Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » If only 17. kapitola - Inak

03.11.2010 (08:30) • Emielee • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1185×

17. kapitola - Inak

„Nie! To teda nie!“ protestne som zvolal na Alice, ktorá ma prebodávala pohľadom. Založil som si ruky na prsiach, aby som zvýraznil svoju odpoveď.

„Počúvaj, Riley! A mne sa to má páčiť? Vieš, aká je to obeť pre mňa?“ sykla na mňa. Ruky v bok a na tvári nepreniknuteľný výraz. Prečo mi to robí?

„Riley, Alice má pravdu.“ Chlácholivo ma pohladila Esme po ramenách, keď prechádzala k oknu.

„Ale veď to nebudem ja!“ argumentoval som.

„Zostať nenápadný, Riley,“ zdôraznil Jasper, „tvoji rodičia po všetkých kútov sveta vylepili plagáty s tvojou tvárou a menom. Myslíš, že to nebude nápadné? Stále sa podobáš na Rileyho Biersa a ešte k tomu ťa máme aj tak volať? Vyber si! Buď zmena výzoru a mena, alebo žiadne začleňovanie do spoločnosti!“

„Ale... zmena nemusí byť radikálna?“ pomaly mi vykĺzlo z úst. Alice sa úlisne usmievala. Hm... Takže bude. Kde je Edward, keď ho človek – teda upír potrebuje?

„Riley, no tak! Bude to zábava!“ vravela Alice nadšene.

Mne osobne to príde ako úplne absurdné. Keď schválime fakt, že Edward roztrhal všetky spomínané plagáty. Ako by ma mohli ľudia podozrievať? Už to bolo dávno.

„Ako ma chcete volať?“ neochotne som sa spýtal svojej rodiny. Jasper skúmavo hľadel do diaľky a škrabkal sa na brade. Esme sa pozerala na Alice, vedela, že ona niečo určite vymyslí.

„Hm... Čo takto len Ray!“ navrhla moja kreatívna sestra.

„Ako prosím? To snáď nemyslíš vážne!“ sykol som.

„Nie je to zlý nápad,“ uvažoval nahlas Carlisle, „celkom sa to k tebe aj hodí.“

„Čože? Ray? Zbláznili ste sa? To je skôr ako nejaký druh ryby!“ Nesúhlasne som zavrtel hlavou.

„Tak si teda nájdi inakší nápad!“ zavrčala na mňa Alice. Má pravdu... Zaslúžim si to. Nútim celú rodinu do niečoho naozaj závažného. Chcú mi pomôcť a ja sa správam ako idiot. Tiež priznávam, že ma nič lepšie, ako Ray asi ani nenapadne.

„Dobre teda, som Ray Cullen!“ ozvalo sa z mojich úst. Alice sa náramne radovala. Tak málo jej stačí na radosť.

„To by sme mali! Teraz ťa trošku podstrihneme!“

Už nemalo cenu odporovať, keď som povolil zmenu mena. Ray Cullen – to teda znie.

Alice ma ťahala do svojej izby. Keď vytasila veľké nožnice, takmer som vyletel z kože. To ma chce ostrihať na koleno?

„Pokoj, Riley! To bol len vtip!“ hlesla pobavene.

„Neprišiel mi vtipný!“ dodal som k jej podpichovaniu.

„Veď ti to len trošku zarovnám, o pár minút sa môžeme začať rozprávať o tvojom príbehu a tiež vyplníme nejaké to tlačivo do nemocnice.“ Alice sa začala prehrabávať v mojich vlasoch. Občas som ju chcel aj zastaviť, no jej odraz v zrkadle by ma bol zabil. A keď ešte k tomu mala moju hlavu napospas jej rukám... Ani nechcem vedieť, akoby to dopadlo, ak by som sa pokúsil ju usmerňovať. Alice má talent, to uznávam, ale čo moje vlasy? Nevyzeral som zle, skôr staršie a hlavne inak. To bolo prvoradé. Ešte šťastie, že sa nerozhodla pre tužidlo na vlasy.

„Fajn! Som spokojná!“ povedala napokon. Ona je spokojná, ale či som ja... Tak to nikoho netrápi.

„Ideme na ten tvoj slávny príbeh!“ Opäť sa nadšene tvárila. Prevrátil som oči a zišiel naspäť k zvyšku rodiny.

„Ujde to!“ posúdil Edward môj vzhľad.

„Pche! Je takmer dokonalý!“ odporovala mu Alice a vyplazila mu svoj jazyk.

„Takže, Riley, teda Ray, máme pre teba ešte niečo,“ povedal Carlisle a pristúpil ku mne. Podával mi drobnú škatuľku s veľkou modrou mašľou. Darček? A pre mňa? Nadšene som ho otvoril. Bolo to čierne bavlnené potítko na ruku so strieborným znakom. Erb Cullenovcov.

„Teraz si oficiálne členom našej rodiny, Ray Cullen,“ dodal.

„Ďakujem, ale nevadilo by vám, ak by ste ma doma oslovovali mojím pravým menom. Mám radšej, keď som Riley Cullen,“ priznal som sa. Rozosmiali sa, no nakoniec privolili mojej jednoduchej požiadavke.

„Dobre, ale teraz ideme vypĺňať dotazník do nemocnice, kde budeš Ray Cullen,“ riekla pevne Alice a už už ma ťahala k veľkému stolu.

„A čo ten môj príbeh?“ spýtal som sa, aby som ju trošku zdržal od jej horlivosti. A to som si myslel, že je proti plánu nemocnica.

„Jednoduchý, jednotvárny. Mal si autohaváriu, pri ktorej si stratil pamäť. Celé dva týždne si bezvládne ležal v rozbitom aute. Keď si sa prebral, blúdil si po lese, kde ťa našiel Carlisle. A si u nás!“

„Nie je tak trošku otrepaný?“ opýtal som sa a skúmavo hľadel do tvárí svojej rodiny.

„Nie je!“ vyvrátila Alice. „Dokonca Jasper môže zohnať zopár falošných dokumentov.“

Nechcel som jej brať ten jej elán, ale nepríde mi to ako dobrý nápad.

„Nebolo by lepšie, ak by som bol niečí brat?“ navrhol som.

„Potom by sme museli upravovať naše príbehy. Nie, Riley!“ zatrhol mi to Edward skôr, než Alice stihla niečo vykríknuť.

„Tak fajn!“ odvrkol som. „Poďme vypĺňať ten dotazník!“

„Vlastne, už som ho tak trochu vyplnila, chýba už len pár informácií. Napríklad: prečo ste sa rozhodli vstúpiť do nášho oddelenia?“

„Aby som mohol pomáhať ľuďom, starať sa o starších! Niečo v tom zmysle.“

Rosalie

To sami snáď asi len zdá! Aby Riley pomáhal iným! Skôr než mi bude zle, by som mala opustiť miestnosť. Nechápem, čo si o sebe myslí? Nevydrží to medzi toľkými ľuďmi. Možno už je starší, než novorodený, ale aj tak sa donedávna živil ľudskou krvou. Čo ak nás prezradí? Budeme sa musieť sťahovať... Ale hlavne, Carlisle po ňom bude kričať, následne aj po Edwardovi. Veď kto iný môže mať také strelené nápady? Možno ho nakoniec pošlú do Denali a ja sa ho konečne zbavím. Emmett zmenil svoj postoj aj ku mne, odkedy sa Riley dopustil toho incidentu. Kiežby tak odišiel a nechal nás...

Už zajtra začína tá šou. Už zajtra sa budem dívať, ako sa upír neovládne a bude túžiť po ľudskej krvi. Priveľmi si verí. A zajtra bude po mojom kríži...

„Nad čím premýšľaš?“ spýtal sa ma Emmett, keď sa hral s pramienkom mojich vlasov.

„Nad zajtrajškom,“ odvetila som a neubránila sa zákernému úškrnu.

Už ďalej neprehovoril. Akoby sa predo mnou uzatváral. Niečo ho trápi, veď už dlho som nepočula nijaký fór ani vtipnú poznámku. Chýba mi to... Určite je to len kvôli tomu hlúpemu bozku!

Ležala som na Emmetovej hrudi. Nepremýšľala som, len prázdne pozerala a hádala, čo si Emmett myslí. Odložil ďalší pramienok mojich vlasov na druhú stranu vankúša. Sem-tam si hlasne povzdychol. Dlhé hodiny opakoval hru s mojimi vlasmi, až začalo svitať. Konečne! Už o pár hodín sa Riley prezradí v nemocnici plnej ľudí.

Riley

Blížil sa úsvit. Slnko sa skrývalo za tmavými oblakmi, no stále presvecovalo veľké množstvo zelene v okolí Cullenovského domu. Už dnes! Možno som sa aj tešil na nemocnicu, ale mal som skôr strach, že niečo pokazím. Že sa neovládnem, alebo poviem zlé meno, alebo pokazím svoj príbeh... Hoci sme to s rodinou preberali snáď miliónkrát, stále je veľké riziko, že sa mi niečo nevydarí.

Nasadil som si štipľavé kontaktné šošovky. Mali zlatohnedú farbu, takú, akú majú Cullenovci, aby som sa neskôr, až mi oči zblednú, nemusel trápiť týmito pálivými šošovkami.

Vyzeral som inak, cítil som sa inak. Už som na sebe nenachádzal prvky Rileyho Biersa, už len neznámeho muža, ktorému pridelili meno Ray Cullen.

„Pripravený?“ vyzvedal Edward. Prikývol som. Zišiel som dolu schodmi, kde na mňa všetci čakali, dokonca aj Bella. Usmial som sa na ňu a ona mi úsmev opätovala.

„Ideme?“ opýtal som sa.

Carlisle pobozkal Esme na rozlúčku. Tá mi ešte pred nástupom do Edwardovho volva popriala veľa šťastia. A ja ho určite budem potrebovať.

Cesta netrvala dlho, hoci panovalo v aute ticho. Obdivoval som Bellinu vôňu. Stále som si zakazoval myslieť na ľudskú krv. Veď ja to zvládnem! Bude stále niekto pri mne. Pôjde to hladko, ako po masle.

Uvítala nás rozľahlá sála, natretá na bledomodro. Za veľkým stolom sedela drobná žena v bielom plášti. Okuliare jej kĺzali po úzkom nose a jej vôňa bola s prímesou čerstvej kávy.

„Dobré ráno, Sandy!“ pozdravil Carlisle.

„Á! Doktor Cullen, vítam vás! Prišli ste aj s rodinkou?“

„Áno, naši noví brigádnici!“ povedal i ukázal na nás.

„Tak tu aspoň Julia nebude sama,“ hlesla a obrátila zrak k papierom.

Na nič sa ma, našťastie, nevypytovala. Podala mi rozpis a mená pacientov. Carlisle mi ešte rýchlo ukázal, čo a ako.

Na internom oddelení, plných starších ľudí od sedemdesiatky vyššie, nebolo také ťažké pohybovať sa. Bol som s Edwardom a Bellou. Bella menila nejaké hadičky, zatiaľ čo Edward ukladal uteráky. Pomohol som im s touto jednoduchou prácou. Teda, hlavne Belle. Edwardovi to trvalo zopár sekúnd. Nebolo to náročné zvyknúť si na jej vôňu. Bola to príjemná zmena voči pachu dezinfekčných prostriedkov s vysokým obsahom chlóru.

„Asi si nezvyknem volať, ťa Ray,“ povedala Bella a prerušila ticho, ktoré zavládlo v miestnosti.

„A asi si ani ja nezvyknem predstavovať sa tak!“ Usmial som sa. Bella tiež, dokonca aj Edward.

„Nápad Alice, však?“ skôr skonštatovala, než sa pýtala. Prikývol som.

„Vieš, teraz som aj rada, že trápi niekoho iného!“ riekla s nepredstieranou úľavou.

„Tak to mám u teba! Ale Alice nie je zlá, len to čas od času preháňa. Veď si ty len počkaj na svadbu!“ Výstražne som zodvihol jeden prst. Zavládla v nás trošku veselšia atmosféra.

„Áno, ale po nej sa staneš ty Aliciným pokusným králikom!“ odvetil Edward a nenápadne do mňa šťuchol.

„Tak vďaka!“ ironicky som poďakoval.

„Nemáš zač, no... Pôjdeme sa teda pozrieť na starších občanov Forks?“ navrhol Edward.

„Dobre!“ súhlasil som s povzdychom. Prešli sme do vedľajšej väčšej miestnosti plnej ľudí. Miešali sa tam rôzne vône. Mohol som ľahko odhadnúť, kto sa ako stravoval a ako žil. Pani Veannová, žena s úctyhodným vekom stodva rokov, zasvätila svoj život mačkám, ich charakteristický zápach bol obsiahnutý v jej šatách. Pán Heanders je ťažký fajčiar, hoci jeho tlak je vysoký, dožil sa tiež obdivuhodného veku – osemdesiatštyri rokov. Pani Reedová mi pripomínala trošku Bellu, mala podobný tvar očí, aj nosa. Jej krv bola pomerne čistá – teda, necítil som z nej žiadne prímesi návykových látok. Pán a pani Leversovi boli alkoholici. Odhadujem na červené víno.

„Konečne tu aj my dámy máme na čo pozerať!“ predniesla pani Smittová a celou miestnosťou sa vznášal smiech. Ona mi tiež prišla čistá, možno až voňavá... Pán Vailor, sediaci so šálkou čierneho čaju v ruke, si neodpustil komentár:

„A je to fifty-fifty! My tu máme Juliu a tuto... hm... túto krásavicu a vy máte deti doktora Cullena!“ Pobúchal Bellu jemne po lýtku. Edward si ju pritiahol bližšie, určite chcel švihnúť nenávistný pohľad po pánovi Vailorovi, ale asi si uvedomil, že je už pomerne starý a aby mu spôsobil smrť, mu za to nestojí.

„Musím vás sklamať, ale títo dvaja sú už zadaní!“ povedal som a ukázal na párik kúsok pred sebou.

Zopár ľudí si smutne povzdychlo.

„A ty, mladý muž?“ spýtala sa pani Reedová a hodila po mne laškovné očko.

„Ray, madam! Ja som, našťastie pre vás, voľný!“ zvolal som a pani Smittová si tľapla s pani Reedovou. Musel som sa zasmiať.

„Dobré ráno! Tuším tu panuje dobrá nálada?“ Vstúpilo mladé dievča do dverí.

„Ahoj, Julia!“ pozdravili všetci skoro jednohlasne.

Otočil som hlavu jej smerom a urobil som veľkú chybu - nadýchol som sa. Len podľa vône som ju spoznal. Podľa lahodného kokosu... To je ona! Tá, ktorej krv tak veľmi chcem, po ktorej túžim. Neznáme uplakané dievča, ktoré som uvidel v tú noc. Noc, čo zmenila môj život. Chcem ju! Len kúsok som od nej. Jeden skok!

Zachytila ma niečia silná ruka.

„Riley, prestaň!“ sykol potichu Edward. Bella sa schúlila do Edwardovho náručia. V jej očiach som pozoroval strach. Ja... neviem, čo mám robiť...

„Riley, zadrž dych!“ prikázal vševediaci upír. Poslúchol som.

„Vidím, že tu máme aj posilu!“ hleslo dievča a začalo sa k nám približovať.

„Ahoj, Juls! Áno, otec nás dokopal až sem!“ poznamenal Edward. On ju pozná? Preto mi o nej nechcel nič povedať?

„Tak vitajte! Ty budeš určite Bella! Som rada, že ťa spoznávam! Edward ťa často spomínal.“ Podala Belle ruku. Ochotne ju priala s úsmevom.

„Máme aj nový prírastok do rodiny. Toto je Ray, môj adoptívny brat!“ predstavil ma i naklonil sa nenápadne bližšie ku mne.

„Dopekla, Riley! Správaj sa slušne a podaj jej ruku! Nevyvaľuj oči!“ potichu, no pevne rozkázal.

„Julia Stewensonová, rada ťa spoznávam!“ riekla s rukou vztýčenou. Prijal som ju a ani som si nedovolil ju stisnúť. Chcel som ju pozdvihnúť a preraziť zubami jej pokožku, dostať sa ku chutnej krvi. Len chvíľka by mi stačila, no Edward mi drvil druhú ruku. Vnímal som bolesť ako v krku, tak aj na ľavej ruke. Nasilu som sa usmial. Dúfal som, že si to nevšimla. Ale asi áno, poskočilo jej srdce. Jej pohľad bol nepreniknuteľný, nedokázal som ho odhadnúť.

„No, ale neplatia nás za to, že sa tu flákame! Máme veľa práce!“ zvolala Bella a porozhliadla sa po starých ľuďoch.

„Áno, máš pravdu! Tak teda do práce!“ Usmiala sa Julia. Ďakovne som sa pozrel na Bellu. Julia sa pobrala ku dverám, k pani Veannovej.

„Ideme po uteráky!“ prehlásil som a tým som vyčerpal všetku zásobu vzduchu. Edward ma ťahal do vedľajšej miestnosti, stále nepovolil svoj medvedí stisk.

„Zvládneš to?“ opýtal sa.

„Ja neviem!“ priznal som sa mu.

„Ach, Riley! Bola to chyba!“ skonštatoval.

„Nie!“ snažil som sa mu to vyvrátiť.

„Riley, pôjdeme domov!“ mierne zvýšil hlas.

„Nie! Zvyknem si! Ako na Bellu, tak aj na Juliu! Daj mi šancu!“ povedal som mu pevne.

„Riley...“

„Prosím!“ poprosil som. Vedel som, že mi to neschváli, no nechcel som sa len tak vzdať, hneď prvý deň...

Autor: Emielee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek If only 17. kapitola - Inak: