Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Grazie mille Volterra - 14. kapitola

19.09.2009 (18:15) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2960×

14. kapitola

Bella

Do plesu zostávali už len dva dni a ja som sa naň prekvapujúco tešila. Ešte pred dvoma týždňami som sa bála, že sa tam strápnim, proste, že niekomu stúpim pri tancovaní na nohu alebo niečo podobné. Avšak pod Damianovým vedením som sa naučila celkom obstojne tancovať. Odkedy som ho pred necelými dvoma týždňami poprosila, aby mi pomohol, vypĺňali sme si každú noc tancom. Bolo krásne byť v Damianovom náručí a nechať sa viesť. Bolo to krásne, až na jednu maličkosť. Vždy, keď ma Damian chytil a začali sme tancovať, v hlave sa mi vynorila spomienka na ples na strednej škole a Edwardovu náruč. Prvý krát, keď sa tá spomienka objavila som sa skoro položila, no po pár dňoch som ju už vedela potlačiť do úzadia svojej mysle a venovala som sa len Damianovi. Keď som bola s Damianom, bolo jednoduchšie potlačiť všetky spomienky do úzadia, avšak vždy keď som bola sama, tak ma tieto spomienky prepadávali so zničujúcou pravidelnosťou. Tie isté obrazy, stále dookola. Nevedela som zabudnúť, nechcela som zabudnúť. Spomenula som si na jeden citát, ktorý mi nedávno povedal Damian: Sú slová, ktoré ťažko vyslovíme, sú ľudia, ktorých ťažko opúšťame, sú chvíle, na ktoré ťažko zabúdame, sú lásky, ktoré nikdy nezískame, ale život je predsa krásny, a preto žime ďalej. Teraz som už chápala, čo tým chcel povedať. Nikdy nezabudnem, ale musím žiť ďalej a Damian mi v tom pomôže.

Vyrušilo ma klopanie.

„Bella, už si hotová?“ ozvalo sa zpoza dverí.

Do kelu. Jane. Úplne som na to zabudla. Dnes máme ísť spolu nakupovať.

„Hneď to bude, daj mi minútu,“ zakričala som a súčastne som sa pokúšala nájsť v skrini niečo na seba. Vytiahla som svoje obľúbené rifle a tričko. Ani nie za minútu som bola prezlečená. Prehodila som na seba ešte plášť a otvorila som dvere.

„No hurá. Tebe to ale trvalo.“ povedala a prezrela si ma od hora dole. Potom sa zamračila.

„Čo je? Niečo sa ti nepáči?“ opýtala som sa.

„To nemyslíš vážne. To čo máš na sebe?!“

Rýchlo som sa prebehla očami. Rifle som mala, tričko tiež aj tenisky. Nezabudla som na nič. O čo jej ide? Nechápavo som sa na ňu pozrela. To ma však už vtiahla naspäť do izby, zabuchla dvere a začala sa mi prehrabávať v skrini.

„Môžeš mi vysvetliť o čo ide?“ vybafla som na ňu.

„Dnes ideme nakupovať večerné šaty, hádam si nechcela ísť v rifliach?!“ povedala pohoršene a ďalej sa prehrabávala v skrini.

Stále som nechápala o čo jej ide. Skoro vždy chodím na nákupy v rifliach.

„No a? Veď nás aj tak vo všetkých obchodoch vo Volterre poznajú.“

„Mám to,“ skríkla Jane a hnala sa ku mne.

„Obleč si toto,“ povedala a podala mi tyrkysovo modré saténové šaty. Boli na hrubšie ramienka, s hlbokým výstrihom.

„Ešte si mi neodpovedala na moju otázku. Načo toľká paráda?“

„Bella, ale my dnes nebude nakupovať vo Volterre.“

„A kde?“

„To je prekvapenie.“

Pozrela som sa na ňu. Škerila sa od ucha k uchu. Fajn, takže to z nej asi nedostanem. Mykla som plecami a pobrala sa do kúpeľne prezliecť. Ani nie o desať minúť sme vyrážali z Volterry. Ja, Jane, Heidi a Leo - náš šofér.  Jeden z mála ľudí vo Volterre. Ani po hodine som nebola o nič múdrejšia kam ideme. Dosť ma to štvalo. Po dvoch hodinách sme minuli tabuľu s nápisom Miláno. Jasné, že mi to skôr nedošlo. Kde sa dá lepšie nakúpiť ako v Miláne – v mekke módy. Hneď sa mi zlepšila nálada. Dokonca som sa na tie nákupy aj tešila.

Šofér nás zaviezol na parkovisko. Našťastie dnes bolo zamračené a tak sme sa mohli pokojne prechádzať po meste. Vystúpili sme z auta a Jane s Heidi sa vybrali smerom k nejakej ulici. Vydala som sa za nimi. Na jednom z domov som si všimla nápis – Via della Spiga. Potom som vnímala už len nápisy na obchodoch – Gucci, Versace, Dior a mnoho ďalších. Chodili sme z jedného obchodu do druhého. Všade na nás pozerali ako na zjavenie. Tri prekrásne bytosti sa ťažko dali prehliadnuť. Po pár hodinách sme už boli riadne obvešané taškami, no stále som nemala kúpené šaty na ples. Už som bola zúfalá, lebo žiadne sa mi nepáčili. Jane navhla, nech zanesieme tašky do auta a potom môžeme ďalej nakupovať. Tašky sme dali do kufra a vydali sa ďalej ulicami Milána. Ani som si nestihla všimnúť ako, ale zrazu sme stáli pred nejakým starým domom. Na zvončeku bolo meno Alessandro Russo. Heidi s Jane sa tajomne usmievali. Zmetene som hľadela raz na jednu, potom na druhú. Čo sa tu deje a kto to je? To už Jane s Heidi nevydržali a začali sa smiať. Keď sa trochu ukľudnili, podišla ku mne Heidi a chytila ma za ruku.

„Vieš Bella, máme ťa obe veľmi radi, ako vlastnú sestru. Preto sme ti chceli dať nejaký darček. Dlho sme rozmýšlali nad tým, čo by to mohlo byť, až sa naskytla táto príležitosť. Ale najprv ťa s niekým zoznámime,“ povedala Heidi.

Stále som netušila o čo ide a tak som len prikývla. Jane zazvonila na zvonček. Chvílu bolo ticho a potom sa ozval mužský hlas.

„Prosím.“

„Ahoj Alessandro, tu je Jane, môžeš nám otvoriť?“

„Jasné, už na vás čakám. Poďte hore.“

Ozval sa zvuk elektrického otvárania dverí a my sme vstúpili dnu. Vnútri to vyzeralo ako nejaký krajčírsky salón. Všade bolo mnoho balov rôznych látok. Napravo stál stojan, na ktorom boli stovky prekrásnych šiat. Ako som sa obzerala dookola, všimla som si, že do miestnosti vstúpil akýsi muž. Podľa pachu to bol jednoznačne upír. Bol menší, chudý, tmavovlasí. Vlasy mal vzadu stiahnuté do copu. Oči mal zvláštnej fialkovej farby, presne ako Heidi. Samozrejme modré kontaktné šošovky. Podišiel k Jane a schoval ju do svojho náručia.

„Rád ťa zas vidím Jane.“

„Aj ja teba Alessandro.“

Potom podišiel k Heidi a scéna sa zopakovala. Vtedy si všimol mňa.

„Ty budeš Bella, však?“

Len som prikývla a on pokračoval.

„Ja som Alessandro.“ predstavil sa a podal mi ruku.

„Teší ma,“ povedala som a potriasla mu rukou.

„Budú sa na tebe nádherne vynímať,“ zhodnotil a ja som znovu len nechápavo hľadela. Vôbec som netušila o čo sa jedná. Vtedy si všimol môjho zmeteného výrazu. Pozrel sa na Jane.

„Ona o ničom nevie?“

Jane sa škerila od ucha k uchu.

„Nie, malo to byť prekvapenie.“

„Aha, už mi je to jasné. No dobre, poďte teda za mnou, nech si môže Bella to prekvapenie vychutnať.“

Viedol nás po schodoch hore do nejakej miestnosti. Uprostred bol podstavec a oproti nemu velikánske zrkadlo. Pri stene bola veľká sedačka s konferenčným stolíkom. Napravo bol ešte paraván. Vyzeralo to ako skúšobná kabínka, len vo väčšom. Môj pohľad sa zastavil na jedinej figuríne v miestnosti. Boli na nej neskutočne nádherné šaty. Boli tmavomodré a celé boli posiate snáď tisíckami drobných kamienkov. Vyzerali ako nočná obloha posiata žiariacimi hviezdami. Zaväzovali sa vzadu okolo krku, vpredu bol hlboký výstrih, no vzadu ešte hlbší. Strihané boli tak, aby dokonale zvýrazňovali ženskú postavu. Okolo celého tela boli obtiahnuté, akurát dole sa trochu rozširovali. Boli to presne také šaty, pod ktoré si nemôžete dať žiadnu spodnú bielizeň. Nemohla som sa na ne vynadívať.

„Sú prekrásne však?“ opýtala sa ma Heidi.

Len som mlčky prikývla a stále som na ne hľadela.

„Bella, to je náš darček pre teba. Sú to tvoje šaty na ples,“ zašepkala Heidi a ja som zostala stáť s otvorenými ústami.

Čo táto dokonalosť, toto umelecké dielo je moje? Neverím. Podišla som bližšie a so všetkou opatrnosťou, tak aby som im nijak neublížila, som jemne rukami prechádzala po tej nádhere. Stále som tomu nemohla uveriť. Otočila som sa a pozrela sa na Heidi s Jane, ktoré asi čakali na nejakú reakciu. Rozbehla som sa a obidve ich objala.

„Ďakujem, ďakujem, sú prekrásne. To si ani nezaslúžim. Ako ich vôbec môžem prijať?“

Keby môžem, tak sa teraz od šťastia rozplačem. Nemohla som si želať lepšie kamarátky ako boli oni dve.

„Bella, choď si ich vyskúšať. Chceme vidieť, či ti sedia.“

Jane ma odtiahla za paraván a Heidi zatiaľ doniesla tú nádheru. Potom mi ich spoločnými silami pomohli obliecť. Keď ma odviedli pri zrkadlo, vôbec som nespoznávala tú prenádhernú bytosť. Toto mám byť ja? Jane s Heidi sa dohadovali ako ma učesú a namaľujú, no ja som ich skoro vôbec nevnímala. Dívala som sa do zrkadla, hľadiac na osobu v ňom. Spomenula som si na Edwarda. Akoby sa zatváril, keby ma takto videl? Páčila by som sa mu? Potriasla som hlavou a zahnala tie myšlienky do úzadia. Hlavne nech sa páčim Damianovi.

Asi po hodine sme sa rozlúčili s Alessandrom. Ešte sme sa dohodli, že sa niekedy určite zastavíme a vybrali sme sa pohľadať nejaké topánky a doplnky ku šatám.

Do Volterry sme sa vrátili až o pol noci. Cestou mi ešte Jane prezradila, že tie kamienky na šatách sú skutočné diamanty. Vôbec ma nechcela počúvať, keď som jej hovorila, že také drahé šaty nemôžem prijať. Ako si môžem dať na seba niečo, za čo by som kúpila celý Forks. Celú cestu ma potom presviedčali, že Volturiovci majú toľko peňazí, že ich za celú svoju existenciu nedokážu minúť. Po hodine presviedčania som povolila.

Keď som prišla do izby, moje tašky z nákupov, už boli dnu. Vyvalila som sa na pohovku. My upíri sme sa síce nemohli unaviť, ale dnes som cítila, že potrebujem oddych. S Damianom sme sa dohodli, že dnes tancovanie vynecháme. Takže som mala čas len sama pre seba. Po chvíli som vstala a v kúpeľmi som si napustila do vane vodu. Vyzliekla som sa a ponorila sa do horúcej vody. Okolo mňa sa šírila úžasná jahodová vôňa peny do kúpeľa. Zavrela som oči a nechala sa unášať predstavami o plese. Strašne som sa tešila.

Keby som vtedy vedela, koho tam stretnem, tak by som si našla milión výhovoriek, prečo tam neísť. Alebo ani nie?

Zhrnutie

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Grazie mille Volterra - 14. kapitola: