Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Guvernantka - 21. kapitola

20.06.2012 (18:30) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 72× • zobrazeno 10068×

Edward:

„Nepribližuj sa ku mne!“ vypískla. Trhalo mi to srdce. Takto to byť nemalo. Podišiel som bližšie a ona sa pritlačila k stene.

„Isabella, predsa vieš, že by som ti neublížil. Všetko ti vysvetlím. Upokoj sa,“ pošepol som, no ona hlasno vzlykala. Vôňa jej krvi ma trhala na kusy. Renesmee nie je jedovatá, no aj tak ju to muselo šialene bolieť. Jej uhryznutie je rovnaké, ako ktoréhokoľvek iného upíra. Ostré, hladké zuby prešli pokožkou ako malé skalpely a tak to bude krvácať ešte hrozne dlho, ak si to nenechá ošetriť. Strach-nestrach. Prešiel som rázne k nej a ona nesúhlasne pokrútila hlavou.

„Ja sa o ňu postarám,“ povedal Carlisle tesne za mnou a ja som takmer zavrčal. Tá krv ma totálne otupila. Nič naokolo som nevnímal, len Belline tlčúce srdce, jej vydesené oči a vôňu tej najdokonalejšej krvi.

„Bella, som predsa lekár,“ povedal Carlisle sebavedomo a nedbal na to, že Bella div nepretlačila chrbtom dieru do steny. Vybral z kufríka sterilnú gázu a odtiahol jej ruku z rany, odkiaľ sa vyvalila ďalšia krv. „Edward, choď za dcérou!“  zavelil a venoval sa Isabelle, ktorá mu statočne odtláčala ruky. Jednoducho som nevedel, čo robiť. Mal by som tu zostať, no zdola som počul, ako Renesmee žalostne plače a domáha sa svojho ocka. Rozhodol som sa. Zavrel som dvere a rozbehol sa k mojej malej. Alice s Jasperom veľmi rýchlo opustili dom. Krv bolo cítiť úplne všade a každý z nás, aj keď sme boli všetci majstri v sebaovládaní, sme mali poriadne problém vnímať aj niečo iné, než trpkú bolesť v hrdlách. Rosalie s Renesmee sedela v obývačke a pevne ju tisla k svojmu kamennému telu. Ona ju s vynaložením všetkých síl odtláčala. Vyzerala úplne ako Bella pred chvíľou. Bola zmätená, vystrašená, šokovaná a potrebovala útechu.

„Nessie...“ šepol som a Rose ju okamžite pustila. Esme sa nervózne pozrela smerom hore, lebo bolo počuť hlasné Bellino vypísknutie a Nessie roztrasene stála s rukami spustenými pozdĺž tela. Uprene sa na mňa dívala cez uslzené oči. Moja dcéra sa ma bála. Bála sa, že budem kričať a že ju nebudem mať rád za to, čo urobila. Roztiahol som náruč a Renesmee mi do nej oddane vbehla.

„Ja som nechcela...“ zafňukala a rýchlo mi začala ukazovať, čo sa udialo. Ležala v posteli a tvárila sa, že spí. Bella ju prišla prikryť, ako to robila každú noc. Nessie mala plnú posteľ hračiek a tak ich Bella začala skladať, aby jej urobila viac miesta. Vzala ešte do ruky plastový hrací telefón. Bella sa nahla nad Renesmee a pritlačila jej pery na čelo. Oprela sa o ruku, v ktorej držala hračku a tá praskla. Kúsok ostrého plastu jej porezal prsty. Čo treba hladnému upírovi viac, než vôňu lahodnej krvi. Nessie zareagovala inštinktívne. Zavrčala a uhryzla. Nešťastná náhoda. Ak by Nessie nebola tak vyhladovaná po krvi... Ak by ju Bella nešla prikryť... Ak by som svoju dcéru lepšie pripravil na stretnutie s ľudskou krvou... A nespočetné množstvo ďalších ak. Pevne som zovrel svoju lásku v náručí.

„Nemôžeš za to, Nessie. Aj tak jej to bolo treba povedať. Upokoj sa. Všetko bude dobré. Ľúbim ťa,“ uistil som moju princeznú a ona sa konečne trocha upokojila. Úplne som prestal vnímať, čo sa dialo na poschodí, pokiaľ silno nebuchli dvere na Bellinej izbe a na schodoch sa objavil Carlisle. Pomaly kráčal dole a pohojdával hlavou.

„A je to...“ šepol a my sme sa na neho nechápavo dívali. Nessie mala v očiach nádej dieťaťa.

„Pôjdem sa jej ospravedlniť. Odprosím ju. Ja som jej nechcela ublížiť,“ vzlykala. Nechápala, že toto jedno ospravedlnenie nespraví.

„Nessie, Bella bude v poriadku. To sa jej rýchlo zahojí a tú jazvu človek svojim zrakom nebude schopný ani vidieť.“ Zmierlivo sa usmial. Ja som sa díval smerom hore. Počul som, ako Isabella pobieha po izbe. Balila sa, to bolo jasné a po chvíľke to došlo aj mojej dcére.

„Čo na to povedala?“ opýtal som sa otca.

„Pochopila, že Nessie, a tým pádom ani my, nie sme normálni ľudia,“ povedal polohlasom.

„Netuší, čím vlastne sme,“ povedal som sklamane. Možno by bolo pre všetkých ľahšie, ak by proste vykríkla, že sme upíri a odišla, ale takto si zaslúži vysvetlenie. Zhlboka som sa nadýchol a podal Renesmee Carlisleovi. Nechcela sa ma pustiť.

„Musím si ísť pohovoriť s Isabellou,“ šepol som a Nessie ma okamžite pustila. Jej myšlienky boli tak nevinné a naivné. Myslela si, že ak jej všetko vysvetlím a ona sa ospravedlní, tak bude všetko, ako pred tým. Verila mi, že to Belle vysvetlím a ona to príjme.

Vybehol som po schodoch a zastal pred dverami. Celá chodba mala arómu ľudskej krvi, a tak som sa otriasol, aby som zahnal tie dotieravé myšlienky. Jemne som zaklopal a ona v izbe ustrnula. Nemohol som čakať, že ma vyzve, aby som vstúpil, a tak som rovno otvoril. Bella mala na posteli rozložený svoj kvetinkový kufor a ani nedýchala, keď sa na mňa pozrela. Tričko už mala prezlečené, no na nohaviciach mala ešte pár červených škvŕn od krvi. Vyplašene sa mi dívala do očí a ruky sa jej triasli.

„Bella, zaslúžiš si vedieť pravdu. Chcem ti to len vysvetliť,“ povedal som najzamatovejšie, ako som dokázal, no ona krok ustúpila.

„Prosím... Ja nechcem nič vedieť, len odísť. Prosím...“ šepla.

„Bella, nechaj si to vysvetliť. Potom môžeš ísť. Nikto ťa tu nebude držať na silu. Prisahám,“ povedal som stále pokojne a snažil sa jej dívať priamo do očí, aby videla, že to myslím úprimne. Pokrútila nesúhlasne hlavou. Srdce jej bilo tak splašené, že som začínal mať strach, aby jej neprišlo zle. „Pozri. Vezmem mobil a zavolám ti taxík. Kým sem príde, máme dvadsať minút. Všetko ti zatiaľ vysvetlím. Potom môžeš zostať a pošleme taxík preč, alebo nasadneš a odídeš.“ Zhlboka som sa nadýchol. Chcel som vyzerať prirodzene a ľudsky, aby som ju nedesil, lebo ma skenovala do najmenších detailov. Prikývla. Vytočil som číslo taxislužby a hovoril som dosť nahlas, aby videla, že ju neklamem.

„Áno. O koľkej tu budete?“ opýtal som sa.

„O dvadsať minút, pane,“ odpovedal mi dispečer a keďže som otrčil ruku s telefónom k Belle, počula to. Zložil som. Bella neisto zaklapla veko na kufri a zapla ho. Kývla na mňa hlavou, aby som hovoril. Kde ale začať a hlavne, stojíme tu oproti sebe, ako dvaja cudzí ľudia, a pritom sa ľúbime. Teda z mojej strany určite, ale z jej už najskôr nie. Po tom, čo jej poviem, je koniec.

„Bella, chcel som ti to povedať už včera. Potom som si povedal, že ťa nechám, aby si na to prišla sama, ale takto si sa to rozhodne dozvedieť nemala.“ Odmlčal som sa a díval sa, ako reaguje. Prižmúrila oči. Bola nervózna, ale  pôsobila istejšie. „Bella, Renesmee je len na polovicu tým, čím som ja a moja rodina. Je na polovicu človek a...“

„Prosím?“ vypískla. „Ako len na polovicu?“ Začala krútiť hlavou a zas cúvala. Boli sme tam, kde pred chvíľou. Krok od kolapsu. Dvihol som zmierlivo ruky.

„Bella, najprv ťa uisťujem, že všetko, čo sa týkalo mojich citov k tebe, všetko je pravda. Nič sa na tom nezmenilo. Milujem ťa. Na tomto šialenom svete je množstvo vecí, o ktorých nemajú ľudia ani poňatie. Existujú sily a veci, ktoré sú utajené. Žijeme medzi vami a ani netušíte, čím sme. Sme iní, to si si predsa všimla...“ Naklonil som hlavu nabok.

„Ste bledí, krásni a studení. Máte tvrdé telá a niekedy mám pocit...“ Pokrútila hlavou, a tak som nadviazal na to, čo hovorí.

„Sme aj rýchli a sme aj silní. Sme takmer nezraniteľní. V našich telách nebije srdce a nekoluje krv.“ Bella trocha nadskočila pri zmienke o srdci a krvi, a tak som znova zodvihol ruky. „Nespíme, nejeme. Máme dokonalé zmysly. Počujeme na míle ďaleko, máme dokonalý hmat, čuch a zrak. Znie to šialene, ale je to tak,“ šepol som.

„Ste nejakí superhrdinovia, či čo vlastne!“ skríkla po mne.

„Kiežby. Bella, my nie sme hrdinovia.“ Sklopil som pohľad, lebo toto by som jej do očí povedať nevedel.

„Čím ste?“ šepla piskľavo.

„To najhoršie, čo existuje. My však chceme žiť inak. Žijeme inak.“ Toto bolo nesmierne ťažké. Čakal som, či mi niekto z domu neporadí, čo povedať, ale mlčali. Počúvali a mlčali.

„Čím ste, dočerta!“ zrevala Bella.

„Upíri,“ vydýchol som. Bella sa chrbtom oprela o stenu a zviezla k zemi. Bezmocne som sa na ňu díval. Nemohol som k nej, aby som ju nedesil. Mohol som sa len dívať, ako s tým zápasí. Z očí sa jej vyvalili slzy.

„Upíri?“ Hlas jej zas nadskočil. Kľakol som si na zem, aby som bol na jej úrovni.

„Nezabíjame ľudí, Bella. Živíme sa zvieratami. Bella, nechaj si to prejsť hlavou. Neodchádzaj. Všetko ti postupne vysvetlím a objasním. Všetko pochopíš, a potom sa rozhodneš.“ S nádejou som sa jej díval do očí.

„Upíri,“ šepkala dookola. Počul som už taxikára, ako si píska. Bola to otázka troch minút a je tu.

„Bella, si pre mňa, pre Nessie a moju rodinu dôležitá. Nikdy ti neublížime. Nechaj si to celé objasniť. Prosím,“ naliehal som intenzívne. Prosil som, no ona mlčala. Taxík zastal pred domom a zatrúbil. Bella v súlade s tým zvukom vyskočila na nohy, schmatla kufor a vypálila k dverám. Ja som jej uhol.

„Nestojte jej v ceste,“ šepol som rodine. Chceli sa s ňou rozlúčiť, lenže to vážne nešlo. Len by ju desili, a tak sa všetci stiahli. Vybehla na schody a kufor za sebou doslova vliekla. Šiel som meter za ňou, až zastala v chodbe a navliekla sa do kabáta.

„Chápem, že chceš odísť. Ja sa ničomu nedivím, bola by si blázon, ak by si zostala. Viem, že je to šialené. Keď teraz odídeš, my tu zostať nemôžeme. Bella, ak odídeš, tak celá rodina musíme tiež odísť inam. Nemôžem ich vystaviť riziku, že sa to niekto dozvie.“ Stál som s rukami spustenými pozdĺž tela. Bella sa na mňa šokovane dívala.

„Ja tu nezostanem!“ povedala pridusene. Urobil som krok k nej a ona cúvla. „Nepribližuj sa ku mne!“ Chvela sa a ramená jej nadskakovali tichými vzlykmi. Mal som chuť ju objať, no nechcel som ju vyľakať.

„Bella...“ šepol som.

„Chcem len odísť. Chcem sa odtiaľto dostať čo najďalej, od teba, tvojej rodiny...“ Odmlčala sa. Oči jej pretiekli a začali sa z nich valiť potoky sĺz. „Od Renesmee.“ Pri vyslovení jej mena jej hlasivky preskočili a ruky si zomkla na hrudi. Ja som uvidel príležitosť a musel som ju využiť.

„Nenecháš ju tu predsa. Miluje ťa. Bude nešťastná a bude si vyčítať, že je to kvôli nej,“ šepol som a natiahol k Belle ruku. Bože, skúsim všetko, aby zostala. Bella záporne pokrútila hlavou a pritlačila si ruky na tvár. Potom si prstami prebehla po perlovitom odtlačku zubov mojej dcéry. V každej tej drobnej jamke po zuboch už zaschla krv. Bella sa zachvela.

„Ty nie si človek. Ona nie je človek. Ste...“ Ustúpila zas krok dozadu a sucho prehltla. V panike prebehla k dverám. Stále ma kontrolovala pohľadom, či nejdem za ňou a vybehla von. Stál som ako primrznutý pár sekúnd. Potom som sa rozbehol, no do cesty sa mi postavil Carlisle. Roztiahol ruky v chlácholivom geste.

„Edward, nechaj ju. S tým si musí poradiť sama,“ šepol.

„Nevráti sa. Nikdy sa nevráti,“ zasyčal som.

„Nie. Nevráti sa,“ povedal pokojne a potvrdil moje slová. Nemalo zmysel mi klamať. Vedel som, že toto nemá šancu vstrebať. Dozvedela sa, že vyše pol roka žila s upírmi a dievčatko, o ktoré sa starala je poloupír, silnejší než najsilnejší svalovec.

Prišiel som do izby k Nessie. Sedela pri okne a tváričku si tlačila do plyšového macíka. Plakala. Prešiel som k nej a kľakol si na podlahu.

„Zlatko, neplač. Nemohla si za to. Stalo sa,“ šepkal som jej a stiahol ju zo stoličky do svojho objatia.

„Odišla?“ opýtala sa s plačom.

„Áno. Nemohla tu zostať,“ pošepol som do jej vláskov.

„Ľúbim ju,“ pípla.

„Ja viem, láska.“ Trhalo mi srdce. Aj ja ju ľúbim. 

 A je tu koniec poviedky... Nie, žartujem. Toto by som Vám neurobila. Ďalšia kapitola bude z pohľadu Isabelly. Ešte je pred všetkými dlhá cesta k šťastnému koncu. Teším sa na každý komentár a ďakujem. Lolalita

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Guvernantka - 21. kapitola: