Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hajzel - 45. kapitola

29.08.2011 (20:30) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 129× • zobrazeno 18603×

Bella:

Ležala som na podlahe a moje telo preberalo chlad z podložky. Neviem, ako dlho som tu bola, no počula som zapraskanie dverí a niekto ma na dlážke otočil. Bol to rýchly pohyb.

„Bella, Bella...“ dorážal na mňa ten hlas. Potvorila som oči. Edward sa nado mnou skláňal a vo mne sa zmobilizovala sila obrany vlastného života. Začala som ho odtláčať a brániť sa jeho dotykom. Panikárila som. Cítila som sa ako na začiatku, keď vo mne jeho dotyky vyvolávali len odpor a strach.

„Prestaň, Bella! To som ja...“ šepkal. Keď si nevedel poradiť, prirazil mi zápästia k sebe a zodvihol ma do vzduchu. Jednu ruku zakliesnil podo mňa a druhé zápästie pevne zvieral druhou rukou. Nemohla som sa pohnúť. Rezignovala som. Zavrela som oči a nechala som sa strhnúť temnom. Nemalo zmysel bojovať a nemala som na to ani dosť síl.

Po dlhšej dobe som otvorila oči a bola som tam, kde na začiatku. Bola som však rada, že nie som na psychiatrii alebo mŕtva. Zodvihla som sa na lakťoch. Všade zase samá hadička a môj kamarát srdcový monitor. Zahľadela som sa k skleneným dverám. Počula som krik a sústredila som sa na slová.

Bol to Edward. Cez sklenené dvere som videla len obrys dvoch postáv. Reval na celú chodbu.

„Ste sa zbláznil? Ako ste ju mohol pustiť? Bola dva týždne mimo. Psychicky nie je najskôr v poriadku. Mohla zomrieť...“ vrieskal.

Tak, už to začína, pomyslela som si. Už apeluje na to, že som blázon. Rozmýšľala som, čo robiť. Upírovi by som neušla a podvoliť sa tiež nehodlám.

Otvorili sa dvere a Edward vošiel. Pozrel sa na mňa a okamžite priskočil k posteli.

„Bella, čo si to vyvádzala?“ povedal naliehavo s istou dávkou výčitky a pozrel sa mi do očí. Sklonil sa, akoby ma chcel pobozkať, no ja som rýchlo uhla. Bola som v kŕči. Celé telo sa mi naplo ako struna. Moje obranné mechanizmy boli v pohotovosti. V hlave mi blikali výkričníky. Edward sa zrazu zatváril zmučene a odtiahol sa. Sklonil hlavu a hlasno vydýchol. Bolo to zvláštne ľudské gesto.

„Bella, Alice mi povedala o čom ste hovorili v deň, keď si porodila. Všetko to s Tanyou je hlúposť. Bella, to si predsa nemôžeš myslieť. To mi tak málo veríš?“ pošepol a uprene sa mi pozrel do tváre. Natiahol ku mne ruku, akoby mi chcel z čela odhrnúť vlasy. Ustrašene som znova uhla pred jeho dotykom.

„Bella, Tanya je minulosť. Tvoja mama bola ešte dievčatkom, keď som s ňou bol. V tej garáži sa ma pokúšala zviesť a na chvíľu som naozaj podľahol. To si videla, ale naozaj len na chvíľu, lebo ja by som ti nikdy takto neublížil. Chcem len teba a to som povedal aj Tanyi.“ Edward sa tváril tak úboho, ale stále som neverila. Bolo tu toho oveľa viac, než len to s Tanyou. Nesúhlasne som kývala hlavou. Nie som predsa blázon. Rozmýšľala som, čo povedať a hlavne ako.

Posunula som sa na posteli vyššie.

„Kde je moja dcéra?“ pretlačila som cez zomknuté pery. Môj chrapľavý hlas znel ako zo záhrobia. Edward sa narovnal.

„Keď mi tvoj otec zavolal, že si sa prebrala, sadol som do auta a šiel domov. Trvalo mi to pár hodín. Chcel som ju priviesť, aby si ju videla,“ zašepkal. Pokrútila som hlavou.

„Do Forks je to pol hodina,“ prskla som.

„Nebývame vo Forks. Presťahovali sme sa.“ Chytil sa bočnice postele a nervózne sa zaknísal.

„To som si všimla v dome, že ste sa presťahovali.“ Nenávistne som sa na neho zadívala. Uprene som mu hľadela do tváre, aby som mohla čítať jeho pocity. Chcela som vedieť, či sa mi dokáže pozrieť do očí.

„My sme sa presťahovali, Bella. Dom som vyberal už celé týždne, aby bol pre nás vhodní. Tam som chodil, keď som nebol v škole. Na Aljašku sú to tri hodiny. Našiel som dva domy. Jeden hlbšie v lese pre rodinu a jeden menší zrubový pre nás. Museli sme sťahovanie urýchliť, keď sa maličká narodila. Je zvláštna. Niekto by si všimol, že nie je obyčajné novorodeniatko. Charlie by ju chcel vidieť a to by bol problém. Keď ju uvidíš, pochopíš.“ Znova sa pokúsil nahnúť sa k môjmu čelu. Ja som však nedokázala uveriť. Pripadalo mi to smiešne.

„Nebol si tu,“ šepla som. Horúčkovito som premýšľala. Oči mi behali po miestnosti a rozmýšľala som, či je možné, aby som o jeho prítomnosti nevedela.

„Bella, bol som tu takmer každý deň. Opýtaj sa kohokoľvek. Celý deň s Charliem sme sedeli pri tvojej posteli a potom v noci cez okno. Nenechal som ťa samú a keď aj áno, tak len na pár hodín. Domov som šiel len vtedy, keď som malej veľmi chýbal. Obaja jej strašne chýbame. Neustále sa na teba pýta. Bella, ver mi!“ V jeho hlase bolo toľko bolesti. Celé to bolo šialené. Pozrela som na môjho muža.

„Moja dvojtýždňová dcéra sa na mňa pýta?“ Zakrútila som hlavou.

„Pochopíš, keď ti ju večer prinesiem.“ Pri tých slovách mi podskočilo srdce. Zatočila sa mi hlava a monitor začal hlasno pípať. Edward strelil pohľadom na krivku, ktorú kreslil.

„Upokoj sa, lebo ti vyskočí srdce.“ Natiahol sa a vypol alarm na prístroji.

„Prinesieš mi ju?“ Hlas sa mi zlomil ako starej žene. Edward prikývol. Prstami si pošúchal oči a prešiel po tvári. Pôsobil unavene.

„V noci. Nemôžem teraz. Je priveľká na dva týždne. Rastie rýchlo. Vyzerá tak na dva mesiace. Alice a Rose ti každučkú zmenu fotia. Keď tu bude pokoj, prídem cez okno.“ Pozrel mi do tváre. Bola som unavená. Stále som mala pochybnosti. Keď mi ju večer prinesie a vloží ju do môjho náručia, možno uverím. Keď však nepríde, mňa to zabije. Vedela som, že by mi puklo srdce. Potrebovala som premýšľať. Potrebovala som si usporiadať ten chaos v hlave. Bol tu aj s mojím otcom a ja som o nich nevedela.

„Odíď! Teraz ťa tu nechcem!“ hlesla som. Edward sa neveriacky otočil a odišiel.

Po pár minútach vošiel lekár. Vyzeral, akoby žul citrón. Skontroloval infúzie. Trocha rozpačito som ho chytila za rukáv.

„Odpustite mi. Môj manžel žiadnu sťažnosť nepodá. Ja som odišla na vlastnú žiadosť. Máte to čierne na bielom. Je mi to ľúto, ale ja som musela odísť,“ šepla som. Doktor sa na mňa zvláštne pozrel a nahol sa až k môjmu uchu.

„Ak potrebujete pomoc alebo s niekým hovoriť, s nejakým odborníkom alebo políciou, stačí povedať,“ zašepkal. Vtedy mi došlo, že si myslí, že sa svojho manžela bojím a to, čo predviedol Edward na chodbe, mohlo byť pre lekára silným zážitkom. Trocha som sa zarazila. Musela som pôsobiť vydesene a vlastne som vtedy aj bola. Len som pokrútila hlavou, že pomoc nepotrebujem. V mojej izbe sa striedal zdravotnícky personál ako na páse. Večer prišla sestra.

„Už som tvojho manžela poslala domov. Sedel na tej chodbe ako za trest,“ šepla a usmiala sa. Vyvalila som na ňu oči.

„To nič, zlatíčko. Ja keď som porodila syna, myslela som, že svojho muža rozdrapím. Vytáčalo ma ešte aj to ako stál a dýchal. Prešlo to. Hovoria, že je to niečo s mliekom, ale ja si myslím, že je to len tým vypätím z tehotenstva a bolesťou. To psychiku ženy poznačí a ty si to mala naozaj ťažké. Ten chlapec je však zlatíčko. Bol tu každý deň,“ usmiala sa a natriasla mi vankúš. Bola to staršia žena a tak mi vôbec nevadilo, že mi tyká.

Keď celé oddelenie stíchlo a sestra za sebou o pol desiatej zatvorila dvere, začala som nervózne sledovať okno. Bola už takmer pol noc a mňa sa zmocňoval pocit beznádeje. Tupá bolesť na hrudi sa vracala. Oči mi zas začali vlhnúť.

Zrazu zaškrípal parapet a dovnútra vkĺzol Edward. Mal na sebe hrubú bundu zapnutú až po krk. Jednou rukou objímal veľkú guľu na svojej hrudi. Rozopol sa a opatrne vybral jemnú ružovú deku. Bol jemný a jeho oči sa láskyplne upierali na ten ružový uzlíček. Podal mi ju a ja som ju zovrela v náručí. Bola príšerne ťažká. Edward ju musel jednou rukou podopierať. Rozbaľovala som tú deku ako darček na Vianoce. Vykukla na mňa nežná tvárička. Anjelik v deke spinkal. Oči mi zaliali slzy. Mala snehovo bledú tváričku. Plné jahodové pery a vlásky sa stáčali do lokničiek. Pusinku párkrát komicky nakrčila. Pozrela som na Edwarda a on sa usmial.

„Chcela zostať hore, ale nevydržala to. Veľmi ťa chcela vidieť.“ Pohladil ma po ruke, ktorou som zvierala deku. Mykla som sa a dievčatko ospalo otvorilo očká. Uprela na mňa čokoládové oči a potom vykúzlila dokonalý úsmev. Pusinku mala plnú drobných zúbkov. Prešla som jej prstom po líčku a v hlave sa mi objavili zvláštne obrazy. Vyvalila som oči a pozrela na manžela.

„Hovoril som ti...“ Usmial sa. Bola dokonalá. Nemohla som uveriť, že to stvorenie podobné víle vyšlo z môjho tela. Srdce sa mi roztekalo blahom. Chcela som ju privinúť k svojmu telu, ale Edward ma zastavil.

„Bella, naša maličká je dosť po oteckovi,“ povedal pokojne a čakal, že pochopím.

„Ako to myslíš?“

„Si človek a naša princezná dáva prednosť krvi pred detskou stravou. Len mám strach, aby ju tvoja ľudská vôňa...“ odmlčal sa, lebo som si okamžite privinula malú k tvári a ona sladko zavrčala. Usmiala som sa. To vrčanie určite nebolo ľudské, ale bol to tak sladký zvuk.

„Nechce mlieko? Vôbec nechce ľudskú stravu?“ opýtala som sa. Edward sklamane zakýval, že nie. Pozrela som zas na maličkú. Chytila som šnúrku na košeli. Edward sa prekvapene strhol, keď pochopil, čo chcem urobiť. Prsia ma celý deň zvláštne boleli. Bola som po pôrode dva týždne. Určite mi dávali niečo, aby sa mi netvorilo mlieko, no aj tak som cítila, že ich mám naliate a trocha mi sem-tam pretieklo. Otočila som dcérku a strčila jej do pusinky prsník. Najprv prekvapene vytláčala bradavku jazykom, no zrazu sa prisala. Troška to zabolelo, ale len na začiatku. Edward sa prekvapene pozeral. Z jeho hrude sa ozvalo jemné zavrčanie, aké pred chvíľou vykúzlila aj naša spokojná dcérka.

„Ako sa vlastne volá,“ šepla som a tak som donútila svojho manžela, aby zavrel ústa a prestal civieť na moju dundajúcu dcérku.

„Ja som chcel počkať na teba. Ty jej dáš meno,“ odpovedal pohotovo.

„A ako ste ju volali dva týždne?“

„Princezná, Bellinka a rôzne,“ povedal s jemným úsmevom a ďalej sledoval našu malú. Pustila prsník a tak som ju s Edwardovou pomocou preložila na opačnú ruku a oslobodila som aj druhý prsník, ktorý si už malinká pôžitkársky tlačila do pusinky. Edward sa zasmial.

„Vie, čo je dobré,“ povedal pobavene. Hladil maličkú po ruke. Ja som tiež videla, čo sa odohráva v jej hlavičke. Nadšene mi ukázala, aké je mliečko od mamy mňam.

„Mohla by sa volať Renesmé. Po našich mamách.“ Pozrela som do Edwardových čiernych očí. Nahol sa ku mne a naznačil, že ma chce pobozkať. Tentokrát som mu vyšla v ústrety. Stále som bola neistá, no myslela som na slová tej sestry. Edward sa mi otrel o pery. Naša Renesmé si vtedy hlasno odgrgla a začala sa smiať. Obaja sme sa na ňu pozreli. Veľmi sa jej páčilo, čo robíme. Edward ma pohladil po ruke.

„Bella, prosím, ver mi. Milujem vás. Milujem vás obe. Opýtaj sa na čokoľvek a ja ti odpoviem. Bola si na tom veľmi zle a ja som sa príšerne bál, že o teba prídem. Carlisle ťa chcel premeniť, ale ty si to nechcela. Chcel som urobiť všetko, aby sme nemuseli, a preto som ťa vzal do nemocnice. Bol som stále tu, aby som mohol zasiahnuť, keby si sa zhoršila. Urobil by som to, lebo sa ťa nedokážem vzdať. Nikdy sa ťa nevzdám. Nemocnica má lepšie vybavenie, než sme mali doma. Si dôvod prečo žijem,“ šepkal tak rýchlo, že som niektoré slová strácala, no vedela som, čo povedal. Pozrel sa k dverám a rýchlym pohybom vzal maličkú.

„Idú ťa skontrolovať,“ šepol a malá zakňučala.

„Ulož ju a ráno sa porozprávame.“ Renesmé som ešte rýchlo pobozkala a môj manžel zmizol. Do izby vošla sestra.

„Čo nespíš?“ opýtala sa a pozrela na moju rozhalenú košeľu. Pozrela som sa do svojho výstrihu.

„Pobolievajú ma prsia. Viem, že mi dávate niečo, aby sa mlieko netvorilo, ale nechcem to už brať. Mám dcéru a chcem ju kojiť,“ povedala som prosebne. Sestra sa šibalsky zasmiala.

„Tie lieky som ti z liekovky vybrala už ráno. Poviem lekárovi, aby ich už nepísal. Chválim ti, že chceš kojiť. Niektoré dievčatá nechcú, aby si nepokazili postavu, ale nie je nič krajšie. Veď uvidíš,“ šepla a zhasla lampičku nad posteľou.

44. kapitola - 46. kapitola

Tak, čo poviete? Podarilo sa mi to rozmotať? Takto som to mala naplánované od začiatku, tak sa na mňa nehnevajte, že ste si museli užiť toľko bolesti s Bellou. Ďakujem vám za podporu. S ďalšou kapitolkou sa budem ponáhľať.  Lolalita

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hajzel - 45. kapitola: