Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hajzel - 47. kapitola

07.09.2011 (21:15) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 102× • zobrazeno 17631×

47. kapitola

Bella:

Prešlo pár mesiacov odpúšťania, zbližovania a začínala škola. Nastúpila som do maturitného ročníka. Veľmi sa mi od mojej dcérky nechcelo. Môj manžel bol však dokonalým otcom. Všetko svoje sústredenie, aktivitu a vlastne celú svoju existenciu a čas venoval mne a Renesmé.

Edward ma každé ráno priviezol a spolu s našou dcérkou ma chodil čakať po vyučovaní pred školu. Všetky spolužiačky sa nad ním rozplývali. Musím sa priznať, že aj mne sa neskutočne páčil ten obrázok, keď ma môj manžel s dcérkou v náručí čakal pod oknami. Jemne ju hojdal nabalenú v hrubom overale. Obom sa vždy rozžiarili oči, keď som vyšla z dverí školy.

Príkladne sa staral o našu myšičku a rovnako dobre aj o mňa. Manželský život chutil sladko. Začal ako trpký, zlý sen, ale zmenil sa na rozprávku. Stačilo málo a to málo bola láska. Keď som sa niekedy zasnila a predstavila si, aké to bolo na začiatku, nechcelo sa mi veriť.

V škole som sa veľmi s nikým nebavila. Ja som mala rodinu a to sa tu veľmi nenosí. Predsa len, byť vydatá a k tomu mať dieťa v osemnástke je trochu silná káva. Samozrejme, zdvorilostné frázy sem-tam padli. Alice sa obetovala a nastúpila do posledného ročníka so mnou. Malo to svoje výhody a hlavne, nebola som tam úplne sama.

Charlie bol spokojný, že si urobím maturitu. Bol nás aj navštíviť. Myslela som, že bude veľa toho, čo mu budeme musieť vysvetliť, ale ani sa nepozastavil nad tým, že je Renesmé na svoj vek vyspelá. Edward mi vysvetlil, že môj otec tuší, že je niečo na našom živote zvláštne, ale rozhodol sa nepýtať. Charliemu stačilo, že som šťastná a bolo to na mne naozaj vidno. Ťažšie to bude s Renée.

Sedeli sme s Alice na obede a ja som si dávala už druhú porciu cestovín. Lepšie povedané, zjedla som tie Alicine.

„Kroť sa. Budeš tučná,“ povedala Alice káravo.

„Chutí mi.“ Nahodila som ublížený výraz, že mi nedopraje.

Mali sme ešte jednu hodinu a tak som mala pocit, že sa musím posilniť. Dala som si načas a preto, keď zazvonilo, obe sme sa rozbehli k učebni. Zrazu na mňa prišla zvláštna slabosť. Cítila som, akoby sa mi všetka krv naliala do nôh a ja som zrazu nebola schopná pohybu. Motala sa mi hlava a musela som aj poriadne zblednúť, lebo sa na mňa Alice vyplašene pozrela.

„Budeš...“ Nedopovedala to, lebo som sa rozbehla po chodbe na najbližšie záchody a zvracala.

„To mám zato, že jem tak hltavo.“ Umyla som si tvár. Alice sa neprítomne zahľadela pred seba.

„Ups,“ povedala zvláštne.

„Čo si videla?“ Otočila som sa na ňu a bola som dosť napálená, lebo jej vízia a následne ups neveští nič dobré.

„No, ani túto školu nedokončíš.“ Začala sa hlúpo škeriť. Najprv som nechápavo pokrútila hlavou, no potom mi to začínalo dochádzať.

„Myslíš, že? Ja som to vedela! Ja toho tvojho brata vykastrujem. Nemôžem dokončiť ani strednú?“ Nevedela som, ako sa mám cítiť. Bola som vyplašená, a tak som schmatla vetrovku a bežala pred školu. Alice bežala za mnou.

„Blahoželám, sestrička. Smiem to povedať doma?“ opýtala sa nadšene a poskakovala okolo mňa len v tenkom svetríku.

„Najprv chcem mať istotu.“

Počkala som Alice, kým sa oblečie a šli sme do najbližšej drogérie. Vzala som tehotenský test a keď si ma predavačka premeriavala, trocha som sa začervenala. Cítila som sa zvláštne. S Alice sme sa zavreli na toaletách v neďalekej reštaurácii a čakali päť minút. To čakanie ma takmer pripravilo o rozum. Na jednej strane sa mi zdalo priskoro mať ďalšie dieťa, hlavne keď si spomeniem, čo všetko som si prežila. Na druhej strane som sa bála pozrieť na test, aby nebol negatívny.

Pozreli sme na ten prúžok a potom na škatuľku. Ten pohyb som zopakovala ešte päťkrát a Alice sa široko zubila.

„Zabijem toho hajzla!“ prskla som jedovato.

„Za čo? Budete mať ďalšie bábätko a k tomu treba dvoch. Možno chlapčeka. Teraz si už silnejšia a bude to oveľa lepšie, uvidíš,“ povedala Alice a objala ma. Nadšenie z nej sršalo. Keď som si predstavila tvár mojej dcérky, nemohla som odolať tomu pocitu, že porodím ďalší zázrak. Usmiala som sa aj ja. Zaplavil ma pocit zvláštneho tepla a uspokojenia.

Postavila som sa pred školu akoby nič. Alice radšej odišla, aby nič nepokazila. Edward bol prekvapený, že som dnes rýchlejšia a už ho čakám. Objal ma, vzala som si malú a sadla do auta.

„Prečo si dnes tak ticho. Stalo sa niečo?“ opýtal sa Edward doma. Uložil Renesmé do postieľky, lebo, ako vždy pri ceste autom a v takomto čase, zaspala.

„Stalo,“ povedala som vážne a premerala si Edwarda. Sucho prehltol.

„Urobil som niečo zlé?“ opýtal sa zas. Neodolala som tomu vyplašenému pohľadu.

„Ty to nevieš?“ Edward vyvalil oči.

„Ja som nič nespravil. To bol určite Emmett a teraz to na mňa chce hodiť.“ Prišlo mi to smiešne. Všetci chlapi a nezáleží na tom, či sú upíri, sú alibisti.

„Nie, Edward. Emm to určite nebol, ale ty.“ Snažila som sa zachovať vážnu tvár, aj keď to bolo pri jeho výraze dosť náročné. Kútiky úst sa mi točili a aby som to zakamuflovala, odkašľala som si.

„Musím ti niečo povedať,“ šepla som. Edward sa na mňa vystrašene pozrel. Znervóznel.

„Vedel som, že nemáš nastúpiť do tej školy. Ty si niekoho spoznala? Ty ma už nechceš, však? Ja sa snažím, Bella a budem sa snažiť viac.“ Teraz som na Edwarda prekvapene vyvalila oči ja. Prekvapilo ma, že práve on o sebe pochybuje.

„Čo? Zbláznil si sa? Milujem ťa,“ povedala som rázne a Edward zostal stáť s otvorenými ústami. Prestal dýchať a urobil krok ku mne.

„Zopakuj to,“ šepol. Najprv mi to nedošlo. Nikdy som nahlas tie dve slová nepovedala. Edward ma chytil za zápästie a trocha surovo ma k sebe pritiahol. Na zápästiach budem mať určite modriny. Oči mu šialene sčerneli. Chvel sa. Pôsobil trocha desivo, ale nádherne zároveň. Celé jeho telo sa napälo a stuhlo v jeden kŕč a dokonalú sochu.

„Zopakuj to!“ precedil cez zomknutú čeľusť. Vyzeral, že exploduje. Pozrela som mu do tváre. Musela som sa usmiať. On však bez pohnutia čakal, akoby si nebol istý, či dobre počul. Sama som bola prekvapená, že som to dokázala vysloviť nahlas a s toľkou istotou.

„Milujem ťa, Edward!“ Dala som dôraz na každé slovo.

Edward ma schmatol do náručia a bozkami by ma bol najskôr udusil. Pohltila ho šialená, spaľujúca vášeň. Nezmohla som sa na slovo. Mala som čo robiť, aby sa mi podarilo sem-tam nadýchnuť a ujsť pred jeho perami a rýchlymi pohybmi. Nikdy mi nepovedal, že to chce počuť a že to pre neho toľko znamená. Myslela som, že vie, čo k nemu cítim.

Naša dcérka spala tri hodiny a za ten čas som nemala šancu ani vykuknúť z postele. Edward si plne užíval moje vyznania lásky. Bol ako utrhnutý z reťaze a dookola som mu musela šepkať, ako ho ľúbim. Dve slová s ním spravili zázrak. Neviem, prečo bolo pre mňa tak ťažké povedať to, ale o to viac si to Edward cenil. Bola som si istá, že moje vyznanie pramenilo z môjho vnútra, z môjho srdca.

Keď sa večer náš anjelik zobudil, išli sme na návštevu k starým rodičom a ja som mu ešte stále nemala šancu povedať tú novinku. Bála som sa však, že by to na neho bolo na jeden deň veľa.

46. kapitola - 48. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hajzel - 47. kapitola: