Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Guvernantka - 27. kapitola

28.07.2012 (18:30) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 56× • zobrazeno 9217×

Bella:

„Bella, bojíš sa ma. Nerob to,“ šepol a stiahol ma zo seba. Ostala som ležať na chrbte.

„Ako môžeš vedieť, že sa ťa bojím?“ zachrapčala som.

„Srdce ti splašene tlčie, dych sa ti zadrhol a cítim ten nával adrenalínu v tvojich žilách. To je strach, Bella,“ šepol a ja som sa pousmiala.

„Samozrejme, že sa bojím,“ povedala som pokojne. Edward nahol hlavu trocha na stranu.

„Ja viem.“ Posadil sa.

„Nič nevieš,“ pípla som a on sa na mňa zadíval. Tiež som sa posadila. Vyzeral trocha zmetene. „Vrátila som sa kvôli Renesmee,“ šepla som a nadvihla obočie.

„Bella, mne je to jasné. Nič si nenahováram. Som upír a ty človek. Viem, že so mnou nechceš mať nič spoločné. Ja sa budem držať stranou, aj keď je to pre mňa neskutočne ťažké. Na tom, čo som k tebe cítil, sa nič nezmenilo. Si človek, no ja ťa... Proste si nemysli, že mi niečo dlžíš alebo, že si povinná niečo robiť pre to, že sme spolu predtým chodili,“ šepol.

„Edward, my sme spolu chodili? Zvláštne slovo. Ja som bola presvedčená, že sme sa mali radi,“ povedala som tichším hlasom, aj keď to bolo asi na nič, lebo upíri, ako som pochopila, počujú dokonalo. Náš rozhovor počúva aj tak celý dom.

„Ty si mala rada Edwarda Cullena, muža, človeka. Nemala si tušenie, kým som. U ľudí je to iné. Ako láska príde, tak odíde. Počas života intenzita citu kolíše a niekedy je láska sklamaním, alebo len tak vymizne,“ pošepol a uprene sa díval pred seba.

„A u upírov to tak nie je?“ opýtala som sa neisto.

„Nie. U nás je to iné. Intenzita je vždy rovnaká. Je to výbuch citu, ktorý trvá večnosť. Moja matka miluje Carlislea rovnako intenzívne ako v deň, keď sa doň zamilovala. U nás neexistuje zamilovať sa nejaký čas. Je to na celú existenciu,“ šepol a ja som sa zachvela, pri tej predstave.

„Ty si sa do mňa zamiloval?“ opýtala som sa priškrtene a nesmierne som sa bála odpovede. Edward stále hypnotizoval stenu. Ani sa nepohol. Chvíľu mlčal a potom sa na mňa konečne pozrel. Bol úplne bez výrazu tváre. Vyzeral ako kamenná socha. Pomaly sa postavil a napriamil. Zase som mala pocit, že som najmenšie stvorenie na svete.

„Zamiloval som sa do teba,“ povedal rozhodne, nekompromisne a smrteľne vážne. Otvorila som ústa. Moja hlava nebola schopná vyprodukovať nič rozumné, čo by som mohla teraz povedať. Sama som nemala jasno v tom, čo cítim. Bála som sa ho, aj keď som vedela, že ma má rád a teraz sa dozviem, že ma miluje na veky? Musím niečo urobiť. Musím sa k tomu postaviť ako dospelá.

„Bojím sa ťa, ale nie tak, ako si myslíš. Bojím sa neznámeho. Som príliš obyčajná. Nemám super sluch a super zrak. Nie som rýchla a už vôbec nie krásna.“ Pozrela som sa do zeme, lebo do očí som sa mu pozrieť nedokázala.

„Nie, Bella. Ty nie si monštrum ako ja. Si dokonalá,“ povedal tichým hlasom a opatrne pristúpil späť k posteli. Kľakol si na kolená a dotkol sa prikrývky. Zovrel ju v dlani a potiahol. Vo chvíli som bola aj s celým oblečením postele pri ňom. Neisto nahol hlavu na stranu a opatrne ma chytil za ruku.

„Bella, prosím ťa, skús sa nebáť,“ pošepol a opatrne priblížil svoju tvár k mojej. Dívala som sa mu uprene do očí a nechápala, ako o sebe môže hovoriť ako o monštre. Je predsa tak láskavý a tak pokorný. Zodvihla som ruku a pohladila ho po tvári. Už som aspoň chápala, prečo je tak studený a nebála som sa. Pomaly som si jeho tvár pritiahla k sebe a on sa bez najmenšieho odporu poddal. Pritlačila som pery na tie jeho a zavrela oči. Na prvý pohľad nevinný bozk, no pre mňa znamenal viac. Bolo to prekonanie samej seba. Netlačil na mňa, nechal to pri tomto jednom bozku a tak, keď som sa odtiahla, s nežným úsmevom zostal sedieť pri posteli.

„Mala by si spať. Zajtra ti to tu celé ukážem a vezmem ťa do mesta.“ Obehol posteľ a než som sa spamätala, bola zas upravená. Pokrútila som hlavou. Na to si jednoducho nebudem schopná zvyknúť.

„Je niečo, čo nedokážeš?“ opýtala som sa, keď som si ľahla do postele.

„Neviem lietať, aj keď to v podstate nepotrebujem vedieť, lebo viem vysoko skákať a behať. A oheň tiež veľmi nemusím. Všetci sme pekelne horľaví,“ povedal s jemným úškrnom a pozrel sa na uhasínajúci oheň v krbe.

„Dobré vedieť,“ šepla som a Edward sa pousmial.

„Chceš sa ma zbaviť?“ Nahodil ublížený výraz a ja som zagúľala očami.

„Áno. Trmácam sa sem cez pol sveta, lebo som sa ťa chcela zbaviť,“ šepla som sarkasticky a zababušila sa do perín. Edward sa zvonivo zasmial a prešiel ku mne, aby ma ešte poriadne prikryl. Nahol sa a pobozkal ma na čelo. Ja som natiahla ruky a objala ho okolo hrdla.

„Dobrú noc,“ šepla som. Zavrela som oči a nechal ruky klesnúť k telu. Cítila som Edwardovu prítomnosť a bolo mi to, na moje prekvapenie, príjemné. Mohla som premýšľať. Ľúbi ma večnou láskou. Skôr by ma to malo desiť a niekde v kútiku duše aj desilo. Bála som sa, že ho sklamem. Čo ak ho nebudem schopná mať tak veľmi rada, ako on mňa. Chce byť so mnou a ja by som chcela byť s ním, ale dá sa to? Fyzicky určite, toho je dôkaz aj Renesmee, ale ja budem starnúť. Zomriem. On tu bude večne. S týmito trýznivými myšlienkami som zaspávala a presne s nimi som aj vstala.

Bolo šero, ale vedela som, že je ráno. V krbe horel plameň. Musel niekto celú noc prikladať. Spustila som nohy z postele. Pod perinou bolo teplučko, no mimo nej až tak veľmi nie. Nazula som si papuče a prešla do kúpeľne. Chvíľu som sa dívala do zrkadla a rozmýšľala, čo na mne môže mať rád. Povaha to nebude. Viem presne, aká som. Som zložitá a tvrdohlavá a vždy som bola. Všetkých poúčam a komandujem, ale snažím sa ovládať. Pekná som nikdy obzvlášť nebola. Povzdychla som si.

„Klop-klop,“ zaznelo pri dverách. Uškrnula som sa na seba do zrkadla.

„Kto je tam?“ opýtala som sa piskľavo.

„Ja...“

„Kto je ja?“ opýtala som sa znova a otvorila dvere. Nessie ma objala okolo bokov.

„Predsa ja, tvoja Renesmee,“ zatrilkovala. Nessie mala na sebe župan a hrubé papuče. Prešli sme do izby a sadli si pred kozub na obrovskú kožušinu medveďa.

„Takéto loví strýko Emmett,“ šepla Nessie a pohladila hnedastú srsť. Ja som vyvalila oči na asi dvojmetrový kožuch a rozpačito sa pousmiala. Budem si musieť zvyknúť.

„Má rád medvede?“ opýtala som sa a pohladila Renesmee po chrbátiku. Oprela sa o moju hruď a zasmiala sa.

„Má. Ocko ma rád pumy, ale tie tu nie sú. Ja smiem loviť iba srnky, aby mi zviera neublížilo. Keď ale budem veľká, tak budem aj ja loviť mäsožravce. Sú lepšie,“ povedala uvoľnene a pohrávala sa mi s prstami. Na jazyku ma pálila otázka, ale ako sa to opýtať malého dievčatka?

„Čo máš však najradšej?“ opýtala som sa šeptom. Nessie sa zadívala na stenu a zamyslela.

„Asi tiež pumy. Voňajú skoro ako človek,“ šepla a ja som stuhla. Nessie sa na mňa rýchlo otočila a v očiach mala nesmiernu neistotu.

„Ty nie... Voniaš, ale nie ako jedlo. Nie... Ja...“ Nessie skrivila tvár, akoby chcela plakať.

„Nessie, upokoj sa,“ šepla som.

„Neodídeš, však?“ opýtala sa pridusene a trocha sa triasla.

„Neodídem. Len sa rozprávame a chcem o vás vedieť čo najviac. Pokojne mi povedz, čo si mi chcela povedať. Ja to zvládnem a nikam nejdem,“ povedala som vážne a aby mi verila, pritiahla som si ju k sebe a začala ju hladiť vo vlasoch.

„Ty voniaš nádherne. Nič krajšie som ešte necítila, ale nie ako jedlo. Voniaš ako... Tak dobre. Voniaš ako...“ Zamyslela sa a vtlačila tvár do môjho pyžama. Potom sa nadšene usmiala a otočila sa mi tvárou. „Voniaš ako voňajú mamy.“ Trocha ma to prekvapilo a vyvalila som oči.

„Ako mama?“ šepla som.

„Áno. Je mi pri tebe tak dobre. Myslím, že mama voňala ako ty. Sladko, milo a tak láskavo.“ Nakrčila čielko.

„Nessie, ľúbim ťa.“ Nahla som sa a vzala ju do náručia. Do očí sa mi už tlačili slzy. Včera sa mi vyznal Edward a dnes Nessie. Toľko citov ma doslova zavalilo. Vedela som, že oboch ľúbim, ale bála som sa budúcnosti s nimi. Čo im môžem ponúknuť?

Obliekla som sa a šla s Renesmee do jej izby. Dom pôsobil prázdno. Nessie mi však povedala, že sú všetci na dolnom poschodí a upratujú knižnicu.

„Je tu aj knižnica?“ opýtala som sa.

„A aká veľká... Carlisle tam chcel mať pracovňu, ale babka mu to nedovolila. Je tam toľko kníh, že ak by sa začítal, nevidela by ho aj mesiace. On sa vždy začíta. Je múdry. Mohol by tam mať izbu Emmett. Ten nečíta nikdy. Myslíš, že vie čítať?“ opýtala sa Renesmee zamyslene a ja som sa zasmiala.

„Určite vie čítať.“ Zaplietla som Nessie vrkôčik a zapla jej doň malú lienku.

„Dobré ráno?" šepla Nessie a ja som sa nechápavo otočila k prázdnym dverám. Behom sekundy sa v nich objavil Edward. Nežne sa usmial.

„Dobré ráno, princezné.“ Nahol hlavu na bok, keď k nemu Nessie priskočila a nechal sa pobozkať na líce. Tá malá potvorka sa rozbehla po chodbe a kričala, že ide pomáhať do knižnice.

„Môžem s niečím pomôcť aj ja?“ opýtala som sa a nervózne som sa zaknísala, lebo si ma Edward premeriaval od hlavy k päte. Potom sa zasmial.

„Už som ti povedal, ako ten sveter zbožňujem?“ opýtal sa a ja som sa zazubila.

„Viem si predstaviť. Ak ho najbližšie nenájdem, tak si ho najskôr spálil,“ šepla som.

„Vieš, že oheň nemusím,“ povedal veselo a nahol sa ku mne.

„Áno, to už viem. Ja zase nemusím zimu a som niekde v tajge. Čo už.“ Usmiala som sa a tiež sa nahla. Chcela som bozk. Edward najprv zaváhal, no potom ma nežne pobozkal.

„Zaujímavý rozhovor. Ten s Renesmee o love. Zdá sa, že si to celkom zvládla.“ Opatrne ma pohladil po ruke a preplietol prsty s mojimi.

„Sama sa divím. Chcela by som to vidieť,“ šepla som. Edward sa zarazil a skrivil tvár.

„To nikdy!“ povedal tvrdo a zas mi pripomenul toho arogantného hlupáka, za akého som ho na začiatku považovala.

„Prečo?“ Zodvihla som obočie a Edward sa poškrabal na hlave. Uškrnula som sa. Bolo to komické ľudské gesto a urobil ho k tomu tak neprirodzene.

„Ešte sa toho o upíroch musíš veľa dozvedieť. Keď lovíme, sme... Proste nesmieš byť na blízku, kým si človek,“ povedal rázne.  Ja som zalapala po vzduchu.

„Kým som človek?“ vypískla som. Edward dal ruky pred seba, akoby sa snáď snažil brániť.

„Len som sa zle vyjadril. Chcel som povedať...“

„Asi by to bolo to najlepšie,“ šepla som a Edward prekvapene cúvol. Zarazil sa a rozhodil rukami. Otvoril ústa, no žiaden zvuk z nich nevyšiel. Ja som bola tiež zaskočená tým, čo som povedala, ale proste to vyšlo von. Ako inak byť s ním a s Renesmee? Už som stihla pochopiť, že stať sa upírom nie je len tak. Byť upírom je niečo, čomu ešte celkom nerozumiem, no môžu mi to vysvetliť.

„Bella... Bella, ty netušíš, čo si teraz povedala,“ povedal Edward cez zuby, akoby sa musel poriadne ovládať, aby nevyletel. Vyzeral naozaj nahnevane.

„Tak mi to vysvetli,“ povedala som panovačne.

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Guvernantka - 27. kapitola: