Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » If it doesn't kill you, I will - 4. kapitola

12.08.2013 (09:30) • HappyDee • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1174×

„Prásk,“ počula som zrazu puknúť pár konárov pri mne.
„Haló? Je tam niekto?“ spýtala som sa opatrne a vyskočila na nohy. 
Namiesto odpovede som sa však dočkala len opäť nejakého divného zvuku... 

Bože, o chvíľu si začnem pripadať, ako nejaká hrdinka z filmu. Nikdy som nechápala tie situácie, keď obeť, ktorú sleduje alebo naháňa vrah, začne kričať: „Haló, je tam niekto?" Ako keby si mysleli, že im zabijaci odpovedia.
Ááá zabijaci?! A ja som sama v lese?! Pomóc! 

Pozrela som sa na miesto, odkiaľ som počula zvuk, nič som však nevidela. Zrazu z vedľajšieho stromu vzletel vták.
„To ma fakt chcete tento týždeň zabiť?" opýtala som sa nahlas sama seba. Zľakla som sa totiž ako malé decko.
Radšej som sa poriadne nadýchla, nech sa upokojím, no silueta, ktorú som náhle uvidela pri strome, ma donútila zmeniť plány. Rozbehla som sa naspäť k autu a rozhodla sa nechať filmové scény na dnes tak a ísť domov.

Po zvyšok týždňa som do školy nešla. Nechcela som riešiť situáciu s Dawnym. Viem, že o ničom inom sa teraz v škole nehovorí. Nechcem myslieť ani na následky. Potrebujem si proste oddýchnuť.

V piatok som sa zobudila okolo obeda. Spalo sa mi divno, v poslednej dobe nemám dobrý spánok.

„Dobré ráno, Mia,“ pozdravila ma Kyra a vchádzala do mojej izby. S Kyrou a inými zamestnancami som si už dlho tykala, vzhľadom k tomu, že sú mi ako rodina, mi to prišlo normálne.

„Aj tebe, Kyra, ďakujem.“

„Mia, tvôj otec odišiel dnes skoro ráno do Londýna na nejakú pracovnú akciu a nechal ti tu tento odkaz," dokončila a už mi podávala kartičku s odkazom. Super, aspoň budem mať zase celý víkend dom pre seba. Zvedavo som pozrela na kartičku a v hlave začala čítať.

Ahoj Mia,

v pracovni na stole, nájdeš obálku s nápisom Pre Esmé Cullenovú, je to kolegyňa z firmy. Spomenul som si, že jej musím odovzdať nejaké papiere, ale už som nestíhal. Chcel som jej to dať osobne. Prednedávnom sa prisťahovala s rodinou do Forks, asi poznáš jej deti zo školy. Prosím, odovzdaj jej to ešte dnes.

Tvôj otec

No super! Dnes mám trafiť k nejakej Esmé, no počkať, Esmé Cullenovej! Takže ja mám ísť dneska ku Cullenovcom?! Dnes je piatok, takže to znamená, že figuríny sú ešte v škole. Keď si pohnem, tak sa im vyhnem.

Nie je to síce obchodná stretávka, ale predsa len, idem zaniesť nejaké papiere z firmy, hodím preto na seba niečo elegantnejšie. Otvorila som skriňu a do oka mi padli nohavice s čierno-bielymi zvislými pásmi, ktoré sú teraz IN. Rozhodla som sa preto pre ne, v kombinácii červenej farby. Do nohavíc som si zastrčila bielu blúzku, obula červené topánky, ktoré som zladila s červenou kabelkou. Prihodila som k tomu nejaké doplnky s hodinkami a na hlavu moje obľúbené wayfarerky.

Zišla som dole, naraňajkovala sa a do ruky som si zobrala flašu vody, ktorú mi Kyra nachystala. Dala som jej za to rýchlo pusu na líce a išla do auta.

„Á ty blbá, veď si zabudla tú obálku s papiermi,“ nadávala som si. Utekala som preto do otcovej pracovne, pozrela na stôl a zobrala obálku pre Esmé. Dala som si ju do kabelky a išla do lamba. Naštartovala som a vyrútila sa Cullenovcom. Preboha! Veď ani neviem, kde bývajú. Ešte, že mám v aute GPS Forksu. Stačí zadať názov ulice, obchodu, meno rodiny a GPS vám ho vyhľadá a ukáže cestu. Do vyhľadávača som napísala Cullen a čakala. Ukázalo mi to miesto niekde v lese. Keby nemáme dom v lese aj my, poviem si, že to je nejaká hlúposť, ale možno chceli mať tiež dom na pokojnom mieste.

Išla som ani nie desať minút, keď som ten dom konečne uvidela.
Bol krásny, to musím uznať. Čierna s hnedou na dome perfektne ladili, ako by sa priam dopĺňali. Išla z neho rodinná atmosféra a celkovo pôsobil veľmi príjemne. Prišla som na príjazdovú cestu k ich domu a zaparkovala.

Vystúpila som a pomaly prešla k vchodovým dverám, stále si obzerajúc dom. Pred ním nestáli žiadne autá, takže figuríny ešte doma zo školy určite neboli. Zazvonila som.

Otvorila mi pôvabná brunetka asi okolo tridsiatky. Bola presne ako ostatní. Biela pokožka, dokonalá postava. To je určite Esmé. Vyzerala trocha prekvapene.

„Želáte si?“ spýtala sa jemným hlasom, usmievajúc sa.
„Oh áno, dobrý deň, som Mia Swanová, môj otec s vami pracuje. Dnes musel odletieť do Londýna a chcel vám niečo odovzdať, bohužiaľ už nestíhal, tak poslal mňa,“ povedala som slušne a s úsmevom. Keby ma teraz počul niekto zo školy, neveril by, že to hovorím ja. Nemám však dôvod otcovi kaziť obchody. Takže len nahodím úsmev a budem milá. Presne takéto biznisy sú. Strkáte sa nazvájom druhým do zadku až kým sa nepodpíšu zmluvy.

„Áno, už viem, poď ďalej,“ pozvala ma.
„Nie, nie, ďakujem ponáhľam sa,“ povedala som okamžite. Klamať viem dobre.
„Nech sa páči, tu je tá obálka,“ povedala som a podala jej obláku od otca.
„Ďakujem pekne, pozdravuj otca,“ povedala s úsmevom.
„Samozrejme...“ ...že nie, ja s ním telefonovať nehodlám, večer už určite bude popíjať na nejakej firemnej londýnskej akcii s nejakými prsnatými vykopávkami.
„Dovidenia,“ povedala som a odchádzala k autu.

Edwardov pohľad

„Alice, vraz mu jednu, prosím ťa!“ prosil som Alice už vyše minúty po ceste domov v aute.
S Alice a Emmettom sme dnes školu skončili skôr, tak sme išli domov mojím Volvom, Jeep sme nechali Jasperovi a Rosalie. Celú cestu nás Emmett štuchal a robil debiliny.
„Haha, šoféroval si už s rukami na očiach?“ spýtal sa ma a už mi zakrýval oči. Smial sa pri tom ako chorý.
„Emmett, niekedy ľutujem, že neexistuje psychiatria pre upírov,“ smiala sa Alice.
Cesta po lese k nášmu domu bola úzka, dve autá by sa na cestu sotva vošli. Pre nás to však nebol veľký problém, veď týmto smerom nechodil takmer nikto. Až doteraz...

Zrazu sme všetci naraz prestali robiť debiliny a zostalo ticho. V ušiach sme z diaľky začuli nejaký zvuk. Bola to nejaká pesnička. Zvuk sa čoraz viac približoval, nato sme zacítili dokonca pach človeka. Všetci traja sme sa prekvapene na seba pozreli. Čo tu sakra, niekto robí?!

„Ten krásny zvuk motora poznám, to je Lamborghini,“ záhlásila naša „auto encyklopédia“ Emmett.
Zvuk motora a hudbu sme počuli už takmer pri nás. V tom všetkom som si ani neuvedomil, že idem stále rýchlo, že cez túto cestu sa dve autá neobídu, vďaka jej šírke. Okrem toho, ten pach mi bol povedomý.

Zrazu nastal len veľký hluk bŕzd, z našej, aj z druhej strany. Veď to je Mia! Ale čo tu preboha robí?! Obidvaja sme zastavili dosť prudko, chcel som preto vystúpiť a pozrieť sa, či sú všetci v poriadku. Teda presnejšie, či je Mia v poriadku. Vystúpil som a skôr, ako som niečo povedal, už stihla otvoriť ústa ona.

„To si so mňa robíte srandu?!" kričala na nás. Na jej tvári však bolo vidieť zdesenie, počul som, že srdce jej stále bilo rýchlo od šoku.
„Neviem, či vieš, ale toto nie je jazdecká dráha a ty nie si v Rýchlo a zbesilo! Toto je normálna cesta, kde sa jazdí normálne, teda normálnou rýchlosťou!“
Zo zadu Volva som počul len Emmettov smiech, idiot. Na Alicinej tvári bolo vidieť jemný úsmev, v Emmettovej hlave som sa však okrem stáleho bavenia sa dozvedel aj to, že nechápe, že tam stojím ako debil a nič jej na nadávky nepoviem. Vraj som mäkký. Stál som a sledoval vyľakanú Miu, ako stále kričí. Bola taká zlatá. Na jednej strane som ju nechcel ešte viac jedovať, už vôbec nie, keď som videl, že je ešte v šoku, ale na druhej strane som nechcel vyzerať ako šašo, čo sa nechá okričať.

„No čo tam tak stojíš? Myslíš, že tie autá sa teraz preskočia?“ hovorila už normálnym hlasom, no samozrejme s príchuťou irónie. Všimol som si, že tú mala veľmi v obľube.

„Si v poriadku?“ opýtal som sa jej aj tak zvedavo.
„Nevyzerám tak?“ povedala s najväčším pokojom, avšak stále vyzerala rozrušene. Prišlo mi to komické, ale hlavne, že bola celá. Krv som naštastie nijakú necítil. Usmial som sa.

„Niečo vtipné?“ opýtala sa a podvihla jedno obočie.

Keď som si bol istý, že je v poriadku, prišiel som k nej o kúsok bližšie, pozrel sa na ňu a povedal:
„Za prvé, jediná vtipná tu je táto situácia, za druhé, keď si spomenula jazdeckú dráhu, vieš, že si neišla tiež práve najpomalšie? A za tretie, keby nemáš hudbu v aute nahlas ako na festivale, tak by si možno počula, že ide auto.“ Venoval som jej šarmantný úsmev, otočil sa a išiel do auta. V Emmettovej hlave som videl, že Mia tam ešte chvíľu nasrato stojí, ale neskôr sadla do auta. Dúfam, že som ju nevtočil ešte viac.

„Už som si myslel, že jej nič nepovieš,“ povedal so smiechom Emmett.
„Ja som ti to vravela,“ povedala Alice. 

Cúvol som a zastavil trochu do pravej strany, čím som Miu pustil. Venovala mi ešte jeden vražedný pohľad a odišla preč. 

„Mohlo to skončiť oveľa horšie,...“ povedal som nahlas, keď som si uvedomil, aké štastie Mia mala.
„Ale neskončilo,“ odvetila pokojne Alice.
„Ale za tú vašu hádku to stálo,“ povedal s rehotom Emmet.
„Ja ťa zabijem, Emmett,“ zasmial som sa tiež.
„Výzva?“ povedal s nadšením.
Len som pokrútil hlavou a šoféroval k domu.

Autor: HappyDee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek If it doesn't kill you, I will - 4. kapitola: