Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Grazie mille Volterra - 17. kapitola

28.09.2009 (13:30) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2765×

17. kapitola

Bella

Každým krokom, ktorým sme sa blížili k hlavnej sále sa ma zmocňoval väčší a väčší strach. Bála som sa každej maličkosti, že sa potknem, spadnem, že poviem niečo zle a kopu ďalších iných vecí, ktoré by sa mi mohli stať. Damian asi vycítil moje obavy, lebo tesne pred vstupom do sály zastal. Prstom mi nadvihol hlavu tak, že sme si pozerali do očí.

„Bella, neboj sa. Všetko bude v poriadku. Som tu s tebou.“ zašepkal a pobozkal ma na pery.

Bol to len taký jemný bozk ako pohľadenie motýlich krídel, ale stačil na to, aby ma trochu ukľudnil. Damian ma chytil za ruku a otvoril dvere. Pomalým krokom sme sa vybrali k Arovi. Celý čas sa sálou ozývalo šeptanie, no jediné, na čo som dokázala myslieť bolo, aby som sa niekde nezakoptala. Sústredila som sa na jeden bod, ktorý som si vyhliadla na stene za Arom a ten som hypnotizovala. Pohľad som dokázala odvrátiť až keď sme stáli vedľa Ara. Podala som mu ruku a on sa na mňa povzbudzujúco usmial. Otočila som sa a Aro sa ujal slova.

„Vážené dámy a páni, dovoľte, aby som vám predstavil nového člena našej gardy. Isabellu Volturi.“

Ako ma predstavil, sálou sa rozozvučal obrovský potlesk. Konečne som sa trochu uvoľnila a očami blúdila po sále. Bolo tu toľko rôznych tvárí. Zrazu moje uši zaznamenali vrčanie. Tiché, sotva ho bolo počuť. Niečo ma donútilo otočiť hlavu smerom odkiaľ vychádzalo. Ako som sa otočila, úplne som ztuhla. Dívala som sa do tých najkrajších očí na svete. Očí, ktoré som tak veľmi milovala. Prečo? Prečo práve teraz? Skoro zacelená diera v mojom srdci sa otvorila a ja som myslela, že ma pohltí nekonečný oheň bolesti. Bolesť mi vystrelovala od srdca do celého tela a ja som sa nemohla ani pohnúť. Tak som tam len stála a hľadela do jeho zlatých očí. Vtedy som pochopila, že aj keď som si celý čas nahovárala, že ho už nemilujem, opak bol pravdou. Tá láska tu stále bola a ja sa jej pravdepodobne nikdy nezbavím. Nehľadiac na to ako veľmi mi ublížil, ani na to ako neskutočne to bolí, dokonca ani na to, že je tu prítomná aj iná láska, láska k Damianovi, nehľadiac na toto všetko, Edwarda stále milujem.

Vtedy mi niekto stisol ruku a ja som sa dostala spod toho hypnotického pohľadu. Otočila som hlavu k pôvodcovi tohto vyrušenia a pohliadla do očí, tiež zlatých a tiež tak milovaných. Damianových. Bili sa vo mne dve bytosti. Jedna preklínala toto vyrušenie, no druhá mu bola vďačná. Nevedela som na stranu ktorej sa mám prikloniť. Nevedela som už vôbec nič. Nič už nedávalo zmysel. V tom sa ku mne naklonil Damian.

„Bella prepáč, nevedel som o tom,“ zašepkal skormútene.

Nedalo mi to a tak som sa mu znovu pozrela do očí. V jeho očiach bol smútok. Prečo smútok? On za to nemôže. Vlastne nikto za to nemôže. Je to len moja vec a tak a s tým musím popasovať sama.

„Nemôžeš za to,“ zašepkala som tak, aby to nikto nepočul.

„Si v poriadku?“

Čo mu mám povedať? Že ma pohlcuje bolesť tak veľká, že ju pravdepodobne nedokážem zniesť? Že keby môžem plakať, tak mi už po tvári tečú potoky sĺz? Toto mu mám povedať a vidieť ešte väčší smútok v jeho očiach? Nie. Zhlboka som sa nadýchla, aby som prehlušila tú bolesť, ktorá ma zožierala.

„Áno. Zvládnem to,“ vydýchla som.

Nechcela som aby bol smutný, ani aby sa kvôli mne trápil. Tak som sa pokúsila nadvihnúť kútiky úst a vyčarovať na mojej tvári niečo ako úsmev. Zdalo sa mi, že to celkom zabralo, lebo sa aj Damian trochu pousmial.

Potlesk utíchol a Aro pokračoval.

„Teraz nám Isabella s Damianom zatancujú úvodný tanec. Potom sa môžete pridať všetci. Prajem Vám príjemnú zábavu!“

Spolu s Damianom sme sa presunuli na parket. Spočiatku som si vôbec nebola istá, že dokážem urobiť vôbec nejaký krok a nie to ešte tancovať, avšak Damian držal moju ruku pevne a viedol ma. Neodpustila som si jeden malý pohľad k Edwardovi. Až teraz som si všimla, že sú tam všetci. Celá rodina. Uprostred parketu sme sa zastavili, otočila som sa k Damianovi a on ma vzal do náručia. Pohliadla som do Damianových očí, lebo len on ma mohol teraz udržať v celosti. On bol moja istota. Začala hrať hudba a ja som sa k nemu primkla ešte bližšie. Urobili sme prvý krok a ja som sa snažila myslieť na to, že sme v Damianovej izbe a znovu tancujeme len tak pre radosť. Boli sme tam len my dvaja a nikto iný. Žiadny ples, žiadny Cullenovci, žiaden Edward. Len ja a Damian.

Zrazu som si uvedomila, že už netancujeme. Damian ma držal za ruku a ťahal ma preč z parketu. Nechápajúco som sa na neho pozrela. On si to však nevšímal a ďalej ma viedol ku skupinke stojacej obďaleč. Zastavil sa až keď sme stáli pri malej skupinke. Bol to muž so ženou. Muž bol vysoký skoro ako Damian. Mal tmavé nakrátko ostrihané vlasy. Vekovo by som ho tipla tak na tridsať rokov. K nemu sa vynula žena približne rovnakého veku. Bola veľmi krásna. Hrdzavé vlasy mala upravené do zložitého účesu.

„Damian, rád ťa znovu vidím,“ povedal ten muž.

„Aj ja teba Peter,“ povedal Damian a otočil sa ku mne.

„Bella, dovoľ aby so ti predstavil mojho veľmi dobrého priateľa. To je Peter, kedysi patril k nám, no potom sa rozhodol ísť vlastnou cestou. Tá kráska vedľa neho je jeho žena Anette.“

Potom sa otočil naspäť k Peterovi a pokračoval: „Peter, Anette, toto je Bella, žena, ktorá mi vzala srdce.

„Rada vás spoznávam.“

„Aj ja rád spoznávam ženu, ktorá si dokázala Damiana omotať okolo prsta.“

Peter s Anette boli príjemný spoločníci. Peter pochádzal zo Slovenska. Vôbec som nevedela kde to je a tak mi Damian vysvetlil, že je to malá krajina v strede Európy. Anette pochádzala z Francúzska. Ako som z rozhovoru pochopila, Peter odišiel od Volturiovcov kvôli Anette. Rozprávali sme sa asi pol hodinu.

Potom ma Damian postupne predstavil skoro všetkým v sále. Skoro všetkým. Jednej skupinke sa stále vyhýbal. Bolo mi jasné prečo. Sama som si nebola istá, či sa chcem s nimi stretnúť. Veľmi mi všetci svojím odchodom ublížili a hlavne on. Dokážem sa cez to preniesť aspoň natoľko, aby som sa s nimi išla pozdraviť? Predsa len boli mi istý čas ako rodina. Jemne som naklonila hlavu, aby som sa na nich mohla pozrieť. Najviac ma šokovala Alice. Pozerala sa na mňa a v tvári mala bolestivý výraz. Rovnaký výraz mal aj Jasper, samozrejme všetko prežíval s ňou. Pochopila som. Alice si všimla, že sa im vyhýbam. Ach moja sestrička, tak veľmi mi chýbala.

Práve ma Damian chcel odtiahnuť znovu k nejakej skupinke, keď som ho zastavila. Nechápajúco na mňa zostal pozerať. Vedela som, že sa mu to nebude páčiť, ale čo už.

„Čo sa deje Bella?“

Zhlboka som sa nadýchla, aby som mu mohla odpovedať. Už som si bola na sto percent istá čo chcem.

„Damian, vieš...ja....chcem sa s nimi pozdraviť.“

A je to vonku. Damianov nechápajúci výraz sa zmenil na nahnevaný. Čakala som to.

„Bella, si si istá? Po tom všetkom?“

Bola som si istá, tak ako ešte nikdy. Chcela som sa s nimi stretnúť, všetkých ich objať. Zistiť ako sa majú. Doteraz som si to tak neuvedomovala, ale strašne mi chýbali. Všetci, dokonca aj Rosalie. Už mi nezáležalo na tom, že ma opustili, bolo mi to jedno. Pozrela som sa smerom k nim, usmiala sa a pozrela naspäť na Damiana.

„Áno Damian, som si istá. Ideme,“ povedala som a už som ho ťahala smerom ku Cullenovcom.

Ako si Alice všimla, že ideme k nim, rozžiarila sa ako slniečko. Boli sme od nich asi päť metrov, keď to Alice už nevydržala, prekonala vzdialenosť, ktorá nás delila a prudko ma objala.  Pustila som Damianovu ruku a objatie jej vrátila. Takto to bolo správne. Cítila som, ako keby sa mi tá diera v srdci znovu na chvíľu zacelila. Aj keď odídu a mňa to bude bolieť viac ako doteraz, ísť za nimi bolo to najlepšie rozhodnutie.

ZHRNUTIE

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Grazie mille Volterra - 17. kapitola: