Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Guvernantka - 2. kapitola

08.03.2012 (21:45) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 63× • zobrazeno 8923×

EDIT: Článok neprešiel korekciou. 

2. kapitola

Bella:

Ozvalo sa zaťukanie na dvere a ja som otvorila. Pred dverami stálo malé dievčatko. Princezná mala snehobielu pokožku a dlhšie vlnité vlasy farby mahagónu. Vyzerala na štyri roky, no podľa papierov mala mať šesť. Očká jej doslova žiarili vo zvláštnom odtieni orieškovo-zelenej. Fascinujúce oči.  Líčka mala jemne červené, prisahala by som, že je primaľovaná, ale to by bolo predsa strašné, ak by dieťaťu dávali make-up. Telíčko mala ešte jemne zavalité a možno aj preto vyzerala mladšie. Na sebe mala rozkošné šatičky z lesklého ružového saténu. Premerala si ma pohľadom a bez jediného slova vbehla do izby a vyskočila na posteľ. Prekvapene som sa na ňu dívala. Začala skákať po posteli a smiať sa.

„Hop, hop a hop,“ spievala si. Potom skočila na zadok a vycerila na mňa svoje bielunké perličky.

„Ty si moja nová kamarátka?“ opýtala sa neskutočne roztomilo. Zaklipkala dlhými riasami. Človek by ju najradšej zbozkával, aká bola sladká, no ja takéto veci dobre poznám. Nie som tu preto, aby sa mi z tej malej podlomili kolená, ako očividne všetkým v rodine.

„Predpokladám, že ty si Renesmee,“ povedala som rázne.

„Jasne. Kto by som mala byť? Som Nessie a ocko mi hovorí princezná.“ Široko sa usmiala a potom zoskočila z postele a pribehla ku mne. Objala ma okolo bokov. Zhlboka som sa nadýchla a odtiahla ju od seba. Zohla som sa ku nej, aby som bola na jej úrovni.

„Renesmee, nemôžeš bez dovolenia niekomu vbehnúť do izby.“

„Ale ja som klopala!“ vyštekla na mňa nahnevane a ja som trocha zmeravela, lebo jej oči zvláštne stmavli a trocha zavrčala.

„To je síce pravda, ale nepredstavila si sa a nepočkala si na pozvanie do izby. Mám nápad. Zahráme sa takú hru. Ty pôjdeš znova za dvere a skúsime to znova. Čo povieš?“ opýtala som sa. Oči sa jej zas rozjasnili. Rozbehla sa ku dverám a zavrela ich za sebou. Chvíľu bolo ticho a potom sa ozvalo zas zaklopanie. Otvorila som dvere.

„Ahoj. Ja som princezná.“ Vyčarila úsmev filmovej hviezdy a ja som pretočila oči.

„Teší ma. Ja som Bella,“ povedala som a podala jej ruku. Doslova mi ruku schmatla a pritiahla si ju k tvári.

„Krásny náramok. Daj mi ho!“ Než som sa stihla spamätať, stiahla mi ho z ruky a bola preč.

„Renesmee!“ vykríkla som za ňou.

„Princezná!“ zakričala mi späť. Vybehla som na chodbu za ňou a takmer som narazila do vysokého muža. Tú malú jašteričku zvieral v objatí. Metala sa mu v obrovských rukách a on sa ju snažil znehybniť.

„Princezná, čo to vyvádzaš?“ opýtal sa tej malej, ktorá sa mu všemožne snažila ujsť.

„Dala mi náramok!“ povedala trucovito a prestala sa konečne hýbať. Postavila som čo najvzpriamenejšie a zodvihla som hrdo bradu.

„Dostala si náramok?“ opýtal sa zamatovo, no nevenoval mi ani krátky pohľad.

„Náramok mi vzala, nedala som jej ho,“ povedala som rázne. Muž sa na mňa konečne pozrel.

„Vy ste Isabella, však? Ja som Edawrd Cullen. Som otec tejto princeznej. Teší ma, slečna,“ povedal akoby sa nič nestalo. Bol to nádherný muž. V tomto dome najskôr sídli modelingová agentúra. Mal ostrejšie črty a masívnu mužnú čeľusť. Vlasy mal ledabolo rozstrapatené, čo veľmi neladilo s jeho dokonalým oblekom. Okamžite by som toho chlapa učesala a hlavne mu to hniezdo na hlave skrátila. Keď mi uprel zlatisté oči do tváre, sucho som prehltla.

„Aj mňa teší.“ Pozrela som na Renesmee. „Mala by si mi vrátiť ten náramok.“ Pokúšala som sa pôsobiť pokojne a vyrovnane.

„Páči sa mi. Chcem ho,“ povedala malá a zachmúrila sa. Edward sa zasmial.

„Máš kopec náramkov.“ Pohladil ju po vlasoch.

„Takýto nemám!“ Udrela ho do hrude a on sa tomu na moje prekvapenie zasmial. Položil ju na zem a ona ušla aj s mojím šperkom.

„Páči sa jej,“ povedal akoby nič a pokrčil ramenami. Usmial sa na mňa a neviem, čo si myslel. Hádam si myslel, že padnem na zadok.

„Vy jej ho nemienite zobrať?“ opýtala som sa podráždene.

„Nebol pravý. Je to bižutéria. Dám vám...“ Siahol do náprsného vrecka a vybral bankovky. Natiahol ku mne ruku. „Kúpte si pravý,“ šepol a zodvihol obočie. Ruky som si založila v bok. Uprene som sa dívala do jeho očí.

„Ten náramok mi ukradla. Vy ste ju nenapomenul a nevzal jej ho. Nechal ste jej niečo, čo jej nepatrí a riešite to tak, že okradnutého vyplatíte? Vyrastie a bude si brať, čo bude chcieť, lebo to otecko zaplatí. Toto je výchova? Buďte tak láskavý, schovajte tie peniaze, lebo ma to uráža. Choďte za svojou dcérou a doneste mi môj náramok. Som znechutená. To dieťa si robí, čo chce a vy ju v tom podporujete. K tomu ma ešte urážate tým, že ohrniete nos nad mojou jedinou spomienkou na matku. Ten náramok má pre mňa nevyčísliteľnú hodnotu. Vy nepotrebujete guvernantku, ale psychológa. Nie len pre tú malú, ale aj pre...“ Odmlčala som sa. To som prehnala. Ten chlap sa na mňa díval ako na blázna. Potom nakrčil obočie a jeho oči stmavli podobne, ako pred tým jeho dcére. Zhlboka sa nadýchol.

„Prídete si sem a idete tu robiť poriadky! Čo viete o mojej rodine, slečna? Máte byť guvernantka a nie väzenský dozorca. V tomto dome vás nestrpím. Donesiem vám ten náramok a bol by som rád, aby ste opustili naše sídlo.“ V jeho hlase už nebol žiaden zamat. Bolo to doslova syčanie. Dotkla som sa citlivého miesta. Určite som mohla byť aj ja citlivejšia, ale pobúrilo ma to.

„Iste, pane.“ Prudko som sa otočila a odkráčala do izby. Rýchlo som začala hádzať do kufra veci, ktoré som si už stihla vybaliť a popri tom som volala na letisko, či ešte nestihnem nejaký let domov. Ozvalo sa zaklopanie. Hodila som do kufra taštičku s toaletnými potrebami a šla otvoriť. Pred dverami stála zas Renesmee. Mala sklonenú hlávku a par krokov za ňou stál jej otec. Nahnevane si podupkával nohou a ruky mal založené na hrudi. Nessie natiahla pred seba ruku a podala mi náramok. Ja som si ho však nevzala. Naučím ju aspoň niečo, keď už musím odísť.

„Renesmee, pozri sa mi do očí,“ šepla som a ona s nevôľou zodvihla lesknúce sa očká. „Nechceš mi niečo povedať?“ opýtala som sa. Pokrútila hlavou, že nie. „Naozaj?“ opýtala som sa ráznejšie. Ona zas pokývala hlavou. „Ak princezná v Anglicku poruší etiketu... Vieš čo je to etiketa?“ Renesmme mykla ramenami. „Aj princezné musia dodržiavať určité pravidlá. Učia sa ako sa usmievať, ako podať ruku, ako sa vyjadrovať, ako sa vhodne obliekať a veľa ďalších vecí. Hlavne sa učia slušnému správaniu a vyberaným spôsobom. Princeznú spoznáš na prvý pohľad a nemusí mať šperky a drahé šaty.“ Renesmee sa na mňa prekvapene pozrela. „Čo by povedala princezná, ak by sa jej stalo niečo podobné? Čo myslíš?“ Hlboko sa zamyslela.

„Dobrý deň, madam,“ povedala rozkošne, chytila si sukničku a uklonila sa. Napodobnila som jej úklon.

„Dobrý deň, veličenstvo.“ Usmiala som sa.

„Prišla som vám vrátiť náramok. Mrzí ma, že som si ho vzala.“ Neisto sa na mňa pozrela a natiahla ruku s náramkom ku mne. Vzala som ho a dala si ho na ruku.

„Pokojne by som vám ho požičala, veličenstvo, ale museli by ste si ho vypýtať a dať na neho dobrý pozor.“ Princezná sa nádherne usmiala a odhalila drobunké zúbky. Pozrela som sa na Edwarda, ktorý sa dosť podráždene oprel o stenu.

„Niečo ti dám,“ šepla som a rukou naznačila mojej návštevníčke, aby vstúpila do mojej izby. Opatrne vošla a ja som z tašky vytiahla náramok. Bola to tiež len hlúpa bižutéria, ale ligotal sa a dala som ho Renesmee na ruku. „To je darček na pamiatku,“ povedala som s úsmevom.

„Ty niekam ideš? Teraz si prišla?“ opýtala sa prekvapene. Vzala som kufor z postele.

„Áno. Budeš mať inú guvernantku.“ Dala som Renesmee ruku a spolu sme vyšli z dverí. Bola som milo prekvapená. Vedela prijímať autoritu, len do teraz jej nikto takúto autoritu neukázal. Malá sa zadívala na svojho otca.

„Povedal si, že tu s nami zostane,“ šepla nechápavo.

„Žiaľ, nezostane,“ odpovedal jej príjemným hlasom, aj keď z očí šľahal blesky. Vzal mi kufor a šiel pred nami do haly. Tam na moje prekvapenie čakalo doslova zhromaždenie. Bol tam Carlisle, Alice, Jasper a Rosalie a žena a muž, ktorých som ešte nevidela. Slušne som sa pozdravila.

„Ja som Esme Cullen. Som Carlislova manželka,“ ozvala sa hnedovláska.

„Isabella Swanová,“ šepla som.

„Ja som Emmett. Teší ma,“ povedal obrovský svalnatý chlap a šibalsky sa usmial. Prikývla som.

„Rada som vás spoznala. Už vám najskôr pán Cullen povedal, že sme sa nedohodli. Myslím, že pre vašu rodinu nie som vhodná, ale myslím, že s Renesmee by som dokázala pracovať.“ Otočila som sa na Edwarda. Ten doslova vyvalil oči a zalapal po dychu. Toto chlapec nečakal.

„Nemusím vám byť sympatická a nemusíte ma mať rád. Potrebujem len, aby ste ma rešpektovali. Musíte rešpektovať moje rozhodnutia ohľadom výchovy a veriť im. Vaša dcéra ma potrebuje. Nedá sa spolupracovať s rodičmi, ktorí o spoluprácu záujem nemajú. Doslova ste ma vyhodili a či sa vám to páči alebo nie, mala som pravdu ja a ubezpečujem vás, že ju mám vždy. Trváte na tom, aby som odišla?“ Zodvihla som obočie a čakala na odpoveď. Nezvyknem sa nikomu dopytovať, ale Nessie potrebuje pevnú ruku a nie som si istá, či by našli guvernantku, ktorá by bola empatická voči pocitom dieťaťa a pritom by nepadala na zadok pred týmito ľuďmi. Netuším, čo sú vlastne zač, ale ja pred nimi na zadok nepadnem.

„Ja si myslím, že by ste mali zostať. V našej rodine je zvykom hlasovať,“ povedal Carlisle. Usmiala som sa na neho, aj keď otázka bola položená Edwardovi. Hlasovanie nie je zlé. Dáva pocit demokracie a naučí dieťa prijímať názor iných. Konečne jeden pozitívny bod pre týchto ľudí.

„S malou ste to zvládli bravúrne,“ povedala Esme a kývla hlavou na súhlas.

„Mali by ste zostať,“ povedala Alice a to ma trocha prekvapilo. Rose sa tiež vyjadrila kladne a dokonca aj Jasper. Ten Emmett si ma premeral.

„S malou ste to zvládli, ale mne sa aj tak viac páči, ako ste sfúkli Edwarda.“ Začal sa smiať a Edward zavrčal. Prudko som sa otočila a on zahanbene sklopil zrak. Tie prejavy ma trocha desili.

„Som prehlasovaný. Odnesiem vám ten kufor späť do izby,“ povedal namrzene.

„Ja som nehlasovala.“ Renesmee si dupla nohou a všetci div, že neskočili k nej a nezačali ju utešovať. Ja som situáciu podchytila. Postavila som sa pred malú a usmiala sa.

„Verím, že si budeme rozumieť,“ šepla som.

„Áno, ale musíš byť milšia na ocka.“

„To by šlo,“ šepla som.

„Tak ťa chcem aj ja.“ Tá jašterička sa zachichúňala.

1. kapitola - 3. kapitola

Milo ma prekvapilo, že ste tak pozitívne zareagovali na túto poviedku. Som naozaj rada. Pri tejto poviedke bude malá zmena. Budem ju vydávať len jedenkrát do týždňa. Mám na to svoje dôvody. Budem sa preto snažiť, aby boli kapitoly dlhšie a kvalitnejšie. Lolalita

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Guvernantka - 2. kapitola: