Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Guvernantka - 23. kapitola

26.06.2012 (20:30) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 77× • zobrazeno 10413×

Bella:

„Prosím. Isabella Swanová,“ povedala som do telefónu. Na druhej strane bolo ticho. „Prosím!“ povedala som ráznejšie.

„Ahoj,“ ozval sa jemnučký hlások a mne sa rozbúchalo srdce.

„Renesmee?“ vydýchla som.

„Prosím, nepolož mi. Ja ti musím niečo povedať,“ šepkala tak ticho, že som musela mobil úplne natlačiť na ucho.

„Nessie, nepoložím ti. Si v poriadku?“ opýtala som sa. Bože, nepočula som ju tak dlho. Šialene mi chýba. Chvela som sa na celom tele. Všetky tie pocity, čo začali postupne otupievať, sa znova prebudili. Cítila som radosť, že ju počujem, no aj obavu, lebo znela dosť vydesene.

„Nie, nie som v poriadku,“ šepla a potiahla nosom. „Ty si odišla preč,“ povedala a zavzlykala. Povzdychla som si. Trhalo mi to srdce. Dúfala som, že to nebude niesť tak zle.

„Nessie, nemôžem sa o teba viac starať. Ocko ti to určite vysvetlil,“ povedala som pokojne, aj keď mi z očí tiekli slzy.

„Vysvetlil... Odpusť mi to. Vráť sa. Ja už nikdy nebudem zlostiť. Urobím všetko, čo povieš. Budem to najlepšie dievčatko na svete. Už nikdy ti neublížim. Mňa to tak strašne...“ Začala hlasno vzlykať a nevedela sa upokojiť.

„Renesmee, upokoj sa. To je v poriadku. Ja sa na teba nehnevám. Vážne. Som v poriadku a už sa všetko zahojilo,“ chlácholila som ju cez telefón. Nessie akoby sa na chvíľu trocha upokojila.

„Vráť sa ku mne. Chýbaš mi,“ povedala polo hláskom.

„Renesmee, predsa vieš, že sa o teba starať nemôžem. Ja som človek a ty potrebuješ inú výchovu. Pre mňa je to príliš ťažké. Viem, že to nechápeš. Len si pamätaj, že to nie je kvôli tebe.“ Vzdychla som si. „Odkiaľ vlastne telefonuješ?“ opýtala som sa a pozrela znova na číslo, z ktorého volala. Bola to Americká linka. Chvíľu bolo ticho.

„Ja idem za tebou,“ odpovedala mi Nessie rozhodne.

„Počkať! Prosím? Kde si, Renesmee?“ Teraz som už nahodila svoj prikazujúci hlas. Zmiatlo ma to.

„Idem za tebou, Bella!“ povedala rázne.

„Nessie, nie ste už vo Francúzsku?“ Hlas mi podskočil.

„Nie, nie sme. Sme v Amerike a ja idem k tebe,“ trvala na svojom.

„Nessie, kde konkrétne si?“ Začala som byť nervózna. Dúfam, že nič nevyviedla.

„Som v tom veľkom obchodnom dome vedľa akvária a jedna teta mi dovolila zavolať, lebo som povedala, že som sa stratila,“ šepla. Vyvalila som oči a zalapala po dychu.

„Renesmee, ty si v Seattli? Ušla si?“ opýtala som sa šokovane.

„Áno. Počula som, ako sa ocko zhováral s Carlisleom, že si tiež v Seattli. Sme tu len na pár dní. Chcú ísť niekam do Ruska, ale ja tam nechcem. Nie bez teba.“ Šokovane som zovrela telefón v ruke.

„Nessie, nepohni sa z toho obchodu. Choď k informáciám a povedz, že si sa stratila a že si po teba prídem. Tam ma počkáš! Je ti to jasné?“ opýtala som sa.

„Dobre,“ šepla a zložila. Vyletela som z dverí, ale musela som sa vrátiť, lebo som v tej panike vybehla bez topánok a kabelky. Úplne som panikárila. Vzala som si taxík. K obchodu to bolo desať minút. Po ceste som aj keď so stiahnutým žalúdkom vytočila Edwardovo číslo. Jeho francúzsky mobil bol však hluchý. Čo iné som mohla čakať. Preletela som halou obchodu a hnala sa na informácie. Oprela som sa udychčane o pult.

„Dobrý deň. Je tu...“ Odmlčala som sa, lebo Nessie zoskočila zo stoličky za chrbtom toho muža za pultom a rozbehla sa ku mne. Skočila mi okolo krku a aj ja som ju silno objala. Tak veľmi mi chýbala. Pritisla som ju k sebe a plakala. Úplne som ignorovala všetko, čo sa stalo, čím, alebo kým vlastne je. Teraz to bola len moja malá Nessie, anjelik, ktorého milujem a ktorý ma poriadne vystrašil.

„No, madam, dajte si na dcérku lepší pozor. Pre budúcnosť,“ povedal chlapík a široko sa usmial.

„Ďakujem,“ šepla som a vzala Nessie stranou. Držala sa ma ako kliešť a zase ma silno objala okolo bokov.

„Chýbala si mi,“ šepla. Rýchlo som sa k nej zohla.

„Nessie, daj mi hneď číslo na ocka. Musíme mu zavolať, že si v poriadku,“ povedala som rýchlo. Nessie ustúpila a pokrútila hlavou.

„Nedám! On ma odvedie. Ja chcem byť s tebou,“ povedala rázne.

„Renesmee, veď ty ocka ľúbiš a on sa bude hrozne báť,“ povedala som zmierlivo.

„Nie! On ma neľúbi. Chcem byť s tebou.“ Založila si ruky v bok. Nemala som na výber. Vzbudzovali sme pozornosť a to som nechcela. Vzala som ju teda k sebe domov a celú cestu v taxíku som z nej páčila číslo alebo adresu, kde teraz sú.

Doma som to skúšala po dobrom aj po zlom, no nezaberalo.

„Renesmee, no tak,“ šepla som naliehavo, no ona ako keby ma nevnímala. Prešla celý môj byt a potom si sadla na stoličku do kuchyne.

„Si hladná?“ opýtala som sa, no potom mi trocha stiahlo hrdlo, keď som si spomenula na náš incident..

„Urobíš mi špagety?“ opýtala sa nadšene a ja som rýchlo otvorila skrinku. Špagety som mala a aj kečup. V chladničke bol syr, a tak som behom dvadsiatich minút servírovala špagety. Naliala som mojej malej návšteve pohár mlieka a sadla si k nej. Rýchlo sa napila a potom trocha skrivila tvár.

„Čo je? Veď máš mlieko rada,“ opýtala som sa.

„Mám, ale Esme mi tam dáva...“ odmlčala sa a potom sa na mňa žiarivo usmiala. „Vypijem ho aj takto,“ šepla.

„Čo ti tam dáva Esme?“ opýtala som sa, aj keď som si nebola istá, že chcem počuť odpoveď. Trocha som tušila. To mlieko bolo vždy trocha ružové a tak mi to vlastne došlo.

„Dáva mi tam trocha krvi, aby mi to viac chutilo,“ pípla a uprene sa na mňa dívala. Sucho som prehltla a nervózne vstala. „Je to krv zo srny. Tak mi to chutí viac. Od teba mám ale rada všetko jedlo,“ dodala rýchlo. Baviť sa takto o stravovacích zvykoch upírov ma dosť desilo, ale chcela som vedieť viac.

„A čo ostatní?“

„Oni pijú len krv. Chodia na lov do lesov. Všetci pijú len zvieraciu krv a aj ja. Chodia tak raz za dva týždne, niekedy aj častejšie. Edward ale nie. On chodil menej, lebo nás nechcel nechávať samé. Carlisle sa na neho preto hneval. Hovoril, že musí chodiť častejšie, keď si u nás a kamarátite sa spolu,“ povedala tichučko a pozrela do taniera. „Edwardovi chýbaš. Je smutný. Za všetko môžem len ja. Keby som ťa nebola... Bella, ja som nechcela. Veľmi ťa ľúbim. Všetko je to kvôli mne. Edward je smutný a aj ja. Všetkým chýbaš.“ Nessie sa rozplakala a ja som sa rýchlo postavila a objala ju. Bolo mi trocha divné, že otca oslovuje Edward. Nikdy mu tak nehovorila. Teraz ale potrebovala útechu.

„Nehnevám sa na teba, miláčik. Ty za to nemôžeš. Ja som človek a je pre mňa hrozne náročné z ničoho-nič zistiť, že existujú upíri. Ja ťa tiež ľúbim, ale nemôžem byť s vami.“ Pohladila som ju a sadla si späť na stoličku.

„Nikto z nás ti neublíži. Budeme ťa chrániť. Chránime členov rodiny vlastnými životmi. Tak to je!“ povedala rozhodne a namotala si na vidličku špagety. Počuť podobné vyjadrenie z úst dieťaťa mnou otriaslo.

„Ako to myslíš?“ opýtala som sa.

„Upíri sú najsilnejšie bytosti. Nebezpeční sú pre nás len iní upíri. Nie všetkým sa páči, ako žijeme. Nepáči sa im ani, že žijem ja. Musíme byť v strehu. Všetci si myslia, že bude lepšie, keď raz budem žiť medzi ľuďmi. Budem menej v nebezpečenstve, lebo som zo všetkých najslabšia a potrebujem spať.“ Nabrala si ďalšiu vidličku a strčila ju do pusy.

„Nespia?“ Zodvihla som obočie.

„Nie. Nikdy.“

„A ako je to s tou silou a rýchlosťou?“ Sedela som ako prikovaná a počúvala, ako mi Nessie odkrývala najväčšie tajomstvá existencie upírov. Zatajoval sa mi dych, keď mi hovorila, ako Edwardovi na chrbte zdolávala hory, rieky a obrovské vzdialenosti. S otvorenými ústami som počúvala, ako liezli po stromoch, ako počujú na celé kilometre, aký ostrý zrak majú.

„Ako vznikne upír?“ opýtala som sa a Nessie trocha nakrčila čelo.

„Človeka uhryzne upír, ale nevypije ho. Nakazí ho jedom,“ šepla.

„Uhryzla si ma a nie som...“

„Ja nie som jedovatá. Som poloupír. Ja som sa narodila. Nevznikla som premenou.“ Dojedla špagety a usmiala sa. Chvíľu sme mlčky sedeli.

„Nessie, musíš mi povedať číslo na ocka, lebo...“ nedopovedala som vetu a zazvonil mi mobil. Nessie už sedela na pohovke a kývala nohami.

„Prosím,“ povedala som podráždene.

„Ahoj, tu Edward Cullen. Prepáč, že volám a nezlož mi to, prosím. Sme v Amerike. Renesmee sa nám stratila a mne napadlo...“

„Je u mňa. Už z nej dve hodiny páčim číslo na teba,“ šepla som a Nessie vyleteli očká z jamiek.

„Ten bude kričať,“ šepla. Počula som, ako si Edward vydýchol.

„Prídem si po ňu,“ povedal rýchlo.

„Dám ti adresu,“ vzdychla som.

„Netreba. Viem ju. Som tam o dvadsať minút.“ Zložil a ja som sa dívala na Nessie, ktorá už zase vzlykala. V tom návale pocitov a stresu som sa ani nezamyslela nad tým, odkiaľ mala Renesmee moje číslo a ako je možné, že má Edward adresu.

„Nessie, odkiaľ si vedela moje číslo?“ Nessie sa na mňa trocha zamračila.

„Edward ho mal v zápisníku a ja som si ho opísala,“ šepla a vyhrnula si rukáv, kde mala číslo môjho mobilu napísané cez celé predlaktie. Chápavo som prikývla. Edward mal moje číslo a adresu, to je zaujímavé.

„Nessie, keď príde ocko...“

„Edward a ja s ním nepôjdem,“ opravila ma a začala zase poťahovať nosom.

„Od kedy je ocko Edward a tu nemôžeš zostať.“

„On je Edward! Pôjdem späť, keď sa tam vrátiš so mnou. Prosím.“ Tiekli jej slzy a ja som mäkla. Bože, ako mi chýbala. Očividne mala na otca zlosť. Objala som ju a tak sme sedeli kým mi na dvere niekto nezaklopal. Spolu sme šli otvoriť. Nessie sa mi skrývala za chrbtom. Edward stál pred dverami a vyzeral ako inak fantasticky, len jeho pohľad bol ako pohľad starého muža. Pozrel sa mi do očí a potom na Renesmee. Nervózne si prehrabol vlasy.

„Mrzí ma to,“ šepol a bez ďalšieho slova sa natiahol po dcéru. Chytil Nessie za rameno a chcel ju vziať na ruky, no ona sa mu vytrhla a schovala sa zas za mňa.

„Nikam nejdem. Chcem Bellu!“ vykríkla. Edward sa mi pozrel do tváre. Cítila ako kus kameňa. Mala som tvrdý výraz. Chcela som hlavne, aby to bolo za mnou. Urobil krok ku mne, aby sa dostal k dcére, a ja som ustúpila. Bože, veď je upír. Pochopil to a urobil krok dozadu. Zodvihol ruky pred seba.

„Nikto ti neublíži,“ povedal mi. Oči ma začali páliť a cítila som, že o chvíľu pretečú. Chytila som Nessie za svojim chrbtom a pretočila ju pred seba.

„Nessie, musíš ísť. Ja nie som tvoja mama. Musíš ísť s ockom,“ šepla som. Trhalo mi srdce, ale inak to predsa nešlo.

„On nie je môj otec! Prečo mám ísť s ním? Tiež mi klamal!“ vyprskla Nessie a ja som sa na ňu prekvapene pozrela. Edward skrivil tvár do bolestnej grimasy.

„Renesmee, hrozne sme sa o teba báli. Poď domov,“ šepol zmierlivo. Nessie sa nakrčila.

„Nikto z vás ma neľúbi! Nikto! Aj ty si mi klamala!“ skríkla. Trhalo mi srdce. Edward využil jej nepozornosť a pevne ju zovrel v objatí.

„Už ti dáme pokoj. Už sa to nestane,“ šepol.

„Čo robíte v Seattli?“ opýtala som sa.

„Len nutné vybavovanie dokladov. Nezdržíme sa, nemaj strach. Ideme do Ruska a zatiaľ sme v prenajatej vile na samote v November Rain. Postrážime ju, aby ťa nevyhľadávala,“ povedal pokojne s očami sklopenými k zemi. Nessie hlasno plakala. Videla som ako napína svaly, aby sa mu vyšmykla, no nemala šancu. Hlasno na neho zavrčala. Urobil krok dozadu. Nikto z nás nevedel, čo povedať. Bez pozdravu a bez slova som zatvorila dvere.

Celú noc som bola hore. Nedokázala som to vstrebať. Bolelo ma celé telo a celé vnútro sa mi rozbíjalo na milión ostrých črepov, čo sa mi zapichovali do kostí a mäsa. Bolo to horšie, než keď som utekala z Francúzska. Videla som, ako to dievčatko trpí. Najhoršia noc môjho života. Keď som oči privrela, videla som Nessie ako ma prosí, aby som sa vrátila. Videla som Edwarda. Ona už vie, že nie je jeho? Ako sa to stalo? Musí trpieť. Tomu dieťaťu sa zrútil svet. Opustila ju jej guvernantka a dozvedela sa, že jej ocko nie je jej ocko. Za pol roka som si na ňu zvykla ako na svoju vlastnú. Trpím, že nie je so mnou. Trpím, že ju nevidím. Čo je hrošie? Môj strach z toho, kým sú, alebo z toho, ako každým dňom trpím viac a viac, že Nessie nevidím. Neviem, čo to je mať vlastné dieťa, ale milujem Renesmee ako svoju. Edward ma zradil, ale o neho teraz nejde. Je dospelý a nezraniteľný upír, ale ona je krehké dieťa. Celú noc som premýšľala. Oblievala ma horúčka. Nezažmúrila som oko. Nad ránom prišlo rozhodnutie. Posadila som sa na posteli a zhlboka sa nadýchla.

„Som úplný cvok,“ šepla som sama sebe a siahla po kufri, ktorý bol bezpečne ukrytý pod posteľou.

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Guvernantka - 23. kapitola: