Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hvězda - 4. kapitola

17.02.2010 (22:00) • Nessienka, Blotik • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 3066×

4. kapitola

Keď som bol doma zo školy, už som sa nemohol dočkať svojej lúky a samozrejme Is. Aj keď moje nadšenie už asi nebolo také, aké by som si prial. Moja myseľ sa stále vracala k tej dievčine zo školy. Stále mi tá jej vôňa niečo pripomínala. Stále som si nemohol spomenúť, čo mi pripomínala. Ani približný čas, kedy som ju cítil.

„Ahojte všetci,“ zavolal som do útrob domu.

„Čauky, bráško. Už zase ideš na tú lúku? Len, aby si si tam potom nepriviedol nejaké dievča a nezaložil si rodinu. Ja by som svoje netere a synovcov chcel vidieť. A tiež ten domček, ktorý tam už musíš mať postavený,“ vyškieral sa mi Emmet.

„Tie tvoje vtipy. Raz na ne doplatíš.“ Však každý raz zaplatí za svoje hriechy. U Emmetta hlavne tie jeho “vtipné“ narážky.

Odobral som sa zase do lesa. Tentoraz som nešiel priamo na lúku. Už som dlho nebol na love. Moje oči už museli byť čierne ako noc. Nechcel som príliš riskovať. Nechcel som zabiť nejakého človeka. Ešte to by mi chýbalo, aj keď takej Jessicy by škoda nebola. Ach Is, keby si  tak mohla byť skutočná. Byť po mojom boku a milovať ma tak, ako ja ľúbim teba. Aby si mohla vypočuť, čo by som mal na srdiečku, čo robíš aj teraz. Ukľudniť ma, keby ma rozčúlil Emmett.

Prestal som nad tým rozmýšľať a začal sa riadiť inštinktom. Moja večera bola na dosah. Pumu som mal v sebe do sekundy. Samozrejme nie doslova. Ani jeleň nebol zlý. Keď som bol prepitý až na prasknutie, bežal som rýchlo na moju a Isinu lúku. Ľahol som si tam, kde obvykle.

Nasal som vzduch a otvoril som oči. Pri otváraní som ju pozdravil.

„Ahoj Is. Dnes ti porozprávam, čo všetko sa udialo. Neviem, ako to je možné, ale stala sa mi zvláštna vec...“ viac som už nedopovedal. Pozeral som, ako blázon, z jednej strany neba na druhú, ale moja Is tam nebola.

„Kde si, hviezdička moja?“ pýtal som sa sám pre seba.

Stále som hľadal, no stále som ju nenašiel. Bola preč. Nič po nej nezostalo. Ani žiadna čierna diera. Jediná diera bola vo vnútri mňa. Už tu nebola. Nemal som sa s kým porozprávať. Opustila ma. Ale veď, čo som mal čakať? Nič. Veď to bola len moja predstava. Len moja pomoc, ktorú som mal, aby som sa necítil taký osamelý. Ale keďže už tu nebola, ten pocit sa vrátil. Niečo mi ale hovorilo, že to nie je koniec, ale ja som ten pocit nepočúval. Bol som stále smutný z toho, že tu nie je.

Rozhodol som sa vstať a ísť na lov. Neviem, čo budem robiť celú noc.

Pohľad nikoho:

V tej istej chvíli si na veľmi odľahlom mieste balila jedna záhadná bytosť svoje veci. Dievčina si pri tom pohmkávala nejakú neznámu, ale nežnú, melódiu. Z rohu miestnosti ju pozorovala jej jediná priateľka, ktorú kedy mala. Bola smutná, že odchádza, ale chcela, aby bola šťastná. A rok nie je až taká dlhá doba.

„Budú mi chýbať tie naše diskusie o ničom o tretej ráno,“ povedala dievčina, ktorá doteraz ticho sedela v rohu miestnosti.

„Ver, že aj mne, ale viem, že toto je pre mňa dôležité. Neviem prečo, ale je to tak. Niečo ma tam ťahá, nejaká neznáma sila, alebo niečo také. Keď ho vidím aký je smutný, akoby to bol môj smútok. Akoby sme boli spojený. Keď cíti bolesť, akoby som ju cítila aj ja. Proste je ako moja druhá polovica. A ako môžeš ignorovať bolesť niekoho, kto je tvojou súčasťou? Predstav si, že by sa to isté dialo s Jazzom, tiež by si mu chcela pomôcť,“ povedala smutne Is. Po lícach sa jej pri tom kotúľali tiché čierne slzy. Slzy smútku, ktoré tiekli preto, lebo jej bude smutno. Bude jej smutno za jej domovom, ktorý ešte nikdy neopustila na dlhšie ako pár dní. A teraz má odísť na rok? Ale čo je to rok strávený z milovanou osobou? Áno milovala ho, už teraz ho milovala, aj keď vedela, že by nemala. Láska nie je pre bytosti ako je ona a predsa ju po mnohých tisíckach rokov pocítila.

„Prečo tam ale chceš ísť, Is? Čo keď on tvoje city neopätuje. Vieš, čo sa stane keby ich neopätoval,“ povedala bolestne druhá dievčina. Preto ju nechcela pustiť. Ak jej lásku neopätuje, ona stratí svoju sestru.

„Viem Al, viem čo sa stane. Ale musím to zistiť. Nechcem sa do konca svojich dní len krčiť a rozmýšľať čo by sa stalo, keby som tam bola a keby nie. Proste musím konať. Možno to raz oľutujem, ale je to moje rozhodnutie. A ty s tým nič nespravíš. Moon to dovolil a ty nemáš právo meniť jeho rozhodnutia,“ povedala dievčina a na konci jej hlas znel výhražne. Nerada ubližovala svojej najlepšej kamarátke – prakticky sestre – ale mala pravdu. Je to jej vec.

„Prepáč Is, ale ja ťa nechcem stratiť,“ zašepkala dievčina z rohu miestnosti.

„Ja viem Al, ani ja teba nechcem stratiť a ani nestratím, neboj sa. Určite mu nebudem ľahostajná,“ snažila sa povedať, čo najpresvedčivejšie ale sama na tom bola zle. Bála sa, že to nevyjde. Čo ak jej city neopätuje? Potom zomrie. Zomrie a dosť bolestným spôsobom.

„Is, si pripravená?“ spýtal sa mužský hlas a za chvíľu sa vo dverách objavilo aj telo toho, komu patrilo.

„Áno Moon som, môžeme ísť,“ povedala a v tej chvíli jej okolo krku visela druhá dievčina a vzlykala. Objala ju, ale neplakala. Chcela jej dodať silu, ktorá jej samej chýbala.

„Is a môžem ti svietiť na cestu? Bola by to pre mňa česť,“ spýtala sa s nádejou v hlase dievčina, ktorá Is visela z krku. Na každú cestu im niekto musel svietiť.

„Samozrejme Al. Aj pre mňa to bude česť.“

„Tak poď Is, už je čas,“ vyzýval ju muž. Is sa neochotne odtrhla od kamarátky, zobrala svoju malú tašku, kde mala to najpotrebnejšie a vybrala sa za mužom.

„Koľko bude trvať cesta?“ spýtala sa Is zvedavo. Dúfala, že nie príliš dlho. Nemá rada dlhé cestovanie.

„Za pár minút sa tam dostaneš, neboj sa. A zapamätaj si, máš len rok a ani o deň viac. A môžeš im povedať kto si, ale nerozprávaj im príliš o mne a o ostatných, chápeš kvôli bezpečnosti,“ povedal jej muž a usadil Is na sedadlo do zvláštneho zariadenia.

„Ešte raz ďakujem Moon. Za všetko,“ povedala naposledy Is a usmiala sa na muža. Potom len zatvorila oči a počula známe ševelenie v ušiach.

Na odľahlom mieste, na lúke v lese ležal v tráve mladík. Pozoroval oblohu a žialil nad stratou jedinej dôverníčky, ktorú kedy mal. Ležal tam a zrazu videl padať hviezdu. Ako malé decko si zaželal jedinú vec: Keby som sa mohol ešte niekedy vo svojom živote porozprávať so svojou Is.

Zrazu vedľa seba začul hluk. Pozrel tým smerom a zalapal do dychu. Vedľa neho stála nádherná dievčina pripomínajúca bohyňu. Dlhé tmavohnedé vlasy jej vo vlnách splývali až k pásu. Bola vysoká a štíhla a mala bielu pokožku. Takmer takú bielu ako mal on, upír. Veľmi zaujímavé boli jej oči. Mala ich čierne ako noc a v každom jej svietila malá hviezdička. Nezvyčajné oči. Ale najzaujímavejšie bolo, že žiarila. Doslova svietila, svietila ako žiarovka. Ako je to ale možné?

„Kto si?“ spýtal sa zvedavo mladík, ktorý už stál a upieral na dievča nechápavý pohľad.

„Ale Edward, ja som predsa Is,“ povedala dievčina veselo a skočila mu okolo krku...

Pohľad Angely:

Žijem v tomto meste, už ani neviem ako dlho. Za ten dlhý čas som spoznala veľmi veľa rôznych bytostí a sama menila svoj vzhľad. Dnes sa však stalo niečo veľmi čudné. Po 70 rokoch sa vrátili upíry, ktorých som tu kedysi spoznala. Bývali síce v inom meste, ale navštívili aj moje mesto a vtedy uzavreli Quiletskú zmluvu. Možno som predpojatá, ale nie je to skoro? Veď by ich niekto mohol spoznať. Napríklad priamo z kmeňa, alebo z mesta. Predsa len 70 rokov nie je až tak veľa. Pre mňa neznamenajú vôbec nič.

shrnutí (blotik)

<< >>

Pokračovanie je tu, tak spolu s blotik prajeme príjemné čítanie a potom zanechajte komentár. Aspoň nejaký. Vopred za všetky ďakujeme, blotik a nessienka :)

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), Blotik, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hvězda - 4. kapitola :