Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » If it doesn't kill you, I will - 3. kapitola

05.08.2013 (09:45) • HappyDee • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1302×

Ráno som sa zobudila a počula silné búchanie do okna. Myslela som, že mi šibe z toho včerajšieho boxovania, ktoré som trocha prehnala. 

„Páni, to je ale lejak, dnes to vidím na kabát.“ Vonku fakt veľmi pršalo.

Vzhľadom k tomu, že som videla hodinky, na ktorých bolo 7:49 a škola mi začína o ôsmej, som čas na premyslený outfit nemala. Keby ma polovica vedenia školy nepoznala vďaka mojim neskorým príchodom, možno by som to riskla. Hodila som na seba rýchlo čierne džínsy, batman tričko nad pás, na vrch teplý šedý kabátik s kapucňou a k tomu čierne topánky s kabelkou. Zase som zaspala. Nestihla som sa ani najesť a utekala som rýchlo k autu a šup do školy. Cez parkovisko som prebehla veľmi rýchlo, no aj tak som bola mokrá ako žaba. Všimla som si, že vchodová hala je už prázdna.

„Ale nie, zase idem neskoro.“ Ja snáď nikdy neprídem včas. Utekala som cez jedáleň do triedy, keď som narazila do učiteľa Tannera. Za ním som si všimla Cullenových. Ale nie, to neveští nič dobré.

„Swanová, naučte sa, prosím, chodiť včas!“ okríkol ma učiteľ.

„Jasné, teda, ehm, budem sa snažiť,“ povedala som a chcela ísť do triedy keď vtom...

„Počkajte, keď ste už tu a na hodinu sa vám už neoplatí ísť, môžete vašich nových spolužiakov poprevádzať po škole a poukazovať im, kde čo máme.“ Čo?! To si zo mňa robí srandu?

Uvidel môj výraz a preto rýchlo dodal:

„Ale, keď sa chcete vrátiť na hodinu nebudem vás nútiť, myslím, že práve teraz máte matematiku,“ dodal a tváril sa pri tom ako blb.

„Bože, čo som ti spravila, že ma tieto dva dni tak trestáš?!“ Ja krava, to som povedala nahlas? „No jasné, ako keby ste nevedeli, že matiku neznášam, z čoho tým pádom vyplýva, že radšej tu budem chodiť po škole a vláčiť sa tu s týmito novými, ehm, žiakmi ako sedieť v lavici a počítať rovnice.“

„Super,“ povedal s víťazným úsmevom a išiel do zborovne.

„Jé ahoj, ja som Alice,“ predstavila sa jedna z nich, „a toto je...“
„Zvyšok vášho klanu z Múzea voskových figurín, ja viem,“ skočila som jej rýchlo do reči. Vyzerali prekvapene.
„Prosím? Čo si to povedala?“ ozvala sa tá dokonalá blonďatá hlava.
„Mám ti to zopakovať?“ opýtala som sa s úsmevom.

„Hej, Rosalie, myslím, že sa nenecháš vyprokovať, poď ku mne,“ ozval sa ten nabúchanec, a tuším aj jej frajer.
Ou, nebodaj ma chcela zbiť s tými gélovými drápmi?
„Tak ešte raz, toto je Emmett s Rosalie, Jasper, Edward a ja som Alice,“ zopakovala, teraz už celé.

„Jasné, ja viem, kto by už len o vás nevedel,“ povedala som potichu, ale mám taký pocit, že to počuli, čo už. Asi pätnásť minút som im ukazovala školu a cítila som sa, akoby som to hovorila vzduchu. Mala som zvláštny pocit, že Edward ma stále pozoroval. Fakt ma to začínalo rozptylovať.

„Hej, je vážne potrebné, aby som sa tu s vami ťahala ďalších pätnásť minút? Necháme to tak, vy budete mať voľný čas a ja tiež," dokončila som a chystala sa odísť. 

„Mia, počkaj!" skríkla na mňa Alice.

„Nevyrazíme si niekedy spolu na nákupy? Nedalo mi nevšímnuť si tvoj vkus pre módu, vidieť, že vieš čo na seba. To som si tu u nikoho nevšimla.“ V tom tá blondína, myslím, že Rosallie, zaprskala.

Alice sa opravila: „Teda, samozrejme, okrem nás“. Nevedela som, čo povedať. Netúžila som prehmrhať celý deň s nákupami s touto veselou kopou. Potvrdilo sa mi to aj Emmettovým varovaním.

„Na tvojom mieste by som si to rozmyslel, Alice je skutočný shoppaholik dokáže vykúpiť celé obchody za rekordný čas, ver mi, viem to. Ja som totiž ten, čo jej musí nosiť všetky tie veci,“ požaloval na ňu. V mysli som si to predstavila. Pre neho musí byť určite aj desať tašiek ako pierko.

„Tak teda?“ prerušila ma v predstavovaní Alice.

„Ja neviem, si tu dva dni a chceš ísť práve so mnou na nákupy? Akoby sme boli najlepšie kamáratky? Prepáč, skús sa opýtať napríklad takej Jessici, tá s tebou pôjde rada,“ odvrkla som. Kamáratov som tu nikdy nemala a zrazu prídu tieto figuríny, mysliac si, že im každý skočí do náruče? To teda nie.

„Aj tak si to ešte rozmyslíš,“ povedala mi s úsmevom.

„O tom pochybujem.“ Otočila som sa a kráčala ani neviem kam.

Nákupy? Patrilo by sa! Ale nie som si istá, či práve s Alice.
Ach super, akurát zvoní. No nie! Teraz mám dejepis s Dawnym. Bože, prečo musím mať hodinu s tým najhorším učiteľom na škole práve ja? A ešte k tomu každý deň. Vysvetlí mi niekto, načo sa potrebujem učiť históriu 5-krát do týždňa? Plus, absolútne som sa na dnes neučila, a ako poznám Dawnyho dneska pôjdem určite odpovedať. Dejepis som mávala s Emmetom. a hodinu som prišla len tak tak, a len čo som si sadla, hneď vošiel do triedy Dawny so širokým úsmevom na tvári. Samozrejme sa pozeral na mňa. Oh nie, to zas bude.

„Takže, koho si dnes vyvoláme k tabuli?" Bože, tváril sa ako Boh, ktorý si myslí, že ma všetku moc na zemi. A ešte k tomu ten jeho úsmev. Počkať, ten hnusný vráskavý úsmev už poznám. Oh nie, prosím nech to nie som ja.

„Slečna Swanová...“ Nie! Ja ho zabijem. Ten chlap vyzeral ako keby má orgazmus z každého momentu, pri ktorom ma môže trápiť.
„Nemusíte ísť k tabuli, dnes si napíšeme test z histórie...“ A bla bla bla. To ma už nezaujímalo, do testu som samozrejme nenapísala nič iné, okrem môjho mena. Nepatrím zase k tým ľuďom, názoru “celú školu mám v ri*i,“ ale na hodinu s Dawnym sa proste nebudem nikdy učiť. Proste to je tak, že otvoríte knihy, spomeniete si na to, kto vás to učí a už len z toho vám príde tak zle, že tie knihy zase zatvoríte. 
Zo zamýšlania ma prebralo zvonenie. 

Na obed v jedálni bolo veľmi rušno, jedáleň bola úplne preplnená. Asi to bolo z toho počasia. Neviem prečo, ale stále som sa musela pozerať na Cullenovcov, až mi to začínalo byť trápne. Ale čo som mala robiť, keď na mňa stále čumeli? Jeden z mojich trikov, keď na vás niekto stále sprosto čumí, robte mu to isté. Hneď ho to prejde.

Začínala som byť hladná. Chcela som si dať šalát, ale rýchlo ma prešla chuť, keď som zazrela Dawnyho, ako vchádza do jedálne. Niekam sa ponáhľal a ako išiel potkol sa o nejakú stoličku a spadol na zem. Jedálňou sa rozľahol chichot. Samozrejme som sa smiala aj ja, pretože to bol nádherný pocit, vidieť tohto hnusného debi*a na zemi. Nechcem, aby to vyznelo, že som zlá neprajníčka, ale tak vidieť niektorých ľudí, tam kde ich chcete vidieť, to je proste ten krásny pocit škodoradosti. Zrazu mi došlo, že už sa nikto nesmeje. Prečo? Aha. Dawny stál rovno predo mnou a niečo mi mrmlal! Čo to má sakra znamenať?

„Mia, vy si myslíte, že je to smiešne? Čo keby sa mi niečo stalo?“ No super, prečo zrovna zase nenadávať Swanovej?

„Pán učiteľ, vám sa len tak ľahko niečo nestane.“ No jasné, zlá burina nikdy nevyhynie.

„Tým ste chcela povedať čo?!“ Vtedy už bolo v jedálni hrobové ticho a všetci nás sledovali.

„Ja nič, nezačínajte byť, prosím, paranoidný,“ povedala som s miernym úsmevom. V tom sa to ticho ešte viac vyhrotilo.

„Takéto správanie si od vás vyprosím! Čo si to ku mne dov...“ Nedokončil a skočila som mu do reči.

„Nie milý pán učiteľ, to ja si od vás takéto správanie vyprosím! Mám už dosť tých nekonečných poznámok na moju adresu! Vyletela som ako odrhnutá.

„Čože? Čo tým chcete povedať? Radšej sa vzchopte a začnite sa učiť, pozrite sa na svôj priemer z dejepisu,“ vykríkol a pokračoval. „Z tých pätiek čo tam máte, vás už váš milý otecko nedostane, môžete ho prosiť koľko chcete!“ Tak to ma dostalo. Skoro som tam ostala stáť s otvorenou hubou. Všetci v jedálni mali drámu zadarmo. Super! 

Zobrala som tašku, že pôjdem preč, nech ho tam nezabijem, moje ego ma však donútilo sa otočiť a potom už to zo mňa išlo:
 „Milý pán učiteľ, za prvé, keby chcem aby ma z toho dostal, ako hovoríte VY, môj otecko, tak vám poviem len toľko, že on by mi známky nevylepšil, on by vás s tejto školy rovno vykopol! A za druhé, jediný predmet, z ktorého mám päťky, je ten váš, čo niečo naznačuje! Nemôžem za to, že záhadne chodím odpovedať k tabuli skoro každú druhú hodinu!“ dokončila som a cez nervy, ktoré som mala, som mu venovala ironický úsmev a pozrela na žiakov s vypleštenými očami ako nás pozorujú. Potom som sa otočila a normálnym krokom som vyšla zo školy, odomkla moje lambo, a išla niekam, kde by som sa vyzúrila.

Išla som asi desať minút, potom som vystúpila a vošla do lesa. Síce lialo ako z krhly, ale koruny stromov dažď zachytávali, takže som nebola až taká mokrá. Po lese som chodila asi hodinu a potom som si sadla a oprela sa o peň stromu. Len tak som rozmýšľala nad mojím správaním. A popravde, nevidela som na ňom nič zlé. Dawny si to zaslúžil a to čo bude teraz v škole, si neviem ani predstaviť. 

„Prásk,“ počula som zrazu puknúť pár konárov pri mne.
„Haló? Je tam niekto?“ spýtala som sa opatrne a vyskočila na nohy. 
Namiesto odpovede som sa však dočkala len opäť nejakého divného zvuku... 

Autor: HappyDee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek If it doesn't kill you, I will - 3. kapitola: