Tak a dostali sme sa k plesu. S kým ho teda Bella strávi? A čo ho prekazí? A dočkáme sa konečne romantiky? Prepáčte, že som tak dlho nič nepridala, ale nebolo dosť času. Tak snáď sa bude páčiť! :)
05.08.2012 (07:45) • Vampy • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1094×
Nákupy sme si ohromne užili. Rozlúčili sme sa, lebo sa s Alice a Rose zajtra neuvidíme. Slnko. Aj keď sa mi absolútne nechcelo, donútila som sa na nasledujúci deň ísť do školy. Keď tam nebola Alice, ktorú som pokladala za priateľku, bola som tam akási opustená. Odkedy som sa presťahovala, mám pocit, že som stále sama. Alebo to nie je len pocit a nie je to len tu. Aspoň, že ma doma bude čakať Alice a znova sa budem cítiť lepšie. Alice však nechodila, preto som sa rozhodla zavolať domov do Volterry a zistiť, či sa Dave už vrátil. Dúfala som, že mi zavolá, ale keď nezavolá on, zavolám teda ja. Chvíľu nik nezdvíhal, ale potom sa v telefóne ozval Marcusov hlas.
„Bella. Som rád, že si sa ozvala. Ako sa máš?“
„Mám sa dobre. Marcus, prišiel už Dave?“ spýtala som sa. Odpoveďou mi bolo len tiché vrčanie „Marcus?“
„Vedel som, že skôr či neskôr do toho začneš strkať ten tvoj pekný nos. Dave sa ozval naposledy včera. Má tam isté problémy,“ odpovedal zdržanlivo.
„Aké problémy?“ Chcela som z neho vytiahnuť každú podrobnosť, len nech viem, čo sa deje, ale počula som zvonček pri dverách. Ach, Alice, ty si vieš naplánovať čas! Marcus, chvalabohu, pokračoval vo vyjasňovaní.
„Zistil tam akési nepokoje a snažil sa ich vyriešiť. Zdá sa, že zatiaľ sa mu nedarí. Čakáme, kedy sa ozve, aby sme mu poslali pomoc,“ odpovedal. Alice na mňa zvedavo pozerala, tak som sa jej otočila chrbtom, bude musieť počkať.
„Prečo ste mu ešte…“
„Nechcel, Bella. Vedz, že by sme ho tam nenechali. Teraz to nechaj tak. Budem ťa informovať.“ povedal, rozlúčil sa so mnou a položil. Ovládaná hnevom som tresla mobil o stenu, ale nič vážne sa mu nestalo, len sa vypol. Sadla som si na sedačku a skryla som si tvár do dlaní. Alice ku mne podišla, možno čakala vysvetlenie, prečo sa mi v očiach lesknú slzy.
„To nič,“ upokojila som ju. „Dokáže sa o seba postarať. Poď, pripravíš ma na ples. Užijeme si to,“ dokončila som a usmiala som sa na ňu. Bola ticho, len prikývla. Po chvíli sa však rozrečnila. Počas toho, ako ma maľovala, sa rozplývala nad dnešným večerom. Po dlhej pol hodine veselo zvýskla. Prešla som k zrkadlu, ale Alice ma zastavila a navliekla najprv na mňa šaty, rukavičky a topánky. Keď som tam tak stála a pozerala sa na seba, neverila som, že som to ja. Prekrásne šaty dopĺňal dokonalý make-up. Dymové tiene mi zvýraznili oči, na ich koncoch boli kamienky, ktoré žiarili a leskli sa na svetle. Bola som prekrásna. Aj keď to znelo nafúkane.
„Si krásna,“ potvrdila moje myšlienky Alice. Kým som sa jej stihla poďakovať, zmizla. Nestihla som sa ani spýtať, s kým vlastne idem na ples.
Vyšla som von a čakala som, či sa niekde ukáže. Čoskoro mi pred domom zastavilo Alicine auto. Nadýchla som sa, hodila všetko za hlavu a nastúpila som do auta s prísľubom pekného večera. Tešila som sa. Možno. Vlastne som mala zmiešané pocity. Kto ma tam čaká? A vážne so mnou chce byť? A prečo je Alice taká tajomná. Všetky tie pochybnosti, plus starosť o Dava, mi nedovolili poriadne sa uvoľniť. Zastavili sme pred školou, ktorá bola rušná ako nikdy. Na parkovisku sa tmolili ľudia, ktorí sa snažili dostať do telocvične, kde sa celý ples odohrával. Chalani hrdo objímali svoje partnerky, alebo tajne pašovali alkohol. Usmevná ľudská situácia, ktorá sčasti zažehnala moje chmúrne myšlienky a rozosmiala ma. Vnútri bolo ešte rušnejšie a telocvičňa bola zmenená na nepoznanie. Bo lo to vážne impozantné, ale musela som podozrievať Alice, že v tom má prsty, keď som videla s akou hrdosťou na to celé hľadí. Jasper ju hneď vyzval k tancu a ja som sa usadila k stolíku, čo najviac dozadu. Chcela som si to užívať, vážne, ale keď som videla, ako sú Alice a Jasper spolu šťastní, chtiac - nechtiac som im závidela.
„Smiem prosiť?" Ten hlas poznám! Zdvihla som oči a hľadela som do tých najkrajších zlatých, že som zo seba nedokázala dostať ani jednu slabiku a iba vstala. Zdá sa, že Edward to pochopil ako áno. Vtiahol ma do stredu parketu a tancoval so mnou jednu skladbu za druhou, či už bola rýchla alebo pomalá, a neprestal, kým som už nevládala. Viac-menej nevládala. Vyšli sme von a sadli sme si na jednu z lavičiek, ktoré boli pridané práve kvôli dnešku.
„Som rád, že ťa dnes môžem sprevádzať,“ povedal.
„Vyzeráš krásne. Veľmi ti pristanú tie šaty,“ pokračoval a ja som sa len usmiala. Nezmohla som sa na žiadne slová.
Tak, ako som pri ňom slová strácala, nachádzala som niečo nové. Akoby bol môj prístav. Akoby bol svetlo v diaľke, ktoré symbolizovalo domov, teplo krbu a objatie manžela. Manžela… Nikdy som nepremýšľala nad stálym vzťahom. Neviem, akosi ma to nelákalo. Ale teraz, keď som sa na Edwarda pozerala, dokázala som si to jasne predstaviť. Šli sme spolu ešte tancovať, kým som nebola vážne unavená. Edward ma odviezol domov. Sedeli sme v jeho aute, ruky sme mali prepletené, rozprávali sme sa a mne sa ani za svet nechcelo odísť. Chcela som tam sedieť až do skonania sveta. Potom, akoby som ešte chvíľku, aspoň pár minút, nemohla s ním ostať, som si spomenula na Dava. Samozrejme v najhoršej chvíli. Edward sa ku mne nakláňal, keď ja som odrazu plná strachu o svojho „učiteľa“ zašepkala jeho meno. Edward s a okamžite odklonil a uprel svoj pohľad dopredu. A bolo po čarovnej chvíli. Prečo? Musela som mu to čo najrýchlejšie vysvetliť. Ach, musím to vždy tak pokaziť?!
„Edward, zažila som najkrajšiu noc svojej existencie ale… ja musím… ja proste niečo musím vyriešiť. Niekto, koho mám veľmi rada, je v nebezpečenstve a ja…“
„Nemusíš sa ospravedlňovať, Isabella,“ zavrčal. Zarazilo ma to a odtiahla som sa od neho.
„Edward, mne bolo s tebou skutočne krásne a ja… no… rada by som si to aj zopakovala,“ zašepkala som skľúčene. Edwardova tvár zmäkla a usmial sa na mňa.
„Aj ja by som si to zopakoval. Mala by si už ísť,“ dodal ešte a ja som mu jemne stisla ruku. Stisk mi opätoval. Sledovala by som, ako jeho auto odchádza, ale mala som teraz dôležitejšie veci na práci. Dave ma čaká.
« Předchozí díl
Autor: Vampy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování
Sdílet
Diskuse pro článek How I live my life - 6. kapitola:
povedená kapitola, pomalu, ale jistě se zlepšuješ 
Přidat komentář:
- A bit of different (reality) - 6. kapitola
- A bit of different (reality) - 5. kapitola
- A bit of different (reality) - 3. kapitola
- A bit of different (reality) - 2. kapitola
- A bit of different (reality) - 1. kapitola
- Minulost žije s námi - 23. kapitola
- Je příliš pozdě... Nenávidím tě - 16. kapitola
Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů
Kdo je tu z členů? Klikni!