Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hajzel - 43. kapitola

25.08.2011 (19:30) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 130× • zobrazeno 17652×

43. kapitola

Konečne som nadobúdala vedomie. Prvé, čo som zaregistrovala, bolo zvláštne pípanie. Do nosa ma udrela vôňa nemocničnej dezinfekcie a tvrdé, škrobené obliečky len umocnili moje tušenie. Nemocnica, napadlo mi. Snažila som sa otvoriť oči. Chvíľu to trvalo, než som si spomenula, ktorým svalom sa to robí. Pod viečkami ma bolestivo rezalo. Oči som ako-tak rozlepila. Biela miestnosť a oslepujúce svetlo z chodby ma trocha zaskočilo.

Kmitala som očami po prázdnej miestnosti. Na hrudi som mala nalepené nálepky a z nich viedli káble do monitora životných funkcií. V nose ma omínala kyslíková hadička, ktorá nemilosrdne vháňala kyslík do môjho vyschnutého nosa. Bola som človekom a k tomu ma bolel každý centimeter tela. Nado mnou sa týčil obrovský infúzny stojan a z neho mi do žily kvapkalo milión infúzií.

Chcela som na niekoho zavolať, ale jazyk sa mi nie a nie odlepiť od podnebia. Končekmi prstov som chytila jeden z káblikov vedúcich k monitoru a potiahla. Malá biela nálepka sa z môjho tela odlepila a ten stroj začal dotieravo pískať.

V sekunde pribehla sestra. Jej ruka sa rýchlo stratila pod mojou košeľou a pripla neposedný kábel späť. Potom sa mi pozrela do tváre.

„Vitaj späť, Ruženka,“ zašepkala a milo sa usmiala. Uprene som jej hľadela do očí, aby som z nich aspoň vydedukovala, čo sa deje. Kde sú všetci? Kde je Edward a moje dieťa? Mám syna alebo dcéru a prečo som tu sama? Snažila som sa odlepiť jazyk.

Sestra si to všimla. Rýchlo vzala pohár zo stola a pridržala mi slamku pri perách. S obrovskou námahou som sa napila a blahodárna tekutina ma osviežila na celom tele. V ústach som rozhýbala jazyk.

„Čo sa stalo?“ šepla som a každé slovo ma príšerne zabolelo.

„Ste v nemocnici. Mali ste ťažký pôrod. Bola ste v bezvedomí,“ šepla sestra a z tváre mi odhrnula pár pramienkov vlasov. Znova mi dala napiť.

„Kde je môj manžel?“ šepla som znova.

„Nie je tu,“ povedala a snažila sa usmiať.

„Môj svokor, Doktor Cullen? Je tu?“ opýtala som sa s nádejou, že mi niekto povie, čo sa stalo a hlavne, ako sa má moje dieťatko.

„Doktor Cullen tu už nepracuje. Dal výpoveď pred takmer týždňom. S rodinou sa vraj odsťahovali,“ šepla a prekontrolovala infúziu.

Prekvapene som zalapala po dychu. Pípanie monitora sa zrýchlilo. Nevedela som to pochopiť. Ako sa odsťahovali, veď ja som tu. Ako celá rodina? Začala som sa chvieť. Sestra sa na mňa skúmavo pozrela. Potom sa mi na ramene začala nafukovať tlaková manžeta. Monitor stále šialene rýchlo pípal. Pochopila som, že ten takmer neprerušujúci sa zvuk je tlkot môjho srdca. Sestra vybehla na chodbu.

„Lekár na trojku! Hneď!“ zrevala na chodbu, ale to som už ja upadala do zvláštneho stavu nebdenia-bdenia.

Mala som pocit, akoby sa všetko okolo mňa vznášalo ako para. Bola som ako cereália namočená v teplom mlieku. Neľútostne som sa topila. Bolo mi teplo a potom zase zima. Moje neuróny boli bombardované myšlienkami. Mala som pocit, že mi ten nával roztrhne lepku. V ušiach mi rezonovali slová tej sestry. Doktor Cullen tu už nepracuje. S rodinou sa vraj odsťahoval.

Neľútostne mi všetko začínalo dávať zmysel. Postupne mi to dochádzalo. Nechali ma tu. Vzali dieťa a odišli. Stalo sa to, čo som posledné dni tušila. Edward a Tanya... Ja som bola prekážkou. Možno si mysleli, že tu umriem. Všetci to museli plánovať od začiatku. Edward miluje Tanyu a vďaka mne, hlúpej chudere, majú dieťa, ktoré by inak nikdy nemali. Možno vážne nemali žalúdok zabiť ma, a tak ma nechali skapať tu.

Čo so mnou bude? To nech sa radšej už nepreberiem. Nechcem už otvoriť oči do takého sveta. Kto mi uverí, keď niekomu poviem, že mi môj upírsky manžel uniesol dieťa a rodina mu pomáhala. Zatvoria ma na psychiatriu a oni s tým určite rátali. Vedeli, že o nich nikomu nepoviem. Toľko varovných signálov a ja som všetky ignorovala.

Edward nechodil do školy, chodil za Tanyou. Všetci ho kryli. Prišla len preto, že sa nevedela dočkať, až bude s ním. Chovali ma ako zvieratko, ktoré potrebovali nechať porodiť. Bola som vážne tým pomyselným inkubátorom. Kde je to ich nikdy ťa nenecháme samú a urobíme všetko preto, aby si bola v poriadku. Kde je to si to najdôležitejšie...

Najradšej by som sa vyfackala. Mala som ujsť a nie sa spovedať Alice. Ona je v tom s nimi. Neviem, ako dlho som bola mimo, ale hovorí sa, že keď ste v kóme, počujete hlasy svojich blízkych. Na mňa nikto nehovoril. Nikto pri mne nebol. Bola som sama a opustená. Nikto nestál pri mojej posteli a nedržal ma za ruku. Nikto ma nehladil a neopakoval mi, aby som otvorila oči, že ma potrebuje.

Neviem, čo bolo horšie. Tá bolesť na hrudi alebo to prázdno. Neviem ani, či som porodila dievča alebo chlapca. Neviem, či je v poriadku. Chýba mu mama, alebo bude za mamu považovať tú blondínu Tanyu? Edward je hajzel. Je to netvor, zloduch a napadajú ma aj milióny ďalších prirovnaní. Cítila som ako mnou lomcujú kŕče. Cítila som chlad a potom extrémne teplo. Brucho som mala v jednom ohni.

Nevedela som, čo vlastne chcem. Chcem sa prebrať do sveta, kde precitnem do reality, že ma všetci opustili a vzali mi jediný dôvod pre život, alebo mám zostať takto. Nebolo by lepšie umrieť? Neviem, koľko času uplynulo, ale cítila som zrazu zvláštny prílev sily. Mala som pocit, že dnes by som to zvládla. Dnes zvládnem otvoriť oči. Preber sa, preber sa, preber sa... opakovala som si to vo svojej hlave do zbláznenia.

Precitala som, lebo som znova začala vnímať ten upišťaný zvuk monitora a tlak na ramene od manžety. Už som vedela, čo čakať. Svetlo a biela miestnosť ma na chvíľu úplne oslepia. Pomaly ako ešte nikdy v živote som otvorila oči do tmy. Jemnučké svetlo vydával len ten prekliaty monitor.

Pohla som rukou a potom druhou. Jazyk bol zas ako rašpľa. Suchý kus mäsa povaľujúci sa v mojich ústach. Znova som pohla rukou. Nad mojou tvárou sa v sekunde mihla čierna silueta. Zasvietilo sa svetielko na nočnom stolíku. Znova som žmúrila, tentokrát do svetla. Moju dlaň stlačila jedna mocná a horúca ruka. Uprela som pohľad na muža a spoznala svojho otca. Predsa som nebola sama. Niekto bol pri mne. Niekomu na mne záleží. Na pery sa mi napriek všetkej tej psychickej aj fyzickej bolesti predieral úsmev. Chcela som sa natiahnuť k jeho tvári. Vytušil to a rýchlo sa nado mňa zohol. Pobozkal ma na čelo.

„Princezná moja sladká. Si hore? Ja som vedel, že sa preberieš.“ Pery sa mu roztiahli do úsmevu človeka, ktorému práve spadol kameň zo srdca. Viem, ako sa cítil. Ja som teraz cítila tú prázdnotu rodiča. Pohľadom som prebehla po prikrývke. Moje bruško bolo preč. Akoby ma časť chýbala. Odhodlávala som sa na ťažkú otázku.

„Kde je Edward...“ naznačila som perami, lebo zvuk z nich neunikol. Charlie sa zachvel a mocne mi stlačil dlaň. Cítila som, ako to zabolelo.

„Bella...“ Otec sa zhlboka nadýchol.

„Kde mám dieťa,“ povedala som znova a tentokrát sa zo mňa vydralo aspoň zasipenie. Začala som sa celá chvieť a moje srdce podľa ťukania monitora znova utekalo na pred. Otcova tvár vyzerala zvláštne. Skrútil ju do zvláštneho úškľabku. Nevedela som v nej čítať. Je to utrpenie, bolesť a beznádej alebo niečo iné. Dochádzal mi kyslík a bolelo ma znova na hrudi. V bruchu ma niečo poťahovalo, akoby kŕč. Potrebovala som počuť neľútostnú pravdu. Potrebovala som vedieť, čo sa stalo.

42. kapitola - 44. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hajzel - 43. kapitola: