Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hajzel - 44. kapitola

27.08.2011 (13:15) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 131× • zobrazeno 19068×

Bella:

Potrebovala som vedieť, čo sa stalo.

„Bella, narodilo sa ti dievčatko,“ šepol otec napokon. „Je nádherná. Má bronzové jemné páperie na hlavičke a má tvoje oči. Videl som ju len raz, ale bola dokonala,“ šepol mi pri spánku a jemne ma pobozkal. Srdce sa mi stiahlo do malého uzlíčka v hrudi. Mám dcérku a dovolili mu ju vidieť, napadlo mi. Videl ju len raz... Opakovala som si jeho slová ako modlitbu.

„Kde je? Kde sú všetci?“ opýtala som sa pridusene a môj hlas sa už konečne podobal na ľudský. Charlie ma pohladil po vlasoch a potom strelil pohľadom k dverám. Vošla sestra a nekompromisne na môjho otca zagánila.

„Povedala som desať minút,“ prskla.

„Prebrala sa...“ povedal otec nadšene akoby vyhral milión. Sestra sa nado mňa nahla a usmiala sa.

„Tak, to je skvelé. To ste nám urobili radosť.“ Potom sa otočila na môjho otca.

„Potrebuje oddychovať. Prídete ráno. Aj vy si potrebujete oddýchnuť. Pôjdete domov, oholíte sa a osprchujete a ráno sem pekne prídete. Tak... hajde,“ povedala energicky. Otec ma stihol akurát pobozkať na čelo a už ho vyprevadila von. Nestihla som ani protestovať. Nedozvedela som sa vlastne nič, len to, že mám dcéru. Bola som vyčerpaná. Prisahala by som, že nedokážem zaspať, no stalo sa to skôr, než som si stihla uvedomiť.

Mala som sen. Pri mojej posteli stál Edward a hľadel mi do tváre. Hladil ma po vlasoch a rozprával o mojom dievčatku. Je vraj krásna a silná. Má medené vlásky a keď sa usmeje, má na tvári jamky. Vraj jej veľmi chýbam a každý deň sa na mňa pýta. Bol to len sen. Sen, ktorý chce uľaviť boľavej mysli. Ako by sa mohol novorodenec pýtať a prečo by tu bol ten hajzel, keď už má, čo chcel.

Ráno ma prebudilo meranie teploty. Sestra mi do ucha strčila studený teplomer, ktorý dvakrát pípol, že už nameral hodnotu. Zaklipkala som očami a spoznala sestru z večera. Rýchlo sa ku mne nahla a dala mi napiť.

„Je tu môj otec?“ opýtala som sa skôr, než ju povinnosti odvedú do inej izby.

„Zlatko, príde až po vizite. Toto je nemocnica, nie holubník,“ usmiala sa.

„Chcem hovoriť s lekárom,“ povedala som pridusene.

„Hovoril s ním váš otec, ale zavolám ho, ak chcete,“ šepla a už vybehla von, lebo na chodbe niečo alarmovalo. Začala som si cielene rozcvičovať svaly na rukách, potom prsty na nohách, zohnúť koleno až som opatrne nadvihla prikrývku. Brucho som mala takmer úplne rovné. Jediné, čo mohlo svetu napovedať, že som matka, boli naliate a boľavé prsia. Horko-ťažko som sa posadila. Hlava sa mi šialene točila, ale musela som to zvládnuť. Do dverí vtedy vošiel muž v bielom.

„No, čo to nevidím? Vitajte, slečna Swan,“ šepol.

„Pani Cullenová,“ opravila som ho. Potom mi niečo preblesklo hlavou. Čo ak už vážne nie som Cullenová. Čo ak to už zariadili inak?

„Prepáčte. Tak, chceli ste so mnou hovoriť?“ opýtal sa s úsmevom.

„Áno. Čo sa stalo? Nič neviem...“ šepla som zmetene.

„Mali ste veľmi ťažký pôrod mimo zdravotníckeho zariadenia. Doviezli vás už v hlbokom bezvedomí. Dieťatko bolo úplne zdravé, ale vy ste prišla o veľa krvi a síl. Bojovali sme s vami, Isabella, a ako vidíte, tak sa podarilo.“ Vykúzlil miliónový úsmev.

„Chcem ísť domov. Hneď!“ povedala som bez rozmýšľania. Lekár sa zarazil. Asi čakal vďačnosť, ale ja som myslela len na to, že chcem ísť domov a nájsť svoje dieťa, aj keby ma to malo stáť život. Aj keby ma mali zabiť.

„Domov pôjdete o pár dní,“ šepol.

„Pôjdem dnes! Mám na to právo. Prichystajte papiere a ja vám všetko podpíšem,“ zaškrípala som zubami sčasti vypätím a sčasti bolesťou.

„To nemôžete,“ povedal zarazene.

„Prečo? Som zbavená svojprávnosti alebo niečo podobné?“ Nahodila som arogantný tón.

„Pripravím papiere, ale mala by ste sa poradiť s rodinou,“ šepol a pozrel mi do očí.

„S rodinou?“ šepla som a z očí sa mi rozliali horúce slzy. Lekár odišiel. Určite si myslel, že som sa zbláznila. Vrátil sa po pol hodine.

„Zavolal som vášmu manželovi, aby sem prišiel a pohovoril si s vami. Dalo to fušku zohnať ho, ale je na ceste. Tak hádam dostanete rozum,“ povedal prísne a nekompromisne si ma premeral.

„Môjmu manželovi?“ vypískla som.

„Áno. Bol zhrozený, keď som mu povedal, čo tu vyvádzate. Okamžite sadal do auta a o pár hodín je tu,“ povedal víťazne.

„O pár hodín?“ opýtala som sa nechápavo. „Býva vo Forks,“ šepla som.

„Doktor Cullen sa s celou rodinou odsťahoval. Neviem síce kam, len opakujem slová vášho manžela. On vám určite všetko vysvetlí. Boli ste mimo dva týždne.“ Pri odchode sa ešte raz usmial. Ja som však nemienila čakať pár hodín, aby sem Edward Boh vie odkiaľ prišiel a strčil ma niekde na psychiatriu. Pár hodín to môže byť aj letecky z iného štátu, napadlo mi. Spustila som nohy na podlahu a začala zo seba strhávať kábel za káblom. Vbehla sestra.

„Čo to vyvádzate?“ zhrozila sa.

„Jasne som povedala lekárovi, že odchádzam. Doneste mi veci a papiere na podpis. Hneď!“ prskla som. Zmätene sa na mňa dívala. Odišla a ja som sa zbierala na nohy. Adrenalín je silná vec. Bičoval ma a ja som cítila prílev ohromnej sily a energie. Lekár prišiel skôr, než som stihla vstať.

„Počkajte na manžela,“ povedal prosebne.

„Nie!“ povedala som rázne. Všetko nabralo rýchly spád. Keď mi podával papiere na podpis a sestra mi pomáhala do šiat, vysvetľoval mi, aké riziká mi hrozia a čo všetko sa mi môže stať.

„Môžete skolabovať a aj umrieť. Ste slabá. Boli ste dva týždne mimo a organizmus je vyčerpaný. Zotavujete sa extrémne rýchlo, to je pravda, ale...“

„Žiadne ale. Ja som si vedomá rizík.“ Podpísala som papier. „Teraz už za to nie ste zodpovedný,“ šepla som. Posadili ma na vozík a len s kabelkou, v ktorej som mala pár dolárov a v šatách, ktoré som nepoznávala, ma na vozíku viezli k východu z nemocnice. Okamžite pristavil taxík a taxikár mi pomohol na nohy. Sadla som na predné sedadlo a nadiktovala adresu k domu Cullenovcov.

Taxikár sa snažil byť milý.

„Boli ste dlho v nemocnici?“ opýtal sa. Ja som mu neodpovedala a po pár otázkach to vzdal. Bolo mi zle. Cítila som sa malátna na odpadnutie. Keď po pol hodine zastavil pri mne známom dome, zistila som, že mali všetci pravdu. Dom bol pozatváraný a garáž zamknutá, čo nebývalo zvykom. Dala som mu pár dolárov a vytackala sa z auta. V kabelke som našla kľúče a opatrne som stúpala po schodoch k dverám. Keď som sa obzrela, taxík bol preč.

V kabelke som našla aj svoj vypnutý mobil. Stisla som ho v ruke a odomkla dom. Všetok nábytok bol naskladaný pri stenách a prekrytý bielymi plachtami. Vyzeralo to tak, akoby tu nikto nebýval roky. Roztrasene som prešla ku schodom a držiac sa za zábradlia, som vyšla na poschodie. Nohy ma každým krokom zrádzali.

Zatlačila som na kľučku. Tam, kde bola moja izba, nebolo nič. Prázdna miestnosť, len skrine, ktoré tiež zívali prázdnotou. Nebola tu ani posteľ. Zatočila sa mi hlava a zviezla som sa na zem. Začala som plakať. Chvela som sa. Po štyroch som prešla k šatníku. Bol prázdny. Neboli tu ani moje veci. Nič... Ani pamiatka po mne. Bolo to, akoby som nikdy neexistovala.

43. kapitola - 45. kapitola

Viem, že kapitola bola kratšia. Už ďalšia kapitola vám dá všetky odpovede. Kto má záujem o nešťastný koniec, tak ďalej nečítajte a ja vám ho pošlem na mail. Ak chcete iný koniec, tak čítajte ďalej. Rozhodla som sa pre dve ukončenia poviedky, aby ste si prišli na svoje. Dievčatá, zbožňujem vás a neskutočne ďakujem za podporu a že ste tie smutné kapitolky vydržali. Lolalita

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hajzel - 44. kapitola: