Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hajzel - 25. kapitola

06.07.2011 (08:30) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 74× • zobrazeno 13451×

Bella:

Rose rozprávala a ja som ju so zatajeným dychom počúvala. Jej slová vplávali do mojej hlavy, ale cítila som sa ako v bubline. Všetko do seba zapadalo a dávalo zmysel, no na druhej strane nedávalo zmysel nič. Vypočula som ju a položila množstvo otázok. Striedali sa vo mne pocity záujmu, paniky, prekvapenia, pochopenia a následne úplnej beznádeje a strachu. Snažila som sa nevyvádzať a držať si chladnú hlavu. Na každú otázku mi vedela dať Rose pohotovú a logickú odpoveď.

Odviezla ma pred dom a dohodli sme sa, že ešte s Alice prídu. Chvíľku som sa rozprávala s Charliem. Bol dosť unavený, a tak som ho nechcela dlho zdržiavať. Mali na stanici dosť práce. Ten policajt, čo sme s ním mali vystúpenie zo stanice odišiel. Šla som do svojej starej izby. Postavila som sa pred zrkadlo a začala si obzerať brucho. Modriny boli svetlo žlté a ja som len pozerala na svoj odraz s otvorenými ústami.

Rozmýšľala som a snažila si utriediť myšlienky. Zdalo sa mi to ako sen. Čakala som, že sa prebudím, ale nič sa nedialo. Z premýšľania ma vytrhlo zaťukanie na okno a než som sa stihla spamätať, nahrnuli sa mi do spálne dve upírky. Snažila som sa pôsobiť vyrovnane. Štebotali jedna cez druhú a aj keď mi zrazu všetky moje inštinkty radili držať si odstup, pomaly som sa uvoľňovala. Ani neviem kedy a zaspala som.

Prebudila som sa ešte za tmy. Okno bolo pribuchnuté a ja som bola dôkladne poprikrývaná. Hľadela som do stropu a dookola rozmýšľala, čo je pravda a čo sa mi len snívalo.

Zrazu som sa na všetko dívala inak. Možno ešte stále spím a to všetko je len nočná mora. Možno mi zajtra tie dve povedia, že to bol fór a možno som naozaj vydatá za upíra a čakám jeho dieťa. Zachvela som sa a celé telo mi stuhlo. Jemne sa mi roztriasli nohy a zalial ma studený pot. V podbrušku som ucítila trhnutie. Prudko som sa posadila a v panike zovrela prikrývku. Z očí sa mi začali liať slzy beznádeje. Doteraz bol pre mňa môj manžel obrazom odporného hajzla, ktorý ma raz za čas svetlé chvíle a moje dieťa bolo mojou odmenou za to, že s ním musím žiť.

Teraz je môj manžel mýtická krvilačná bytosť, o ktorej vlastne nič neviem a dieťa, na ktoré som sa tak tešila, je možno mojou záhubou. Ozvali sa vo mne sebecké pocity sebazáchovy vlastného ja. Kým vlastne som? Som ikubátorom dieťaťa, ktoré možno ani nie je dieťaťom. Možno ma zabije. Možno to bolo Edwardovým plánom od samého začiatku. Spával s toľkými ženami a urobil dieťa práve mne. Možno ma považoval za tak hlúpu a primitívnu, že si myslel, že mu na všetko skočím. Možno si myslel, že keď umriem, nebudem nikomu chýbať. Otriasla som sa a v sekunde sa mi zovrel žalúdok. Predstavila som si, že ak je všetko pravda, tak upíri zabíjajú ľudí. Aj keď mi Alice s Rose tvrdili, že sa živia zvieratami, nenechávalo ma to chladnou. V sekunde som bola nad záchodom a dávila večeru. Do rána som už nezavrela oči. Sedela som na posteli a horúčkovito rozmýšľala, čo urobiť.

Nad ránom som schmatla tašku a začala do nej hádzať tých pár vecí, čo mi doma zostalo. Po vreckách som hľadala peniaze, ale veľa ich nebolo. Narazila som na kreditku. Chytila som ju do ruky a sadla si s ňou na koberec. Cítila som sa tak sama a bez nádeje na záchranu. Moje telo sa chvelo v divnom rytme. Počula som svoje srdce búšiť v hlave.

Ráno ma Charlie zavolal na raňajky. Tvárila som sa, že pôjdem do školy.

„Čo je s tebou?“ opýtal sa ma otec a ja som sa pokrivene usmiala.

„Nič,“ šepla som.

„Je všetko v poriadku?“ Nechápavo som mykla ramenami. Uprene som sa na neho zadívala.

„No vieš. Si vydatá pár dní a už si doma. Je k tebe Edward zlý, alebo sa niečo udialo?“ Vyvalila som na Charlieho oči a on pokračoval.

„Chcel som, aby si si ho vzala. Veril som, že je to správne a veľmi by ma mrzelo, ak by som sa mýlil. Milujem ťa. Si moja dcéra. Renée ma od tej svadby odhovárala, ale ja som jej povedal, že to bude dobré. To dieťa vás spojí a ja budem dedko. Už som sa na to psychicky vyladil,“ povedal Charlie. Len som sa usmiala. Jeho slová mi vmietli do mysle ďalšie témy na premýšľanie. Bola som sama zo seba prekvapená, že som sa s plačom nezosypala.

Keď Charlie odišiel do práce, vzala som kabelku a svoje staré auto. Odviezla som sa do nemocnice a rozhodla sa pre jediné. Urobím jedinú správnu vec, povedala som si so slzami na krajíčku. Roztrasene som šla k posuvným dverám.

Carlisle:

Ponáhľal som sa k ambulancii. Zavolali ma, že je to súrne.  Na chodbe nervózne stála Bella. Vyvalil som oči a prišiel k nej.

„Stalo sa niečo?“ opýtal som sa prekvapene.

„Áno, smiem dnu?“ šepla rozpačito. Otvoril som dvere na ambulancii a Bella vošla. Sadla si do kresla a začala prekladať nohu cez nohu. Mal som z nej pocit, že sa nebude v žiadnej polohe cítiť dobre. Bola nervózna. Chvela sa nervozita presakovala z každej jej bunky.

„Tak ako ti môžem pomôcť? Máš nejaké problémy?“ opýtal som sa s úsmevom.

„No, ja som prišla, lebo som sa včera rozprávala s Rose a s Alice.“ Zatiaľ som nerozumel, čo to má spoločné s tým, že prišla. Kývol som, aby pokračovala.

„Rose mi to povedala,“ šepla a sledovala moju reakciu. Jej čokoládové oči sa mi zapreli do tváre. V jej pohľade bol strach.

„Povedala čo?“ Zodvihol som obočie.

„Povedala mi, kým ste. Celá rodina,“ pošepla a sklopila pohľad. Zalapal som po dychu a nervózne sa postavil.

„Povedala ti, že...“ Nechal som vetu otvorenú, aby ju Bella doplnila. Chcel som mať istotu, že hovoríme o tom istom. Nemohol som uveriť, že by jej to dievčatá mohli povedať.

„Viem, že ste upíri. Všetko mi s Alice vysvetlili a preto som tu. Už chápem, prečo ste ma presviedčali, aby som dieťa dala preč,“ povedala rozpačito.

„Aha.“ Najprv som sa nezmohol na nič viac. „Zvládaš túto informáciu veľmi dobre.“ Snažil som sa znieť vyrovnane, aj keď som bol vyplašený. Nevedel som, čo čakať.

„Ja chcem vedieť, čo sa mi môže stať, keď som tehotná s upírom. Aké nebezpečenstvá mi hrozia, ak si ho dám vziať, alebo si ho nechám,“ šepla. Zhlboka som sa nadýchol a sadol si k nej bližšie. Stuhla a poodtiahla sa v ustrašenom geste. Vrátil som sa na pôvodné miesto.

„Ak sa rozhodneš dať si dieťa zobrať, prebieha to takto. Jedna možnosť je potrat vyvolaný liekmi. Vpichnem ti injekciu a do krčka maternice vložíme špeciálne tyčinky, ktoré vyvolajú olupovanie maternice a tým potrat. Robí sa to v prvých týždňoch tehotenstva. Požiadavky by si spĺňala, ale to dieťa je prisilné, vďaka upírim génom. Nemusí to zabrať.“ Sledoval som jej reakcie. Chladne upierala oči do mojej tváre. „Potom je druhá možnosť. Prijmem ťa do nemocnice a v anestéze urobím odsatie plodu. Je na to špeciálny prístroj. Nebudeš nič cítiť. Večer by si šla domov. Sú tu isté riziká, ale medicína postúpila a preto sa minimalizovali.“ Bella rozvážne prikývla. Počúvala ma so zatajeným dychom.

„A ak by som si chcela dieťa nechať? Chcem počuť pravdu. Čo by ma čakalo?“ opýtala sa chvejúcim hlasom.

„Bude stále silnejšie a silnejšie. Už teraz ťa jeho pohyby bolia.“ Nedokázal som sa jej dívať do očí. Zrazu som sa veľmi hanbil za to, čím sme.

„Mám šancu to prežiť?“ opýtala sa pridusene.

„Najskôr nie. Je mi to ľúto,“ vzdychol som. „Akokoľvek sa rozhodneš, urobíme všetko, aby si bola v poriadku.“ Snažil som sa jej dodať odvahu. Chvíľu uvažovala.

„Dobre. Chcem tie lieky,“ šepla a ja som si vydýchol. Bol som rád, že k tomu pristupuje rozumne a nepanikári.

„Zavolám Edwardovi a...“

„Nie. Urobme to teraz, lebo stratím odvahu,“ šepla a prešla k ležadlu. Zavolal som sestričku a nechal Bellu pripraviť. Vôbec so sestrou nekomunikovala, len sa šokovane dívala na všetko dookola. Vzal som striekačku s liekom a na stolík som pripravil špeciálne tyčinky. Bella sa vyšplhala na gynekologické kreslo. Hlasno a hlboko dýchala. V kútikoch očí sa jej leskli slzy.

„Najprv ti vpichnem injekciu a potom vložíme tyčinky. Chvíľu si poležíš a potom budeme hodinu čakať na krvácanie. Pôjdeš domov a zajtra prídeš znova na vyšetrenie, kde skontrolujeme, či sa maternica vyčistila,“ šepol som a predezinfikoval jej bok. Vzal som do ruky striekačku a pozrel jej do tváre. Z očí jej už tiekli slzy ako hrachy.

„Chceš to?“ opýtal som sa ešte raz. Prikývla.

24. kapitola - 26. kapitola

Viem, že si teraz poviete, že ste sa vlastne nič nedozvedeli. Táto kapitolka bola ale nutná, aby sme Bellu pochopili. Či však nakoniec potrat vykonajú, to si prečítate v ďalšej kapitole. Nebudete čakať dlho. Sľubujem. Lolalita

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hajzel - 25. kapitola: