Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Grazie mille Volterra. Addio! - 7. kapitola

08.11.2009 (16:15) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2759×

7. kapitola

Bella

Netrpezlivo som sa prechádzala na nádvorí vo Volterre.

„Kde sú toľko? Už tu mali dávno byť,“ šomrala som si popod nos.

Asi o pol hodinu sa brána otvorila do vnútra vošli, na moje prekvapenie, dve autá. Zaparkovali kúsok odo mňa. Konečne. Otvorili sa dvere na jednom z nich a ako prvá vystúpila Alice. Na nič som nečakala a hodila sa jej okolo krku.

„Alice, ďakujem, že si prišla.“ šepkala som objímajúc ju.

„Veď som ti to sľúbila. A neprišla som sama,“ povedala a vtedy ako na povel začali vystupovať ostatní.

Boli tu všetci. Celá rodina. Postupne som prechádzala očami po každom z nich. Ako veľmi mi všetci chýbali. Ako poslednú tvár som si nechala tú Edwardovu. Nič sa na ňom nezmenilo. Možno len to, že bol ešte krajší ako som si ho pamätala. Ako som mohla byť taká hlúpa a verila, že dokážem bez neho žiť? Bez jeho pokryveného úsmevu? Nemožné.

Alice odo mňa odstúpila a vtedy sa na mňa vrhla Esme. Putovala som z náručia do náručia, až som zostala stáť pred Edwardom. Hľadela som na jeho dokonalú tvár. Na jeho oči, ktoré sa na mňa teraz pozerali. To čo som v nich videla ma zahrialo pri srdci. Bolo v nich toľko lásky. Rovnako ako v tých mojich. Nejaký čas sme takto stáli ako zhypnotizovaný. Edward sa prebral ako prvý.

„Ahoj, Bella,“ pozdravil ma a podal mi ruku.

Chvíľu som rozmýšlala, že mu podám tu svoju. Bolo však vo mne toľko pocitov, ktoré vyvolal jeho pohľad, že som nebola schopná urobiť žiaden pohyb. Asi som rozmýšlala moc dlho, pretože jeho ruka klesla a v jeho očiach sa objavil smútok. To ma konečne prebralo. Na nič som nečala a prudko ho objala. To pre zmenu asi nečakal on. Cítila som ako strnule stojí. Mne to však nevadilo a vychutnávala som si jeho prítomnosť. Zhlboka som sa nadychovala a vychutnávala si tú jeho nádhernú vôňu.

„Bella,“ vydýchol a konečne ma objal.

Držal ma ako keby ma už nikdy nechcel pustiť. Ja som cítila to isté.

„Ehm, ehm,“ ozvalo sa za mojim chrbtom.

Otočila som sa za zvukom hlasu, ktorý ma vytrhol z tejto nádhernej chvíle. Pred hlavnými dverami stál Damian. Edward sotva počuteľne zavrčal. O očiach mal nenávistný pohľad, ktorý venoval Damianovi.

„Mali by ste už ísť. Aro je netrpezlivý. Čaká vás v kancelárii,“ povedal rozhodným hlasom Damian a mňa to konečne prebralo.

Bože, skoro by som zabudla, prečo vlastne prišli. Pri Edwardovi bolo jednoduché zabudnúť na čokoľvek. Na neho si musím nájsť neskôr čas, no teraz tú máme naliehavejší problém. Vymanila som sa z jeho náručia a podišla k Damianovi. Otočila som sa naspäť na Cullenovcov.

„Poďte za mnou,“ vyzvala som ich.

Na recepcii som ešte zariadila, aby im niekto zaniesol kufre do izieb a zamierila si to do kancelárie. Damian išiel predo mnou a za mnou išli Cullenovci. Pri dverách sme sa zastavili, Damian zaklopal a otvoril ich. Vošli sme všetci dnu. Vo vnútri bol len Aro, Caius, Marcus a Renata. Všetci sedeli na svojích obvyklých miestach. Damian si sadol vedľa Marcusa a ja vedľa Damiana. Pozrela som sa na Cullenovcov. Všetci si záujmom prezerali túto miestnosť. Všetci až na Carlisla, ten tu už samozrejme bol.

„Moji drahí, ani neviete ako som rád, že ste prišli. Aj keď som nečakal, že prídete všetci, potešilo ma to. Prosím, posaďte sa,“ ujal sa slova Aro.

Cullenovci si posadali na druhú stranu vedľa Caiusa. Edward si sadol presne oproti mne. Cítila som, že ma hypnotizuje pohľadom, avšak ja som teraz pozerala na Ara.

„Tak Carlisle,“ otočil sa Aro na Carlisla: „Predpokladám, že si rodine vysvetlil, kto je Fabius?“

Carlisle len prikývol a Aro pokračoval:

„To je skvelé, aspoň sa tým nemusíme zdržiavať,“ potešene povedal a otočil sa na Alice.

„Milá Alice, dôvod, pre ktorý sme ťa zavolali je ten, že potrebujeme tvoju schopnosť. Zajtra odchádza garda do boja s Fabiusom a mi stále nevieme, či to nie je pasca. Preto sa ani nevieme s bratmi rozhodnúť, koho tam poslať. Obávame sa, že v neprítomnosti gardy by sa mohol Fabius rozhodnúť obsadiť Volterru a ty,“ otočil sa na Carlisla: „Najlepšie vieš, čo by to mohlo znamenať, keby sa mu to podarí.“

Aro sa znovu otočil naspäť na Alice.

„A tak ťa chceme poprosiť, či by si sa nemohla pozrieť do budúcnosti a zistiť, čo Fabius chystá.“

Alice sa usmiala.

„Samozrejme. Rada pomôžem,“ povedala Alice a ja som videla ako sa ponorila do svojich vízií.

Stiahla som svoj štít, aby som Alice umožnila zapojiť do jej vízíí aj svoju budúcnosť. Prekvapene sa na mňa pozrela, ale potom sa znovu ponorila do preskúmavania budúcnosti. Kým sa Alice venovala víziám, ja som sa odvážila pozrieť na Edwarda. Hlavu mal sklonenú. Vyzeral ako by sa na niečo sústredil. Napadlo ma, že sleduje Alicine vízie.

„Edward, sleduješ to spolu s Alice?“ poslala som mu myšlienku.

Zdvihol hlavu a pozrel sa na mňa tým svojím hypnotickým pohľadom. Je zvláštne, že aj keď som upír, tak jeho pohľad ma na mňa stále rovnaké účinky, ako keď som bola ešte človek. Pery sa mu roztiahli do môjho milovaného pokryveného úsmevu. Prikývol. Chvíľu sme si ešte hľadeli do očí, ale to už Alice vstala a podišla k Arovi. Vrátila som svoj štít na miesto. Prinútila som sa odtiahnuť svoj pohľad a otočila som sa k Arovi. Alice k nemu podišla a podala mu ruku. V kancelárii bolo hrobové ticho. Všetci sme čakali na to, čo Alice videla. Teda skoro všetci. Edward to už samozrejme vedel. Po chvíli Aro pustil Alicinu ruku a tá sa vrátila na svoje miesto. Povzdychol si a otočil sa smerom k nám.

„Takže, podľa všetkého, Fabius zatiaľ neplánuje zaútočiť na Volterru. Zdá sa, že ich je menej ako sme predpokladali. Približne okolo sto. Ako som si myslel, tak je tam jedna upírka, ktorá nejakým spôsobom ovplyvňuje ich myslenie. Jej dar je podobný ako Dominikov. Preto Jane, Felix ani Demetri nenamietali, keď ich zajali.“

Aro sa otočil na mňa.

„Bella, ešte stále si rozhodnutá ísť s nami do toho?“

Všimla som si ako sa po tejto otázke objavil na tvárach Cullenovcov prekvapený výraz. Zjavne nechápali, prečo by sa ma mal Aro na to pýtať. Oni však ešte nevedeli, že už nie som členom gardy. Vrátila som svoj pohľad k Arovi.

„Áno. Ako som už povedala, idem do toho.“

„Dobre. Tvojou úlohou bude dostať Jane, Demetriho a Felixa zpod vplyvu tej upírky. Verím, že ani dar, ktorý má Fabius, na teba nebude pôsobiť. To by bolo pre nás veľmi výhodné.“

Prikývla som a Aro sa otočil na Damiana.

„Damian, pôjdeš aj ty. Tvojou úlohou bude to, čo vždy. Zistíš, kto má aký dar, aby Bella mohla správne nasmerovať svoj štít.“

„Áno pane,“ povedal Damian a Aro pokračoval:

„Pôjde aj Mikael. Už sa zotavil zo svojich zranení a chce sa tam vrátiť. Okrem toho pôjde s vami aj Alec. Taktiež pôjde Helen, Afton, Chelsea, Corin, Viola a Dominik...“

„Pane,“ skočil mu do reči Damian: „Dominik? Nie je to ešte skoro?“

„Nie. Videl som Bellu ako ho cvičila. Má pred ňou dokonalý rešpekt. Myslím, že je dostatočne pripravený, a preto pôjde s vami. Bella ho bude mať na starosti,“ povedal rozhodne Aro.

Cullenovci stále nechápavo hľadeli. Len Alice nebola prekvapená. Určite to už videla, keď som mala štít dolu.

„Dobre, takže zajtra doobeda sa tu stretneme na záverečnej porade,“ povedal smerom k nám a otočil sa na Cullenovcov.

„Alice, teba poprosím, aby si sledovala budúcnosť, keby sa niečo zmenilo.“

Otočil sa naspäť na mňa.

„Bella, môžeš zaviesť Cullenovcov do svojich izieb?“

Prikývla som a vstala. Damian vstal tiež, rovnako ako Cullenovci. Vyšli sme z kancelárie a vydali sa smerom k izbám. Celú cestu ma Carlisle zahlcoval otázkami o Dominikovi. Typický Carlisle. Vždy ho zaujímalo všetko nové. Postupne som im poukazovala ich izby. Ako posledná bola tá Edwardova. Zastali sme pri nej a ja som otvorila dvere. Chcela som mu toho toľko povedať, ale ešte som mala prácu. Musela som ísť za ostatnými povedať im o zajtrajšej porade. Tak som sa s ním len rozlúčila a spolu s Damianom sme sa pobrali preč.

Keď sme to všetkým oznámili, Damian ma vytiahol na lov. Na love sme sa celý čas rozprávali o zajtrajšku a mne až teraz došlo, že tam zajtra môže niekto z nás zomrieť. Zatiaľ nikto z nás nevie ako sa to bude vyvíjať. Po love som sa vrátila do izby a dala si sprchu. Nemohla som prestať myslieť na zajtrajší boj. Čo ak skutočne zomriem. Teraz, keď som už mala byť konečne šťastná s Edwardom. Ale zas na druhej strane, čo by som nepravila pre záchranu mojich priateľov? Mala by som ísť za Edwardom. Pokiaľ to má byť môj posledný deň, chcem ho stráviť s ním. Rýchlo som sa obliekla a rozbehla sa ku dverám. Ako som mala ruku na kľučke, zastavila som sa. Som sebecká! Nebolo by pre Edwarda lepšie, pokiaľ by sa mi zajtra niečo stalo, aby nevedel o tom, že ho stále milujem? Nepreniesol by sa cez to ľahšie? Čo s ním spraví, pokiaľ sa nevrátim? Pokrútila som hlavou. Tak nech! Som sebecká! Som zlá, ale nedokážem odolať tej túžbe byť s ním.

Otvorila som dvere a rozbehla sa po chodbách až k Edwardovej izbe. Zaklopala som. Dvere sa otvorili a ja som medzi nimi zbadala tú najkrajšiu tvár na svete. Edward vyzeral byť v šoku a tak som sa ho opýtala:

„Môžem ísť ďalej?“

Zhrnutie

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Grazie mille Volterra. Addio! - 7. kapitola: