Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » If only 15. kapitola - Prvý krok

13.10.2010 (21:30) • Emielee • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1161×

15. kapitola – Prvý krok

Ubiehali týždne, no neutiekol mi ani deň bez toho, aby som sa nespýtal Edwarda, kedy ma plánuje zoznámiť s Bellou. Tvrdo si stál za svojím nie. Bolo očividné, ako mu moja vtieravá otázka bola proti srsti. Ešte keď som sa ho to pýtal v mysli. Alice sa mi tiež snažila pomôcť. No bezúspešne. Dokonca sme chceli plánovať niečo ako únos... Lenže Edward na všetko príde. Zaujímalo by ma, ako si Rosalie dokázala dávať pozor na svoje myšlienky. Ak by so mnou prehovorila. Hrá sa na urazenú a vyhýba sa mi. Rovnako aj Emmett. Chodia stále spolu a dosť na mňa zazerá. V podstate sa mu ani nečudujem...

„Riley, mám pre teba dobrú správu!“ Alice ku mne pritancovala s úsmevom od ucha po ucho.

„Keď Edward príde, spýtaj sa ho to. Konečne odpovie: dobre!“ jasala moja sestra. Ironicky napodobnila Edwardov hlas, až som sa musel zasmiať. Výborne!

„Mimochodom, niečo tu pre teba mám...“ riekla a ukazovákom mi naznačila, aby som ju nasledoval.

Bol som si stopercentne istý, že stretnutie s Bellou zvládnem. Popravde som sa na neho aj tešil. Podľa konceptu mojej jasnovidky mi Edward povolil, bez ďalšieho sporu, návštevu Belly v mojej prítomnosti. Alice mi dokonca kúpila nový sveter s olivovo zelenými prúžkami. Vraj, aby som zapôsobil. Lenže podľa Edwardových slov Belle na oblečení nezáleží. Rozmýšľal som ešte nad  šošovkami, aby ju môj vzhľad karmínovo červených očí nezaskočil. Vyskúšal som si nejaké a príšerne ma pálili celé viečka. Ako povedala Alice : „To je len detail, určite si všimne skôr tvoj nový svetrík, než tie oči. Aj ju to raz čaká!“ Edward nesúhlasne zasyčal, no nakoniec si už len povzdychol.

Musím uznať, až na tie oči, že som nevyzeral vôbec desivo. Skôr formálne, ako zo starej školy.

„Nezabudni žmurkať a sem tam urob aj nejaký zbytočný pohyb,“ poradil mi Carlisle. Ako prvý krok k tomu sa stať človekom. Pousmial som sa na neho a napäto očakával Edwarda s Bellou. Počul som, ako pred domom zaškrípali pneumatiky Edwardovho volva. Sú tu!

„Pamätaj, Riley! Úsmev, žmurkanie, pohyby,“ pripomenul mi ešte Jasper.

„Neboj, on vie, čo má robiť,“ napomenula ho Alice a potiahla svojho miláčika za rameno.

Neviem, prečo z toho robia takú vedu. Dokážem sa ovládnuť. Nepotrebujem jej krv.

Edward elegantne otvoril Belle dvere a podal jej ruku. Gentleman – to sa musí uznať. Bella neisto kráčala do domu. Rodina zaujala svoje miesta. Alice s Jasperom pri klavíri, Rosalie a Emmett na pohovke a ja s mojimi rodičmi pri okne. Väčšina očí sa upierali na mňa.

Dokážem to! Veď ani o nič nejde. Pri novorodených to bolo ľahké odísť, prečo teraz nie... Len žiadne prudké reakcie.

Opakoval som si v duchu.

„Riley, ak by si chcel odísť, stačí povedať!“ hlesla Esme a stisla mi ruku. Prikývol som, no myslím, že to nebudem potrebovať.

„Vitaj u nás, Bella!“ pozdravil Carlisle. Bella zamávala celej rodine s úsmevom. Po pár sekundách sa miestnosť naplnila sladkou človečinou. Otriasol som sa. Bellina tvár sa zamerala na mňa. Nedôverčivo? Čo si asi myslí? No, faktom je, že to nedokáže rozlúštiť ani Edward.

Pobrali sa bližšie k nám. Intenzita jej vône silnela. Už mi to nepríde také jednoduché. Ale veď už som to raz pretrpel. Vtedy som však mohol vziať nohy na ramená. Kvetina, skôr zmes... Krásna vôňa. Človek naozaj môže vlastniť takýto pach? Boli sme od seba len jeden meter. Bolo by to rýchlo, asi by ma ani nestihli zastaviť...

Dosť, Riley! Sústreď sa! Nariadil mi môj vnútorný hlas. Vydržím to!

Nechceš ju zabiť! Nechceš ju zabiť! Pokračoval v okrikovaní.

„Bella,“ začal Carlisle.

Nahodil som úsmev a postupne som zavrhoval myšlienky, ako vysať jej telo. Edward stál v pozore, pripravený ma kedykoľvek zastaviť.

„Riley je teraz novým prírastkom do našej rodiny,“ pokračoval.

Bella ostražito zodvihovala svoju ruku. Aj ona si myslí, že chcem jej krv. Cítil som, ako na mňa všetci zízajú. A hlavne Rosalie. S jej podozrivým úškrnom, čakajúca, čo asi pokazím. Ovládnem sa, neurobím jej tú radosť a nepohorím, aby sa ma mohla zbaviť. Mám na to dosť síl.

„Prepáč, mám trošku studenú ruku,“ povedal som a podal jej pravú ruku. Opatrne stisol a zľahka potriasol. Teplé ľudské telo. Doslova som cítil, ako jej pulzuje krv.

Rodina sa pousmiala. Emmett sa premáhal, aby nevybuchol v hurónsky rehot. Bella tiež. Jej výraz sa pozmenil. Už nevyzerala nepriateľsky, skôr milo až chápavo.

„S tým už asi nič nenarobíš,“ začala vtipne. Pustil som jej ruku, aby som nevyzeral, že nie som zdvorilý. Ani by som nemal ňou triasť, podľa spoločenských zásad. To je jedno, veď už sme rodina, nie?

„Som rád, že ťa konečne spoznávam!“ zvolal som s dôrazom na slove konečne. Edward sa na mňa uškrnul. Dobre vedel, že je to jeho chyba.

„Aj ja, Riley!“ Ustúpila o krok dozadu, aby sa priblížila k Edwardovi.

Edward sa k nej nahol a dosť potichu jej pošuškal:

„Povedz, prosím, že sa ti páči jeho sveter. Alice čaká len na to.“

Následne ju zľahka pobozkal na čelo, aby zamaskoval svoj prečin voči Alice. Určite ho nepočula. Jasper jej vtedy niečo vravel a ona hľadela na Rosalie.

„Pekný sveter, páči sa mi!“ zaklamala Bella.

„Ďakujem, je od Alice!“ usmial som sa na svoju sestru pri klavíri. Alice doslova žiarila radosťou. Ako málo jej stačí...

„Už šatí aj teba?“ spýtala sa ma Bella. Prikývol som. Tiež som mal dosť nemiestnu poznámku, no teraz by mi to asi neprešlo, pretože Alice sústredila všetku pozornosť na nás.

Nastalo pomerne trápne ticho. Bella nie je priveľmi zhovorčivá... Zhlboka som sa nadýchol. Jej vôňa akoby sa stala súčasťou domu. Nie je už taká výrazná. Uvoľnenie... Jasper sa zasa hrá s mojimi pocitmi.

„Takže, môžem sa ťa spýtať na tvoj predošlý život?“ Bella opatrne prerušila odmlku.

Spýtať sa môže, ale či jej odpoviem...

„Chceš naozaj počuť celý príbeh?“ spýtal som sa jej, aby som vedel, kde začať.

„Áno!“ povedala zvedavo.

„Je dosť dlhý...“ snažil som sa vyhnúť monológu.

„Nevadí, máme času dosť!“ zvolala a hlavou pokynula smerom ku gauču. Povzdychol som si. Musím si spomenúť na niečo zo života Rileyho Biersa, aby som vedel ako začať.

„Bol som študentom v Seatlli, mal som rodinu, priateľov, známych. Tak ako každý. Až do jedného príšerného večera. Rodičia mi zavolali, aby som už netrávil toľko času s kamarátmi vonku, pohol svojím zadkom z obľúbenej reštaurácie a dostal sa čo najrýchlejšie domov.“

Bella sa pousmiala nad mojím stvárnením môjho posledného telefonátu s rodičmi.

„Nezostávalo mi nič iné, než poslúchnuť. A tam na mňa čakala... Victoria,“ otriasol som sa. Moje ústa stále vyslovili jej meno tak čisto, tak láskyplne... Stisol som pery v rovnú linku. Esme si všimla, ako sa trápim. Pristúpila ku mne. Vycítila, že ešte nie som schopný sa s niekým rozprávať o nej. Zrazu som už nedokázal pokračovať. Ako keby celé moje nadšenie opadlo behom chvíľky.

Všimli si to. Všetci.

„Prepáč, Riley, nechcela som!“ zahanbene sa mi ospravedlnila. Nie je to jej vina. Máme hlúpu tému.

„To nič,“ zaklamal som dosť presvedčivo. „Tak v skratke, novorodení boli divokí, ako odtrhnutí reťaze. Ťažko sa to zvládalo. No pretrpel som to. Teraz som tu. A to mi pripomína, aby som sa ti ospravedlnil za to ukradnuté tričko aj za všetky nepríjemnosti,“ zahľadel som sa jej do očí. Ako vraví Edward, takto mu vždy všetko prejde.

„To nevadí,“ usmiala sa na mňa.

Po pár bežných konverzáciách medzi sebou sa rodina zhodla, teda vlastne Alice sa dohodla s Esme, že je čas plánovať svadbu Edwarda a Belly. Videl som, ako sa Belle to toho nechce. Jej oduté líca naznačovali trpiteľský výraz. Nútilo ma to uškŕňať sa na všetky strany. Nakoniec to nebolo až také zlé vydržať v Bellinej prítomnosti. Lepším sa... Ale chcel by som sa zdokonaliť... Na úroveň... povedzme... Esme? Pre začiatok by som mal chodiť niekam, kde je možné stretnúť veľa ľudí. Napríklad do školy. Nie sám... Možno ak by išla Alice, nie Jasper, alebo Edward... Niekto, kto by ma dokázal usmerniť pre všetky prípady.

Bella už chcela odísť, bolo to na nej vidieť. Edward dosť nemiestne prerušil Alicino rozplývanie sa. Naposledy mi zamávala a zmizla za tmavými sklami volva.

„Hm... Riley, mám celkom dobré riešenie, ako môžeš byť v kontakte s ľuďmi,“ znenazdajky sa pri mne Edward zastavil a usmieval sa.

„Aký?“ nedočkavo som sa ho spýtal.

„Dozvieš sa, keď sa vrátim,“ hlesol a zamával mi kľúčmi pred tvárou. Nastúpil do auta.

Horel som zvedavosťou. Kým sa vráti? To bude nadlho.

„Alice?“ oslovil som svoju sestru s nádejou, že vie niečo viac.

„Nemyslím si, že je to dobrý nápad,“ zavrhla a nesúhlasne pokrútila hlavou. Pomohlo by mi, ak by povedala Edwardov plán.

„Ale čo?“ dožadoval som sa odpovedi.

„Nech ti to povie Edward, mňa do toho neťahaj!“ sykla nahnevane. Ešte som ju takúto nevidel. Čo ju mohlo tak rozhodiť? Aký asi môže byť ten Edwardov plán?

Autor: Emielee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek If only 15. kapitola - Prvý krok: