Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hajzel - 23. kapitola

02.07.2011 (07:15) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 64× • zobrazeno 12862×

Bella:

Musím priznať, že to auto bolo fantastické. Užívala som si jazdu a šliapla na plyn viac, než bolo nutné. Ani som si neuvedomila a ručička tachometra prekročila stovku. Na chvíľu som zabudla na všetko. Zazvonil mi mobil, a tak som ho zodvihla.

„Bella, to som ja, Edward. Vráť sa po mňa. Volala Renée, aby som si prišiel pre auto. Už ho nebudú potrebovať,“ povedal pokojne.

„Dobre,“ povedala som trocha namrzene, lebo sa mi nechcelo vracať. Mobil som strčila do kapsy a otočila auto cez dve plné čiary. Oproti som zbadala policajné auto a zbledla som. Dúfala som, že nepôjde za mnou, no mýlila som sa. Pozrela som do spätného zrkadla a otriasla sa. Zastavila som na krajnici a nechala ruky položené na volante. Policajt vystúpil a prišiel k autu. Vybrala som doklady od tohto nového tátoša a s previnilým úsmevom mu ich podala cez spustené okienko.

„Dobrý deň, slečna,“ povedal policajt a namrzene si začal prezerať auto.

„Je nové, však?“ opýtal sa so zdvihnutým obočím.

„Áno. Asi som šla rýchlejšie než sa smie,“ šepla som.

„Šli ste veľmi rýchlo, slečna,“ povedal už trocha nahnevane.

„Idem k otcovi, je tiež policajt a...“

„Iste, slečna. Preto vás mám pustiť s napomenutím, však? Lebo otecko je policajt.“ V jeho hlase bol neskrývaný sarkazmus. „Dajte mi svoje doklady,“ dodal dosť podráždene.

„Ja chápem, že si plníte svoju povinnosť. Mrzí ma, ak to vyznelo inak.“ Pozrela som mu do tváre a pokúsila sa o úsmev. Začala som sa hrabať v kabelke. Vtedy mi došlo, že nemám svoje doklady.

„Ja som ich zabudla doma,“ šepla som.

„Tak mi nadiktujte svoje údaje,“ povedal značne namrzene. Začala som mu teda diktovať meno.

„Isabella Mária Cullenová,“ povedala som. Začal to dosť nabrúsene diktovať do vysielačky. Nepočula som, čo mu povedali, ale oprel sa o okienko a pozrel mi do tváre.

„Po prvé: prekročili ste rýchlosť takmer o päťdesiat kilometrov. Po druhé: otočili ste sa cez dve plné čiary. Po tretie: za volantom ste telefonovali a po štvrté: auto je na meno Isabella Swanová, ale vy ste Cullenová,“ povedal s ironickým úsmevom.

„Prosím?“ Pretočila som oči. „Vydávala som sa včera. Už som Cullenová a auto je na moje meno za slobodna,“ povedala som už trocha nahnevane aj ja.

„Mne to pripadá tak, že auto možno patrí slečne Swanovej, ale vy ste Cullenová. Nemáte doklady a pokiaľ si vás nepreveríme, pôjdete so mnou. Urobili ste toľko dopravných priestupkov, že by som vám najradšej vzal vodičský preukaz, ak by ste nejaký mali. Netvrdím, že klamete, ale je to dosť podozrivé. K tomu všetkému mi chcete tvrdiť, že ste sa včera vydala a namiesto svadobnej cesty sa tu preháňate na aute takouto rýchlosťou.“ Neviem, aký mal ten chlap problém, no jednal so mnou, ako by som to auto ukradla a bola celoštátne hľadaný zločinec.

„Zavolám manželovi a ten donesie moje doklady,“ povedala som suverénne a siahla do bundy po mobil. Na to sa policajt prudko chytil za služobnú zbraň a zreval na mňa: „Ruky na volant!“ Príšerne som sa zľakla a roztrasene vrátila ruky na volant. Policajt otvoril dvere a popod rameno ma doslova vyvliekol z auta.

„Chcela som len vytiahnuť mobil,“ šepla som so slzami na krajíčku. Muž ma oprel o kapotu a prehľadal ma. Rozkročená som sa opierala o strechu auta, keď mi z vrecka vytiahol môj paprikový sprej, ktorý mi dal Charlie. Ten som si nejako zvykla nosiť stále pri sebe. Na nič už nečakal a naložil ma na zadné sedadlo policajného auta s putami na rukách, ktoré precízne a dosť bolestivo stiahol. Sykla som, ale neobmäkčilo ho to. Už sa nedalo nič vysvetľovať. Policajt ma odviezol na stanicu a odviedol ma do vyšetrovne. Takmer som sa prepadla od hanby. Pripadala som si ako nejaký zločinec. Na potvoru som tu dnes ani nevidela žiadnu známu tvár. Oddelenie sa rozrástlo a bolo tu množstvo nových policajtov, ako aj tento. Posadil ma na stoličku a na chvíľu odišiel.

Po pár minútach prišla mladá policajtka.

„Ste v poriadku?“ opýtala sa neisto. Zodvihla som pohľad.

„Celé je to len nedorozumenie,“ šepla som a zavzlykala. „Včera som sa vydávala a doklady zostali v svadobnej kabelke. Šla som za matkou na svojom aute. Manžel mi ho kúpil pred svadbou na staré meno. Policajtovi som sa predstavila novým. Otec je tiež policajt. Určite ho poznáte. Volá sa Charlie Swan.“ Policajtka sa zarazila.

„Ste Charlieho dcéra Bella?“ opýtala sa prekvapene. Prikývla som.

„Ten policajt, čo vás priviezol, hovoril, že ste sa dopustili závažných priestupkov, nemáte doklady a tiež spomínal ohrozovanie,“ šepla.

„Siahla som po mobil. Chcela som volať manželovi, aby priniesol doklady. Keď ma prehľadal, našiel mi vo vrecku paprikový sprej, ale ten nosím už celé roky,“ povedala som stále rozochvetým hlasom. Policajtka sa usmiala. Okamžite mi odomkla tlačiace putá a podala mi môj mobil. Vtedy vbehol dnu ten policajt.

„Tak moment! Nemá čo telefonovať,“ prskol. Žena sa na neho nahnevane pozrela.

„Je to Charlieho dcéra a je neplnoletá. Môže zavolať svojim rodičom a keďže je vydatá, tak manželovi,“ povedala tvrdo.

„Tá mladá má toho na rováši dosť. Mňa nezaujíma čia je to dcéra. Aj keby bola dcéra prezidenta. Zákon je zákon,“ vypenil.

„Presne tak a preto si môže zavolať,“ povedala mu policajtka dosť drzo. Zalapal po dychu a namosúrene odišiel.

„Zavolajte manžela.“ Usmiala sa a nechala ma samú. Rýchlo som vytočila Edwarda. Mobil okamžite zodvihol.

„Stalo sa niečo? Kde si, už ťa čakám,“ povedal dosť namrzene.

„Som na polícii. Zastavil ma policajt. Doklady zostali doma. Prines ich, prosím,“ šepla som.

„Preto ťa vzal na políciu?“ povedal prekvapene.

„Urobila som pár priestupkov.“ Cítila som sa príšerne zahanbene. Mala som pocit, že sa Edward rozosmial. To som už nevydržala. Cítila som sa hrozne. Bolo mi do plaču a jemne som zavzlykala.

„Prosím, Edward,“ pípla som.

„Hneď som tam!“ povedal môj manžel rázne.

Edward:

Dohnal som sa na políciu a vbehol rovno ku kanceláriám. Nejaký prihlúply policajt si ma premeral. Tak žeby to bol ten mladomanžel? To som si mohol myslieť. Bohaté decko. Ja mu ukážem a aj tej jeho žene, pomyslel si. Oprel som sa o pult. Hlavou mu preletelo všetko, čo sa na diaľnici stalo. Nasadil mojej Belle ešte aj putá. Vo mne zovrelo. Nikto nemá právo takto zaobchádzať s mojou manželkou. Doslova som zúril. Myseľ tohto arogantného úbožiaka ma vytáčala. Nebyť v budove polície, podal by som si ho pekne ručne stručne, ale to by som ho najskôr zabil, taký som bol vytočený.

„Volám sa Edward Cullen a prišiel som si po manželku,“ zavrčal som.

„No to sa ešte uvidí,“ povedal ironicky. Týmito slovami ma ten chudák dorazil.

„Viete čo sa ešte uvidí, pane? Uvidí sa, či si ešte niekedy oblečiete uniformu. Zadržali ste neplnoletú a bez toho, aby ste zistili jej totožnosť. Vy osobne ste mali povinnosť zavolať jej rodičom alebo mne. Nesplnili ste si povinnosť. Zaobchádzal ste s ňou hrubo. Prehľadali ste ju a donútili ju s putami na rukách ísť s vami.“ Vtedy mi drzo skočil do reči.

„To sa mi akože vyhrážate?“ prskol.

„Zatiaľ som vás informoval a teraz sa budem vyhrážať. Moja manželka je tehotná a keď utrpela akúkoľvek ujmu, budete sa baviť už len s našim rodinným právnikom. Buďte tak dobrý a zavolajte náčelníkovi Swanovi, a vysvetlite mu, že ste mu zadržali dcéru.“ Pozrel som na policajtku, ktorá práve vošla. Už som sa nemienil baviť s týmto hlupákom, lebo by som mu musel zakrútiť krkom.

„Môžem ísť za svojou manželkou?“ šepol som a nahnevane zaškrípal zubami. Žena sa zhlboka nadýchla. Aspoň ona si uvedomovala, že z toho ešte bude problém. V jej mysli som videl, ako hrozivo pôsobím a tak som sa pokúšal trocha upokojiť. Okamžite prikývla a vzala ma dozadu. Len čo ma Bella zbadala, vyskočila na nohy a vrhla sa mi s plačom okolo krku. Trocha ma to prekvapilo, ale pevne som ju zovrel v náručí a pritisol k sebe. Musela ju celá táto situácia vyľakať. Stále som sledoval mysle policajtov.

„Si v poriadku? Nič ťa nebolí?“ opýtal som sa a hneď som ju pohľadom kontroloval. Bella sa jemne chvela.

„Doniesol si doklady?“ opýtala sa trasúcim hlasom. Vtedy vošiel do vnútra ten arogantný zástupca zákona. Mne sa tu nebude žiaden zasran vyhrážať, pomyslel si.

„Vaša manželka bude postúpená na súdne jednanie. Dopustila sa priestupku a ohrozovala ma slzným sprayom,“ povedal víťazne. Ja som z jeho hlavy presne vedel, ako to bolo. Bella vyvalila oči a nezmohla sa chudinka na slovo. Siahol som do vrecka a vybral doklady. Najprv som položil na stôl občiansky, potom vodičský a nakoniec vizitku.

„Skontrolujte si doklady a manželku si beriem domov. Tá vizitka je môjho právnika. To aby ste vedeli, kto vám volá. Ja to tak nenechám. Nebudete si svoje komplexy riešiť na mojej manželke. To, že ste jej nasadil putá, by som ešte ako-tak prežil. To, že tu klamete, že vás akokoľvek ohrozovala, to skončí na súde. S tým počítajte,“ prskol som jedovato a z hrude sa mi dralo vrčanie. Bella sa stále otvorenými dlaňami opierala o môj hrudník. Uprene sa mi zahľadela do očí. Uvedomoval som si, že musia byť hnevom čierne ako uhoľ a tak som pohľad sklopil.

„Edward, upokoj sa. Som v poriadku. Nemusíme to hnať do extrému. Dopustila som sa priestupku a ja sa na tohto policajta nehnevám. Som len precitlivená a...“

„Precitlivená? Bella, ten chlap bol k tebe hrubý a prehľadával ťa ako zločinca. Oprel ťa o kapotu auta. Nikoho si neohrozovala. Mala si vo vrecku paprikový sprej, nie revolver. Povedala si mu, že si neplnoletá a on mal volať mne alebo Charliemu. Ver, že urobil viac priestupkov, než ty,“ prskol som nahnevane. Mal som chuť ho za to roztrhať a napálila ma aj ona, že ho ešte bránila. Bella ma vzala za ruku a pohladila ma po ramene. Malo to dokonalé účinky, lebo som sa hneď začal upokojovať. Z myšlienok toho policajta mi bolo teraz aj trocha do smiechu. Začal si uvedomovať, že to riadne prepískol. Nevedel pochopiť, že mi tie všetky podrobnosti stihla povedať. Už sa pomaly lúčil s kariérou.

Z vrecka som vytiahol zväzok bankoviek a doslova ich do toho policajta hodil.

„To bude dosť na tie pokuty,“ povedal som nahnevane. Takto arogantne sa správať nezvyknem, ale čo sa týka Belly, som schopný zabíjať.

Vzal som svoju stále sa chvejúcu manželku za ruku a vyšli sme pred policajnú stanicu. Trpko sa usmiala. Vyčerpane sa o mňa oprela a tým, že spojila svoje ruky za mojim pásom, porušila prvý z dohodnutých kompromisov a tým bolo nedotýkať sa jeden druhého. Mňa však jej blízkosť nadmieru upokojovala. Tiež som skrížil ruky za jej chrbtom a nenápadne si zaboril hlavu do jej vlasov. Nasal som do pľúc tú krásnu vôňu a na chvíľu zabudol na toho ignoranta vo vnútri.

„Už nemám ani chuť niekam chodiť,“ šepla.

„Nenechaj si pokaziť deň. Poď, ideme po tvoje auto a potom pôjdeme za Renée,“ šepol som.

„Odkiaľ si vedel, že bol hrubý a prehľadal ma? A to s tým sprejom? Pochybujem, že sa pochválil,“ šepla Bella a skúmavo sa na mňa pozrela.

„Prečítal som mu myšlienky,“ šepol som a zasmial sa. Bella sa tiež zasmiala.

„Iste, tak si prečítaj tie moje,“ povedala uvoľnene. Brala to ako žart.

„Tvoje čítať neviem,“ povedal som pohotovo a viedol ju k Mercedesu. Bella sa zastavila.

„Edward, prestaň si zo mňa uťahovať. Včera som sa vydala a dnes ma takmer zavreli. Už mám strach z toho, čo bude zajtra. Zajtra mi povieš, že si mimozemšťan, alebo čo?“ Zatvárila sa ako by čakala na zemetrasenie. Zasmial som sa a otvoril dvere na aute. Nastúpila a zapla si pás. Obehol som auto a tiež sa zapol.

„Vieš byť parádne odporný,“ povedala po chvíli.

„Ďakujem,“ šepol som a tváril sa, že mi polichotila.

„To nebola lichôtka, pán Cullen. Ja sama dobre viem, aký odporný dokážete byť. Len ma prekvapilo, že si sa ma tak zastal. Čakala by som, že mi vynadáš, aká som hlúpa, zaplatíš a potom sa na mne budeš nepekne baviť,“ šepla a mňa tým dosť ranila. To by som predsa nikdy neurobil.

„Bella, naozaj ma vôbec nepoznáš. Ak zistíš, kto som a aký som, budeš prekvapená,“ šepol som a ťažko si vzdychol.

„Tak mi ušetri dlhé zisťovanie. Kto si a aký si?“

22. kapitola - 24. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hajzel - 23. kapitola: