Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I kill You! 4. kapitola

23.06.2010 (08:30) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1144×

"Nové správy napĺňajú naše duše... a hlavne ak sa jedná o nich... o upírov!"

4. kapitola

hudba

Vošli sme do hotelovej izby a zhodili zo seba laná, vysielačky, catwomen oblečky a na koniec deodoranty. Viete vždy máme istotu...

Zrazu v chodbe stál náš ocko a obe sme sa začali anjelsky škeriť. Však viete hriešnice s anjelským úsmevom.

„Kde ste boli...“

„V cukrárni...“ pípla Pajka, no tak to sme pokašľali každá povedala niečo iné... ja som jej hovorila dohodnime sa, ale nié. Niekedy pochybujem, že sme sestry. Dobre nepochybujem nikdy, lebo naše pojašené hlavičky proste k sebe patria.

„Vy... ja sa z vás zbláznim!“ zakričal a trhal si vlasy, každá sa mu zavesila na jednu ruku a obe sme začali klipkať očami.

„Ale tatí... však sa nič nestalo...“šepli sme a on rozhodil rukami.

„Nič sa nestalo? Je to aj v telke!“

„No dobre, tak nabudúce pôjdeš s nami!“ Prevrátila som očami a pohodila rukou.

„Povieš mi Bože, prečo som si tieto diablice vyslúžil práve ja?“

„Lebo nás ľúbiš!“ zvýskli sme a dali mu pusu na líce.

„Kde je mama?“ Pajka sa rozhliadala po izbe, no však nikde ju nevidela.

„Nákupy?“ opýtala som sa a vedela som samozrejme aj odpoveď, áno!  Ocko kývol a hodil sa do sedačky, tvár mal v dlaniach a my sme so stlmeným smiechom utiekli do izieb. Pajka sa hodila na posteľ a začala sa nenormálne a nezastaviteľne smiať. Ja som sa so smiechom zošuchla na zem a klepala sa.

„To... musíme...“

„... zopakovať!“ doplnila ma. Niekto zaklopal na dvere a my sme zbystreli.

„Som doma zlatíčka.“

„Ahoj, mami!“ Vstala som a pobozkala ju na líce.

„Počula som, čo ste vyvádzali. Ocko je z toho úplne na nervy!“ Zakrútila hlavou a nám sa nad hlavami objavili svätožiare. My nič, my muzikanti. Mama na nás nikdy nevedela byť prísna, snažil sa o to potom ocko, ale  z toho sme mali vždy len srandu. Mama sa na mňa pozrela a potom mrkla na Pajku. Aha, je to tu. Ony dve sa radi rozprávajú samé, nie, že by ma mamina nemala rada, ale rozumejú si viac. Ja som skôr ten Emmettovský typ, ešte ten výzor a je to tu. Som úplný otec. Vzdychla som si a odišla, vyhnaná  a opustená... dobre neviem byť sentimentálna. Vošla som do obývačky a skočila zo zadu na otca. Okamžite si ma prehodil do predu a ja som mu sedela na kolenách.

„Zasa vyhnaná?“ usmial sa a postrapatil mi vlasy.

„Vadí?“ Nahodila som smutné očko, ublíženého zvieratka.

„Samozrejme, že nie ty diablik.“

„Ocko?“ Zodvihol jedno obočie a na chvíľu mi pripomínal Elvisa Presleyho. Dychtivo ma počúval a čakal akú zábavu nám vymyslím.

„Nešli by sme šňupať krv?“

„Čo?!“

„No vieš, vysušíme ju a budeme ťahať, niečo ako biely prášok.“ Smiala som sa na jeho vykukanom výraze.

„Ty si staroch, oci. Tak môžeme ísť loviť medvede a závodiť, kto dlhšie vydrží.“

„To je iná... máš smolu dievčatko, vyhrám.“ Postavila som sa na rovné nohy a zmerala som si ho opovržlivým pohľadom.

„Ak si myslíš...“ zasmiala som sa a on ma začal naháňať. Kričal na mňa cez celý les, kde sa ozýval môj smiech. Pozrela so sa do neba a začal fúkať silný vietor, ktorý môjho otca spomalil. Keď niečo chcem, tak to aj budem mať! To sú výhody darov, schopností. Nadýchla som sa a ucítila krásnu vôňu krvy. Tak veľmi ma lákala, ale  budem si musieť aj tak počkať na ocka. Je tak pomalý. Utíšila som vietor a klopkala nohou.

„Kde toľko trčíš?“

„Keby... si, škoda reči...“

„To je pravda...“ zasmiala som sa a a rozbehla sa na lúku, kde stáli dva medvede. Vyskočila som na jedného a smiala sa.

„Hijó!“

„Prehráš!“ smial sa mi ocko a ja som mala chuť ukázať mu škaredé gesto, ale miesto toho som mu len vyplazila jazyk. Asi by to dopadlo tak, že by som svoj prst hľadala po celom lese! To sa mi naozaj nechce. Ešte by mi ho obhrýzkali veverice! Fuj! Pajka by ich nechala, ešte by ich ten môj prstík nechala dudlať a čičíkala by ich v náručí. Psychopat! Predstavovala som si ju a pomaličky strácala kontrolu nad mojím zlatíčkom. Zohla som sa a šepla mu do ucha...

„Pokoj, zlatíčko...“ Keby tu tak bola tá moja opica. Hneď by som mala vyhraté. No, jej by bolo ľúto tohto chlpáča. Vždy bola proti tomuto nášmu športíku.

„No, čo ocko, držíš sa?!“

„Samozrejme!“ zasmial sa a chcel zo seba spraviť veľkého šéfa ala ocko. Zodvihol ruky a spojil si ich za hlavou. Privrel oči a len sa slastnou chuťou výhry usmieval, no to ešte nevedel aká beštia sa práve vo mne zobudila. Využila som situáciu, zodvihla jednu ruku do vzduchu a potočila s ňou. Začal fúkať silný vietor a otec stratil rovnováhu. Normálny vetrík, či prírodná víchrica by ho nezneistila a ani nezneškodnila, no keď mám prírodu v rukách ja, je možné všetko! Ocko sa snažil medveďa schytiť za srsť, no on  sa mu vytrhol a Emmett padol na zadok. Mračil sa a škrabkal sa urazene vo vlasoch. Ja som nemohla udržať smiech a tak som na mojom koníkovi začala poskakovať a šťastím aj krochkať. Zohla som sa a zakusla medveďa rovno do krčnej tepny. Krkom sa mi rozlievala chutná, teplá tekutina. Bolo to tak uvoľňujúce. Milujem to! Keď už bol úplne suchý odhodila som ho a otočila sa na ocka, ktorý trucoval na zemi.

„Ocko?“

„No?!“

„Nehnevaj sa! Ja ti kúpim... za svoje vreckové! Hm, baseballovú pálku.“ Mrkla som na neho a on už stál na nohách. Niekedy som sa choval, ako malý. No, čo nerád prehrával, kto rád prehráva, však?

Vytrhli sme kmene a odpratali mŕtve telá zvierat, na ktorých sme si ešte stihli zmlsnúť.

„Ideme domov?“ usmial sa a ja som kývla.

„A tatí?“

„Nie, Ines! Nie!“ skrížil si ruky na prsiach a ja som začala klipkať očami.

„Ale, ocko!“ mrnčala som, ako keď som bola malá. Vzdychol si a nadstavil chrbát na ktorý som mu s radosťou vyskočila. Zakvačila som nohy okolo jeho trupu a rukami som sa pevne chytila okolo jeho krku. Toľko krát si zo mňa robil srandu, že ho uškrtím a keď som bola malá som sa aj pár krát zľakla, lebo som tomu verila a vždy som sa rozplakala. Ocko dostal od mamy vynadané a ja som bola znovu ten malý neškodný anjelik. Kedysi by ste povedali, že to nie je náš ocko, ale náš starší brat. No, ak sa niečo týka chlapcov, rande, pusa tak to je pre nás tabu. Ocko sa vtedy mení na netvora... trhačov mužských údov. V duchu som sa zasmiala a nechala sa niesť domov, do tepla a dobre sa ešte napchať čokoládovou tortou, no čo, veď som napoly človek!

„Sme doma!“ Buchla som dverami a mama s Pajkou sedeli na sedačke. Hodila som sa k sestričke a ta na mňa mrkala. Takže máme tu niečo nové, čo sa JA len dozviem.

„No, hovor,“ šepla som a ona ma chytila za ruku, ťahala ma k nám do izby a obe sme si sadli do stredu izby, samozrejme do tureckého sedu. Náš zvyk, keď si hovoríme niečo, pre nás tajné.

„Sťahujeme sa do Forks...“

„Pajka, to viem.“

„A budú tam, že vraj aj iní...“

„Vieš Paji, v mestách väčšinou žijú aj iní ľudia.“ Smiala som sa jej a ona mi urazene plesla po čele.

„Upíri!“ zvýskla a ja som začala žvachtlať žuvačku, ktorú som našla vo vrecku. Nafúkla som veľkú bublinu a pomaličky vstrebávala jej slová. Strášne pomaličky mi to dochádzalo a ona si zatiaľ čistila nechty.

„Upíri!“ zvýskla som a ona sa s výdychom oprela o stôl.

„No konečne...“

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I kill You! 4. kapitola: