Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Grazie mille Volterra - 22. kapitola

15.10.2009 (21:00) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 3891×

22. kapitola

Damian

Aro ma zdržal vyše troch hodín. Nastali nejaké problémy s novorodenými vo Francúzsku, tak  bolo potrebné rozhodnúť, čo s tým spravíme. Keď som sa vrátil naspäť do sály, očami som hľadal Bellu. Nikde som ju nevidel a tak som zamieril ku Cullenovcom. Prekvapilo ma, že tam stáli už len piati. Chýbala tá malá čiernovláska a Edward. Neviem prečo, ale začal som mať z toho zlý pocit. Keď som k nim podišiel všetci mali taký zvláštny výraz. Povedal by som, že bolestivý. Môj zlý pocit sa ešte prehĺbil. Podišiel som ku Carlislovi.

„Carlisle, nevieš kde je Bella?“

„Neviem,“ povedal, ale ja som mal pocit, že ma klame.

Vytáčalo ma to.

„Ako to, že nevieš? Naposledy bola s vami!“ skríkol som už nahnevane.

„Bola, ale potom odišla zo sály a už sa nevrátila.“

Stále som mal pocit, že mi nehovorí všetko. K tomu pocitu dopomáhalo aj to, že som nikde nevidel Edwarda. Už som vedel, že on sa jej nehodlá vzdať a taktiež, že Bella ho stále miluje. Síce miluje aj mňa, ale čo ak? Nechal som Carlisla Carlislom a rozbehol sa von zo sály. Moje srdce zvierala úzkosť. Čo ak sa rozhodla pre neho? Čo ak sa k nemu vráti? Ako to zvládnem? Predstava, že by ma Bella mohla opustiť, ma privádzala do šialenstva. Nevedel som si už predstaviť život bez nej. Bola pre mňa všetkým.

Nevedel som kde ju mám hľadať. Volterra bola veľká a ona mohla byť kdekoľvek. Stále som bežal chodbami snažiac sa zachytiť jej vôňu. Ako som sa blížil k jej izbe, tak sa vôňa zintenzívnila. Bolo to logické, predsa len to bola jej izba. Zachytil som však aj vôňu iného upíra. Bolo ťažké ju zaradiť. Vo Volterre bolo teraz množstvo upírov a tak tá voňa mohla patriť komukoľvek. Pri dverách som sa zastavil. Nebolo z nej počuť žiadny zvuk, žiadny pohyb. Už som sa chcel rozbehnúť ďalej, keď ma niečo prinútilo otvoriť dvere a vojsť dnu.

Ako som už vedel, dnu nikto nebol, ale môj pohľad pritiahol písací stôl. Bol na ňom položený nejaký list. V tom okamihu ma napadlo, že Bella odišla a nechala tu list na rozlúčku. Pocítil som neskutočnú bolesť. Pomalými krokmi som sa vybral ku stolu. Chytil som list do ruky. Oči mi padli na podpis na ňom. Edward. Takže nie je od Belly. Už mi bolo jasné komu patrila tá druhá vôňa. Zo srdca mi spadol pomyselný kameň a bolesť ustúpila. Vedel som, že by som ten dopis nemal čítať, no oči ma neposlúchli. Keď som došiel na koniec, pocítil som množtvo vecí naraz. Šok, nádej, lásku. Síce som nechápal, čo sa odohralo v tejto izbe, ale už som vedel, komu dala Bella prednosť. Pocit šťastia a úľavy ma na chvíľu úplne pohltil. Ona sa rozhodla zostať so mnou. Miluje ma, musí ma milovať, keď sa takto rozhodla. Musím ju nájsť. Položil som list naspäť na stôl. Najprv ma napadlo, že ho zničím. Už len preto, že je od neho, ale Bella sa predsa rozhodla zostať so mnou a tak som ho nechal ležať na stole.

Ale kde ju mám hľadať? Pochybujem, že sa vrátila naspäť do sály. Neviem čo ma viedlo práve do tej izby, ale pri dverách som už vedel, že som správne. Neviem, prečo si vybrala práve moju izbu. No viac som sa nad tým nezamýšlal, lebo som začul z izby vzlyky. Na nič som nečakal a vošiel som dnu. Bella ležala na mojej posteli a jej telo sa otriasalo hlbokými vzlykmi. Ešte nikdy som ju nevidel v takomto stave. Rýchlo som podišiel k posteli a vzal ju do náručia.

„Pšššš láska, to bude dobré,“ ukľudňoval som ju.

Síce som netušil prečo vzlyká, no vlastne trochu tušil, ale nechal som to tak. Môžeme sa o tom porozprávať neskôr. Bella ma objala a držala tak ako by ma už nikdy nechcela pustiť.

„Prosím, drž ma. Prosím,“ vzlykala.

„Som pri tebe láska, držím ťa,“ zašepkal som.

Neviem ako dlho sme takto boli. Asi dosť dlho, lebo cez okno bolo vidieť, že už je deň. Bella sa už trochu ukľudnila, no ešte stále vzlykala. Už to však neboli také bolestivé vzlyky. Trvalo ešte nejaký čas, kým sa ukľudnila úplne. Odrazu zdvihla hlavu a pozrela mi do očí. Mala v nich vpísanú ohromnú bolesť.

„Ďakujem, že si bol so mnou,“ zašepkala.

Nechcel som s tým začínať, no nedalo mi to.

„Bella, láska, povieš mi čo sa stalo?“

Zatvorila oči s bolestivým výrazom v tvári. Sakra nemal som s tým začínať.

„Láska, ak nechceš, nemusíme o tom hovoriť.“

Otvorila oči. Ten bolestivý výraz sa zmiernil a ona sa zhlboka nadýchla.

„Nie, ja chcem o tom hovoriť. Potrebujem o tom hovoriť. On...Edward...odišiel. Ja...poslala som ho preč. Navždy. Je to tak...lepšie,“ posledné slová už znova vzlykala.

Tentokrát to však netrvalo tak dlho. Prekvapivo to trvalo len pár minút, kým sa znovu ako tak ukľudnila. Sedeli sme v objatí, keď sa odrazu odo mňa odtiahla. Síce len toľko, aby sa mi mohla pozrieť do očí, ale aj tak mi to vadilo.

„Milujem ťa,“ zašepkala a priblížila sa k mojim perám.

Keď sa naše pery dotkli, bolo to ako výbuch. Nikdy sme sa takto nebozkávali. S takou vášňou. Naše jazyky sa medzi sebou prepletali.  Postupne náš bozk prešiel do nežnejšieho. Naposledy som ju jemne pobozkal a odtiahol som sa. Chvíľu mi Bella ešte ležala v náručí, no potom sa zdvihla.

„Mala by som ísť do svojej izby. Potrebujem sa dať do poriadku.“

Pozrel som sa na ňu. Oblečenie mala celé pokrčené, vlasy rozstrapatené. Vstal som.

„Idem s tebou.“

Sklopila oči k zemi a zhlboka sa nadýchla.

„Damian, ja by som chcela byť chvíľu sama,“ zašepkala.

Síce sa mi to nepáčilo, ale dobre. Podišiel som k nej a objal ju.

„Dobre láska. Milujem ťa,“ zašepkal som jej do vlasov.

„Aj ja teba,“ povedala a ja som už len hľadel na dvere, ktoré sa za ňou zatvorili.

Vtedy ma napadlo, že som sa jej zabudol opýtať, čo sa stalo s Edwardom v jej izbe. Nevadí, veď máme na to celú večnosť. Večnosť s Bellou. Ako krásne to znelo. Ja, Bella a večnosť. Spolu. Zabudol som na to, čo som sa jej chcel opýtať a nechal som sa opájať svojim šťastím.

Bella

Strašne to bolelo. Moje telo sa rozpadalo na malé kúsočky a ja som nevedela ako to zastaviť. Vzlykala som a nechávala sa pohltiť tou neskutočnou bolesťou. Po dlhom čase som si úprimne želala, aby som dokázala plakať. Plač bol taký oslobodzujúci. No ja som plakať už nemohla a tak som len vzlykala. Počula som, ako sa otvorili dvere izby. Dúfala som, že príde. Tak strašne som v to verila. Len on dokáže, aby sa moje telo a hlavne moje srdce úplne nerozpadlo. Objali ma jeho mocné paže.

„Pšššš láska, to bude dobré,“ povedal.

Objala som ho a držala sa ho ako kliešť. Potrebovala som ho ako ešte nikdy. Potrebovala som, aby ma držal.

„Prosím, drž ma. Prosím.“

„Som pri tebe láska, držím ťa,“ zašepkal.

Bolesť ustupovala strašne pomaly. Damian bol pre mňa ako záchranné laho hodené topiacemu sa. Len vďaka nemu som sa pomaly zbavovala tej bolesti, ktorá ma vnútri rozožrala ako kyselina.  Poleptané časti sa pomaly hojili, no vo vnútri stále zostávala veľká diera. Diera, ktorá sa už nikdy nezahojí. Diera, ktorá sa už naveky stane mojou súčasťou. Dostať zo seba všetku tú bolesť trvalo dlhšie ako som čakala. Ale nakoniec som cítila už len práznotu. Moje vzlyky úplne ustali a ja som bola schopná konečne sa pozrieť na Damiana. Chcela som niečo povedať, niečo zmysluplné, ako vďaku za to, že tu bol so mnou. Avšak nič zmysluplné ma nenapadlo a tak som len zašepkala: „Ďakujem, že si bol so mnou.“

„Bella, láska, povieš mi čo sa stalo?“ opýtal sa po chvíli.

Znovu sa mi v hlave odohrala tá rozlúčka s Edwardom. Znovu to zabolelo. Zatvorila som oči a dúfala, že by mi to mohlo pomôcť od tej bolesti.

„Láska, ak nechceš, nemusíme o tom hovoriť.“

Nehovoriť o tom. Aká lákavá predstava. Lákavá, ale nemožná. Musela som mu to povedať. Musí sa dozvedieť, že som sa rozhodla s ním zostať. Otvorila som oči a pokúsila sa prekonať tú bolesť. Zhlboka som sa nadýchla a bolesť trochu ustúpila.

„Nie, ja chcem o tom hovoriť. Potrebujem o tom hovoriť. On...Edward...odišiel. Ja...poslala som ho preč. Navždy. Je to tak...lepšie.“

Znovu som sa rozvzlykala. No tentokrát som sa dokázala spamätať oveľa skôr. Asi to bolo preto, že som potrebovala Damianovi niečo povedať. Trochu som sa odtiahla, aby som sa mu mohla pozrieť do očí.

„Milujem ťa,“ zašepkala som a priblížila som sa k jeho perám.

Chcela som to spraviť. Musela som to spraviť. Pre neho, pre mňa, pre nás. Na nič som nečakala a lačne sa mu vrhla na pery. Neviem kde sa to vo mne vzalo, lebo s Damianom sme sa nikdy takto nebozkávali. Po tom ako sa Damian odtiahol, som ešte chvíľu zostávala v jeho náručí a nechala sa od neho hladiť po vlasoch. Oči mi zablúdili k môjmu oblečeniu. Bolo úplne pokrčené. Bolo mi jasné, že musím vyzerať strašne. Vykrútila som sa z Damianovho náručia a vstala som.

„Mala by som ísť do svojej izby. Potrebujem sa dať do poriadku.“

Damian sa na mňa pozrel a taktiež vstal.

„Idem s tebou.“

Ale ja som práve teraz potrebovala byť chvíľu sama. Sklopila som oči. Nechcela som ho nejak zraniť alebo uraziť svojimi slovami. No potrebovala som trochu času.

„Damian, ja by som chcela byť chvíľu sama,“ zašepkala som nesmelo.

Damian podišiel ku mne a objal ma.

„Dobre láska. Milujem ťa,“ zašepkal.

„Aj ja teba,“ povedala som a rozbehla sa do svojej izby.

Dnes v Damianovej izbe zomrela väčšia časť môjho srdca. Tá, čo patrila Edwardovi. Tá menšia časť bola síce obhorená, ale ja sa ju budem snažiť dať dokopy. Chcem dať Damianovi aspoň zlomok lásky, ktorú som cítila k Edwardovi. On si to zaslúži. Síce vo mne stále hlodal červíček pochybnosti, či bolo toto moje rozhodnutie správne, no ja som sa rozhodla ho ignorovať. Áno bolo správne. Edward bol to najlepšie z môjho ľudského života a Damian je to najlepšie, čo ma mohlo postretnúť v tom upírskom.

Grazie mille Volterra! Tisíckrát vďaka! Za nádej, za život, za Damiana, za všetko.

KONIEC

Zhrnutie

-------------------------------------------------------------------------------------

Tak dobre, dosť bolo naťahovania :D Toto nie je tak úplne koniec tejto poviedky. Bude však pokračovať pod trochu zmeneným názvom:

Grazie mille Volterra - Addio!

Tento koniec nebol môj nápad. Bol to sľub, ktorý som musela dodržať. Teraz už budem pokračovať tak, ako som to pôvodne, ešte skôr ako som začala písať, vymyslela.

Chcela by som sa vám všetkým, čo čítate moju poviedku, poďakovať za komentáre. Skutočne ma poháňali ďalej.

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Grazie mille Volterra - 22. kapitola: