Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Grazie mille Volterra - 5. kapitola

02.09.2009 (11:00) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 6216×

5. Kapitola

Bella

Ležala som mu v náručí a on ma hladil po vlasoch. Ubehli už asi dve hodiny, čo som mu povedala o Edwardovi a Cullenovcoch. Neviem prečo, ale dôverovala som mu. Za celý čas nič nepovedal. Asi preto, lebo som ho prosila aby ma neprerušoval. Neviem prečo, ale cítila som úľavu. Doteraz som to stále len dusila v sebe, nemala som sa s kým o tom porozprávať. Fakt som sa cítila lepšie. Ako keby sa tá diera v mojom teraz už mŕtvom srdci o niečo zmenšila. Bože. Damian si musí o mne myslieť veci. Veď tu už dve hodiny vzlykám ako malá. Rýchlo som sa vymotala z jeho náruče a posadila.

„Prepáč Damian, mňa to tak mrzí, že si sa na to musel pozerať. Normálne si to nechávam a dobu keď som sama, ale dnes som to nezládla.“

„Nechápem prečo sa ospravedlňuješ. Ja som sa na to pýtal a ty si len odpovedala. A ako vidím potrebovala si to niekomu povedať. A ako som ti sľúbil, nikomu to nepoviem.“

„Ďakujem. Ani nevieš ako mi to pomohlo. Si jediný komu som to povedala.“

„Som rád, že mi tak dôveruješ.“

Usmiala som sa. Pri ňom som som sa usmievala za posledný deň viac ako za posledného pol roka. Pri ňom som cítila, že môžem byť sama sebou. Bol teraz mojim najlepším priateľom. Vlastne asi jediným momentálne. Chcela som o ňom vedieť viac, tak som sa ho pýtala. Kde a kedy sa narodil, kedy bol premenený, kde žil, ako sa dostal k Volturiovcom.

Rozprávali sme sa až do rána. Dozvedela som sa, že už má vyše tisíc rokov. Narodil sa v Ríme a kto ho premenil si nepamätá. Chvíľu sa túlal a potom prišiel do Volterry, kde sa pridal k Volturiovcom. Tam sa spoznal aj s Carlislom. Ja som mu zas rozprávala všetko o Cullenovcoch. O Jasperovi niečo vedel, aj keď ho osobne nepoznal. Hovorila som aj o Alice, o jej nákupných záťahoch, o Rosiale a jej neskutočnej kráse a nakoniec o Emmetovi. Ten sa mu páčil asi najviac. Spolu sme sa smiali na historkách, čo som s ním zažila. O Edwardovi som viac nehovorila a Damian sa na neho radšej ani nepýtal.

Na druhý deň mal pre mňa pripravenú skúšku, či dokážem odolať ľudskej krvi. Nechcel aby sa cestou do Volterry niečo stalo. Predsa len bola som novonarodený upír. Trochu som sa toho obávala. Nechcela som aby bola zo mňa netvor.

Ráno ma už čakal v obývačke. Všimla som si ako mu dnes sekne. Mal na sebe čierne rifle, tmavomodrý sveter s výstihom do V a čiernu kožennú bundu. Až teraz som si všimla, že nosí na krku prívesok s nejakým erbom. Celkom ma to zaujalo. Podišla som bližšie aby som si ho mohla pozrieť. Bol oválny, celý zo zlata. Uprostred volo veľké V a nejaký erb.

„Čo je na tom prívesku čo máš na krku?“

„To je erb Volturiovcov. Nosí ho každý z rodiny.“

Chytila som ho do ruky a prezerala si ho. Bol prekrásny. Na druhej strane bol vyryté ozdobým písmom slovo Eternamente. Po taliansky som nevedela.

„Čo to znamená?“

„Naveky.“

„Výstižné.“

Usmial sa.

„Si pripravená?“

„Jasné. Môžeme ísť.“

Keďže som nevedela čo ma dnes čaká, obliekla som sa športovo. V skrini som našla klasické modré rifle, zelené tričko s dlhým rukávom a modrú bundu. V botníku boli našťastie aj tenisky. Vlasy som si dala radšej do copu.

Damien ma zaviedol neďaleko Seattlu. Chcel vedieť ako budem reagovať v blízkosti ľudí. Z počiatku to bolo ťažké, ale stále som si v hlave omielala, že musím byť silná, že nechcem, aby bol zo mňa netvor. Keď to bolo najhoršie, neviem prečo, som si spomenula na Carlisla a na to, že by som ho nechcela sklamať. To do mi dodávalo silu odolať. Damian nechápal ako to dokážem a stále ma ťahal bližšie k mestu. Napokon som ho presvedčila, že nikomu neublížim, tak to vzdal. Zobral ma na lov, aby bola tá cesta pre mňa jednoduchšia.

Keď sme prišli naspäť do domu, išla som sa dať do poriadku najprv ja a potom som prenechala kúpeľňu Damienovi. Zišla som dole a pustila televíziu. Damien hore s niekym telefonoval, tak som ho nechcela rušiť. Keď prišiel dole usmieval sa. On sa vlastne skoro stále usmieval.

„Bella, nakoniec sa mi podarilo vybaviť súkromné lietadlo. Odchádzame o dve hodiny. Pobal si len to najnutnejšie čo budeš potrebovať na cestu. Vo Volterre si nakúpiš nové oblečenie. Ani som sa nenazdala a už sme boli na ceste do Volterry. Do Seattlu odkiaľ sme odlietali sme išli autom, ktoré bolo odparkované asi kilometer od domu. Nevedela som, že tu má Damian nejaké auto. No nie nejaké, bol to taký istý mercedes ako má Carlisle. V Seattli sme nastúpili do lietadla a po niekoľkých hodinách sme vystúpili na malom letisku.

„Odtiaľto už pôjdeme autom.“

Kývla som na znak toho, že súhlasím. Pred letiskom nás čakal dvojdverový športiak.

„Hmm, pekné auto.“

„To je moje. Používam ho keď som doma.“

Nasadli sme do auta a asi za dvadsať minút sme vstupovali do Volterry. Nevedela som sa vynadívať. Celé mesto obklopovali vysoké hradby. Bolo tam stašne veľa úzkych uličiek, ktoré vyzerali, že tu už stoja stáročia. Ako som sa neskôr dozvedela, boli dokonca ešte staršie ako som si myslela.Ani som si nešimla ako a ocitli sme sa pre veľkou kovovou bránou. Tá sa ako na povel otvorila a my sme vošli dnu. Damien zaparkoval auto na nádvorí, ktoré slúžilo pravdepodobne aj ako parkovisko. Pomohol mi vystúpiť z auta.

„Vítam ťa v sídle Volturiovcov.“

Ostala som v šoku. Okolo nádvoria sa týčili hradby. Vyzeralo to ako keby sme boli uprostred nejakého starého hradu. Damien si nevšímal môj prekvapený výraz a ťahal ma k nejakým dverám. Za dverami sa nachádzalo niečo ako recepcia. Vyzeralo to tu ako keby sme boli v nejakom nóbl podniku. Boli tam biele koženné kreslá, ktoré boli rozostavané okolo malých sklenených stolíkov. Na každom stole bola váza s kvetmi. Ich vôňa sa šírila celou miestnosťou. Uprostred miestnosti bol vysoký pult a za ním..nie to snáď nie je možné. Za pultom stála žena. Ona bola človek. Jasne som cítila ako jej žilami prúdi krv. Keď sme prišli k pultu, žena sa na nás usmiala.

„Vítam ťa Damian. Dlho si sa neukázal. Koho to vedieš zo sebou?“

„Gianna toto je Bella. Bella toto je Gianna. Bella je náš nový člen gardy.“

„Tak to ti gratulujem Bella, dúfam, že sa ti tu bude páčiť.“

Stihla som povedať len ďakujem a už ma Damian ťahal k dverám na opačnej strane miestnosti. Chcela som sa ho opýtať na tú ženu na recepcii, ale to nás už za dverami čakal muž oblečený v tmavom plášti. Bol trochu nižší od Damiana a mal tmavé vlasy ostrihané nakrátko. S Damianom si podali ruky.

„Ahoj Damian, konečne si sa ukázal doma.“

„Felix, dobre vieš ako to je, čo je mojou úlohou.“

Potom si všimol mňa. Šťuchol Damiana do pleca.

„Ktože je táto kráska? Nebodaj si si našiel konečne družku?“

„Felix, dovoľ aby som ti predstavil Bellu, novú členku našej gardy.“

Felixovi sa v tvári mihlo prekvapenie. Rýchlo ho zakryl, usmial sa a podával mi ruku.

„Ahoj, ja som Felix. Vítam ťa u nás.“

„Bella. Teší ma.“

„Felix, musíme ísť. Aro nás už čaká. Neskôr sa porozprávame.“

„Jasné. Tak sa zatiaľ majte. Tešilo ma Bella.“

Damian ma ťahal k ďalším dverám. Keď ich otvoril ocitli sme sa vo veľkej kruhovej miestnosti. Nebolo tu žiadne umelé osvetlenie. Jediné svetlo prenikalo z okien, ktoré boli asi o dve poschodia vyššie. V miestnosti sa nachádzali tri drevenné kreslá. Trochu mi pripomínali tróny z rozprávok. Na každom sedel jeden upír. Aro, Caius a Marcus. Spoznala som ich podľa Carlislovho obrazu. Vôbec sa za tie roky nezmenili. Aro sedel uprostred. Po jeho pravici sedel Caius a naľavo Marcus. Za nimi stáli dve ženy. To budú určite ich manželky. Vedľa nich stáli dvaja menší upíri. keď som sa lepšie pozrela, zistila som že sú to dvojičky. Chlapec a dievča. Takže to sú Alec a Jane. V tesnej blízkosti vedľa Ara stála nižšia žena. Vyzerala, že je schopná okamžite zaútočiť, keby niečo ohrozovalo jej pána. Domyslela som si, že to bude Renata. Trochu ďalej od nich stál ešte jeden upír. Vysoký bol asi ako Damian, ale bol útlejší. Mal čierne vlasy, ktoré mu siahali až po plecia. Pravdepodobne Demetri. V tom sa Aro postavil a vybral sa k nám. Tá nižšia žena sa od neho nepohla ani na krok.

„Vítam vás.“

Keď prišiel až k nám zobral Damiana do náručia.

„Chýbal si nám tu Damian.“

„Ďakujem za milé privítanie. Aj mne už chýbal domov.“

Potom objal Aro mňa. Bola som v šoku. Toto som vôbec nečakala.

„Ahoj Bella. Keď sme volali s Damianom vyjadroval sa o tebe veľmi pekne. Som rád, že si sa rozhodla pridať k nám.“

Potom pokynul tej malej dievčine aby k nám pristúpila.

„Milá Jane, môžeš Belle ukázať jej izbu?“

„Áno, pane.“

„My sa zatial porozprávame s Damianom.“

Jane sa na mňa usmiala, chytila ma za ruku a už ma ťahala von z miestnosti.

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Grazie mille Volterra - 5. kapitola: