Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hajzel - 36. kapitola

07.08.2011 (07:15) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 94× • zobrazeno 15301×

Bella:

Sedela som na kresle v obývačke. Dnes bolo dieťatko dosť nepokojné. Edward sedel na zemi pri mojich nohách s jednou rukou objímajúcou moje kolená. Hruďou bol natlačený na moje nohy a v druhej ruke držal knihu, ktorú s veľkým záujmom doslova hltal. Bola to zvláštna póza, ale cítila som sa pohodlne a môj manžel zjavne tiež. Po chvíli si zložil hlavu na moje kolená, akoby bol unavený. Ja som si oprela hlavu o vysoké operadlo kresla. Privrela som oči. Cítila som sa veľmi uvoľnene, a tak mi ruka úplne sama skĺzla na Edwardu hlavu. Prsty sa razom zaplietli do jeho vlasov. Keď som si to uvedomila, Edward už slastne zapriadol a hruďou sa ešte tuhšie pritlačil k mojím nohám.

Vo dverách sa objavila Esme. Vnímala som ju len periférnym pohľadom. Edward sa náhle zamrvil.

„Nie je to zlý nápad, Esme. Okrem pár svadobných fotiek s Bellou nemáme žiadne,“ šepol mi do kolien. Vtedy som už na Esme pozrela, no zmenila sa v rozmazanú šmuhu a v zapätí stála späť aj s veľkým fotoaparátom. Edward sa na ňu so širokým úsmevom otočil a ona urobila cvak. Nestihla som sa ani zorientovať. Edward sa rýchlo postavil a vtlačil sa ku mne do kresla. Mňa obratne posadil na seba a zovrel ma v náručí. Omotal ruky okolo môjho brucha a hlavu položil na moje rameno. Usmial sa ako profesionálny model.

„Bella, skús sa tiež troška usmiať,“ povedala Esme trocha sklamane a odtiahla hlavu od hľadáčika na objektíve, aby ma mohla obdarovať káravým pohľadom. Na to zbehol Edward rukami na moje boky a pošteklil ma. Vybuchla som do trpiteľského smiechu a začala som sa mu brániť. Fotoaparát len cvakal a cvakal, kým som sa ja snažila ovládnuť zlého upíra. Už som sa vyčerpaním začala vzdávať, keď ma znova pritiahol na svoju hruď. Jemne mi vyhrnul tričko. Vykuklo moje stále dosť malé bruško. Ruky na jeho najoblejšej časti ležérne spojil a ja som ich automaticky chytila po vrchu. Jeho tvár sa ocitla vedľa mojej a mne nedalo neusmiať sa. Potom ma z boku jemne pobozkal a ja som mu možno omámená bleskom z fotoaparátu nastavila pery. Najprv zaskočene zaváhal, no potom sa zmocnil príležitosti. Jemne sa otrel o moje ústa a potom znova a znova. Fotoaparát ešte párkrát cvakol a potom stíchol, no Edwardove pery ďalej vyhľadávali tie moje a dožadovali sa pozornosti.

„Ste takí sladkí,“ vzdychla si Esme a až to ma donútilo ukončiť bozk. Keď som sa na ňu pozrela, Edward sklamane vydýchol.

„Ešte,“ šepol do pokožky môjho krku takmer nepočuteľne. Odpoveďou mu bol záchvat smiechu.

„No, braček, čaro okamihu a objektív fotoaparátu sú preč, ale budeš si to môcť pozrieť na fotke, že ťa tvoja manželka raz pobozkala,“ rehotal sa Emmett. Edward namosúrene zvrásnil tvár. Rýchlo som sa otočila a vtisla mu bozk na líce.

„Dvakrát,“ šepla som. Emmett sa začal smiať ešte viac. Zrazu môj švagor spozornel a pozrel smerom k dverám.

„Kto to sem...“ Prešiel k oknu. Po chvíli sa šokovane napriamil.

„Poštár. Esme, prišiel poštár,“ reval na celý dom, akoby v živote poštára nevidel. Edward sa zasmial.

„K nám poštár nikdy nechodí,“ šepol môj manžel a tým odpovedal na otázku, ktorú som nepoložila. Vzápätí zazvonil a Emmett mu nadšene utekal otvoriť.

„Isabella Cullenová? Áno, býva tu. Je to moja sladká švagrinká,“ zaburácal jeho hlas. Začula som svoje meno a tak som sa s Edwardovou pomocou postavila a prešla k dverám. Podpísala som poštárovi doručenku a Emm šiel s tým mužom k autu a už aj niesol do obývačky obrovský balík na moje meno.

Podľa miesta odoslania mi bolo jasné, že je od mojej mami. Začala som strhávať papier, keď sa zrazu všetci v dome zbehli okolo mňa a netrpezlivo mi nakúkali cez rameno. Emmett nado mnou doslova dupkal.

„Nechceš mi pomôcť?“ opýtala som sa toho obra. On bol v stotine sekundy na kolenách a škatuľu doslova raketovo oholil. Pripadal mi ako dieťa, ktoré otvára balík pod stromčekom. Otvorila som škatuľu a na vrchu bol úhľadne zložený kus papiera.

Mama mi poslala pár vecí, ktoré si myslela, že by som mohla chcieť. Hneď na vrchu bol môj starý album. Edward ho vzal a otvoril. Na prvej fotke som ako mesačné bábo, nahá v oranžovej vaničke a špliecham vodu na všetky strany. Jasper mu nazrel ponad rameno a štuchol ho do boku.

„Len sa nám nerozcíť. Aj keď bola sladké bábätko,“ šepol a usmial sa na mňa. Pretočila som oči a trocha očervenela. Potom som vybrala plyšového medveďa, ktorý mal na sebe pláštenku ako superman. Pritisla som ho k hrudi a vzdychla.

„Bručo,“ šepla som sama pre seba a z oka mi pretiekla slzička.

„Bručo?“ Zasmiala sa Alice a vložila sa do vybaľovania krabice so mnou.

„Pekný medveď. Takého skutočného a o pol tony ťažšieho by som si dal,“ poznamenal nevinne Emm, keď nakúkal ponad rameno Edwardovi, ktorý si stále prezeral moje detské, trápne fotky.

„Bruča nikdy.“ Zovrela som svojho macka pevnejšie. „Je to super medveď, ktorý chráni všetky malé princezné pred škriatkami, bubákmi, zlými vílami...“

„Kde bol ten Bručo, keď si sa vydala za upíra?“ povedal Emm a tým prerušil moje rozplývanie sa. Edward sa s úsmevom posadil ku mne na zem. Vzal mi medveďa.

„No, kde si bol ty chlpatá potvora?“ Brnkol mojej hračke po nose a potom mi ho podal naspäť.

Alice práve z krabice vytiahla kopu detského oblečenia. Bolo ešte moje. Znechutene ho položila vedľa škatule.

„To tvoja matka nemyslí vážne!“ povedala zhrozene.

„Alice,“ napomenul ju Carlisle, ktorý sa neviem odkiaľ zjavil pri nás. Musel sa vrátiť zo služby. Určite o ňom už všetci vedeli, a tak som sa aj ja tvárila ako že nič.

„Nie. To predsa nemôžem dovoliť.“ Jej tón bol pohoršený a mne zatiaľ nedochádzalo prečo. Vzala som jednu košieľku a prezrela si ju. Biela látka a na nej drobunké modré a ružové kvietočky. Nikdy som si neuvedomila, že sú detičky tak malinké.

„Bella, tvoje dieťa dostane všetko nové a nie toto. Má to osemnásť rokov. Nedopustím aby moja neter alebo synovec bol oblečený do tohto.“ Vzala žlté dupačky a šokovane si ich prezerala.

„Mama mi chcela urobiť radosť. Sú to moje veci a sú zachovalé a veľmi pekné. Určite dieťatku kúpime aj niečo nové, ale prečo by po dome nemohlo byť aj v tomto.“ Vzala som z kôpky svetrík z bielej vlny. Vyzeral ako nový. Alice mi ho doslova vytrhla z ruky.

„Nie. Povedz jej niečo!“ prskla a pozrela na Edwarda.

„Dieťatko dostane všetko nové. Nemáme problém s peniazmi a nie sme odkázaní na výpredaje a na sekondhand,“ povedal Edward, ale tón jeho hlasu bol zmierlivý.

„Neviem, ale mám pocit, že to dieťa je v mojom tele a ja rozhodnem, do čoho ho budem obliekať. Je to tu všetkým jasné?“ opýtala som sa už trocha podráždene.

„Keď na to budeš mať príležitosť,“ zašomrala si Rose popod nos. Keby nestála tak blízko, tak to nemám šancu počuť, ale žiaľ... Vtedy mi bolestne došlo, že má pravdu. Určite to nemyslela tak, ako som to pochopila, ale mňa pichlo pri srdci. Možno vážne nebudem mať príležitosť svoje dieťa ani len pohladiť, nie to ho do niečoho obliecť. Prudko som sa postavila. Všetko svoje sebaovládanie som sústredila len na to, aby som sa nerozplakala.

„Ak na to nebudem mať príležitosť, tak si ho, samozrejme, oblečiete do čoho budete chcieť.“ Zvrtla som sa na päte a s medvedíkom v ruke som šla ku schodom.

„Ja som to tak nemyslela. Nepochopili sme sa. Bella...“ zavolala za mnou Rose. Nestihla som ani vybehnúť hore schodmi, keď si ma doslova podobral Edward a vo chvíli som bola v posteli v izbe.

„Rose to vážne tak nemyslela,“ šepol mi pri uchu.

„Ani ja nie,“ povedala som trpko.

„Bella, ak budeš chcieť, aby som naše dieťatko obliekol hoc aj do vecičiek po mne, tak to urobím,“ povedal Edward a jemne mu cukli kútiky pier.

„Ty nejaké máš?“ opýtala som sa a široko sa usmiala. Edward sa začal hlasno smiať.

„Fakt by si to urobila, že?“ Jemne ma pohladil po ruke. Vtom sa ozvalo zaklopanie. Dvere sa otvorili a nakukli Alice a Rose. Položili škatuľu do stredu izby.

„Jasne, že ty rozhodneš, čo bude dieťatko mať na sebe a o všetkom,“ šepla Alice rezignovane. Rose si pozerala na topánky.

„Ja vás dve aj tak poznám. Budete to malé prezliekať každé dve hodiny ako bábiku, a tak mu sem-tam dáme aj niečo od mojej mamy, aby sa nepovedalo,“ povedala som s úsmevom.

„Mali by sme ísť už na nákupy. Potom budeš príliš veľká a nebude sa ti chcieť chodiť po obchodoch. Mohli by sme ísť zajtra.“ Rose sa široko usmiala a čakala na moju odpoveď. Chcela som už ich ponuku prijať, no Edward ma predbehol.

„Keďže je to z polovice aj moje dieťa, tak pôjdem na nákupy ja s Bellou.“ Zaskočil ma, ale nadšene som prikývla. Páčila sa mi tá predstava, opustiť dom a stráviť popoludnie len s ním. Takéto veci sa mi začínali páčiť čím ďalej viac, ako aj jeho dotyky a prítomnosť.

Ráno som spala dlho. Teda skoro až do obeda. Edward si niekam odbehol a vrátil sa až okolo druhej. Okamžite zavelil, že ideme nakupovať. Chcela som sa obliecť pohodlne, no Alice to videla úplne inak. Navliekla ma do legín a na vrch tmavo modré šatičky prestrihnuté pod prsiami. Aspoň, že na nohy som nemusela opätky. Vzala som si balerínky a mohli sme vyraziť.

V centre bolo neskutočne veľa ľudí. Chodili sme po hlavnej uličke a len cez výklad som obdivovala niektoré veci. Prišli sme pred obchod s detskou výbavou. Vošla som opatrne dnu a Edward krok za mnou. Predavačka si nás okamžite všimla. Dala nám pár sekúnd na zorientovanie a potom pribehla.

„Môžem vám pomôcť?“ opýtala sa s miliónovým úsmevom na tvári.

„Chceme sa rozhliadnuť, ale ďakujem,“ šepla som. Ona sa však nenechala odbiť. Najprv si premerala Edwarda a potom mňa. Obom nám pozrela na ruky, aby zistila, či sme manželia.

„V ktorom ste mesiaci?“ šepla a pozrela na moje schované bruško. Edward ma zozadu objal a pritlačil tak šaty na moje telo a tie obopli moje krivky.

„Začiatok piateho,“ povedal Edward a usmial sa.

„Máme tu exemplár hrdého otecka,“ vydýchla predavačka a okúzlene sa usmiala na môjho muža. Edward ma okamžite pobozkal na líce. Prešli sme sa po obchode. Prezerala som si košieľky, keď môj manžel prišiel s, pre neho, záhadnou vecou.

„Bella, čo je toto?“ opýtal sa a otrčil na mňa ortopedické nohavičky pre dieťatko. Prevracal ich v rukách a vyzeral fascinovane.

„Ortopedické gaťky, keď sa zle vyvíjajú dieťatku kĺby.“ Vtedy zmizol medzi regálmi a ja som ďalej preberala košieľky.

„Bella, a toto?“ Objavil sa z druhej strany a ja som sa trocha zľakla. Pretočila som oči.

„To je vankúš. Slúži na to, čo to predošlé, len je to pri väčšom postihnutí kĺbov,“ povedala som ráznejšie. Má vraj za sebou takmer celú medicínu. To by ma teda zaujímalo, v ktorom storočí ju študoval. Prešla som k plienkam.

„Ale toto fakt nemám predstavu, čo s tým bude dieťa robiť.“ Jeho hlas bol zhrozený. Pozrela som na predmet, ktorý držal.

„Edward, to je pumpa na mlieko,“ šepla som, aby nás nepočuli naokolo.

„Pumpa na mlieko? Pumpuje sa do dieťaťa alebo z neho?“ Nechápavo točil tú vec v rukách. Vzala som mu ju a otočila správnym smerom.

„Na materské mlieko z prsníka, keď treba odsávať,“ šepla som. Edward vyvalil oči a potom sa veľavýznamne uškrnul.

„Tak toto beriem Emmettovi. Ten sa poteší,“ povedal so širokým úsmevom. Živo som si to predstavila a začala som sa smiať. Edward sa pridal a smiali sme sa ako dvaja blázni na pumpe na mlieko.

Nakoniec sme urobili poriadny nákup. Vzali sme všetko, čo bude dieťatko potrebovať. Jediné, čo som si nedokázala vybrať, bola postieľka.

Doma sa o vybalenie postarala Alice a Rose a boli s našim výberom nad mieru spokojné. Aspoň to tvrdili.

„Nemáte postieľku,“ povedal Jasper, keď pohľadom prebehol po hale plnej krabíc.

„Nevedela som si vybrať,“ povedala som trocha smutne.

„Aká sa ti páči?“ opýtal sa a bolo to vlastne prvýkrát, keď ho zaujímalo niečo ohľadom dieťaťa a vlastne aj mňa. Chvíľu som mu vysvetľovala, čo hľadám. Bez slova počúval.

„A aké drevo? Myslím farbu.“

„No, všetko sme vyberali svetlé, tak niečo svetlé. Pochybujem však, že niečo také nájdem. Asi nakoniec vezmeme tú klasickú.“ Usmiala som sa na Jaspera.

Zaspala som, akoby ma do vody hodili. Bola som zlietaná a unavená. Edward si ľahol ku mne, no nestihol ma ani poriadne zabaliť do periny a bola som v limbu. Celú noc som spala pokojne. Ráno ma však prebral šramot. Otvorila som oči. Edward pri mne nebol, zato som vo svojej izbe prichytila niekoho iného. Pozrela som na vyplašeného Jaspera. Roztržito sa usmial. Až potom som si všimla, čo stojí za ním.

„Postieľka...“ vypískla som. Prebehla som len v Edwardovom tričku cez izbu a zostala stáť pred tou najkrajšou postieľkou na svete. Bola presne taká, akú som chcela a dokonca krajšia.

„Páči sa ti? Pochopil som správne, ako má vyzerať?“ pýtal sa Jazz, no ja som nedokázala odpovedať. Plakala som ako dieťa.

„Jasper, to je tá najdokonalejšia postieľka na svete,“ šepla som. Jasper sklopil oči.

„Som rád, že sa ti páči. Lak musí ešte poriadne zaschnúť, ale nemohol som ju nechať v garáži, lebo Emmett by do nej určite šprtal. Nedá si povedať.“ Usmial sa.  Snažil sa prešmyknúť okolo mňa, no ja som sa neovládla a skočila mu okolo krku. Tým som porušila jedno z hlavných pravidiel domu. Nikdy sa nedotýkať Jaspera. Je nebezpečný!

35. kapitola - 37. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hajzel - 36. kapitola: