Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ja nie som vyvolená! - 10. kapitola

24.09.2010 (10:45) • Sweetie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 3237×

Sedela som na posteli v Henryho izbe. Bola som ešte stále oblečená do šiat, ktoré som mala včera. Musela som zalomiť ešte v aute, pretože som si nepamätala, ako som sa dostala do postele. Alma ma prišla zobudiť okolo pol ôsmej. Ja som však bola hore už ale od šiestej. Iba som celý čas ležala na posteli a viedla vnútorný boj. Prehrávala som si všetky doterajšie scény z môjho „ľúbostného“ aj normálneho života. Nemala som šajnu, čo urobím. Dospela som jedine k záveru, že dnes sa definitívne rozhodnem. Aj keď to bude znamenať, že zraním jedného z mojich nápadníkov, musela som sa rozhodnúť hlavne kvôli sebe.

Alma bola teraz zavretá v kúpeľni a chystala tam veci na moju „úpravu“.

„Klop, klop,“ ozvalo sa náhle odo dverí, „môžem vojsť?“

„Tetuška!“ ani som to nestihla dopovedať a už som bola v jej objatí.

Sonja a Athenodora odo dverí sledovali naše zvítanie a obe sa usmievali od ucha k uchu.

Sulpicia mi veľmi chýbala. Bola to ďalšia dôležitá osôbka v mojom živote. Keď som si všimla ich úsmevy, nenútene, s radosťou som im ich opätovala.

„No tak, na zvítanie bude času dosť. Teraz sa musíme ísť pripraviť, aby sme boli zhruba za dve hodiny hotové. Nezabudnite, že svadba začína o 10.00,“ s týmito slovami vošla do izby Alma a poriadne si dala záležať na tom, aby zvýraznila poslednú vetu.

„O desiatej?! To snáď nie je pravda! Takže je to oficiálne,“ zakričala som si v duchu.

Sonja si prvá všimla moju zmenu nálady a už ma ťahala do kúpeľne.

Alma si tam urobila normálny kadernícky, kozmetický a neviem ešte aký salón. Spolu so Sulpiciou mi pomohla vliezť do vane a Almita zatiaľ pripravovala hŕby nátačiek, sponiek a iných vecičiek.

Teplý kúpeľ mi padol veľmi dobre. Nemohla som ani rozmýšľať, keď na mne stále viseli ich ustráchané pohľady. Nakoniec ma skoro až násilím vytiahli z vodičky, rýchlo som si obliekla nohavičky a košeľu s dlhým rukávom, ktorá mi bola skoro po kolená a posadili ma na originálnu kadernícku stoličku.

Alma s Sulpiciou mi začali natáčať vlasy a druhé tetušky mi zase opatrne previazali moje „ranky“. Keď mi Athenodora obväzovala nohy, náhle som si na niečo spomenula.

„Veď ja nemám žiadne topánky!“ vykríkla som.

Všetky až poskočili od ľaku. Pozerala som na ne pohľadom typu: čo ako teraz budem robiť? Ale oni bláznivé sa tomu začali iba smiať. Nechápala som, čo to do nich vošlo.

Prvá sa ozvala Athenodora: „Zlatíčko, my, teda ja a Sulpicia, sme ti topánky, šperky aj rukavičky kúpili včera, keď ste si boli kupovať šaty. Vedeli sme, že by si nám to toho stále niečo hovorila, tak sme uznali, že bude najlepšie, keď budeš iba pri výbere šiat. Len nám to, prosím ťa, nezačni vyčítať. Uvidíš, že budeš s výsledným efektom úplne spokojná.“

„Ach jaj, mám na výber?“ spýtala som sa už s úsmevom a oni usúdili, že sa nehnevám.

Nemohla som sa na ne hnevať. Bolo to ako včera v tých obchodoch. Bola som až priveľmi rada, že som s nimi.

„Tak mi aspoň niečo povedzte. Ako sa majú strýčkovia, čo je u vás nové a tak,“ dodala som so psím pohľadom.

„Dobre teda, ale najskôr sa naješ!“ vážne povedala Sonja, vyšla z kúpeľne a hneď sa aj vrátila s podnosom s jedlom, ktorý mi položila na kolená.

Ani neviem, kedy to stihli pripraviť. Jedine, že by to niekto dal do izby, kým sme my boli tu. Moc som to ale nerozoberala, pretože som sa hneď pustila do jedenia. Niekto mi pripravil skvelú omeletu so šunkou, k tomu pokrájal paradajku a nezabudol ani na mäkkučký chlebík. Neviem prečo, ale niečo mi na tom pripomenulo Jeana.

S plnými ústami som ich nemohla veľmi spovedať, preto som sa nemohla čudovať ich pokroku so mnou. Zatiaľ, čo sa dve tetušky venovali mojim vlasom, Sonja s Athenodorou im urobili skvelé účesy. Nejakým zázrakom sa im to podarilo, hoci sa museli postaviť na stoličky, aby na nich dosiahli, de facto, všetky stáli, iba ja som sedela.

Keď skončili s vlasmi, všetky sa pustili do úpravy tváre. Ak by ich videl niekto, kto ich nepozná, neprestal by žasnúť nad tým, aké boli zohraté. Miestami to vyzeralo, akoby si čítali myšlienky. Jedna ani nepovedala, čo potrebuje a už jej to druhá podávala. Bola len škoda, že som pomaly celý čas musela mať zatvorené oči. Ale aj tak by som nič nevidela, pretože ma otočili chrbtom k obrovskému zrkadlu.

Akonáhle dokončili aj tvár, zatiahli ma do izby, pričom mi pri prechode okolo zrkadla Sonja zakryla rukou oči.

Posadili ma na posteľ a Alma ma hneď uviedla to ich plánu: „Takže, princeznička naša, teraz ťa tu necháme na chvíľočku samu, jasné. My sa skočíme iba rýchlo namaľovať a prezliecť.“

„Oki, je mi to úplne jasné.“

„Nie, aby ťa napadlo sa čo i len očkom pozrieť do zrkadla. Ja by som to hneď uvidela a potom by si ty uvidela to rošambó,“ dodala výhražne a hneď aj so smiechom vychádzali z izby.

„Dory jedny,“ zašepkala som si tiež so smiechom sama pre seba.

„Dory? Máš šťastie, že sú už dosť ďaleko a nepočujú ťa,“ ozvalo sa náhle odo dverí.

Zdvihla so hlavu a pozerala som sa do tváre Richarda. Mal ten šibalský úsmev, ktorý mám tak rada. Bol už oblečený v obleku, čo znamenalo, že o chvíľu sa to začne.

„Sestrička, dúfam, že mi niekedy odpustíš,“ začal, ale ja som ho prerušila.

„Nemám ti čo odpúšťať. Dnes ráno som nad tým uvažovala a už to chápem. Chceli ste, aby si Stefan s Rufusom mysleli, že si mŕtvy, a ak by som chodievala na prázdniny niekam inam, ako ku strýkom a tetám, ľahko by mohli zistiť, že ste im klamali.“

Richard zostal úplne prekvapený nad mojím pochopením.

„Myslím, že už ťa nebudem môcť volať malou sestričkou,“ prehovoril, ale zase ho niekto prerušil.

Tento raz Sonja: „To je svätá pravda a je až zarážajúce, že dospela tak rýchlo.“

„Haha, len sa mi smejte,“ zahriakla som ich oboch. Nevydržala som si zachovať vážnu tvár, a tak sa opäť v miestnosti ozýval radostný smiech.

Richard nás musel ale hneď opustiť, pretože ho tetušky vyhnali. Všetky boli oblečené do krásnych šiat. Sulpicia bola v krásnych dlhých žltých šatách na ramienka nádherná, Athenodora, vo fialových šatách, tak isto. Ako som ich tam tak videla stáť, napadlo ma, či sa náhodou nezmenila tradícia, že nevesta nebude na svadbe najkrajšia.

Athenodora niesla v náručí moje šaty a ostatné držali topánky, šperky a ako som si všimla aj rukavičky a pančuchy. Ani som poriadne nevidela, ako vyzerajú.

Pomaly mi pomohli obliecť. Najskôr prichádzali na rad priesvitné pančuchy, po nich úžasné topánky, v ktorý som sa bála spraviť čo i len jeden krôčik. Našťastie ma však upokojili, že sa po obrade a prvých tancoch budem môcť prezuť a možno aj prezliecť. Táto informácia ma strašne potešila. Nemala som však čas tešiť sa nad ňou, pretože sa ozvalo klopanie a na pozvanie ďalej vykukla iba Felixova hlava.

„Mám vám oznámiť, že za päť minút sa máte dostaviť do veľkej sieni, kde sa bude konať obrat, ako aj hostina. Ako rodina ženícha budete čakať tam, kým v sprievode príde rodina nevesty a nakoniec aj nevesta, čo bude samozrejme začiatok obradu. Ach, zapamätal som si to,“ dodal a rukávom si utieral akože spotené čelo.

„Ďakujeme, Felix, hneď tam budeme, ešte porobíme posledné úpravy,“ s úsmevom mu povedala Sonja, na čo otvoril dvere, aby sa nám mohol hlboko ukloniť a keď zatváral, lišiacky na mňa žmurkol.

Bolo super opäť ho vidieť. Niečo v jeho príchode mi úplne potvrdilo, že nesnívam, že toto všetko je realita. Krutá, ale aj tak realita.

Ani som si neuvedomila, kedy na mňa navliekli šaty a už mi Sonja navliekala rukavičky. Ostatné mi dávali náušnice a ešte trošku púdru na tvár. Nakoniec som sa chcela pozrieť do zrkadla. Vybrala som sa teda opäť do kúpeľne, keď ma chytili Almine ruky a ťahali von z izby.

„Erin, na to už nemáme čas. Už aj tak pár minút meškáme. Ešte šťastie, že do sály vchádzame ako posledné,“ hovorila mi, a pritom ma ťahala k hlavnej sále.

Prišli sme tam práve vo chvíli, keď sa stihla pripojiť k strýčkovi Martinovi a Demetri ich vo všetkej sláve ohlásil. Ostatní boli už vo vnútri. Vedela som, že mám tak asi minútu na to, aby som nahodila šťastný výraz a vkráčala v ústrety mojej nočnej more.

Cez dvere som videla, ako sú tiene v miestnosti rozostavené do dvoch radov, pričom nechali priestor medzi sebou. Ten vypĺňal drahý červený koberec a po ňom som sa mala vydať.

„Tak, dámy a páni, a teraz mám tú česť privítať...“

„To zvládneš, to zvládneš...“ hovorila som si potichu cez Charlesovo uvedenie.

„...princeznú nášho kráľovstva, najkrajšiu slečnu na planéte, dievča, ktoré sme pár dní nevideli, niektorí z vás, ju nevideli ešte nikdy, ale ktoré sa nám predsa vrátilo...“

„...bude to dobré. Obrad utečie rýchlo, trochu si zatancuješ a potom sa pri prvej príležitosti vyparíš.“

„...dievča,“ v jeho hlase som počula, ako sa musel usmiať, keď počul moje povzbudzovanie seba samej, „ktoré stojí práve tu, za týmito dverami.“

„To zvládneš.“

„Preto ju privítajte, ako sa na princeznú patrí. Dámy a páni, Erin Anne Rosa Montiel.“

Akonáhle dopovedal, dvere sa otvorili a mňa neprivítal búrlivý potlesk. V sále bolo úplné ticho, akoby všetci onemeli pri pohľade na mňa. Veľmi som sa nad tým nezamýšľala, pretože mi Charles nastavil ruku, za čo som mu bola nesmierne vďačná, rýchlo som sa ho chytila a pomaly sme prechádzali uličkou.

Nikdy som nevidela toľko upírov a lykanov pohromade. Priateľom som na pozdrav kývala hlavou, avšak polovičku prítomných som nepoznala. Keď som sa konečne pozrela pred seba, videla som otca, ako stojí v strede uličky a krásne sa na mňa usmieva. Po jeho ľavici stál Richard a aj on mal úsmev od ucha k uchu. Vedľa neho nasledoval Aro, Lucian, Martin, Caius, Marcus a pred každým z nich stála jedna s mojich tiet, teda až na strýčka Marcusa. Pred ním stála žena, ktorú som nikdy predtým nevidela. Zaumienila som si teda, že hneď po obrade musím zistiť, kto to je.

Keď som sa, neviem akým zázrakom, dostala ku schodom, na ktorých vrchu stáli, otec ku mne podišiel a chytil ma za ruku.

„Dúfam, že mi niekedy odpustíš,“ zašepkal mi do ucha, pričom mi pomáhal vyjsť po schodoch.

„To aj ja,“ odpovedala som mu tiež potichu, za čo som si vyslúžila jeden jeho ustráchaný pohľad.

Nebolo však čas rozprávať sa, pretože len čo som sa postavila medzi otca a Richarda, obrovské dvere sály sa otvorili a miestnosťou sa rozozvučal svadobný pochod.

Ako najväčšia kráľovná si doslova lietala uličkou Sara. Musím uznať, že šaty mala naozaj prekrásne. Jej otec, ktorého sa držala za rameno a bol asi tak „sympatický“ ako ona, sa tiež až samým šťastím nadnášal. Mala som takú chuť jednu im vraziť.

„Hmmm...“ ozval sa vedľa mňa Richard, a keď som na neho pozrela, iba prevrátil očami.

Zadržala som smiech a radšej sa započúvala do rozprávania kňaza. Rozprával o večnej, nevädnúcej láske. Všimla som si, ako pri tom Sara nahodila ešte väčší úsmev. No jasné, ona aby niekoho milovala. Jediné, čo miluje, je moc a peniaze.

„Daniel Montiel, beriete si Saru Andrade za svoju manželku?“ spýtal sa kňaz ocka.

„Beriem.“ Ach nie, prečo si nepovedal nie?!

„Sľubujete pred všemohúcim Bohom, že jej budete verným manželom a že ju nikdy neopustíte ani v šťastí, ani v nešťastí, ani v zdraví, ani v chorobe, a že ju budete milovať a ctiť po všetky dni svojho života?“

„Sľubujem.“ Tak, oci, a teraz si si to pos...

To isté sa kňaz spýtal aj Sary a tá s úplnou „skromnosťou“ v hlase súhlasila.

„A ja v mene svätej Cirkvi potvrdzujem, že ste uzavreli sviatostné manželstvo a požehnávam ho v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje.“

„Amen,“ odpovedali všetci okrem mňa.

Myslím, že si to Sara všimla, ale koho to zaujíma. Keby niečo, som ešte stále v šoku z môjho malého „výletu“.

Vôbec ma však netrápilo, čo si niekto pomyslí. Tým ich „sľubujem“ som sa stala jej „dcérou“ a ona mojou macochou. Najhoršou macochou, aká kedy žila.

Nakoniec si vymenili prstienky, a keď sa pobozkali, sálou sa rozniesol obrovský potlesk.

Po tom nasledovali gratulácie, takže sa otec s jeho novou ženuškou otočili k prítomným a každý, podľa svojho postavenia, im mohol ísť zagratulovať. Prvý sa toho ujal Richard, takže si vyslúžil nahnevaný pohľad nášho nového deduška. S otcom sa objali a keďže sa dary odovzdávali na vyhradený stôl, s prázdnymi rukami objal aj Saru.

„Vitaj v rodine,“ predniesol dôležito.

„Ďakujem, syn môj,“ odpovedala mu Sarita.

„Asi budem vracať,“ vybavilo sa mi v hlave.

Po bračekovi som nanešťastie nasledovala ja. Do objatia otca som vložila obrovskú otázku: Prečo?

Saru som iba s veľkou dávkou sebazaprenia pobozkala na líca a opätovala jej úsmev. Mohla by som ísť na školu herectva, tak dobre som to zahrala.

Nechala som ale priestor ostatným a začala som hľadať nejaký dobre umiestnený stôl. Sonja mi pri tom, ako ma maľovali vysvetlila, že zasadací poriadok nie je presne stanovený. Vraj nechcú, aby si niektorý z pozvaných pripadali menejcenný, takže si každý môže sadnúť tam, kam bude chcieť. Aj tak sa bude stolovať iba chvíľu a potom sa stoly odpracú, aby vznikol priestor na tancovanie.

Stoly boli okrúhle a pri každom z nich bolo desať stoličiek. Vybrala som si preto stôl najbližšie k balkónu. Hrad bol stavaný v podobnom štýle ako náš, čo mi vyhovovalo. Mala som aspoň nejaké útočisko. V tomto prípade balkón.

Sadla som si teda na stoličku pri obrovskom obloku. Všetky okná boli zakryté červenou záclonou, takže som nemohla vidieť von. Aj tak mi to nejako neprekážalo a pokúsila som sa trošku uvoľniť.

„Môžeme si prisadnúť?“

Skoro som od ľaku dostala infarkt.

„Strýčko! Jasné, sadajte!“ zvýskla som od radosti a hneď ukazovala na stoličky vedľa mňa.

Po mojej pravici si teda sadol strýčko Martin a vedľa neho sa usadila Almita.

„Uznali sme, že bude najlepšie, keď sa posadíme k tebe, hoci som musela Martina trošku prehovárať,“ začala Alma, ale strýko ju prerušil.

„Nechcel by som uraziť svadobný pár, ale nemôžeme ťa tu nechať samu, ešte keď si z kráľovskej rodiny,“ doplnil ju a pritom kýval hlavou, akože má úplnú pravdu a nech ma nenapadne pochybovať o nej.

Postupne si k nám prisadli Sonja, Lucian, Jane, Alec, strýčko Marcus s jeho novou priateľkou Dianou, z čoho som bola nesmierne šťastná a tým sa naša zostava skončila.

Vystávajúcu stoličku si zobral Eleazar, keďže ich bolo pri stole jedenásť a jedna im chýbala.

Obedovali sme iba niektorí. Všimla som si, že je tu oveľa viac upírov, čo nebolo až také prekvapujúce. Nám ostatným priniesli skvelú slepačiu polievku, ďalej obrovskú misu s tromi druhmi mäsa, ryžou, zemiakmi a oblohou. Bolo toho toľko, že skoro polovicu mojej porcie si rozdelili strýčkovia L a M (ako ich zvyknem titulovať skratkami). Bolo až nemožné, koľko sa toho do nich vošlo, ak ešte nerátam skvelý zmrzlinový pohár, ktorý sa podával ako dezert.

Keď všetci dojedli, ostatní prítomný si pochutili na pár pohároch krvy, stoly „zázrakom“ samé od seba zmizli. Vtedy prišiel čas na tanec.

Prvý samozrejme patril novomanželom. Potom si Saru ukradol jej otec a mňa ten môj. Popri tanci sa so mnou snažil naviazať rozhovor, ale ja som mu odpovedala jednoslovnými vetami alebo vôbec. Nakoniec to vzdal, a tak sme tancovali potichu. Po ňom som tancovala s Richardom, Lucianom, Martinom, Caiusom, Marcusom, Demetrim, Felixom, Alecom a neviem ešte s kým. Pri už ale dvadsiatom tanci som si musela ísť vydýchnuť. Nakoniec som ani nemala čas prezuť sa, tak som išla so smutným pohľadom k Alme. Prekvapilo ma, že som sa tam vôbec dostala, pretože som si už necítila nohy.

„Almi?“ iba to som bola schopná vysloviť a okamžite som si sadala na stoličku medzi ňu a Sonju.

„Ach, zlatko, tu máš. Radšej sme ti ich schovali takto nenápadne, aby to nevyzeralo čudne,“ hovorila a pritom mi podávala krásnu oranžovú tašku, „veď vieš, aká je na toto Sara háklivá.“

„Ďakujem moc. Kde sa môžem prezuť?“

„Skús na balkóne. Je tam pár lavičiek, tak snáď nebudú všetky obsadené,“ potešila ma Sonja.

Ešte raz som im poďakovala a už som trielila na balkón. Našla som si skrytú lavičku a dúfala som, že ma nikto neuvidí. Ak by sa to dozvedela Sara, vyvádzala by ako šialená. Už som ju trošku poznala, preto som si bola istá, ako by to dopadlo. Jednoducho neznesie, aby ju niekto na jej oslave „potupil“ tým, že nevydrží v jedných topánkach. Ona naozaj nie je normálna.

„Vieš, že si strašne nenápadná.“

Ak som predtým nedostala infarkt so strýčka a tetušky, teraz som ho veru dostala. Od ľaku som až zvýskla, jedine jeho ruka zabránila tomu, aby ma niekto počul.

„Čšš, láska, nekrič, veď si pomyslia, že ti tu nebodaj ubližujem,“ šepkal mi do uška.

Vtedy som si uvedomila, že sedí úplne blízko mňa. Srdce mi vynechalo aspoň jeden úder. Teraz som to už vedela.

On je ten pravý.

9. kapitola 11. kapitola

zhrnutie poviedok

Autor: Sweetie (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ja nie som vyvolená! - 10. kapitola: