Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I want to feel pretty! - 12. kapitola

09.01.2012 (16:00) • Nesii • FanFiction na pokračování • komentováno 25× • zobrazeno 2701×

Teraz vás tu čaká 2531 slov, čo je v tejto poviedke môj rekord. Hádam sa vám bude páčiť a budem rada za každý jeden váš komentár.

12. kapitola

Carlisle ma odniesol do nejakej miestnosti, kde mal hádam všetky nemocničné prístroje. Žeby konal na vlastnú päsť a robil tu všelijaké operácie protizákonne? Ale momentálne mi to bolo ukradnuté, pretože tie bolesti boli hrozné. Položil ma na posteľ a pohladil po hlave.

„Čo presne ťa bolí?“ spýtal sa milo. Pohľadom som nervózne prehľadala miestnosť a znova pozrela na doktora.

„Rebrá a hlava,“ odvetila som potichu, no vedela som, že to počul. Predsa je to upír s výborným sluchom. Prikývol a okamžite ku mne presunul menšie sono, ktoré fakt netuším odkiaľ má, a čo tu, preboha, s ním robí.

Spravil mi sono hlavy i hrudníka, do ruky mi dal infúziu, ktorá znova pri zasúvaní mu nešla, no nepozastavoval sa pri tom a nakoniec mi to do žíl vopchal.

„Máš otras mozgu a znova ti odporúčam ostať doma, ale teraz naozaj. Nieže ma znova neposlúchneš,“ povedal prísne. Presne viem, na čo narážal. Na minulú udalosť, keď mi prikázal minimálne tri dni ležať v posteli, zatiaľ čo ja som ešte v ten deň išla do mesta. Ospravedlňujúco som sa naňho usmiala.

„Dal som ti lieky proti bolesti a oviazal hrudník. Máš zlomené tri rebrá, ktoré sa ti zahoja pri dobrej starostlivosti. Bolo by najlepšie, keby sa o teba niekto staral. Otec alebo Charlieho nová priateľka,“ vravel a keď som si uvedomila, čo povedal, že by sa o mňa mala postarať tá suka, bojazlivo som vykríkla. Carlisle sa na mňa vystrašene pozrel a stavím sa, že sa započúval do rytmu môjho srdca, ktoré sa neuveriteľne rozbúšilo.

„Čo sa deje?“ spýtal sa už pokojnejším hlasom a spýtavo sa mi zahľadel do očí.

„V žiadnom prípade. To tá Charlieho priateľka mi toto spravila,“ odpovedala som mu a zavrela oči. Počula som ako zalapal po dychu.

„Čože? Tanya? Počul som, že je to milá žena, aj keď som ju ešte nevidel,“ zahundral si pre seba. Pomaly som sa postavila a zavrčala pri bolesti hrudníka.

„Bella!“ upozornil ma Carlisle a chcel ma zatlačiť naspäť do postele. Zakývala som hlavou a pomaly sa postavila.

„Vidíte, nikto ju nevidí ani necíti... teda chcela som povedať, musím ísť,“ koktala som a sklopila oči k zemi. Do izby vošla Alice a pricupitala ku mne.

„Bella, myslím, že by si mala vyjsť s pravdou von,“ prehovorila Alice a ja som na ňu vyjavene pozrela.

Čože? Šibe jej? Mám im povedať, že som niečo polovica upíra aj človeka, že som zabila snúbenca a brata tej šialenej upirky a teraz ma chce zabiť a nezastaví sa pokiaľ to neurobí? Pokiaľ mi nezničí šťastie? To nie! Keby do ich rodiny nepatril Edward, možno by som niečo povedala a jednoducho... toto nepripadá do úvahy. Nesúhlasne som zakývala hlavou.

„Zošalela si? To sa rovno môžem ísť zakopať do hrobu! Henten blázon by ma zabil a mala by som na krku dvoch posadnutých up... teda, chcela som povedať úplne sprostých ľudí,“ opravila som sa úplne vyvedená z miery.

Alice si prekrížila ruky na prsiach, oči sa jej zúžili a vtedy ma opatrne chytila na ruky a odviezla po schodoch do ich obývačky. Posadila ma na sedačku a ja som mala možnosť si prezrieť celú Cullenovskú rodinu. Carlislea, ktorého som už dávno poznala, postával pri žene s takými karamelovými vlasmi a srdcovitou tvárou. Pripomínala mi taký srdečný mamičkovský typ. Bola asi o hlavu, možno o dve hlavy, menšia od Carlislea. Srdečne sa na mňa usmiala, keď uvidela ako si ju prezerám. Úsmev som jej opätovala. Z nej som uskočila pohľadom na veľkého svalnaté chlapca s čiernymi vlasmi, ktorý držal nadpozemsky krásnu blondínu, ktorá si ma hrdo premeriavala. Pred jej upreným pohľadom som sklopila zrak a začervenala sa.

„Bella,“ vyzvala ma Alice. Pozrela som sa na malú elfku, moju dobrú kamarátku, ktorú objímal... ach. Bol krásny. Vznešený chlapec s blond vlasmi a síce, kde to sa nachádzali malé jazvičky, ale jednoducho, bol dokonalý. A nakoniec. Edward. Naňho som hodila krátky pohŕdavý pohľad. Zdvihol obočie a otočil hlavu nabok. Odfrkol si.

Znova som sa pozrela na Alice, ktorá ma povzbudila pohľadom a sadla si ku mne. Jej prítomnosť mi dodávala odvahu.

„Tak... ja, ja... keď som odišla naspäť na Floridu, jedného dňa na prechádzke som stretla dvoch...“ začala som a sklopila zrak na moje topánky.

„Koho si stretla, Bella?“ naliehal Carlisle. Pozrela som sa na Carlislea a pokračovala.

„Stretla som dvoch mužov, ktorí ma napadli a jeden ma uhryzol. Bolelo to, tá páľava bola hrozná a potom, ten jeho spoločník ma obránil a vycucával zo mňa ten jed... no nestihol to. Navzájom sa zabili, ale predtým mi jeden z nich povedal, že ich mám spáliť, a to som aj spravila. Nasledujúce dni som sa začala premieňať. No zistila som pár vecí...“ zastavila som sa. Nebudem im vravieť, že keď nepijem ľudskú krv, nemám ani sily a pomaly slabnem a umieram. Edward by to mohol využiť.

Pozrela som sa do každej tváre tejto rodiny okrem Edwardovej. Všetci mali v tvári šok a prezerali si ma röngenovým pohľadom.

„Takže... ty si niečo ako my - upíri?“ spýtal sa Carlisle.

Nesúhlasne som zakrútila hlavou. „Nie, som viac človekom, no mám aj niečo z upíra... len, len...“ vydýchla som bolestne, pretože ma pichlo v hlave.

„Len,“ nabádal ma Carlisle. Mám im to povedať? Mám im povedať o krvi, ktorú pijem, ktorú musím piť? Nevie o tom ani len Alice.

Pozrela som sa na Alice a ospravedlňujúco sa na ňu pozrela. Prekvapene stiahla obočie a uprene mi hľadela do očí.

„Ja zomriem pokiaľ...“ Zhlboka som sa nadýchla. „Zomriem, pokiaľ sa nenapijem ľudskej krvi,“ odvetila som zahanbene a sklopila pohľad. Alice ma chytila za plece a chytila mi bradu smerom k nej.

„Bella, ty si myslíš, žeby som sa kvôli tomu mohla na teba hnevať?“ spýtala sa Alice a objala ma. Aj ja som ju stisla v objatí a zavrela oči. Som rada, že ju mám.

„Tak trošku, ale... bála som sa lebo sa živíte krvou zvierat a ja...“

„Nič sa nedeje, Bella,“ ozval sa Carlisle. Hneď som zdvihla zrak a pozrela do láskavej tváre Carlislea. Usmiala som sa naňho.

„Alice, odnesieš ma, prosím, do nejakého hotela?“ spýtala som sa a postavila. Vyvalila na mňa oči.

„Prečo?“ spýtala sa prekvapene.

„Tanya je upír a ide po mne. Veď to ona je stvoriteľka tých dvoch, čo som zabila. Jeden bol jej brat a druhý milenec. Chce sa pomstiť cez otca a matku a potom prídem na rad ja,“ odpovedala som jej. Nemôžem sa vrátiť, aspoň po doby, kým nevyzdraviem. Potom budem musieť otca nejako poslať na nejakú dovolenku bez tej harpye a potom sa pokúsiť viac odolávať tomu ohňu.

„Nikam nejdeš! Ostávaš u nás! Edward nespáva, tak sa nasťahuješ k nemu do izby,“ protirečila Alice.

„V žiadnom prípade!“ namietal Edward a výhražne sa pozrel na mňa i Alice.

„Alice, vážne to nie je dobrý nápad. Ja... ja pôjdem do nejakého motela alebo...“  vyhovárala som sa a hľadela na Edwarda, ktorý si ma premeriaval nenávistným pohľadom.

„Bella, myslím, že Alice má pravdu,“ pridala sa do presviedčania Carlisleova manželka.

„A je rozhodnuté. Áaa, zabudla som vás predstaviť.“ zvýskla Alice a postavila sa. „Carlislea poznáš. Toto je jeho manželka a naša mama Esme. Rosalie, jej manžel Emmett, môj manžel Jasper a Edwarda poznáš!“ predstavila nás Alice. Usmiala som sa na celú rodinu.

„Teší ma,“ šepla som a pozrela sa na Edwarda, ktorý vyzeral, že vybuchne.

„Vojdeš do mojej izby, tak uvidíš, čo ti v noci spravím,“ vyhrážal sa mi a zatínal päste. Vystrašene som mu hľadela do tváre a podoprela sa o pohovku, lebo ma pichlo v hrudi.

„Bella?“ spýtal sa nepokojne Carlislea.

„Som v pohode,“ uistila som ho. Zrazu sa mi zatmelo pred očami, podlomili sa mi nohy a padla som na zem.

Pomaly som zamrkala očami a zahľadela sa na izbu, v ktorej som sa nachádzala. Vlastne som to izbou ani nemohla nazvať. Polovicou izby sa tiahla polička z knihami. Ležala som na bielej luxusnej pohovke a mala som výhľad na les cez izbu, ktorá bola komplet presklená.

Stavím sa, že toto je Edwardova izba. Pretrela som si oči a pomaly sa postavila. Bolo mi divne, ale to mám asi z tých zranení. Pomaly som prešla k poličke s knihami a prehľadávala ju. Nachádzali sa tu všetky knihy z romantizmu, realizmu a všetky klasiky, ktoré som zbožňovala.

Dotkla som sa Rómea a Júlie a vtedy som započula:

„Nedotkýnaj sa ich!“ zavrčal Edward. Pustila som knihu a pomaly sa k nemu otočila. Pozrela som sa do prísnej tváre, ktorá si ma premeriavala. Zahryzla som si do pery a prekrížila si ruky za chrbtom.

„Prečo ma tak neznášaš?“ spýtala som sa zvedavo. Naozaj som bola zvedavá, čo má takého proti mne, že mi toľké roky ubližoval a stále aj ubližuje. Zavrel oči a zhlboka sa nadýchol. Uprene som mu hľadela do tváre, aby som mohla zistiť, o čo sa práve snaží. Ale jeho tvár bola príliš... tajomná. Nevedela som mu z tváre vyčítať absolútne nič a to ma deprimuje.

„Bella,“ začal. Otvoril oči a pozrel do mojich. Konečne, po prvýkrát, som pred jeho upreným pohľadom nesklopila zrak, no spravil to on. Zrazu sa zvrtol na päte a odišiel.

Otvorila som ústa a hľadela na zatvorené dvere, z ktorých pred chvíľou vybehol.

Sadla som si na pohovku a pozrela na stolík, na ktorom bol môj mobil. Ihneď som sa k nemu opatrne nahla a vyťukala Deana. Dvakrát to píplo a potom sa ozval Deanov hrubší hlas.

„Ahoj, Bella, čo sa deje? Ako sa máš?“ spýtal sa hneď Dean. Usmiala som sa.

„Dean, som u Cullenovcov, mohol by si pre mňa prísť?“

„Iste, hneď som tam, ale čo robíš u Cullenovcov?“

„Potom ti poviem, ponáhľaj sa, čakám,“ pípla som a zložila.

Už tu nemôžem viac ostať, nezvládnem tie jeho pohľady, tie jeho nenávistné pohľady. Alice vošla ihneď do izby a nahnevane si ma merala.

„Prepáč, Alice, ale ja tu už viac nevydržím, pôjdem k Deanovi alebo Jearsy,“ vravela som pokojne a opatrne sa postavila. Mobil som si vložila do značkových riflí, ktoré mi zrejme obliekla Alice, prešla okolo nej a pomaly kráčala po schodoch do chodby.

„Bella,“ zavolal na mňa Carlisle. Obula som si topánky a otočila sa na Carlislea, ktorý si ma starostlivo prezeral. Priateľsky som sa naňho usmiala.

„Ďakujem vám, Carlisle, že ste sa o mňa postarali, i tebe Alice, aj vám všetkým. No nevydržím tu byť, keď je tu on. Sľubujem, že budem ležať a ozvem sa Alice,“ povedala som a vyšla z dvier.

Vyšla som na verandu a pozrela sa naokolo. Vedľa Volva stál čierny Peugeot. Usmiala som sa na Deana, ktorý sedel za volantom a kráčala k autu. Nastúpila som na stranu spolujazdca a objala sa s ním.

„Potrebujem na pár dní zmiznúť z domu a u Cullenovcov neostanem, nemohla by som.“ Prosebne som sa mu pozrela do tváre. Dean sa celý rozžiaril a usmial sa na mňa.

„Bella, jasné, že môžeš, potom mi všetko porozprávaš.“

Keď sme prišli k Deanovi, privítala ma jeho mama, pani Ema Willsonová. Krásna štyridsiatnička s po plecia dlhými hnedými vlasmi a sivými očami, okrúhlou tvárou a plnými perami. Strašne milá žena. Mám ju veľmi rada, je skoro ako moja druhá mama.

„Ahoj, Bella, ako sa máš, a čo ocko?“ pýtala sa srdečne. Usmiala som sa na ňu.

„Mám sa fajn, aj on sa mám fajn, ďakujem za pýtanie. A vy sa máte ako?“

„A Bella, všetko je po starom, ták... nebudem vás zdržovať. Tak choďte,“ povedala a pokývala nám na schody, ktoré vedú do Deanove izby.

Opatrne sme vybehli po schodoch a vpadli do jeho izby.

„Bella, najprv by som sa ti chcel s niečím priznať,“ začal Dean a sklopil hlavu. Zdalo sa mi to alebo sa on... on sa začervenal. Prekrížila som si nohy do tureckého sedu a uprene hľadela do jeho tváre. Dean sa dá už ľahšie rozpoznať ako Edward.

Bol nervózny. „Bella ja... ja... už od prvého dňa, ako sme sa spoznali, som ťa mal...“ pokračoval. Ajaj. Toto sa mi nepáči. Odhodlane mi pozrel do očí a vyhlásil:

„Bella, už od prvého momentu, keď som ťa zbadal, som ťa miloval, ale bál som sa ti to povedať,“ povedal a tým mi vyrazil dych. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Rýchlo som sa postavila a pri tom pohybe som sykla od bolesti a rozbehla sa z jeho izby. Vybehla som z domu a utekala ulicou. Zastavila som si taxík a povedala mu, nech ma vyhodí pred najbližším motelom, pri ktorom, dúfam, bude aj bankomat.

To, čo som sa dozvedela dnes, ma totálne dorazilo. Ako mi to mohol spraviť? Povedať mi to až teraz? Doteraz som čakala na niekoho, kto mi povie, že ma miluje. Doteraz som si myslela, že som bezcenná handra, ktorá si nikdy nenájde lásku a nikdy nemôže byť milovaná. A on mi zrazu, po šiestich rokoch priateľstva, povie, že ma miluje? Kde bol vtedy, keď som trpela? Kde bol vtedy, keď som potrebovala priateľa, ktorý by ma vedel utíšiť? Prečo mi to vlastne spravil?

Vystúpila som pri moteli vedľa knižnice. Zaplatila som taxikárovi a pristúpila k bankomatu. Čelo som si oprela o bankomat a päsťami búchala do toho kusu železa.

„Bella,“ ozval sa Deanov hlas. Rýchlo som sa otočila a pozrela do Deanových očí, z ktorých sršala láska. Pristúpil ku mne a chytil ma za ruku. Rukou mi zdvihol bradu a tým ma prinútil pozrieť sa mu do tváre.

„Dean, prosím ťa, prestaň,“ šepla som smutne.

„Bella, milujem ťa, skús to so mnou. Prosím ťa, Bella. Daj mi šancu, prosím,“ prosil ma a stále mi hľadel do očí. Nedalo sa mu odolať. Nechcela som mu ublížiť, je to môj najlepší priateľ. A navyše, čo sa stane, ak to spolu skúsime? Mám ho veľmi rada a možnože, keď budeme spolu častejšie, možnože... to bude klapať.

Och babka, do čoho som sa dostala?

„Dean, ale prečo teraz?“ spýtala som sa smutne. Znova mi chytil bradu a tvár priblížil len niekoľko centimetrov odo mňa.

„Bella, myslel som si, že by si ma nechcela, veď som vyzeral ako...“ vravel. Usmiala som sa naňho a pohladila ho po líci.

„Bol si krásny, Dean, a stále si,“ odvetila som mu láskavo. Usmial sa na mňa a zrazu zvážnel.

„Chcela by si so mnou chodiť, Bella? Milujem ťa,“ znova mi vyznal lásku. Nadýchla som sa.

„Tak dobre, Dean, skúsme to,“ súhlasila som. Dean zvýskol. Zdvihol ma na ruky a začal mnou točiť. Potom ma pustil a natiahol sa k mojej tvári. Bozk. Teraz naozaj zistím, či to má šancu. Zavrela som oči a pocítila jeho teplé pery na mojich. Pocítila som chvenie v brušku. Otvorila som ústa a nechala som vpustiť jeho jazyk do mojich úst.

Motýliky, ktoré lietali v mojom bruchu, dosvedčovali, že ho mám naozaj úprimne rada, že ho milujem. Keď sme sa od seba odtiahli, s úžasom a láskou sme sa na seba pozreli.

„Myslím, že aj ja teba ľúbim,“ vyznala som sa mu.

„Ó... aké dojemné,“ ozval sa niekoho chladný hlas.

Od tejto kapitoly vás čaká mnoho akcie a prekvapení. Od 11. kapitoly máte k poviedke tento úžasný trailer, ktorý mi spravila Nicol, ktorej naozaj pekne ďakujem.

A tým textom "na video sa čaká" som nemyslela to, aby si sa poponáhľala, nemyslela som to tak. Ale aj tak ti ďakujem, že si si s tým robila starosti.

Autor: Nesii (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I want to feel pretty! - 12. kapitola: