhou, ktorá sa viazala na chrbte, odtiaľ voľne spustené. „Lepšie“ som si už asi vybrať ani nemohla. Obliekla som si ich. Ešte som vytiahla čierne balerínky, na opätky by ma nikto nedostal, príšerne ma z nich bolia špičky chodidiel. Vyšla som aj s taškou von, Edward stál ku mne chrbtom, tak som ho jemne poklepkala po pleci. Otočil sa, vyvalil oči, no nič nepovedal. Čo to má znamenať?

„Najedz sa, prosím, potom budeme musieť vyraziť.“ S týmito slovami odstúpil od stolu, na ktorom ležali moje raňajky. Fajn, tak poďme na to, milujem volské oko a opečenú slaninu, toho by som vedela zjesť aj na kilá. Zapila som to čučoriedkovým džúsom. Vstala som od stola, otočila sa a videla Edwarda stojaceho pri dverách s taškami. Prečo sa tak ponáhľa, striasli sme ich, či sa mýlim?

„Musíme sa ponáhľať, chcem, aby ste boli už v bezpečí.“ Tak to všetko vysvetľuje.

„Musím sa však zbaviť tej sprostej recepčnej, uzmyslela si, že ma zvedie a ja už neviem ako jej vysvetliť, že o ňu nemám záujem.“ Prosím, to si snáď robí srandu. Tá čúza si ho chce nárokovať? Tak to teda pŕŕ, bola som vytočená až do vývrtky.

„Tak poďme na to,“ povedala som a zdrapila Edwarda za ruku. Bol celkom vyhúkaný, chudák, ale tak čo už . Prišli sme k výťahu a skôr, ako sme doňho vstúpili, spýtala som sa: „Je recepčná dole?“ Len zmätene prikývol. Fajn, takže zahajujem plán eliminácia. Hneď, ako sa zavreli dvere výťahu, chytila som tašky, ktoré držal v rukách a pustila ich na zem. Edwardovi to evidentne v hlave šrotovalo. Čo sa bude chudáčik trápiť, pomôžme mu, potrebuje sa jej zbaviť? Pomôžem mu!

Podišla som k nemu, chytila lem košele, vsunula pod ňu ruku a začala som obkresľovať svaly na bruchu. Cítila som, ako stuhol, musel byť v šoku. Druhú ruku som priložila na jeho rozkrok a jemne som zakrúžila palcom. Pri uchu sa mi ozvalo vrčanie, ja som však pritvrdila, rýchlo som rozopla zips, vbehla mu rukou dnu, no to už som bola nalepená na stene výťahu. Nohy som mu obtočila okolo pásu, jazykom som mu dorážala na pery, až kým sa nepootvorili a ja som mohla vkĺznuť do sladkých úst. Práve vtedy zastal výťah na prízemí a otvorili sa dvere. Nohy som spustila na zem, odstúpila od Edwarda, napravila šaty, zobrala tašky. Vyzeral, že nie je schopný sa pohnúť. Chudáčik. Strčila som mu teda ruku do zadného vrecka na rifliach a jemne potľapkala. Potriasol hlavou a automaticky mi omotal ruku okolo pása, v takomto spojení sme sa pobrali k recepcii. Bola som si istá, že tá čúza nás videla, lebo jej išli oči vypadnúť z jamôk a dosť slušne penila. Nemá siahať na to, čo nie je jej!

Autor: Bonnie1516 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Grálska princezná - 5. kapitola: Hotel: