Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hajzel - Bonus - Sad End

30.08.2011 (20:15) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 75× • zobrazeno 7315×

Bella:

Ležala som na podlahe a moje telo preberalo chlad z podložky. Neviem, ako dlho som tu bola, no počula som zapraskanie dverí a niekto ma na dlážke otočil. Bol to rýchly pohyb.

„Bella, Bella...“ dorážal na mňa ten hlas. Pootvorila som oči. Edward sa nado mnou skláňal a vo mne sa zmobilizovala sila obrany vlastného života. Začala som ho odtláčať a brániť sa jeho dotykom. Panikárila som. Cítila som sa ako na začiatku, keď vo mne jeho dotyky vyvolávali len odpor a strach.

„Prestaň, Bella! To som ja...“ šepkal. Keď si nevedel poradiť, prirazil mi zápästia k sebe a zodvihol ma do vzduchu. Jednu ruky zaklienil podo mňa a druhé zápästie pevne zvieral druhou rukou. Nemohla som sa pohnúť. Rezignovala som. Zavrela som oči a nechala som sa strhnúť temnom. Nemalo zmysel bojovať a nemala som na to ani dosť síl.

Po dlhšej dobe som otvorila oči a prebehla vystrašene pohľadom po malej izbe. Ležala som na posteli s bočnicami. Nemohla som pohnúť rukami. Mala som ich priviazané v kožených remencoch o okraj postele. Snažila som sa nadvihnúť. Miestnosť bola biela a cez malé okno presvitalo svetlo. Na okne bola mreža a na okienku dverí tiež. Z očí sa mi začali valiť slzy. Nechápala som kde som a čo sa stalo.

„Pomóc...“ zakričala som na celé hrdlo. Pálilo ma, ale aj tak som znova a znova zakričala. Dvere sa otvorili a dnu vošla sestra. Pribehla k posteli.

„Dosť! Nekričať! Som tu,“ povedala rázne.

„Kde som? Čo sa stalo? Prečo som tu?“ V panike som vrieskala a trhala koženými remencami zo strany na stranu. Žena ma schmatla za ramená a pritlačila o posteľ. Otočila sa k dverám.

„Rýchlo, lekára a sedatívum,“ zvreskla.

„Aké sedatíva? Čo sa tu deje?“ Oči som mala plné sĺz a strach mnou totálne otriasal. Pribehol nejaký chlap. Nepôsobil na mňa ako doktor. Mal asi dva metre a postavu wrestlingového bojovníka. Zvalil sa na mňa a sestra mi do kanyly na ruke vpichla liek. Celá som oťažela a klesla do vankúša. V očiach akoby sa mi pokazil nejaký ventil. Liala sa z nich slaná tekutina a máčala mi tvár. Slzy mi cez líca stekali na krk, až na vankúš, ktorý bol behom pár sekúnd mokrý.

„Čo sa deje? Kde som?“ šepkala som omámene.

„Ste v liečebni. Necítili ste sa dobre,“ povedala sestra a nadvihla moju ruku v koženom popruhu. Pozrela na toho chlapíka.

„Dones vatu. Musíme tie remene podložiť. Celkom si o ne dorezala ruky. S ňou tu bude ešte zábava.“ Povedala to tak, akoby som v tej miestnosti ani nebola. Ako sa dá slovami opísať to, ako sa teraz cítim? Bola to beznádej, bolesť a utrpenie, ktoré sa usídlilo v mojom tele a ako rakovina prenikalo do každej bunky. Kam ma to Edward dal?

Nevládala som sa po tom lieku ani pohnúť. Keď som už mala pocit, že začínam znova cítiť svoje telo, prišla sestra a znova mi niečo vpichla. Šepkala som, že nič nechcem, ale ignorovala moje prosby. Nemala som právo o sebe rozhodnúť. Bola som väzeň. Začala som si trpko uvedomovať, kde som. Moje najhoršie obavy sa naplnili.

Večer prišla úplne iná žena. Mala na sebe dlhý plášť. Doniesla podnos a položila ho na okenný parapet. Potom priniesla stoličku a malý stolík. Bez jediného slova, bez akéhokoľvek súcitného dotyku mi zodvihla posteľ pod hlavou. Stiahla jednu bočnicu. Pod pravé líce mi strčila niečo ako podbradník. Sadla na stoličku a z misky nabrala lyžicu nejakej kaše. Priložila mi ju k perám. Otáčala som hlavou, no ona ma druhou rukou chytila za čelo a hlavu mi tak pridržala.

„Nechcem...“ povedala som. Ona využila to, že som otvorila ústa, a vsunula mi lyžicu medzi suché pery. Prehltla som tú zvláštnu vec bez chute. Zas sa mi z očí začali liať slzy.

„Prosím, kde som?“ povedala som, keď naberala ďalšiu lyžicu. Strčila mi ju do úst.

„Kde asi? Si v psychiatrickej liečebni,“ povedala namrzene.

„Nechcem.“ To však nemalo váhu. Kým som nedojedla všetko, neprestala s lyžicou šermovať pred mojou tvárou. Potom sa postavila. Utrela kašu z mojej tváre. Potom vybrala z liekovky lieky. Lyžicou ich podrvila a vysypala do pohára. Priložila mi ho k perám. Nechcela som brať lieky, ale bola som tak strašne smädná, že som ten pohár vypila až do dna. Potom prešla k malému umývadlu a dala mi ešte jeden.

„Vidíš, aká vieš byť dobrá?“ pohladila ma po vlasoch.

„Kde je môj manžel a prečo ma sem dali?“ Žena si ťažko vzdychla.

„To by ti mal vysvetliť doktor.“ Začala upratovať riad.

„Chcem s ním hovoriť.“  Snažila som sa znieť pokojne.

„Ráno je vizita. Porozprávaš sa s ním.“ Nekompromisne sa na mňa pozrela.

„Ale ja sa z toho zbláznim. Neviem, čo sa deje.“ Hlas sa mi už lámal do plaču. Sestra sa len pousmiala.

„Viem len to, že si ušla z nemocnice. Bola si v kóme a mozog sa ti trocha poplietol. Neboj sa. Bude to dobré.“ Zas ma pohladila a odišla. Zhasla svetlo. Plakala som a plakala, kým nezačali účinkovať lieky a ja som zaspala.

Ráno sa so mnou nikto nebavil. Prácu tu personál vykonával automaticky. Ráno sem prišli dve ženy. Odpútali mi ruky. Jedna ma prevalila na bok a druhá ma rýchlymi pohybmi vyzliekla a poumývala. Potom vymenili posteľnú bielizeň. Pýtala som sa dookola na to isté, ale aj oni sa tvárili, akoby som tam nebola. Bavili sa o nejakom filme, čo šiel včera večer a že tá silnejšia má nejaký problém so synom.

Konečne som sa dočkala vizity. Prišlo asi šesť ľudí v bielom.

„Toto je Isabella Swanová Cullenová. Včerajší príjem. Rodila pred dvoma týždňami. Po ťažkom pôrode bola v kóme. Po prebratí sa u nej prejavila ťažká psychóza. Ide o nejasný pôvod. Viac budeme vedieť po CT. Môže ísť o nedokrvenie mozgu ako dôsledok kómy, ale môže ísť aj o popôrodnú psychózu. Musíme vylúčiť poškodenie, alebo zistiť jeho mieru. Je na sedatívach, lebo je agresívna a má sklony fabulovať. Priviedol ju manžel.“ Všetci sa na mňa dívali ako na chudinku. Hovorili ešte množstvo vecí, ktorým som nerozumela. Potom lekár menoval lieky, ktoré som dostala a pochopila som ešte to, že mi zdvojnásobili dávku sedatív. Ten druhý doktor, ktorému objasňovali môj stav, ma chytil za ruku. Predpokladám, že mi meral pulz.

„Ako sa cítite, Isabella?“ opýtal sa milo.

„Nechápem, prečo som tu. Som v poriadku. Chcem hovoriť s manželom alebo mojím otcom. Vie otec, že som tu?“ Charlie sa mi zrazu zdal ako jediná možnosť záchrany.

„Iste, Isabella. Manžel je dokonca tu. Chce s vami hovoriť, ale nedovolím to, pokiaľ nesľúbite, že budete pokojná.“ Hovoril pomaly, akoby som bola bláznivá. Prikývla som.

Raňajky prebehli podobne ako večera. Sestra ma nechala v sede.

„Pustím sem vášho manžela,“ povedala s úsmevom. Nedočkavosťou som sa celá chvela. Po chvíli sa dvere otvorili. Stál tam Edward. Vyzeral úplne dokonalo. Na perách mu zahral chladný úsmev. Prišiel k posteli a pohladil ma po vlasoch. Nahol sa a pobozkal ma na čelo. Sestra zatvorila dvere. Sadol si na stoličku, ktorá tu zostala od raňajok.

„Čo sa tu deje? Prečo som tu?“ vyprskla som a oči ma zapálili.

„Bella, upokoj sa. Odišla si z nemocnice a našiel som ťa v dome. Čo si tým chcela dosiahnuť?“ Trpko sa zasmial.

„Prečo si ma sem dal?! Kde je moja dcéra?“ zvreskla som a nahla sa dopredu. Edward ma za rameno vtlačil späť na posteľ.

„Robíš zbytočné problémy. Mala si zostať v nemocnici a nerobiť divadlo. Bola by si mala pokoj a tak budeš tu. Sama si si vybrala,“ hovoril uvoľnene.

„Ako som si sama vybrala. Chcem svoju dcéru a chcem ísť domov. Čo to má znamenať? Čo si mi urobil? Čo máš s Tanyou?“ pýtala som sa a pýtala, ale namiesto odpovede ma môj manžel obdaril len pobaveným úsmevom.

„Dobre. Chceš vedieť pravdu, tak dobre počúvaj.“ Prisunul si stoličku k mojej posteli a nahol sa tak, že mi takmer šepkal do ucha.

„Vážne som veril, že nám to pôjde. Bojoval som o tvoju náklonnosť. Ty si sa však správala ako bláznivá. Aj to som prehrýzol. Mám ťa rád. V tom som neklamal, ale...“ Odmlčal sa. Ja som neveriacky kývala hlavou.

„Tanyu som nikdy neprestal milovať.“ Zhlboka sa nadýchol. Ja som vyvalila oči a vzlyky otriasali celým mojím telom. Vedela som, čo bude nasledovať a bála som sa toho.

„Znova sme sa stretli. Povedal som jej o tebe a že čakáme dieťa. Tanya a ja sme sa rozišli a pre mňa to bolo veľmi ťažké. Miloval som ju. Keď som spoznal teba, bola si slabou náhradou. Cítil som sa s tebou dobre, ale pri nej sa cítim naozaj ako muž. Bella, ty si človek. Nič viac. Začali sme sa s Tanyou znova stretávať, ako priatelia. Povedal som jej, že ťa opustím, rozvediem sa, len nech zostane so mnou, ale nechcela. Vrátil som sa späť k tebe a snažil dostať aspoň trocha toho, po čom som túžil. S časti sa mi to podarilo. Keď však prišla k nám domov a povedala, že ma miluje a príjme moje dieťa...“ Edward sa odmlčal.

„Nie, to nemôžeš myslieť vážne,“ zaplakala som. Pozrel mi do tváre.

„Bella, nie som netvor. Nechcel som ťa nechať umrieť. Si mladá. Dostaneš sa cez to a ešte sa vydáš a budeš mať deti. Nie som vrah. Dieťa je v dobrých rukách. Tanya ju miluje ako svoju a to ti musí stačiť. Sama si to skomplikovala. Ak by si bola zostala v nemocnici, jednoducho by ťa za pár dní pustili. Chvíľu by si smútila, tvoj otec by po nás pátral, ale nič by nenašiel a ty by si zabudla. Teraz je to komplikovanejšie. Musel som niečo urobiť. Budeš tu. Záleží na tebe, ako dlho. Ak budeš pokojná a nebudeš vyvádzať a splietať hlúposti, napríklad o upíroch, tak sa odtiaľ možno za pol roka dostaneš,“ usmial sa a prešiel k oknu. Nemohla som sa ani otočiť, aby som na neho pozrela. Bolo mi zle. Zdvíhal sa mi žalúdok a moja telo sa neskutočne chvelo. Cítila som ako mi srdce splašene naráža o hrudný kôš.

„Nemôžeš mi zobrať dieťa!“ prskla som. Edward sa znova presunul ku mne.

„Už som ti ju vzal. Je lepšie, že si ju nevidela. Ver mi.“

„A čo Alice, Rose a ostatní. Oni predsa nemohli...“

„Bella, my sme upíri a sme rodina. Ty si človek. Si nepodstatná. Mali ťa všetci radi, lebo som ťa chcel ja. Verili, že pri tebe budem šťastný, ale ja môžem žiť len so ženou, ktorú milujem a to ty nie si. Mám ťa rád, neklamal som, ale ju mám radšej. Naozaj som nechcel, aby to bolo tak dramatické. Mala si ísť na potrat a vyhla by si sa tomu. Na druhej strane som ti vďačný, že si nešla. Moja dcéra sa o tebe nikdy nedozvie. Povieme jej, že je Tanya jej matka a že sme ju potom premenili. Mala by si byť rada, že nebude trpieť.“ Dotkol sa mojej tváre a mne sa chcelo vracať.

„Pustia ma odtiaľto a ja ťa budem hľadať a nájdem ťa a...“

„A čo? Postavíš sa proti upírom? Nemáš na to prostriedky a ani silu. Nechci, aby som začal ľutovať, že sme ťa nenechali umrieť. Jednoducho sa s tým zmier. Mala by si mi poďakovať. Ak nebudeš robiť problémy, pomôžem ti aj inak. Dám ti peniaze. Na účte si nájdeš peknú sumu, keď sa umúdriš.“

„Edward, to nemôžeš. Prosím. Prosím,“ plakala som. Svet sa mi zrútil. Mal ma radšej nechať umrieť.

„Už musím ísť, zlatko,“ šepol a nahol sa nado mňa. Sklonil sa k mojim perám a pobozkal ma. Silno som ho uhryzla do pery, ale len sa zasmial. „Čakajú ma. Ďakujem ti. Zbohom, Bella.“ Ladným krokom prešiel k dverám a zmizol.

Cítila som sa, akoby ma niekto olial ľadovou vodou. Moje vnútro umieralo. Mala som pravdu vo všetkom. Doposiaľ vo mne bola iskierka nádeje, ale teraz...

Prepadla ma ohromná zúrivosť. Pozbierala som všetky sily a začala sebou metať. Po chvíli sa mi podarilo uvoľniť jeden popruh a v zapätí som si povolila aj druhý. Preliezla som bočnicu a tackavým krokom šla k dverám. Otvorila som ich a vyšla na dlhú chodbu. Tu ma zbadala sestra. Krv mi kvapkala z doráňanej ruky, ale ja som to ignorovala.

Sestra ma chytila za ramená.

„Ako si sa dostala z izby?“ Prudko som sa otočila a udrela ju do tváre. Chytila sa za nos a začala jačať. Na chodbe sa zrazu objavil lekár a ďalšie sestry. Vrhli sa na mňa. Mlátila som okolo seba, akoby šlo o život a mne vlastne šlo. Moja dcéra bola mojim životom. Strhli ma na zem. Cítila som bolesť a ohromný tlak, ale to bolo nič oproti tomu, ako ma bolelo srdce.

„Vzali mi dcéru! Vzali mi dcéru! Vzali mi dcéru!“ opakovala som dookola. Vliekli ma späť do izby.

Každý deň tu bol rovnaký. Pre môj údajný záchvat ku mne nepustili ani Charlieho a bola som označená červenou kartičkou ako nebezpečná pacientka. Sestre som zlomila nos. Keď ku mne otca po týždni pustili, bola zo mňa zelenina. Myšlienky som nedokázala udržať dlhšie než pár sekúnd. Neustále som dostávala lieky a už som ich rezignovane hltala aj bez zapitia.

„Bella, zlatko, to som ja, otec.“ Ten hlas ma donútil otvoriť oči. Charlie vyzeral akoby mal sedemdesiat. Najprv ma napadlo, že som tu tak dlho, no potom mi došlo, že ja som príčinou toho, ako vyzerá.

„Ocko...“ šepla som.

„Bellinka, čo sa stalo? Je mi to tak ľúto. Neboj sa. Dajú ťa dohromady.“ Pohladil ma.

„Edward mi uniesol dieťa,“ šepla som. Charliemu zaliali oči slzy.

„Bella, musím ti niečo povedať. Lekár povedal, že by si to mala vedieť. Dievčatko bolo hrozne slabé a zomrelo. Bol som na pohrebe. Edward to ťažko nesie. Ten chlapec to nezvláda a ty si tu. Vieš...“

„Čo to splietaš! Malá je v poriadku. Edward ju uniesol a mňa vyhlásil za blázna. Odišiel s milenkou a mojou dcérou. Daj ich hľadať!“ prskala som na svojho otca. Charlie hlasno vzlykal.

„Bella, upokoj sa. Tak to nie je. Viem, že je to ťažké, ale zvládneme to.“ Plakal ako dieťa a ja som sa na neho dívala a nevedela pochopiť, že im naletel. Edward zinscenoval pohreb vlastnej dcéry. Krútila som hlavou.

„Charlie, ver mi. Oni sú zlí. Teraz mi musíš veriť. Nikdy som ti neklamala. Edward a jeho rodina sú iní. Oni nie sú ľudia. Robia zo mňa blázna.“ Charlie sa na mňa cez slzy pozrel.

„Bella, hovoríš hlúposti. Čo by boli ak nie ľudia?“ Neveriacky pokýval hlavou. Pohladil ma po vlasoch.

„Radšej pôjdem. Si rozrušená. Zajtra prídem,“ šepol. Začal cúvať k dverám.

„Nie, Charlie. Ver mi. Oni sú upíri. Upíri!“ vrieskala som v návale zlosti a beznádeje. Charlie vyplašene zakýval hlavou sprava doľava. Personál okamžite zareagoval na môj krik a nahrnul sa do izby. Charlie si schoval tvár do dlaní.

Môj otec sa neukázal ďalší týždeň. Došlo mi, že mu návštevy zakázali. Nevedela som, čo robiť. Začala som samú seba presviedčať, že musím byť pokojná. Ako to povedal Edward? Ak budem dobrá, pustia ma. Potom môžem dcéru hľadať a urobím všetko na svete, aby som ju našla. Potom sa tomu hajzlovi pozriem do očí a... Nemám ani tušenie, čo by som urobila.

Koniec

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že vás ani Sad End nesklamal. Dúfam, že si prečítate aj Happy End. Lolalita

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hajzel - Bonus - Sad End: