Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hajzel - 26. kapitola

07.07.2011 (13:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 55× • zobrazeno 12387×

Carlisle:

Vzal som do ruky striekačku a pozrel jej do tváre. Z očí jej už tiekli slzy ako hrachy.

„Chceš to?“ opýtal som sa ešte raz. Prikývla. Priblížil som sa k jej pokožke.

Bella zrazu v panike zoskočila z kresla. Vrazila mi do ruky a prevrhla stolík. Zostala stáť so spustenými rukami a z očí sa jej liali potoky sĺz.

„Ja nemôžem! Nedokážem to!“ zaplakala. Zúfalo sa celá chvela a pôsobila tak ubolene a nešťastne.

„Nemôžem ho zabiť. Milujem ho, nedokážem to urobiť,“ plakala. Opatrne som prešiel k nej. Najprv na mňa nedôverčivo pozrela, no potom sa mi v sekunde zavesila na krk a máčala mi plášť. Objal som ju a zodvihol do vzduchu. Posadil som ju do svojho kresla a čupol si k nej. Vzal som ju za ruky.

„Necháš si ho?“ šepol som svoju otázku. Bella sa mi zadívala do očí. Len jemne kývla na súhlas.

„Pokojne si porozmýšľaj. Máš právo rozhodnúť sa sama a my ťa podporíme,“ povedal som a snažil sa byť uvoľnený.

„Nie je o čom. Nikdy to nedokážem. Carlisle, sľúb mi, že sa o maličké postaráte. Však mu nebude nič chýbať a poviete mu o mne. Bude ho môcť navštíviť Charlie a Renée. Sľúb mi to,“ šepla. Nemohol som tomu, čo hovorí, uveriť. Ona to maličké milovala a chcela len to, aby prežilo. Na seba nemyslela.

„Bella, urobím všetko pre to, aby si to zvládla. Dieťatku nebude nič chýbať. Prisahám,“ šepol som.

Zhlboka sa nadýchla a postavila. Vyzerala tak krehko a zraniteľne. Urobila krok a trocha sa zamotala. Rýchlo som k nej priskočil a ona mi spadla do náručia. Rýchlo som ju položil. Nebolo na výber, lebo bola vyčerpaná a tak som ju prijal na oddelenie. Spustili sme jej infúziu. Vzal som mobil a zavolal synovi.

„Edward, Bella za mnou prišla s tým, že vie kto sme. Prišla sa so mnou poradiť a rozhodla sa pre potrat...“

„Je u teba v nemocnici?“ skočil mi do reči.

„Áno, musel som ju hospitalizovať,“ povedal som polohlasom.

„Len mi povedz, že je v poriadku,“ vyprskol.

„Je v poriadku, ale...“

„Žiadne ale. Som tam o desať minút,“ zasyčal môj syn a ja som nestihol nič viac povedať. Celý Edward. Najprv jedná a potom premýšľa.

Bol tu za pár minút. Šiel som ho čakať, aby niečo nevyviedol. Vbehol priamo na oddelenie a ja som ho stihol odchytiť tesne pred Bellinou izbou.

„Je v poriadku?“ opýtal sa naliehavo a v ľudskom geste mnou zatriasol.

„Edward, v poslednej chvíli si to rozmyslela.“ Edward vyvalil oči a potom sa oprel o stenu a pritlačil si obe ruky na tvár. Nechápavo som na neho pozeral a až po chvíli mi došlo, že sa uvoľnene smeje. „Môžeš mi láskavo povedať z čoho sa rehoceš,“ vyprskol som. Edward si zložil ruky z tváre a zakrútil hlavou.

„Týždne ju presviedčam, aby dala dieťa preč a aby žila svoj život. Snažím sa jej sprotiviť a udržať naše tajomstvo a keď som šiel sem, myslel som len na to, že to predsa nemohla urobiť, že nemohla zabiť naše dieťa. Mal som panický strach, že ma opustí a že teraz, keď o všetkom vie, mohla by byť so mnou.“ Jeho hlas bol zvláštny. Pozrel som sa mu do očí a zhlboka sa nadýchol.

„Máš ju rád a aj to dieťa. Nemusíš sa báť. Ona si ho nedá. Bol to len taký pokus zo zúfalstva,“ šepol som.

Otvoril som dvere na izbe a vošli sme. Bella sa ešte neprebrala. Ležala v nemocničnej košeli. Vlasy mala rozložené na vankúši a pokojne dýchala. Edward k nej priskočil a pohladil ju po ramene.

„Rozmyslela si to...“ vydýchol môj syn so zvláštnym úsmevom na tvári.

„Všetko som jej vysvetlil. Povedal som jej, čo ju čaká, ak si ho nechá, ale ona ho aj tak chce. S tým sa už nedá nič robiť. Je to jej telo. Bola vyčerpaná a odpadla. Bude jej dobre. Je výnimočná. Jediné, čo chcela, bolo, aby sme o nej dieťatku povedali a starali sa oň.“ Usmial som sa. Edward sa na mňa prudko otočil. Podišiel ku mne a jeho výraz sa zmenil. Akoby si až teraz uvedomil moje slová.

„Ja som všetkému na vine! Pôrod neprežije! To dieťa je polovičný upír. Nemôžeme ju nechať obetovať sa,“ reval po mne Edward a nebral ohľad na Bellu, ktorá prudko otvorila oči a vydesene sa na nás dívala. Edward si to všimol a pozrel na ňu.

„Čo sa stalo?“ šepla.

„Omdlela si. Dal som ti infúziu a práve ti dorazil odvoz domov. Po ceste mu poriadne vynadaj a môžeš ho aj zmlátiť, len si nesmieš ublížiť,“ šepol som a usmial sa. Bella sa nervózne napriamila. Pozrela ponad moje rameno na Edwarda, no potom pohľad okamžite sklopila. Edward pristúpil bližšie a sadol si z opačnej strany postele. Chytil jej ruku, no Bella ju vytrhla a natlačila sa viac ku mne.

„Dobre. Kde mám šaty?“ šepla.

„Pošlem ti sestru, nech ti pomôže,“ povedal som Belle a ona jemne prikývla.

„Netreba, ja jej pomôžem,“ povedal Edward rázne. Bella nesúhlasne zavrtela hlavou. Vzal som Edwarda za rameno a doslova ho na silu vyviedol z izby.

„Je moja žena,“ prskol na mňa.

„Na Bellu toho bolo na dnes vážne dosť. Vezmeš ju domov, uložíš do postele. Nezabudni jej urobiť čaj a niečo na zjedenie. Potom jej dáš pokoj. Rob niečo, v čom si dobrý. Zahraj jej na klavír a hlavne sa jej čo najmenej ukazuj na oči. Zvládneš to?“ Edward stroho prikývol. Bella opatrne vyšla z izby a natiahla ku mne ruku.

„Čo s tou ihlou?“ opýtala sa ešte stále sa jemne chvela. Edward ju podoprel a vzal späť do izby. Odlepil náplasť na ihle a pritlačil tampón na miesto vpichu. Ihlu vybral. Bella sucho prehltla. Edward sa na ňu pozrel a jeho oči boli úplne čierne, no držal sa.

„Keď poviem, že mám za sebou osem semestrov medicíny, uveríš mi?“ opýtal sa Belly a zodvihol obočie.

„Uverím ti, že si ju nedokončil,“ šepla a postavila sa zo stoličky. Edward jej vzal kabelku a spolu sme šli dva kroky za ňou.

Bella:

Zrazu som sa cítila v Edwardovej prítomnosti zvláštnejšie než kedykoľvek pred tým. Čomu sa aj diviť. Sedím v aute s upírom. Edward tiež najskôr nevedel, čo povedať, lebo len kŕčovite zvieral volant. Uprene hľadel na cestu a prisahala by som, že nedýcha.

V hlave mi hučalo a dookola ma napadala len jediná myšlienka a to tá, že som si vzala upíra. Nikdy sa mi cesta nezdala tak dlhá. Nemala som strach, ale to, že viem, kým je, vo mne vzbudzovalo zvláštny rešpekt. Odrazu mi milión vecí dávalo zmysel. Zabočil na príjazdovú cestu k ich domu, teda k nášmu, až úplne zastavil pred garážou. Vypol motor a vystúpil. Obišiel auto a otvoril mi dvere. Podal mi ruku, no ja som stuhla. Nemala som odvahu sa ho dotknúť, hlavne, keď sme tu boli sami. Vyplašene som na neho pozrela. Akoby pochopil ako sa cítim a ustúpil od dverí. Opatrne som vystúpila a pomalým krokom som šla k dverám od domu.

Alice vybehla na schody a vrhla sa mi okolo krku. Nadskočila som ľaknutím, ale ona to ignorovala.

„Vieš, ako som sa zľakla, že si ušla?“ povedala náhlivo a znova ma objala.

„Kam by som mala ujsť?“ opýtala som sa nechápavo. Alice sa uvoľnene usmiala.

„Vieš si vôbec predstaviť, koľko vecí ti musím ukázať a vysvetliť? Ľudia o nás nič nevedia a je to taká úľava, že to vieš. Všetci sme si vydýchli.“ Alice rozprávala rýchlo. Edward podišiel bližšie.

„Alice, daj jej pokoj. Nemala si byť v škole? Bella si potrebuje oddýchnuť. V nemocnici zamdlela. Je slabá a Carlisle povedal, že musí odpočívať.“ Jeho hlas bol trocha zastrený. Alice sa ospravedlňujúco usmiala.

„Dobre. Odprevadím ťa do izby,“ pošepla. Na silu som sa usmiala. Vyšla som po schodoch a namierila si to do izby. Alica ma predbehla a okamžite vybrala voľné tričko. Stiahla som zo seba nohavice a voľnú halenku. Vkĺzla som do trička a zapadla do veľkej postele. Alice odišla a ja som znova zostala sama so svojimi zničujúcimi myšlienkami. Chcela som sa ešte na toľko vecí opýtať. Na mnohé otázky by mi vedel odpovedať jedine Edward, ale s ním som nemala chuť sa o niečom baviť. Začala som sa na neho dívať inak. Neviem či to, čo som cítila bol rešpekt pred tým, čím je alebo obyčajný, surový strach. Pohladila som si bruško.

„Ty mi teda dávaš, potvorka. Za to všetko, čo sa tu so mnou deje, budeš musieť byť to najlepšie dieťatko na svete. Budeš veľa spinkať a papať a hlavne počúvať. Je ti to jasné, potvorka?“ opýtala som sa svojho bruška a zas ho jemne pohladila.

„Ty sa s ním rozprávaš?“ opýtal sa ma mužský hlas a ja som nadskočila ľaknutím. Edward sa okamžite previnilo usmial.

„Začul som, že niečo hovoríš, tak som sa prišiel pozrieť, či niečo nepotrebuješ,“ šepol ospravedlňujúco.

„Iste, že sa s ňou rozprávam,“ šepla som a rýchlo sa prikryla.

„S ňou?“ Pristúpil bližšie k posteli. Zatlačila som sa hlbšie do vankúša.

„Myslím, že to bude dievčatko. Si iného názoru?“ opýtala som sa chladne. Edward len šokovane mykol ramenami. Pôsobil inak. Aj on mal rešpekt predo mnou. Prvýkrát sa mi zdalo, že nevie, čo robiť. Pôsobil nervózne, akoby nevedel ako a kde sa má postaviť, či nestojí príliš blízko. Pozrela som sa na neho a zbierala odvahu na otázky.

„Kedy si mi to chcel povedať?“ vyhrklo zo mňa dosť napálene.

„Čoskoro. Vlastne som dúfal, že si niektoré veci všimneš a budeš sa pýtať.“

Do tváre mi padlo pár prameňov vlasov a tak som ich odhrnula a uprene sa na neho pozrela.

„Kto ti dal právo takto mi klamať. Ja som človek, ale ty nie. Urobil si mi dieťa a potom si si ma pokojne vzal. Prečo ste mi to nepovedali pred tým. Dobre ste sa bavili na hlúpom človeku? To si vážne myslíš, že som taká úbohá chudera, ktorá si nezaslúžila vedieť, čo sa s ňou deje a...“ Odmlčala som sa, lebo som nemala silu hovoriť ďalej. Hlas mi kĺzal do plačlivého tónu a to som nechcela. Nechcela som pred ním plakať. Edward bezradne spustil ramená a potom si pohotovo kľakol k posteli.

„Nie, to nie. Nie si žiadna chudera. Si jedinečná. Ja som to neplánoval. Jednoducho sa to stalo. Nikdy v živote som nikoho nechcel tak veľmi ako teba a...“

„Tak si si mal vziať kondóm. Žiadnej si dieťa neurobil a mne áno,“ vyprskla som.

„Bella, ja viem, že som ti zničil život. Nedá sa to vziať späť a tak budeme musieť túto situáciu nejako zvládnuť. Zvládneme to spolu,“ povedal naliehavo.

„Spolu? Ako spolu? Teba sa to ako týka, Edward? To ja som obyčajný, smrteľný, zraniteľný človek. To ja mám v bruchu dieťa upíra a nemala som inej voľby. To ja riskujem svoj život. To mňa bolia pohyby a ja neviem, čo sa deje s mojím telom. Jedinou tvojou starosťou bude sa o tento inkubátor postarať, dať mu najesť a napiť, kým sa dieťa nebude pýtať na svet,“ povedala som jedovato.

„To nie je pravda. Takto ťa tu nikto nevníma. Carlisle ti predsa povedal, že urobíme všetko, aby si bola v poriadku.“ Zrazu sa Edward posadil na posteľ a pokúsil sa ma objať. Celou silou som ho udrela do hrude. Ním to ani nepohlo a ja som bolestne sykla. Ruka mi brnela, akoby som ňou udrela do tehlovej steny. Edward vyskočil a nohy. Jeho pohľad sa zmenil. Znova pôsobil tak tvrdo a nekompromisne.

„Dávaj pozor! Ublížiš si.“

„Neublížim si, ak sa ma nebudeš dotýkať. Neznesiem tvoj dotyk,“ zasyčala som.

25. kapitola - 27. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hajzel - 26. kapitola: